*
*
Bol to podomový predaj obrazov–olejomalieb.
Majitelia firmy boli z Izraela, pracovalo sa v Španielsku, ale zamestnanci boli zásadne len cudzinci, bez pracovného povolenia. Žiadne pracovné zmluvy, žiadne dane, žiadne odvody.
Pracovalo sa každý deň v inom meste.
Vzhľadom nato, že úspech predaja závisel od toho, ako kto dokázal klamať, to bola vlastne aj nevyhnutnosť.
Na druhý deň by som si určite nepamätal, komu som čo nakecal.
Moje prežitie záviselo od historiek, ktoré som si vedel vymyslieť, a ako som vedel zaimprovizovať.
Obrazy, ktoré sme ponúkali formou „od dverí k dverám“, boli z Hong-kongu. Olej na plátne, bez rámu, nalepené v ráme, pasparte, z tvrdého papiera.
Slnečnice a siesta od Van Gogha. Rozliate hodiny od Daliho. Sladká alpská krajinka so zrubom a potôčikom, pod veľkým alpským štítom, absolútny gýč, ktorému v pozadí chýbali už len dve srnky vo výskoku. Depresívny klaun, modro-červené slony, v závese za sebou, abstrakt, podľa atmosféry asi od nejakého samovraha, klasické čierno-biele scenérie Paríža. Eiffelovka, Víťazný oblúk, Montmartre…
Na 95% to bola práca počítača, ktorý nanášal olej na plátno. Záverečné tri ťahy dodali zručné čínske ruky.
Ďalšie zručné ruky, väčšinou z východnej Európy, ich predávali, kráčajúc od dverí reštaurácie, k dverám realitnej kancelárie, kaderníctva, banky, cestovnej kancelárie, do predajne lotérie. Vyťahujúc jeden obraz za druhým, z veľkého obalu, a opakujúc dookola päť naučených fráz, v nezrozumiteľnej španielčine:
„Ahoj! (príjemný úsmev navodzujúci pohodovú atmosféru).
Som študent fakulty výtvarných umení z Prahy (Varšavy, Rigy, Tel Avivu),..tieto olejomaľby sú najlepšie práce mňa, a mojích spolužiakov, študentov, ktorí končia fakultu, a na záver štúdia ich predávame ZA CENU MATERIÁLU“.
100% predávajúcich samozrejme nikdy na žiadnu podobnú fakultu nechodilo, a 95% predávajúcich nevedelo o výtvarnom umení nič.
25% predávajúcich bolo schopných postaviť sa pred nádejného kupca s obrazom na ktorom je najslávnejší veterný mlyn na svete, s obrovským nápisom „MOULIN ROUGE“, a povedať: „MADRID!“.
Po dvoch týždňoch v teréne som pochopil, že to isté percentuálne rozdelenie platí aj o kupujúcich.
S tým „predajom za cenu materiálu“, to tiež nebolo celkom tak.
Obraz sa kupoval v Hong-kongu, za necelých 5 US$, zatiaľ čo študenti fakulty výtvarných umení z Prahy (Minska, Budapešti, Kyjeva) ho predávali za skromných 85 US$.
50 US$ išlo pre zamestnávateľa, zbytok bol pre šťastných študentov.
Dôležité bolo iba jedno. Predať. Za každú cenu. Bolo jasné, že s kupujúcim sa nikto nikdy znova nestretne.
Po ďalšom týždni mi bolo jasné, že ide o absolútne nízke a primárne prežívanie.
Bol to absolútny hnus. Klamal som celý deň, vydával som sa za niekoho iného, a s mojím svedomím to začínalo byť vážne.
Vyvažovalo to len pocit z toho, že predajom siedmych obrazov na jednom mieste som schopný, za hodinu a pol zarobit viac, ako bol môj mesačný plat referenta sekcie XY, na Ministerstve vnútra SR, keď som odtiaľ odchádzal.
Pochybnosti sa v momente rozplynuli, a ja som ďalej úspešne predával sladké zátišia, smutných klaunov, a abstrakty.
Z tých bolo na grcanie najviac.
Po mesiaci sa môj izraelsky zamestnávateľ rozhodol, že dozrel čas, aby som mu zarábal ešte viac peňazí. Spravil zo mňa TEAM-LEADERa.
Znamenalo to, že aj naďalej budem celý deň chodiť po obchodoch, úradoch, bankách, a reštauráciách, ale okrem toho budem aj šoférovať.
Auto plne naložené 5-dolárovými umeleckými dielami, a plne naložené falošnými študentmi výtvarného umenia, ktorí nevedia, či Amadeo Modigliani chlastal v 16. storočí, alebo v Paríži, spolu s Picassom.
Nepodstatný detail.
Podstatný detail bol ten, že z každého obrazu, ktorý predali členovia môjho tímu, som mal províziu 10 US$. Jediný dôvod nato, aby som „vo firme“ vydržal ešte aspoň mesiac.
*
*
Vilafranca del Penedés.
Príjemné malé mesto, dokonca považované za centrum celého vinárskeho regiónu Penedés.
Do banky La Caixa, som vošiel suverénne, a v dobrej nálade, ako keby ma tam navigovala nejaká vyššia moc.
Z veľkého obalu som pomaly začal vyťahovať obrazy, pekne pomaly, jeden za druhým.
„ Dobrý deň. (sladký úsmev).
Som študent fakulty výtvarných umení v Prahe, a mám tu niekoľko obrazov, ktoré…“
- Ukáž mi ešte raz ten prvý.. ten čierno-biely – skočil mi do reči starší pán v kvalitnom obleku, ktorý prechádzal popri mne.
- Tento?- vytiahol som čierno-bielu baziliku Sacre Coeur v Paríži.
- Ten.. Vezmi ich ku mne do kancelárie – starší pán ukázal rukou na dvere s nadpisom DIRECTOR, a kývol šoférovi, aby ho počkal v aute.
Obraz ktorý ho zaujal, som oprel o stenu, a pohotovo som vedľa neho postavil gýčovú švajčiarskú krajinku, v zelených tónoch. Z druhej strany som vedľa neho oprel „francúzsky vidiek“.
Názov „francúzsky vidiek“ som vymyslel ja. Bol som presvedčený, že v prípade dvoch divých kačíc, nízko letiacich nad jazerom, mohlo ísť len o to. Chýbal už len poľovník.
- A prečo majú všetky obrazy podpis, a tento – pán riaditeľ prešiel prstom po čierno-bielej bazilike – tento je bez podpisu?
Pozrel som na krajinku vedľa. Podpísal ju Wayne. V pravom dolnom rohu francúzskeho vidieka, presne tam, kde mal stáť poľovník, bol podpísaný Patrick.
Pomaly som skopil hlavu. Obraz s van Goghovými slnečnicami predo mnou podpísala Kelly. Všetko typické mená študentov z Prahy.
- No, to je tak – pomaly som prehĺtol, a pozrel na riaditeľa pobočky najsilnejšej finančnej skupiny v Katalánsku – tento obraz je MÔJ, a preto ho podpisujem na mieste. Máte tu fixku?
Pán riaditeľ mi bez dlhého rozmýšľania podal kvalitnú fixku, ja som bez váhania podpisoval, on bez váhania položil na stôl 85 euro, a fičal do auta.
- Pán riaditeľ si kúpil obraz ! – počul som rozhovor spoza prepážky.
- Áno?.. aj ja ich chcem vidieť .
- Aj ja.. počkaj, ukáž obrazy..
Ukazoval som.
Vybral som tie najlepšie kusy, a oprel ich vedľa seba o stenu.
Najlepšie kusy sa vyberali náhodným výberom.
Zamestnanci sa postupne zišli bližšie, porovnávali, radili sa, a kupovali.
Predal som ešte ďalších šesť. Bolo jasné, že dôvodom nebola umelecká hodnota, ale fakt, že si jeden odo mňa kúpil aj pán riaditeľ.
Celý natešený som pálil k autu, a celú cestu som sa sám seba pýtal - ČO som to za človeka?!
Vzápätí nato, som sa sám seba v duchu pýtal, KOĽKO asi predali „členovia môjho tímu“.
Vzhľadom na závažnosť tém, a nepopierateľný komerčný úspech, som si o 11:00 sadol do reštaurácie Cal Figarot.
Od 11:00 do 12:30 som vypil vypil jednu kávu s mliekom, jedno veľké preso, zjedol dva croissanty, a prečítal takmer celý denník Vanguardia, aj s vikendovou prílohou.
Od 12:35 do 14:10 som si v absolútnej pohode dal fritované artičoky, po nich špagety alla carbonara, po nich rybie filé s hranolkami. Celé som to spláchol fľašou suchého bieleho z domácich viníc regiónu Penedés, a spokojne som sa vybral k autu, kde ma mal čakať „môj tím“.
Dôvody na úsmev a spokojnosť mala aj Helen, ktorá tiež predávala spolu so mnou. Bez jej pozitivizmu, made in Valašské meziříčí, by som v tejto otrasnej atmosfére neprežil ani deň.
O pár týždňov neskôr sme dali výpoveď obidvaja. Obidvom sa nám darilo predávať, a obidvom sa nám nedarilo vychádzať s naším zamestnávateľom. Odišli sme obidvaja v ten istý deň. Obidvaja "zhnusení".
*
*
Bolo 5 hodín ráno, a ja som sa jej nevedel dočkať. Od nášho posledného stretnutia prešiel viac ako rok, od nášho spoločného predaja obrazov dva. Vyvalil som sa do kresla, a rozmýšľal, aké dôvody ju privedú z Paríža do Barcelony, o piatej ráno.
*
*
Zhodila na zem malý špinavý batoh, a sama sa zhodila do kresla.
- He-en, máš h-lad?
- Máš pivo?
- Mám, počkaj – z chladničky som vytiahol litrovú fľašu Xibecy, a podal som ju Helen.
V momente odkrútila vrchnák, a vcucla do seba tretinu obsahu.
- Jéééj.. to je ono.. chceš? – podala mi fľašu.
- Nechcem.. nemôžem..kvoli pi-cingu..
- Ukáž to.. .fúúj… to vyzerá..
- A v Pa-iži tam si čo –obila?
- Nič.. stopovala som po Andaluzii, a chytila som stopa, čo šiel do Paríža. Taký starý hipík, angličan. Navrhol mi ísť s ním.. len tak.
- A ty si š-a?
- Šla... ale.. starý slopal celý cestu, skoro nás zabil, kurva, to bola cesta.
- A zd-hla si z auta..
- Nie. Došla som s ním do Paríža.. a tam sme šli na nejaké divné párty.. také párty starých hipisákov, chápeš?
- No a?
- A začal si dovoľovať.. predstavoval ma ako svoju milenku, chcel po mne sex, starý prasák.. poslala som ho do prdele, a sadla na autobus.
- V pohode.. tu môžeš kľudne byť… len..
- Len?
- Len mám menší p-oblém.
- Aký?
- Našie- som tu vče-a m-tveho zajaca.. tu na zemi.
- Čo?
- Včer- p-ed obedom.. a neviem, čo tu nehodia ďa-šieho.
- Nehodia?.. a čo si urobil?
- Nič.. to len keby si tu niečo naš-a.. aby si sa nez-ak-a.
*
*
- Follow the white rabbit! .. už si vyriešil záhadu? – Koljajczyk bol v pohode. Napadlo ma, že mu ju môže narušiť len to, ak jeho firma zistí, že polovica telefónneho účtu je za hovory s medzinárodnou predvoľbou 0034.
- Nič som nevyriešil.. už mám zajačika plné zuby.. včera večer som zaklopal na dvere susede oproti. Kvôli piercingu v jazyku som nemohol rozprávať, a keď som sa jej spýtal, či nevie, kto tu chová zajaca, toho, čo som našial na podlahe mŕtveho, pozerala na mňa, spolu s manželom ako na cvoka..
- A vedela?
- Nič nevedela.. čakal som, že zavolá sanitku, ale tu su ľudia ignoranti.. nejak sa mi nedarí.. potrebujem viac šťastia..
- Šťastia? – Koljajczyk sa zasmial.
- Asi hej.
- POMILOVAŤ CIGÁNKU, TO JE SEDEM ROKOV ŠŤASTIA!
- Aha! Tak to je dobrý nápad.. idem nejakú hľadať.
- Kto hľadá..
- Má šťastie.
- Ale keď ti na to príde jej muž, alebo brat, tak budeš mať doma ďalšieho zajačika.
*
*
Nevyspatý, a s opuchnutým jazykom, som sa nevedel dočkať konca smeny.
Jedinou záchranou bola moja kolegyňa Noelia.
Takisto ako ja, ani ona nemala nič spoločné ani s piercingom, ani s tetovaním. Popri robote študovala reštaurátorstvo, a podľa toho čo som pochopil, bola expertom na zhotovenie napodobenín všetkého druhu, zo všetkých materiálov.
Potom, čo som jej prezradil, že môj brat je vyštudovaný stolár, nadobudla ku mne absolútnu dôveru.
Prejavilo sa to tým, že mi zhruba hodinu vysvetľovala rozdiely v technikách falšovania starožitností.
Pred tým, aby som sa dozvedel úplne všetko, ma zachránil David Basko, ktorý sa pristavil pri recepcii, s cieľom skontrolovať môj piercing v jazyku, ktorý mi včera spravil.
- Ako sa cítiš? – potľapkal ma po pleci.
- Kúúúrva! Bolí to jak sviňa.. nemôžem rozprávať, z ničoho nič to začne krvácať…
- Vidíš, a ty tu celý deň opakuješ zákazníkom, že piercing jazyka je moment,.. takmer bez bolesti..a ..
- Hmm, teraz sa divím, že mi ešte nikto jednu nezavesil..
- Otvor ústa.. vyplaz jazyk…Ájjj..je to nejaké zapálené.. – David Basko na mňa prísne pozrel – že ty si včera slopal?
- Jeden koňak.. s Henrym, a hodil som ho do seba „bokom“, tak vedľa jazyka.
- To myslíš vážne? Chceš chytiť nejakú infekciu?.. už ti chýba, len aby si sa s nejakou polízal, a až potom uvidíš..
- Čo?
- Nič! Žiadny sex, oral, chlast, fajčenie… NIČ!
- Koľko dní??
- Záleží.. tri, možno viac..
- To mi bolo treba.. som sa nechal nahovoriť,.. na blud!
- To hovoríš teraz – pozrel na mňa s kľudom Basko – ale o týždeň už budeš chcieť ďalší piercing.
- Hej.. rovno na vajcia.. taký, čo sa hojí aspoň dva mesiace..
- Keď už si pri tom.. včera som stretol Cathy. Chcela, aby ste cez víkend prišli natočiť nejaké prezentačné video.
- Príde BEJBY!
- Kto?
- Ten menežer z Londýna… čo chce stráviť víkend v plienkach.
Zatiaľ čo David Basko presviedčal Noeliu, že to, čo jej ešte chýba, je piercing pŕsnej bradavky, ktorý jej samozrejme spraví on, ja som koumal nad sľúbeným prezentačným videom pre web stránku mojej anglickej známej Cathy.
40-ročný C.E.O, šéf najväčšej mobilnej siete v Anglicku, sa chystal stráviť víkend v plienke, do ktorej ho mala prebaľovať mladá tínedžerka, a celé to zabezpečovala Cathy. Natočiť ho tak, aby ho desiatky jeho podriadených nespoznali hneď v prvý deň, keď bude video na internete, nebola ľahká záležitosť. Chcelo to profesionálov. Bol som tu.
*
*
V záujme predísť možnému zápalu, už aj tak dosť opuchnutého jazyka, som červené víno cucal cez slamku tak, že sa jazyka skoro vôbec nedotýkalo, stekajúc rovno do hrdla.
Sedel som v kresle pred televízorom, a počúval historky, ktoré sa Helen prihodili za ten rok, čo sme sa nevideli. Historky o tom, ako sa sqautuje v Andalúzii, o tom, ako sa za štyri hodiny otvárania dverí najlacnejšieho supermarketu DIA dá zarobiť viac, ako v serióznej práci, o tom, ako si všetci u nich v dedine myslia, že je boháčka, lebo už dva roky žije v Španielsku.
Hneď nato zaspala.
Na TVE bežal dokumentárny program o pytliakoch slonov v Afrike.
Po hrozných číslach o mŕtvych slonoch, a po informácii o tom, že svetový dopyt po slonovine, v rokoch 1979 až 1989, zredukoval populáciu slonov v Afrike o polovicu, prišla časť o výrobkoch zo slonoviny, a o jej ilegálnom predaji.
- „Závratné sumy, ktoré sa platia na čiernom trhu, dosahujú astronomické výšky. Súkromní zberatelia zvlášť oceňujú staré slonie kly, z minulého storočia, ktoré sú dnes obrovskou raritou.“
Jemne pripitý, a bez slova, som pozeral na nádherné slonie kly, keď ma to napadlo.
Plán bol hotový v momente.
- Kurvakurvakurvááá!!!! – skríkol som od vzrušenia tak, že sa Helen posadila na gauči. - Mááám to!!! Toto je NÁÁÁPAD!!! – vyskočil som z kresla, schytil mobil, a nepríčetne vytáčal.
Zobudená Helen na mňa nechápavo pozerala.
- Henry, kde sii?? – kričal som do mobilu.
- Čo..čo kričíš? Čo sa deje?
- Kde si, boha?..Mááám to!
- Koľko je hodín?..sakra.. pol druhej.. sedím doma.
- Čakám ťa v Rei de Copas, na Plaza real! Hneď! Majú otvorené do piatej rána. Makaj!!
- Boha..o čo ide?
- Absolútny nápad ako zbohatnúť! ..sa priprav! Ak to výjde, sme v balíku!! Nikdy viac nebudeš pracovať!
- No.. na toto som čakal!.. už fičím.
So slamkou zasunutou v náprsnom vrecku môjho trička, som vypadol na ulicu.
S obrovským, ale nekontrolovateľným úsmevom na tvári.
*
*
(pokračovanie)
(predchádzajúce časti)
Sadomaso, fetiš a Tony.
Sadomaso, fetiš a Tony. (2.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (3.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (4.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (5.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (6.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (7.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (8.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (9.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (10.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (11.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (12.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (13.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (14.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (15.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (16.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (17.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (18.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (19.časť)
*
*
...a EŠTE nejaký link
--> game -> odstrel pytliakov! *-)
