-Pracovala tu krátko, ale skončila. Odišla pred troma dňami – majiteľ senegalského baru mi odpovedal s africkým kľudom.
Tak toto som nečakal.
Pár dlhých sekúnd som pozeral na zožĺtnutú fotografiu africkej fauny a flóry, nad radom pohárov, v prázdnom bare Terranga.
Nevedel o nej nič. Nič okrem toho, že sa volala Lu. Nevedel ani to, akej bola národnosti, nemal žiadny kontakt, e-mail, číslo mobilu, nič, absolútne nič.
Istý si bol len tým, že nebola zo Senegalu.
Potetovaný melón som pomaly položil na pult, potlačil ho smerom k majiteľovi baru, a prstom som ukázal na koňakové poháre, čakajúce v rade pod fotkou.
Miestami rozpitú, ale ešte stále dobre čitateľnú vetu „THIS COULD BE A BEGINNING OF A BEAUTIFUL FRIENDSHIP…“, vytetovanú čiernou farbou na žltom melóne, si majiteľ baru najprv kostnatou angličtinou polohlasne prečítal, a potom v mysli preložil do rodného jazyka fulfulde, dialektu pulaar.
Spokojný s tým ako to zvládol, mi vysmiatý podal ruku.
Africké meno, ktoré vyslovil, som zabudol okamžite, a s pocitom, že BEAUTIFUL FRIENDSHIP práve začal, som mu podal ruku, a prezradil moje trojpísmenové slovenské meno. Tiež ho zabudol ešte predtým, ako som ho dokončil.
Obrovský kuchynský nôž v momente rozkrojil melón na šesť častí, ktoré pomaly mizli v senegalskom tráviacom trakte. Spolu s melónom v ňom mizli aj moje nádeje na stretnutie s neznámou, ktoré malo zmeniť môj život.
*
Sám.
Sedel som sám, pil som sám, cítil som sa sám, občas sprevádzaný, ale ja tak, takmer vždy sám.
Bol som molekulou. Jednou z miliónov molekúl, o ktorých Wong Kar Wai, najlepší režisér v Hong Kongu, práve teraz natáčal jeden film za druhým. Tématika bola príznačná.
SAMOTA V DAVE.
Melón zmizol, jeho potetovaná koža ležala v koši na odpadky, a ja som si bol istý, že Senegal a Slovensko majú niečo spoločné. Na rozdiel od Španielska, kde sa melón konzumuje príborom, v Senegale, takisto ako aj u nás, sa je rukami.
*
Pohár koňaku pomaly krúžil popod mojím nosom.
V baskickom bare, kde sme bez majiteľovho tušenia, po záverečnej žrali kaviár polievkovými lyžicami, mi to predviedol pred časom Láďo.
Videl to v luxusnom bare v Prahe, kde predtým pracoval. Chodil tam k ním zvláštny týpek. Vždy si objednal najdrahší francúzsky koňak, dve hodiny ho zo všetkých strán ovoniaval, a potom z baru odišiel. Bez toho, aby si z neho oblizol. Čašníci majú takýchto magorov radi. Spestruje to smenu.
-Volám sa Jan, som molekula v dave – podal som čašníkovi pero a kus papiera - Ako sa píše tvoje meno?
Čašník sa zasmial. Rýchlo naškrabal svoje meno na papier, a posunul ho ku mne.
-Ndoye? – pozrel som naňho.
Úsmev odhaľujúci biele zuby až po šestky vľavo a vpravo znamenal, že moja výslovnosť bola v pohode.
Neváhal som, a vetu som jemne rozvinul.
-Ndoye by mi teraz mohol naliať ešte jeden, a mohol by prisypať aj tie oriešky, ktoré mi tu pred časom zadarmo nasypala nejaká Ndoyeová kolegyňa – veta zo mňa vyšla jedným dychom.
Ndoye, spokojný s tým, že aspoň jediný zákazník jeho baru pije, sa s úsmevom nahol po fľašu lacného koňaku, a posunul predo mňa malý tanier lacných arašídov.
Ndoye.
Sledoval som ho, ako prepína kanály na malom televízore. Nevedel som odhadnúť, či je spokojnejší tu, s TV-ovládačom v ruke, za barovým pultom svojho, aj keď prázdneho baru v Barcelone, alebo by bol šťastnejší medzi ľuďmi svojho kmeňa, niekde v Dakare.
Vysmiaty od ucha po ucho, trpezlivo točil malou anténou. Ani ho nenapadlo pomyslieť nato, či ja som spokojnejší tu v Barcelone, v piercingovom a tetovacom štúdiu, alebo by som bol šťastnejší medzi ľuďmi môjho kmeňa, na ďalekom východe jednej malej, ale sympatickej kandidátskej krajiny.
Pohár koňaku pod mojím nosom krúžil ďalej, a ja som si stále viac predstavoval, že som na zemeguli sám. Sám by som byť nechcel, a preto som predstavu zmenil.
Predstavoval som si, že sme na nej dvaja.
Môj barman, a ja.
Zatiaľ čo ja chodím hore dole po planéte, on je stále v bare. Prepína si kanaly na TV, pripravený naliať mi po tenkú červenú čiarku na pohári, vždy keď sa zastavím.
Keby ma samota na zemeguli prestala baviť, najprv by som sa v koňaku rozpustil, a hneď nato by som sa sám vypil.
*
Bolo ich minimálne sto. Bubeníci, perkusionisti, a djembisti, udierajúci na stovky bubnov, sprevádzajúc Youssou N’doura, africku hudobnú star č.1, vytvárali pravidelný rytmus, ktorý sa z obstarožných reproduktorov valil na jediného zákazníka, teda mňa.
-Ndoye! – prisunul som si barovú stoličku bližšie k pultu - A aká bola, ta čašníčka čo odišla?
-Aka bola?
-Boha, aká bola.. ako sa správala, o čom rozprávala, čo mala rada, čo pila,.. a ták.. chápeš?
Ešte predtým, ako mi stihol odpovedať, som mu položil ruku na plece, a druhou ukázal na malý televízor – PRIDAJ HLAS!!
Reportér komentoval udalosti z práve končiacich osláv San Fermin, v Pamplone. Nebolo to až také šokujúce, pretože počas osláv ich komentovali všetky TV stanice v Španielsku, a mnohé v zahraničí.
Šokujúci bol pacient na obrazovke. Polovica tela v obväzoch, s nohou vyváženou závažím vystretou dohora, ale s tvárou, s tvárou ktorá mi bola veľmi známa.
Vzhľadom na veselé delírium, v ktorom som väčšinu času v Pamplone strávil, naozaj nebolo jednoduché spomenúť si, odkiaľ toho pacienta poznám.
Pochybnosti sa rozplynuli hneď s prvou vetou komentátora, predstavujúceho „…jednu z prvých zahraničných obetí tohtoročných osláv San Fermin, mladého turistu z Anglicka, ktorý si svoj beh pred býkmi bude pamätať po celý život. Pripomínať mu ho bude 30-centimetrová jazva na sedacom svale, a ďalšia, o niečo kratšia, na ľavom líci. Jazvy, ktoré utŕžil potom, ako ho rozzúrený býk napadol, a pripravil mu tak nežiadúce suveníry, si ale z Pamplony do rodného Anglicka odvezie najskôr o týždeň, keď ho z nemocnice prepustia.“
Redaktor predstavoval ďalšie obete, ktoré v centre Pamplony skončili pod býčimi rohami, ale to som si už jasne spomínal na môjho spolubežca v ulici Estafeta. Bol to on. Ten, ktorý bežal vedľa mňa, a s rozšírenými očami dookola opakoval fuck! fuck! fuck! fuck! fuck!
Definitívne sa zaradil do skupiny, ktorá bude mať o čom rozprávať svojím vnukom.
*
Senegalský jazyk pulaar bol naozaj iný. Po krátkom, päť minútovom štúdiu kapitoly USEFUL FRASES FOR THE BEGINNER, som sa dozvedel, že otec sa povie baaba, mama sa povie neene, a mladší brat, miňan, nemá nič spoločné so starším, ktorý sa povie koto.
Z english-pulaar konverzačnej príručky, ktorú som našiel na pulte vedľa výčapu, som dychtivo hltal ďalšie slová a frázy v senegalskom jazyku.
Fráza „HIIREN A JAM!“, ho na chvíľu paralyzovala.
Pozrel som späť do slovníka, ktorý v potvrdzoval, že som mu nevynadal.
„ HIIREN A JAM – LET’S PASS THE EVENING IN PEACE“.
Človek nikdy nevie, kedy sa mu „užitočné frázy pre začiatočníkov v senegalskom jazyku“ naozaj zídu.
*
Na zemeguli sme boli traja.
Ndoye, s TV-ovládačom za barovým pultom zvnútra, ja, s anglicko-senegalskou konverzačnou príruručkou zvonku, a týpek, ktorý sa práve vrútil do asi-najkľudnejšieho-sengalského-baru v Barcelone. S riadnou kôpkou flyerov v ruke, rozhodnutý umiestniť ich tam, kam patria.
Spolu s barmanom sme sa naňho pozreli.
-HIIREN A JAM!!! – s radosťou som vykríkol a roztvoril moje paže.
Týpek môjmu návrhu na strávenie večera v mieri a pohode porozumel, a vykročil v ústrety môjmu objatiu.
Môj priateľ Kenčan.
To bola tá osoba, ktorá mala v dnešný mierový večer pozdvihnúť moju skleslú náladu.
*
100%-ný katalánec, ktorého otec pochádzal z Japonska, a matka z Peru. Do Barcelony sa vrátil hneď potom, ako doštudoval filmovú réžiu na Kube, a zistil, že sa chce naplno venovať hudbe. Hudbe, ktorá mu zatiaľ finančne nevynášala, ale zároveň prinášala ten príjemný pocit, odborne nazývaný aj sebarealizácia. Nepochyboval som, že v jeho prípade ide o exemplárny prípad happy losera, kategória, ktorá si vie svoje zdroje vždy zaobstarať, a kvôli trápnemu nedostatku financií sa od svojích plánov ničím nenechá odstaviť.
O Kenčanovi som nepochyboval. Bol to jeden z najkreatívnejších ľudí, akí roznášali flyere pod slnkom. V jeho prípade pod mesiacom, pretože ich roznášal po nočných baroch.
Práca roznášača flyerov bola bočákom, ktorý mesačne hodil celkom dobre dukáty extra. Rozhodiť po 50-tich baroch v Borne, Ravale, a v Gotickej štvrti pár kíl flyerov, nebola až taká veľká záťaž.
V momente keď to začínalo byť otravné, Kenčan, roznášač flyerov, sa pretransformoval na Kenčana zákazníka, posedel za barom, a situáciu urovnalo pár pív. Podľa toho o ktorý bar išlo, a koho v ňom stretol, si pritom vyfajčil miniatúrneho, ale povzbudzujúceho jointa, a s elánom v roznáške pokračoval.
Až do chvíle, keď naňho zasa prišla kríza, a keď sa Kenčan, roznášač flyerov, pretransformoval na Kenčana zákazníka...
Zhodil batoh na zem, a bez rozmýšľania si objednal.
Whiskey JIM BEAM.
*
Bola to náhoda, ale niečo do činenia so spomínanou whiskey, mali všetci kreatívni ľudia.
Vďaka Kryšotovi, jednému z najkreatívnejších lesných inžinierov, momentálne zveľaďujúcim naše lesy pod Vihorlatom, som k nej pociťoval zvláštnu symaptiu.
Klasická reklama na whiskey Jim Beam je tá, v ktorej do zafajčeného motorestu vojde mladý cowboy, u starého čašníka s tvárou parchanta si objedná „JIM BEAM!“, oprie sa o pult a otočí sa doprava, k vyzývavo oblečenej mladej žene. Zatiaľ čo sa na nej v duchu odbavuje, starý čašník s tvárou parchanta mu namiesto značkovej whiskey naleje domácu napodobeninu, a posunie k nemu pohár.
Cowboy, sledujúc sexi-spoločníčku, s ktorou je v intenzívnom očnom kontakte, si privonia k poháru, s opvrhnutím ho po pulte šuchne smerom s starému parchantovi, škaredo naňho pozrie, a s vetou „That ain’t Jim Beam… To nebol Jim Beam!“, z motorestu znechutene odchádza.
Kryšotová verzia predčila originál po všetkých stránkach.
Do zafajčeného motorestu v Belej nad Cirochou, vojde mladý družstevník, u čašníka si objedná „JIM BEAM!“, oprie sa o pult, a otočí sa doprava, k vyzývavo oblečenej mladej brigádničke. Zatiaľ čo sa na nej v duchu odbavuje, starý čašník mu do šiestich poldecákov z hrubého skla namiesto značkovej whiskey naleje domácu napodobeninu. Poldecáky zoradí pekne vedľa seba na pulte.
Družstevník, sledujúc sexi-brigádničku, s ktorou je v intenzívnom očnom kontakte, si privonia k poháru.
Muzika stíchne, kamera v detailnom zábere sníma, ako sa špička jeho nosa takmer dotýka hladiny falošnej whiskey v pohári.
Sledovaný celým osadenstvom motorestu v Belej nad Cirochou, sa najprv pozrie na sexi-brigádničku, potom spraví hadie oči na starého čašníka, a hneď nato do seba obdivuhodnou rýchlosťou hodí všetkých šesť poldeci falošnej whiskey.
Posledný poldecák po pulte šuchne smerom k starému čašníkovi, a s vetou „That ain’t Jim Beam… To nebol Jim Beam!“, z motorestu odchádza.
Tvrdá rocková muzika, ktorá nastupuje, sa mieša so zvukom motora Avie A-30, ktorú počujeme štartovať na parkovisku.
*
Ndoye postavil whiskey na stôl.
-To je dobrý bar – Kenčan, dnešný druhý hosť , sa obzrel dookola, po prázdnom bare – hmm… jeden čašník na hosťa.. teda, na dvoch..
-Hej.. aj ja to tak mám rád – obzeral som si flyer – hlavne po zážitkoch z Pamplony.. boha, tam to bolo o život.
-Čo teraz robíš? – Kenčan vzal do ruky anglicko-senegalskú príručku.
-Čo robím? Učím sa po senegalsky… a občas potetujem nejaký melón… inak pohoda. ty?
-Nič, ale koumam nad tým, že to roznášanie asi nechám.
-Čo si? – prekvapene som naňho pozrel – To nerob! To je najpohodovejšia robota, akú som v živote videl..
-Koľko si ich videl?
-No, nejaké som videl, ale určite je to väčšia pohoda, ako robiť obsluhovača kopírky pre celé oddelenie na Ministerstve vnútra jednej milej nádejnej kandidátskej krajiny..
Kenčan a mňa pozrel, a ja som pochopil, že nepochopil.
Nemal som ale ani najmenšiu chuť opisovať mu surealizmus, ktorý som zažil počas môjho trojmesačného prácovného pomeru na spomínanom ministerstve. Pozorujúc zblízka krajských prednostov z celeho Slovakistanu, ako sa zo svojích krajských miest všetci do jedného, jeden po druhom, na voze značky BMW, privezú na Ministerstvo vnútra do veľkej Bratislavy, kde ich budem počúvať, a zapisovať do zápisnice ich úbohé drísty o tom, ako ich kraje na nič nemajú peniaze. V horšom prípade si ešte ich polointeligentné komentáre na podobnú tému, na druhý deň prečítam v novinách.
Bolo to nad moje sily. Vydržal som to necelé tri mesiace, a hneď po skončení skúšobnej doby som pálil von zo Slovenska. Bral som to ako terapiu.
Vtedy som ešte netušil na ako dlho, ani to, o čom život neorganizovaného emigranta je. Tiež som netušil, že v mojom, dovtedy dosť zablokovanom mozgu, dôjde k odblokovaniu, a počas up-date, ktorým prejdem, sa namiesto jednobunkových prepolitizovaných krajských prednostov, budem stretávať s ľuďmi ako Kenčan, ktorý tu predo mnou spokojne cucal svoju whiskey, alebo Ndoye, ktorý sa trpezlivo venoval zappingu.
Tá zmena bola pozitívna, a naozaj stála zato. Terapia bola úspešná.
-A čo chceš robiť?
-Hudbu, to je jasné, ale kým z toho vyžijem… ešte to chvíľu potrvá.. mám lepší nápad.
-No?
-Rozlúčka so slobodou, počul si o tom?
-Aká rozlúčka?
-Pred svadbou.. nepoznáš? Dobre, skúsim to inak. Videl si film „Airbag“? Od Juanma Bajo Ulloa..
-Nevidel.
-Kurva, tak ten si požičaj. Je to dobré.. Jeden autentický idiot, z veľmi bohatej rodiny, si s kamarátmi ide noc pred svadbou užiť do bordelu, a na druhý deň zistí, že obrúčka, ktorú mal na ruke, a ktorá stojí strašné milióny, zostala pravdepodobne v análnom otvore prostitútky v spomínanom bordeli, s ktorou sa v noci zabával… a tak sa ju pokúša nájsť a získať naspäť prsteň, pretože svadba sa blíži.. do toho sa zapojí nejaká mafia, nejaká konkurenčná mafia a ták.. dobrý film… ale to aby si pochopil čo je to rozlúčka so slobodou..
-Hej, námet sa mi páči, ale čo to má s tebou?
-No ja chcem robiť toho “sprievodcu rozlúčky so slobodou“…
-Počkaj! – vážne som naňho pozrel - ty chceš byť ten, ktorý mladomanžela s kamarátmi vyzdvihne poobede o šiestej, rozdá im farebné parochne, mladomanžela oblečie do obtiahnutých ženských šiat, na hlavu mu dá nejaký klobúk s penisom, alebo..
-..alebo ho nejak inak zhovadí, presne tak... ešte im rozdá píšťalky v tvare penisu. Všetci pískajú, na kolobežkách sa presúvajú z baru do baru, tam chlastajú, potom z baru do bordelu, tam sa zabavia, prípadne na striptíz, a celé stádo je spokojné, ako dobre sa zabavili. Ani svadba nebude taká zábavná.
-Kenčan, boha! – neveriac tomu, čo počujem, som mu položil ruku na plece, a pozrel mu zblízka do očí – ale ja som PRESVEDČENÝ, že absolvovať takú rozlúčku, a je jedno, či ako mladomanžel, alebo sprievodca stáda, je VRCHOL DEPRESIE! Zanechá to na tebe následky! Kurva, ser nato.. roznášaj radšej flyere!
- Počkáááj – Kenčan sa zasmial – to čo si opísal, to je tá klasická rozlúčka. Ja budem pracovať pre cestovku, ktorá pracuje so skupinami z Londýna.
-Tak so skupinami z Londýna.. takú jednu už poznám.. volá sa Cathy.. prebaľuje anglickým manažérom plienky, a tancuje s nimi choreografie na Village people… celkom zábavné, to je fakt..
-Počkaj.. Cestovka pracuje takmer výhradne so ženami. Skupina ŽIEN z Londýna, nevesta s kamarátkami, príde pred svadbou stráviť víkend do Barcelony. Cez deň shopping, večer party. Tri dni po sebe. Ja s nimi budem len večer. Vieš si to predstaviť? Samé ženy, chodíš s nimi po baroch, zabávaš sa, pretože ony sa tu prišli zabaviť, piješ zadarmo, ony platia, máš zato dobré prachy, odprevádzaš ich do hotela… a cez týždeň oddychuješ..
-..alebo roznášaš flyere.
-Tak počkaj.. toľko roboty naraz, to nie je nič moc..
-Hej, máš pravdu… znie to zaujímavo.. potom ich ale priveď aj tu do senegalského baru, lebo keď to tak pôjde ďalej – otočil som sa smerom k prázdnemu baru - náš Ndoye skrachuje… a vráti sa do rodného Senegalu. S dlhým nosom.. a to bude koniec globalizácie.
-Tak si niečo dajme, zdochýňam od hladu.
Súhlasne som prikývol, a posunul som jedálny lístok Kenčanovi.
*
Ndoye sa pristavil pri stole, ku ktorému sme si presadli.
-Okkoran ň iiri – vychŕlil som naňho pripravenú frázu z konverzačnej príručky, kapitola FOOD, DRINK & BASIC NEEDS.
Paralyzovaný na mňa pozeral, nechápajúc moju snahu, opýtať si v jeho rodnom jazyku niečo do huby.
-Okkoran ň iiri! Let me have some food, man! – pripojil sa Kenčan.
-ň iiri no woodi? .. - čítal som pripravené frázy na ohúrenie nepripraveného senegalčana.
-Maafe suppu, buudi, gerto, lacciri – Kenčan, podľa vopred pripraveného scenára, s ľahkosťou vymenoval jedlá v Ndoyeovom rodnom jazyku, akoby jeho otec nebol z Japonska, ale zo západnej Afriky.
-Abarka! Thank you man! – záverečnou frázou scenára som ukončil objednávku, a so zdvihnutými pohármi sme s Kenčanom pozerali na vyšokovaného Ndoyea.
-Barka’alla! You are welcome! – zahlásil a zmätený odfičal do kuchyne.
-Myslíš, že sa cítil ako v Senegale? – otočil sa ku mne Kenčan.
-Neviem.. ale ja som sa tak cítil..
Spokojný s tým, že sme Ndoyeovi pripravili kus Senegalu v centre Barcelony, som dopil koňak, rozhodnutý, že je čas prejsť na niečo iné. Nebolo pochýb o tom, že BEAUTIFUL FRIENDSHIP sa upevňoval.
*
Henry mi zavolal práve vo chvíli, keď som si spokojne utieral kútiky úst. Pikantný cous-cous, som sa chystal zapiť slušným červeným vínom Rioja Crianza, ktorú sme k nemu objednali.
-Henry! Žiješ??
-Nazdar! Mám správy.
-Dobré alebo zlé?
-Zlé správy môžu počkať – Henry sa zasmial – presne ako hovorí ten pán z Fínska..
-Hej.. no čo povieš?
-Kly sú hotové, volala Noelia. Ešte som ich nevidel, ale bola spokojná. Veľmi spokojná..
Cítil som, ako sa mi rozbúchalo srdce. Výmenu falošných sloních klov za pravé v Hoteli Gracia, kde som pred časom pracoval, som naplánoval a rozbehol bez toho, aby som presne vedel, ako a komu ich predať. Do akcie som zapojil Henryho, bývaleho kolegu z recepcie, a Noeliu, reštaurátorku starožitností. Ďalšia etapa plánu bola dostať pravé kly z hotela, na ich miesto dopraviť falošné, a čo najskôr DOBRE predať originál. Ako to všetko uskutočniť, som zatiaľ nemal ani šajnu.
-OK, pôjdeme ich pozrieť, a dohodneme čo ďalej.. si zajtra v hoteli?
-Nie som, mám voľno, som doma, ale… nie som sám..
-Fííha!.. No tak prezraď, kto to je?
-Jedna klientka z hotela… býva u mňa.
-Tak klientka.. hmm.. a odkiaľ ?
-Čo odkiaľ?
-Odkiaľ je!
-Z Taiwanu..
-Sánkovačka po čínsky!!
-Čo??
-Sánkovačka po čínsky!... To je z jedného československého filmu.. chlapík si obľúbi jednu číňanku, pretože sex s ňou je neskutočný.. a nazýva to..
-Ale sex s ňou je NAOZAJ neskutočný – prehovoril Henry - to som ešte nezažil… fakt!…
-Sánkovačka po čínsky.. tak ten film bude asi podľa skutočnej udalosti..
-Čo?
-Nič… len tak meditujem.. a ako sa volá?
-Yang.
-Tak ti prajem peknú noc s Yang… ako hovoríme v Senegale, HIIREN A JAM – LET’S PASS THE EVENING IN PEACE...
*
Globalizácia, ktorá zaklopala na dvere, mi dala nám najavo, že na svete nie sme traja, ale desiati.
Do baru Terranga vstúpila skupina siedmych študentov-erazmusov.
Usadili sa vedľa nás, a anglicko-francúzsko-nemeckou španielčinou si začali objednávať exotické jedlá čierneho kontinentu.
*
-Ja mám takú teóriu… – pozrel som na Kenčana.
-O sánkovačke?
-Nie, o emigrantoch.. a teraz, po tých koňakoch, sa mi dala v hlave celkom dokopy. Akurát som ju dokončil.
-Keď nie je veľmi dlhá, tak spusť.
-To vlastne ani nie je teória, len taká myšlienková niť. O tom, že do veľkých miest, ako ja Barcelona, Londýn, New York, a ďalších, sa nahrnú tí emigranti, ktorí sú viac agresívni, viac, ako ich spoluobčania, ktorí zostali doma. Takí, ktorí sa chcú presadiť, riskujú viac ako tí, čo neemigrujú, a preto sa správaju agresívnejšie, chápeš?
-No a?
-No, sú agresívnejší pri hľadaní roboty, vo vzťahoch, v živote, vo všetkom, pretože v meste sú tisíce ďalších agresívnych imigrantov, ktorí prišli z Peru, Anglicka, Číny, Mexika, Írska, Rumunska, Austrálie..chápeš, a všetci sa chcú presadiť, takže to prostredie, kde sa stretli, to veľkomesto, má už počiatočný stupeň agresivity dosť vysoko. Žiadny mier a harmónia, ale každodenná bitka.. o tom to je, kurva...
-To je pravda, ale ja som sa tu narodil, do tej agresívnej atmosféry, takže pre mňa je to normál.
-No, ty to pochopíš vtedy, keď sa presťahuješ do nejakého kľudného mesta, v nejakej kľudnej krajine.. a ja asi čoskoro tiež, občas sa cítim, ako ma to tu valcuje..
-Ale o tom je emigrácia, alebo nie?
-O čom? Zvalcuješ, alebo budeš zvalcovaný?
-Zhruba..
-Neviem, ale nemám chuť nič valcovať. Občas mám zúfalý pocit.. vypadnúť odtiaľ, a dať si radšej Jim Beam v jednom malom motoreste neďaleko môjho mesta, chápeš?
-Tak ty si jasný. To sú syndrómy emigranta.. To treba rozchodiť…rozuzliť myšlienkový uzol..
Kenčan si pripálil miniatúrneho jointa, dvakrát si z neho potiahol, a vyfúkol dym smerom k malému oknu.
-Je čas. Ide sa roznášať roznášať. Keď to neroznesiem, kultúrna úroven v našom meste upadne, a to by som si nikdy neodpustil…
-Idem s tebou – položil som prázdny pohár od vína na pult - aspoň trochu rozchodím to žrádlo, a opicu..
-Ok, tie pozrieme po baroch.. – Kenčan si hodil batoh na plecia - to by si neveril, aké dobré opice v túto hodinu stretneš… hneď dostaneš lepšiu náladu...
-Ja som chcel jednu stretnúť dnes, aj melón som jej priniesol, kurva, ale nič z toho… – pozrel som na čašníka, ako zapisuje objednávku študentov erazmusov – aj keď som stretol Ndoyea… hmm.. beautiful friendship..
Ešte predtým, ako sme vypadli rozhodiť pár kíl letákov po ďalších tridsiatich baroch, som si vypočul francúzsku študentku-erazmusku, ako celému stolu vysvetľuje, že „keď už reinkarnáciu, tak by som chcela byť motýľom, ale nie som o tom celkom presvedčená…“.
Pozrel som na nich a vyšiel som na ulicu.
Bolo veľa vecí, z ktorých som mal v hlave chaos, ale REINKARNÁCIA? V tej som mal absolútne jasno.
Keď sa znova narodiť, tak ako šarkan. A najlepšie tam, kde fúka dobrý vietor.
*
*
(pokračovanie)
(predchádzajúce časti)
Sadomaso, fetiš a Tony.
Sadomaso, fetiš a Tony. (2.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (3.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (4.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (5.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (6.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (7.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (8.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (9.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (10.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (11.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (12.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (13.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (14.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (15.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (16.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (17.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (18.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (19.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (20.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (21.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (22.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (23.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (24.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (25.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (26.časť)
*
*
