Sadomaso, fetiš a Tony. (29.časť)

BONDGIRL som ju nazval pracovne.Sedela o tri stoly ďalej, a bola naozaj to jediné, na čo sa počas práve prebiehajúcej, najnudnejšej-sado-maso-show na svete, dalo pozerať.Bondgirl. Mala nábeh na mulatku, a ja na štvrtý pohár vodka-martini.Presne ako James Bond, za starých dobrých časov.*Stlačil som pochromovaný splachovač, a zaťahujúc si zips, som vošiel do vstupnej časti luxusného WC.Scéna, ktorú som uvidel, nebola ani napínavá, ani neprípomínala žiadnu z epizód agenta jej veličenstva Jamesa Bonda.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (16)

Bondgirl tam stála nalepená na veľkom zrkadle, a sústredene sa snažila vytlačiť si mikrovyrážku na brade.
- Uff!.. - pomaly som pristúpil k umývadlu, a prečesal si rukou ofinu - Mne keď sa niečo také vyhodí – pozrel som sa na ňu - tak ani nevychádzam z domu…

Bez toho, aby sa na mňa pozrela, sa ticho zasmiala, a ďalších desať sekúnd dokončovala náročnú operáciu.
Pustil som si vodu, namydlil si ruky, a sledoval som jej obraz v zrkadle.

- Hej kamoško – náhle sa ku mne otočila – ale toto.. – kývla hlavou smerom k dverám - toto, kamoško, to je SADOMASO PÁRTY!
*

Pomaly som sa otočil.
Naozaj sa mi to nezdalo.
Pohľad, ktorý som cítil, prichádzal zozadu. Pretrel som si oči.
Aj napriek piatim pohárom vodka-martini, ktoré som do seba hodil v rekordnom čase, som jasne videl obrovské prasa.
Tučný chlap, v čiernom latexe, a s maskou vysmiatého prasaťa natiahnutou na hlave, na mňa sústredene pozeral.
- Prasa v latexe! – zhrozene som sa pozeral na týpka - No, kurrva!.. Pohľad mi padol na ružový bič, na stole pred ním.

Tučné prasa našpúlilo pery, a pravou rukou výrazne pritiahlo popruhy, ktoré držalo v ruke. Automaticky som sa nahol dopredu, smerom k miestu, kde končili.
Spútaný otrok, kľačiaci pod stolom, sa snažil dostať von.
V svetle malých stolových lámp som jasne videl červenú guľu v jeho ústach, pripevnenú koženým obojkom. Bola identická. Bol to..
- Pulp Fiction! … a naživo.. Kurrrva!

Rýchlo som otočil hlavu späť k pódiu. Uhýbajúc sa sústredenému pohľadu Tučného Prasaťa, som ešte zazrel, ako si prehadzuje vodítko od otroka do ľavej ruky, a do pravej chytá rúžový bič.

- Tak toto nebolo v programe! – hundral som si pre seba, nenápadne sa obzerajúc dozadu – Pulp Fiction…
Chýbal už len Bruce Willis so zakrvaveným ksichtom.
Kedy schytám šľahu, bolo už len otázkou času.
*

Henry Molina, môj bývalý kolega z hotela Gracia, syn španielskych emigrantov narodený v Ženeve, si na francúzskom portáli, liberation.fr čítal správy. Noviny Libération mal rád aj preto, že ich založil jeho obľúbený Jean-Paul Sartre. V roku 1973. V tom istom, kedy sa Henry narodil.
Najviac ho zaujala správa, ktorá informovala o „Gangu z Marseille – organizovanej zločineckej skupine, ktorá už niekoľko týždňov prepadáva recepcie menších hotelov a hostalov po celom francúzskom pobreží, od Marseille až po Perpignan. Prvé prepady boli dokonca zaznamenané už aj v hoteloch v susednom Španielsku, na pobreží Costa Brava, neďaleko Barcelony.
Zo spomínaných hotelov si lupiči s ľahkosťou odniesli celotýždňovú tržbu. Francúzska polícia má k dispozícii ich približné portréty, a spolu o španielskou Guardiou Civil po pachateľoch intenzívne pátrajú.“

Henry sa preklikal ku trom kresleným portrétom členov gangu.
- Za-u-ji-ma-vééé… - povedal si potichu, siahol po cigarete, a v ďalšom otvorenom okne si „Gang z Marseille“ hodil do vyhľadávača.
*

Bondgirl si ku mne prisadla úplne nečakane.
- Odprevaď ma von! – pošepkala mi do ucha – PROSÍM ŤA!

Prekvapene som sa na ňu pozrel.
Jej pohľad bol vážny. Nebol to ten príjemný, ktorý som videl pred hodinou v zrkadle na WC. Nenápadne sa obzerala dozadu.

- Jasné.. jasné, že ťa odprevadím.. – odpovedal som bez váhania, a tiež som sa obzrel dozadu. Smerom k Prasaťu, a jeho biču, ktorý ma mal na dosah – Ja som vlastne tiež na odchode!
*

Čo sa vlastne stalo, som pochopil až po prvom drinku. Dali sme si ho v senegalskom bare Taranga. Drink navrhla Bondgirl, bar ja. Bol tam absolútny kľud, dvaja hostia, a takmer žiadné svetlo.

Podľa Bondgirl prišla väčšina zúčastnených na Sadomaso párty so želaním niekoho-pretiehnúť, byť-niekym-pretiehnutá, alebo aj-aj.
Išlo podľa nej o absolútnu väčšinu.
V menšine, ktorá tam neprišla-byť-pretiahnutá, bola ona.
Pridal som sa k nej aj ja, tváriac sa ako podmnožina, ktorá nechce-byť-ani-nikým-vyšľahaná. Ani v prípade, že ide o naozaj kvalitný rúžový bičík prestížnej značky.

Pravou rukou sme si pripili, ľavou som si šúchal krk. Od sústavného otáčania ku Prasaťu, som si natiahol sval.
- Boha! .. natiahnúť si sval na krku, to človek musí naozaj absolvovať niečo špeciálne – dopil som vodku, a usmial som sa na Bondgirl.

Ukľudnila sa ešte skôr ako dopila, a sama od seba mi v prítmí baru začala krk masírovať.
Niečo mi začalo našepkávať, že dnešný večer ešte nemusí byť stratený.
*
Druhý drink bol už u nej na byte.
Prekvapenie prišlo, až keď som vyšiel zo sprchy.

- Zeleninové Sadomaso pre dámy! – zahlásila, ako keby išlo o ďalsie číslo v cirkuse, a zvodne sa usmievala.
Sediac v spodnom prádle, na veľkou gauči, na mňa mierila uhorkou v jednej, a mrkvou v druhej ruke.
Pozrel som sa na ňu.
Pomaly som prešiel pohľadom na uhorku, potom mrkvu, a rýchlo som do seba hodil zbytok whiskey.
Pre Jamesa Bonda nesplniteľné úlohy neexistovali.
*

Henry si sadol k pultu.
Kývol na čašníka, a objednal si kávu s mliekom.
Bolo 5:30. Smena na recepcii hotela Gracia mu začínala o polhodinu.
Pomaly si do kávy vysypal veľký sáčok cukru, a siahol po novinách.
Vedel, že ho čaká ťažký deň.
*

Bondgirl bola poštárka.
Volala sa Marta, a roznos pošty jej začínal o 6:00.
Z postele ma vykopala o 5:30, kávu sme si dali o 5:35, a o 5:45 mi už mávala cez zadné okno odchádzajúceho autobusu číslo 17.
Aj napriek skorej rannej hodine, sa mi spať nechcelo.
Bol som prebratý viac ako som čakal. Predtým, ako sme vypadli z jej bytu, som si na malom stole v obyvačke všimol sošky troch malých slonov.
Okamžite som si spomenul na včerajšiu sms od Henryho.
„Priprav sa, zajtra je sťahovanie“.
Výmena sloních klov v hoteli Gracia za falošné napodobeniny, ktoré pre nás vyrobila Noélia, sa mala uskutočniť dnes. Nemal som žiadne podrobnosti, a ani šajnu, ako to naplánoval.
Nevedel som kedy, ani ako, a to všetko bol dostatočný dôvod nato, aby som začínal byť jemne nervózny.
*

Auto prudko zabrzdilo.
Tučný učesaný pán v obleku, nahnevane pozrel na mladú ženu s dredmi.
- Hlupaňa! – nahlas si zanadával, sledujúc ako sa jej dlhé dredy pri chôdzi prehadzujú z boka na bok – Najradšej by som ťa za tie vlasy vyťahal, a poriadne by som ťa zrezal, ty ..! – zaradil jednotku, a prudko vyštartoval. Obzrel si ju ešte raz v spätnom zrkadle, a jemne sa pousmial - Zrezal! ..to by si videla.. – zasa sa pousmial, a poriadne si zívol. Luxusný, ale nudný život, nebol bohviečo, ale.. - Ešte že sú tu občas tie párty, ako tá včerajšia… človek sa odviaže.. - Pohľadom zišiel na väčšiu koženú tašku, ktorú niesol do práce. Maska prasaťa a rúžový bič, boli uňho v pracovni naozaj istejšie, ako doma, kde by ich mohla objaviť jeho manželka, alebo deti. Pozrel na hodinky, a dupol na plyn. Agenda notára v Barcelone bola na prasknutie, a prvý klient už určite čakal v kancelárii.
*

Rafa, môj ďalší bývalý kolega z hotela Gracia, aktívny člen Štvrtej Internacionály, sedel v luxusnej čakárni u Notára, a znova si čítal text zmluvy. Vedel, že dnes podpíše niečo, čo dlhé roky z hlbokého presvedčenia odmietal, a čomu až doteraz odolával.
Hypoteku na byt, ktorý sa so svojou ženou, po naozaj dlhom zvažovaní, rozhodli kúpiť. Kým mali len dve deti, ešte sa to dalo vydržať, ale keď sa im narodilo tretie, padlo rozhodnutie.
Predstava, že úplne obyčajný, starý dvojizbový byt, v obyčajnej štvrti Maragall, budú so ženou splácať ďalších 35 rokov, ho desila.

Predstavoval si, ako prijatím hypotéky kolieska kapitalizmu roztáča do vyšších obrátok, a zároveň, ako tento systám rozmliaždí spolu s ním aj jeho ideály.
Ešte stále sa pohrával s myšlienkou, že to v poslednej chvíli nepodpíše.
Vedel, že ho čaká ťažký deň.
*

- Nespať poriadne dve noci po sebe, to si človek pomaly začína zvykať – utrieďujúc si v hlave zážitky z posledných 48 hodín, som pomaly kráčal domov.

Na ulici Carmen otvárali prvé obchody, a ja som sa tešil, ako si pospím. Plán bol nevstať aspoň do obeda.
Skúsil som ešte vytočiť Henryho.
„Volaný účastník nie je v dosahu, zavolajte neskôr, prosím“.
Oblečený som sa vyvalil na posteľ, a zaspal som v momente.
*

Sen, ktorý nasledoval, nebol nič moc. Bol som predavačom zeleniny. Na stole uhorky, mrkvy, predomnou nekonečný rad nadšených žien. Ako dopadla hádka medzi nimi, a tučným chlapom v maske prasaťa, ktorý nechcel čakať v rade, a drzo sa predbehol, som sa nedozvedel.

Prudko som sa posadil, a pozrel na hodinky. V hlave mi hučalo.
Bolo 11:00.
Najvyšší čas dať si sprchu, a zistiť, čo sa deje s Henrym, a hlavne so sťahovaním. Smena v piercingovom a tetovacom štúdiu Magician mi začínala o pol štvrtej.
*

S Rafom som sa stretol na rohu ulíc Paseo de Gracia a Valencia. Ťahal za sebou ťažký kufor.
Stretnutiu sme sa potešili obidvaja.
- A tá náušnica na zuboch? To máš prevŕtané zuby? – obzeral si Rafa zblízka môj piercing.
- Nie, to je „smiley“, zavesený na uzdičke, pod hornou perou.. ale vyzerá to, ako keby to bolo na zube, to je fakt.. každý si to myslí..
- A v jazyku? Tam to bolí, čo?
- Hej.. ale ako hovorí Andy, môj kolega: “No pain, no gain!“
- Ale povedz pravdu – Rafa sa naklonil bližšie ku mne – Ženy čo?.. majú to rady, čo?
- Čo myslíš? Piercing v jazyku?
- Nóó, presne, videl som jeden dokumentárny film o…
- Rafa – skočil som mu do reči – s piercingom v jazyku dnes už naozaj neohúriš nikoho..
- ?
- Teraz je v móde ZELENINOVÉ SADOMASO! – dal som mu tip, a rozzipsoval som vrch plného kufra.

Nemýlil som sa.
Zatiaľ čo prekavapený Rafa stále čakal, že mu objasním pojem ZELENINOVÉ SADOMASO, ktorým potom on ohúri svoju manželku, ja som sa presvedčil, že moje dedukčné schopnosti sú na jednotku.
V kufri boli samé knihy. Presne ak som predpokladal.
Predomnou stál jeden z najväčších intelektuálov, s ktorými som sa mal tu česť, spoznať sa osobne.
Rafa, ktorý už vyštudoval ekonómiu, a po nej politické vedy, teraz končil históriu. Moje dobre vyvinuté dedukčné schopnosti, v kombinácii so schopnosťou správne analyzovať stav veci mi napovedali, že toto ešte nebude posledná vysoká škola, ktorú Rafa ukončí.
- A ty čo? Ako ide štúdium? – poklepal som po kufri – Keby si potreboval vysvetliť niečo z ekonómie, vieš že som tu.. ako skončený ekonóm ti dám nejakú radu.. a určite ťa vyhodia! – pobavil som sa na mojom vtipe, a pozrel som na Rafu. Úprimnosť bola mojou doménou.
- Doučovanie zatiaľ nepotrebujem, ale – obzrel si ma od hlavy, až po moje štýlové tango-topánky – potrebujem silných a hlúpych. Idem sa sťahovať.
- Tak takí tu nie su! – zahlásil som pohotovo – A okrem toho, moja momentálna fyzická kondícia je taká, že by som po pol hodine potreboval ošetrenie. Len by som ti pokazil sťahovanie…

Predstava množstva kníh v Rafovej knižnici, ma len utvrdila v tom, že z ponúkanej šance, pomôcť mu pri sťahovaní, sa naozaj musím vyzuť.
Išlo o zdravie.
- A kam sa sťahuješ?
- No.. kúpili sme byt, ale..
- Ale čo?
- Ale nemám z toho dobrý pocit.. kurva, zobrali sme hypotéku.. je na 35 rokov, a…

Rafa na mňa smutne pozrel.
35 rokov bola slušná doba, a výraz jeho tváre dával tušiť, že sa bohvie ako necíti.
- A ten notár, ktorý mi tu zmluvu podpisoval – Rafa sa na chvíľu zamyslel – Vieš čo mi povedal?
- Čo ti povedal?
- Najprv sa ma spýtal, koľko rokov má môj najstarší syn. Povedal som mu, že bude mať šesť, a ten zmrd mi podal podpísanú zmluvu so slovami :“Tak pán Nuňez, keď hypotéku splatíte, váš syn bude mať 41 rokov“.

Ostal som ticho. Rafa mal 33, alebo 34, a jeho žena asi 30 rokov.
- Ten jeho ksicht, keď mi to hovoril… – Rafa sa pozeral do ďiaľky – Tento kapitalizmus, ako celok.. to je jedna veľká RIŤ..
- Rafa, ale nato, aby si to zistil, si predsa nemusel podpisovať hypotéku. Kurva.. si vyštudoval nejake tie školy, aby ti to bolo jasné..
- Hej, ale teraz sa to skurvilo ešte viac… Neoliberalizmus.. – Rafa na mňa pozrel – Počkaj, niečo ti dám – Z otvoreného kufra vybral pár kníh, a jednu z nich mi podal.
- Autor: NOAM CHOMSKÝ, titul: „NEOLIBERALIZMUS, ALEBO NOVÝ SVETOVÝ PORIADOK“.. profit over people – nahlas som si prečítal názov.
- Prečítaj si to keď budeš mať čas.. a teraz povedz, či prídeš pomôcť pri sťahovaní.
- Prídem, zavolaj mi – pozrel som sa na – Ale budem nosiť len malé krabice.. nechcem dostať pruh..
- Aj to už je niečo – zasmial sa Rafa.

Podali sme si ruky, a chvíľu som ho sledoval, ako sa s ťažkým kufrom, plným zaujímavej literatúry, stráca v metre.
Sťahovanie.
Rafu som mal rád, ale.. na jeho sťahovanie som nemal čas.
Myslel som sa na iné SŤAHOVANIE. Slonie kly v hoteli Gracia síce vážili veľa, ale za peniaze, ktoré za nich dostaneme, mi kľudne pooperujú aj dva pruhy.
„Keď splatíte hypotéku, váš syn bude mať 41 rokov! „ Notárova veta mi zarezonovala v hlave.
Zastavil som sa, otvoril čerstvo darovanú knihu, a začal som si listovať.
Na konci druhej kapitoly, bol výstrižok z nejakých novín. S dvoma podškrtnutými citátmi:

„Any dictator would admire the uniformity and obedience of the U.S. media.“
Noam Chomsky.

„The American press, with a few exception, is a kept press. Kept by the big corporations the way a whore is kept by a rich man.“
Theodore Dreiser.

Prebrala ma zvučka Rádia Catalunya, ktorú som počul cez otvorené okno zaparkovaného taxíku.
Ohlasovala 12 hodín, a začiatok hlavných správ.
Zavrel som knihu, pozrel na hluchého taxikára, ktorý podriemkával za volantom, a pridal som do kroku.
K hotelu Gracia to boli ešte tri ulice.
*

Bolo 12:00.

V malom obchode, na ulici Carmen, si Hell Kitty obzerala nádherné ružové tričko, s bielym nápisom HELLO BITCH.
Jej obľúbená kreslená hrdinka na ňom mala výrazne namaľované pery, v ruke kabelku, a na nohách natrhnuté silónky.

V kuchyni svojho bytu, na ulici Paralelo, s rukami nad hlavou, môj uruguajský kolega zo štúdia Magician, Mati, prezývaný Banderas, napodobňoval tanec z filmu Grék Zorba. Za hlasitého doprovodu soudtracku, ktorý si spolu s filmom kúpil na 1. Poschodí predajne FNAC, si so zavretými očami predstavoval, ako spolu s Anthony Quinnom tancujú na terase malej gréckej reštaurácie. Mapa grécka, ktorú si pred časom vytetoval na celú ruku sa už zahojila, a ušetrené peniaze dávali nádej, že uskutočnenie jeho sna, otvoriť si vlastnú reštauráciu na pobreží Grécka, je stále bližšie.

Na stanici metra Nanjing East Road, v Taipei, čakajúc v rade, medzi masou ľudí vracajúcich sa z práce, stála vysmiatá Yang. Dôvodom na jej radosť bol e-mail, od Henryho, s ktorým sa spoznala počas svojej nedávnej návštevy v Barcelone. Oznamoval jej, že v Taipei pristane už o pár dní.
Napriek tomu, že sa poznali len krátko, mala z jeho blízkej návštevy ťažko opísateľný pocit šťastia.

Na vojenskej základni 1st. Marine Division, blízko mesta Fallujah, asi 50 km západne od Bagdadu, si Frank Rodriguez, sediac za počítačom, nekontrolovateľne si hrýzol spodnú peru.
Po šiesty krát si znova a znova čítal e-mail, v ktorom mu jeho rodina blahoželala k jeho devätnástim narodeninám, a posielala fotku rodiny.
Pocit beznádeje a zúfalstva, ktorý pociťoval, bol na nevydržanie.
Na oslavu narodenín ani nepomyslel, a sústavné napínanie na vracanie, sprevádzané nespavosťou , ktoré trvalo už druhý mesiac, bolo nad jeho sily. Správa o samovražde vojaka, ktorý to tu nezvládol, a zastrelil sa počas včerajšej akcie, bola šokujúca. O to viac, že bol z Frankovej jednotky.
Všetko tu bolo šokujúce. Všetko tu bolo iné, ako mu to opisovali pred jeho náborom do Iraku. O čo v tejto vojne ide, a za koho bojuje, pochopil už po pár týždňoch pobytu. Dezilúzia bola obrovská.
Pozrel sa na fotografie na nástenke pri dverách. Z fotografie sa na neho umieval vysoký politik vlády jeho krajiny, ktorý zapózoval počas jeho bleskovej návštevy ich základne. Dvaja z vojakov, ktorí stáli vedľa neho už boli mŕtvi, tretí sa zastrelil. Nažive bol už len politik a on.
Spomenul si, ako im politik v neformálnom rozhovore tvrdil, že nech sa stane čokoľvek, vojak armády Spojených Štátov nemôže byť stíhaný nikde v zahraničí. O tom, čo sa hovorilo na základni pred jeho príchodom, že je je hlavným akcionárom spoločností, ktoré dostávajú miliónové zakázky na obnovu krajiny, im nespomenul nič.
Frank rozmýšľal nad tým, čo by on, obyčajný seržant povedal počas náboru novým chlapcom, ktorí sa chcú prihlásiť do armády.
Stačilo by im opísať posledné akcie z konca Apríla a začiatku Mája, kedy počas nočných prehliadok po meste, zrovnali so zemou jednu štvrť, aj s civilistami.. išlo vtedy o jeho prvú akciu v Iraku. Niečo podobné nebolo v žiadnom filme, ani v správach. Bol si istý, že z nadšených mladých chlapcov, hrnúcich sa bojovať za svoju vlasť, by sa neprihlásil ani jeden. Aj bez toho, aby poznali obvinenia organizácie Human Right Watch o porušení ľudských práv, a aby videli fotografie z akcií.
Tie na nástenke chýbali. Keby sa z toho, čo sa tu naozaj deje, dostalo do novín aspoň niečo, ale..
Dlaňou pravej ruky si utrel krv z rozhryznutej pery, z celej sily zovrel päsť, a znova sa pozrel na usmiateho politika. Dôvod na úsmev mal v tomto momente už naozaj len on.

Na lavičke zastávky autobusu, na Avenida de Argentina, vo štvrti Vallcarca, sedela Marta. Tak ako každý deň, potom, čo rozniesla poštu, a ešte predtým, ako odovzdala prázdnu tašku na centrále, si čakajúc na autobus ubalila malý joint. S prácou poštárky bola spokojná, hlavne v dňoch, keď skončila už na obed.

Vo svojej pracovni v štvrti Eixample, na ulici Valencia, notár Manel Soto, ešte raz skontroloval masku prasaťa, latexový odev a bič. Zatiahol zips,
vystúpil si na stoličku, a zasunul tašku dozadu, za šanóny s archivovanou poštou z minulých rokov.
Spokojne si sadol za stôl a pozrel sa do veľkej agendy.
Stretnutie so Zväzom Mladých Konzervatívcov, na ktorého stretnutí mal dnes večer vystúpiť, ho veľmi nelákalo, ale.. Ako vysoký funkcionár najkonzervatívnejšej, a vplyvnej strany, sa ho zúčastniť musel.
V duchu sa nad mladými konzervativistickými oportunistami zasmial. Budú sa s ním chcieť fotiť, požiadajú ho o jeho výrok na ich adresu (ktorý si dajú na svoju web stránku do kategórie „Povedali o nás naši politici“), a budú mu trápne nadbiehať. V záujme získania nejakého štipendia, ktoré on môže vybaviť mávnutím ruky.
Boli síce dorastom jeho strany, ale v skutočnosti nimi neskutočne pohŕdal. Považoval ich za zmanipulovaných hlupákov, ktorí zhĺtli návnadu aj s navijákom, a odteraz sa budú biť ako o život za ideály hrstky najbohatších ľudí. Ľudí oveľa viac bohatších ako bol on. Stretnutia s mladými sa ale zúčastniť musel. Boli to mravce, a on ich mal chuť občas zašliapnúť, ale pre stranu to bola veľmi užitočná podskupina.
V tomto momente ešte netušil, že o pár rokov, ho v rámci straníckeho boja o moc odstavia a potopia tí, ktorí mu dnes večer budú najviac nadbiehať, a ktorým pomôže vybaviť ročný štipendijný pobyt na drahej univerzite.

Z policajného auta, zaparkovaného na chodníku, priamo pred hotelom Gracia, vystupoval vyšatrovateľ Španielkej polície, spolu s ďalšími dvoma kolegami. Hlásenie o prepade recepcie hotela v centre dostali pred štvrťhodinou. Zatiaľ, čo ich kolegovia monitorovali ulice po celej štvrti, oni išli vziať stopy z miesta činu.
*

Henry stál pred recepčným pultom, a ukazoval vyšetrovateľovi, ako sa to stalo.
- Bol to moment. Prišli dvaja muži, jeden sa opýtal sa, či máme voľné izby, a keď som otvoril knihu rezerv, ten druhý, ten čo stál tu vľavo, mi k hlave priložil pištoľ.
- Čo bolo potom?
- Spýtali sa či je tu na recepcii ešte niekto, a kde je trezor.
- A?
- Nebol tu nikto. Je to malý hotel, na recepcii je tu stále len jeden recepčný.. striedame sa každých osem hodín.
- Potom?
- Ukázal som im trezor, ktorý je tu vzadu, a otvoril som ho. Vzali peniaze, rozkázali mi ísť dozadu, ku kuchyni, a ostať tam. Vyšiel som až po chvíli.. mal som strach. Potom som zalarmoval políciu.. – Henry si utrel spotené čelo a pripálil si cigaretu.
- Koľko peňazí bolo v trezore?
- To presne neviem, ale bola tam tržba za niekoľko dní. Účtovník, ktorý nosí peniaze do banky, je tento týždeň na dovolenke.
- Ako vyzerali? – opýtal sa druhý vyšetrovateľ.

Henry stručne popísal dvoch zločincov, a ukázal ešte raz, ako to všetko prebehlo.
Policajt otvoril album s fotografiami hľadaných zločincov, a položil ho na pult pred Henryho.

- Tretí ich kryl. Sedel v aute, a čakal na nich – vyšetrovateľ sa otočil ku kolegovi.
- Boli to cudzinci? Mali nejaký prízvuk? – pozrel sa na Henryho.
- Mali, taký… francúzsky, možno portugalský.. neviem, veľa toho nepovedali.. tento to mohol byť, ale nie som si istý.. mal čiernu šiltovku, a okuliare.. – Henry ukázal na fotografiu jedného z nich.
- OK, dajte kolegovi vaše údaje, možno vás ešte budeme potrebovať.
- Samozrejme – povedal Henry. Položil cigaretu do popolníka na stole, zo zásuvky stola vybral občianku, a podal ju vyšetrovateľovi.

*

Noam Chomský v knihe o neoliberalizme nepriamo písal aj o mne.
Kráčajúc hore po Paseo de Gracia, som si ju náhodne otváral, a čítal si krátke pasáže. Napísané to bolo brilantne, ale zistenie, že píše aj o mne, nebolo nič moc.

„ Veľké korporácie majú zdroje, aby ovplyvnili médiá a politické procesy. V USA až 80% príspevkov na podporu politických strán prichádza od malej skupiny 0,25% Američanov. Takto sa v podmienkach neoliberalizmu riadia trhovým princípom aj voľby, kde príspevok politickej strane je vlastne rovnaká investícia ako do každého iného biznisu. Výsledkom tohto procesu je, že slobodné demokratické voľby sú formalitou pre občanov, ale trhovou ekonomikou pre korporácie….

Pravidlá neoliberálnej demokracie pretvárajú občanov na konzumentov. Namiesto občianskej komunity občanov vytvárajú komunity v „shopping malls“, v supermarketoch. Výsledkom toho je, že i napriek slobodným voľbám sa jednotlivec cíti demoralizovaný a sociálne bezmocný a často sa stáva apatickým a cynickým.”

Bolo to o mne.
- Konzument síce ešte nie som, ale tvrdo na tom pracujem.. sociálnej bezmocnosti rozumiem ako málokto, a apatia k politike je u mňa na najvyššom možnom stupni…

Náhle som sa zarazil.
Pred hotelom Gracia, takmer pri vchode, stáli dve policajné autá, obe so zapnutými majákmi.
Pomaly som sa priblížil, a zastavil som sa pri dverách vedľajšieho obchodu. Predavačka, s tajomným výrazom na tvári, práve opisovala staršiemu páru, ako vedľa v hoteli dnes tesne pred obedom prepadli recepčného.
- A odniesli si kopec peňazí! Nikomu sa nič nestalo, ale.. vytiahli naňho aj pištoľ!!

Komentár dôchodcov o tom, že za to všetko môžu imigranti som si vypočuť nemusel. Názory vystrašených domácich, ktorých mozgy úspešne masírovala domáca španielska tlač a televízia som poznal dokonale. Ako imigrant som si ich pár krát vypočul aj na moju adresu.
S knihou od Rafu som kráčal dole po širokej avenide, a rozmýšľal nad tým že starí sú v tom nevinne. Opäť to bola„kvalitná práca mass médii v rozvinutej demokratickej spoločnsti“.
Čo som mohol čakať od mass médií v krajine, kde starý otec aktuálneho ultrapravicového predsedu vlády Aznara, bol Frankovým veľvyslancom, a jeho otec v najhoršom období Frankovej diktatúry riaditeľom španielskeho rozhlasu?
*

V piercingovom a tetovacom štúdiu Magician bol kľud.
Luisito, majiteľ štúdia, ma odchytil hneď vo dverách. Zdalo sami, že na mňa čakal.
- Hans! To je dobre, že si tu, poď so mnou – ukázal smerom ku kancelárii - musím s tebou hovoriť.
- Jasné – pomaly som ho nasledoval. Luisito nikdy s nikým nehovoril len tak. Ešte menej so mnou. Nebolo o čom. Do kancelárie ma volal len vtedy, keď išlo o nejaký problém.

Posadil sa do svojho kresla, a rukou mi ukázal stoličku oproti nemu.
Zo zásuvky vybral malý katalóg, a posunul ho predo mňa.
- Hans – pozrel na mňa spokojne - Ideme do Spojených štátov! Convention of APP. Asosiation of Professional Piercers! Las Vegas.. -

Odkašľal som si, a pomaly som siahol po katalógu, ktorý toto štvordňové školenie o piercingových technikách, spojené s veľtrhom najlepších amerických značiek piercingových šperkov detailne opisoval.
- Luisito – pozrel som na jeho rozžiarenú tvár – ale prečo tam mám ísť JA? Ja nerobím piercing..
- Ty? To je predsa jasné! Ako tlmočník! Keď som ťa príjmal, tak som s tým počítal, a okrem toho ma tvoje tlmočenie výjde oveľa lacnejšie, ako si brať niekoho z agentúry – ukázal na mňa prstom – a tu v štúdiu to bez teba ten týždeň zvládnu. Už som im to oznámil.
- Týždeň??
- Keď tam už budeme, tak navštívime aj nejakých výrobcov,.. dohodneme obchody,.. neboj sa, máme tam čo robiť.

Prehĺtol som, pomaly som si odkašľal a pozrel som na Luisita
- Ale ja tam ísť nemôžem, nemám víza – katalóg som posunul smerom k nemu.
- Akože NEMÁŠ VÍZA? – zasmial sa Luisito – Hans, nehovor mi, že nemci potrebujú do USA víza!
- Nemci nepotrebujú, ale.. ALE JA NIE SOM NEMEC, A NEVOLÁM SA HANS!