Sadomaso, fetiš a Tony (30.časť)

Chvíľu som sledoval, ako sa červený dred, úplne identický s párkom, zázrakom držal na tých pár sivých vlasoch 53- ročného rozzúreného majiteľa piercingivého a tetovacieho štúdia Magician. - Udám ťa! - Luisito schytil do ruky telefón - Udám ťa na polícii!Úžasný nápad dostal hneď po krátkom záchvate zúrivosti, ktorý nasledoval po krátkom záchvate smiechu. - Dobre – pozrel som naňho s vážnou tvárou – ale povedz im, nech so sebou vezmú niekoho z fiančnej polície. Luisitovi dvakrát myklo kútikom úst.- Čo myslíš – pokračoval som, sledujúc, ako s prstom na telefóne čaká, čo bude pokračovať - Bude ich zaujímať tých 4000 euro, čo si každý večer odnášaš v čiernom sáčku od smetí? Tých, ktoré neprejdu kasou.. Luisito sa pousmial, pozrel na mňa, a položil telefónne slúchadlo namiesto. *

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (26)

V desaťminútovke ktorá následovala, sa mi snažil dokázať, ako ma môže odrovnať.
Pozeral som naňho s nezáujmom. Z posledných desať zamestnancov, ktorých zo štúdia vyhodil, sa s ním súdili siedmimi. Päť krát prehral, ale bolo mi jasné, že v mojom prípade by som dobre nepochodil ani ja.
Netušil som, aký trest bol za používanie cudzieho pasu, ale za obrovské daňové podvody, ktoré isli v Luisitovom prípade do desiatok tisíc euro, boli dobré sadzby. Vedel som aj o tom, ako mu jeho známy, riaditeľ pobočky v banke La Caixa pomáha cez účet jeho matky peniaze preprať.
Luisito by asi ťažko vysvetľoval, ako je možné, že si jeho 70-ročná matka kupila už tretiu jachtu, a že po Barcelone vlastní niekoľko apartmánov.
V skutočnosti som sa na tento moment pripravoval už davnejšie. Vedel som, že k môjmu odhaleniu skôr či neskôr dôjde, a že to, ako dopadnem, bude závisieť len od toho, čo naňho vytiahnem.

Ukľudnil sa až potom, keď som mu navrhol dohodu.Bola jednoduchá.
Ja ho polícii neudám za nezdanené tisíce eur, a on mňa za používanie cudzieho pasu.
V prípade, že do USA dostanem vstupné víza, týždeň na veľtrhu v Las Vegas preňho odpracujem zadarmo. Luisitovi sa návrh zapáčil, a z ničoho nič sa začal usmievať.
Neuvedomoval si, že dostať americké víza so slovenským pasom je takmer nemožné, a v rekordne krátkom čase, ktorý do odletu chýbal, je to nemožné absolútne.
V duchu som sa tešil, ako ľahko som z nepríjemnej situácie vykľučkoval.Šanca, že vstupné víza dostanem, bola taká malá, že som sa obávať naozaj nemusel.

Ešte raz sme si zopakovali dohodu. V štúdiu Magician som skončil, ale na veľtrh piercingu do Las Vegas s Luisitom pôjdem ako tlmočník, a zadara.
Zo skrinky na chodbe som si pomaly vybral svoje veci, odlepil som z nej starú pohľadnicu Zemplínskej Šíravy. Spustnuté stredisko LÚČ, za ním v pozadí vodná nádrž, vľavo zarastené tenisové kurty, staré chatky, a prázdne nepokosené priestranstvo.
V popredí tri staré rozpadajúce sa stánky, jeden z nich s farebným nápisom „PEPSI – PÁRKY – KLOBÁSA“.
V skrinke, ktorú som zavrel, ostali len dve špinavé tričká s logom MAGICIAN – TATTOO & PIERCING STUDIO. Sledovaný mojou kolegyňou zlodejkou, som sa predral k východu.
Množstvo mladých pitbullov čakajúcich na tetovanie pavučiny na lakti, a mladé kópie Britney Spears, čakajúce na svoj vytúžený piercing v pupku, garantovali, že dnešná tržba bude aspoň 7000 euro. Tá skutočná.Tá oficiálna možno 2500, ale v tomto momente mi to bolo naozaj jedno.
*

Môj nečakaný koniec v štúdiu, som potreboval s niekym prebrať, a ešte lepšie, zapiť.
Ako prvý ma napadol Henry.
Na terasu baru Rei de Copas, som si od čašníka opýtal pohár bieleho a vytočil som Henryho.
Bezúspešne.
Turisti na námestí Plaza Real, si fotili holuby vo fontáne, a ja som sa snažil uvedomiť si, čo sa vlastne stalo.Z nepríjemnej situácie, spôsobenej odhalením môjho falošného pasu som vycúval relatívne v pohode. Luisitovi som síce neveril ano slovo, ale vedel som naňho až príliš.
Americké víza…
Keby som ich dostal, tak.. ostanem v Amerike… Nikdy som nad tým síce neuvažoval, ale..Cez sklo pohára, ktorý som zodvihol pred seba, som sledoval, ako si k vedľajšiemu stolu sadla mladá študentka, a objednala si kávu.
Amerika… Myšlienka nato, že by som zmenil kontinet, nechal všetko tak, a začal na inom mieste, sa mi začínala stále viac pozdávať. Boli tu ale ešte víza, a tu som si bol istý. Istý, že ich nedostanem.
*

- Hotel Gracia, dobrý deň! – zo slúchadla sa ozval môj bývalý kolega z hotela, Spotený José.
- Ahoj José, je tam Henry? Neviem sa mu dovolať..
- Jan! Ty nevieš čo sa stalo? – opýtal sa Spotený José tichým hlasom
- Čo?
- Dnes na obed nás prepadli.. a chudák Henry bol práve na recepcii.. a sám!.. odniesli KOPEC PEŇAZÍ..
- No boha! A koľko?
- Asi 6800 euro – zašepkal do telefónu Spotený José
- No.. nie je to nič príjemné, ale nepreháňaj.. Starému zmrdovi z bohatstva ani trochu neubudne.. – Predstavil som si Starého zmrda, alias majiteľa hotela. Jeho milionárskej rodine, ktorá zbohatla počas svetových vojen, na predaji dreva obom stranám, a ktorá vlastnila vily, pozemky a obchody po celom meste, tých pár tisíc euro chýbať určite nebude.
- A čo Henry? Je v pohode? – pokračoval som.
- Priložili mu k hlave pištoľ, donútili ho otvoriť trezor!... Ale od zajtra má dovolenku, myslím že niekam cestuje.
*

Henryho som skúšal volať ešte pár krát. Stále bezúspešne. Tretí pohár bieleho som si o štvrtej poobede popíjal s kľudom, aký si môže dovoliť len čerstvo nezamestnaný. Veci sa začali znova hýbať, všetko som videl v krajších farbách, cítil som, že niečo sa začína diať.
Z úvah o mojej budúcnosti ma vytrhlo zvonenie mobilu. Bol to účtovník zo štúdia Magician.
-Zajtra o 6:20 letíš do Madridu. Na ambasáde máš byť o 9:00
-Čo? Kurva.. tak skoro?
-Doklady za firmu, o tom, že tam ideš pracovne, som im už odoslal, poslal som ti e-mail s rezervačným číslom letenky..
-A kto to platí? – skočil som mu do reči.
-Platí to Magician, ale Luisito ti odkazuje, že za Las Vegas nedostaneš ani halier.
-Jasné.. – znova som sa v duchu zasmial nad jeho naivitou. Zbytočne vyhodené peniaze za moju letenku do Madridu. Pošlú ma naspäť po piatich minútach.. a bez víz. To nič.. aspoň bude výlet do Madridu.
-Budeš potrebovať pas, fotky, a hlavne výpis z účtu.-Výpis z účtu?-Áno. Detaily máš v e-maili, nezabudni, zajtra o 6:20.
*

Výpis z bankového účtu, som si stihol vybrať pol minúty pred záverečnou. Ani som si ho nepozrel.
Pomaly som kráčal domov, predstavujúc si úradníka na ambasáde, ktorému ho podávam.
Pomaly si číta mená dvadsiatich režisérov, ktorí mi pekne jeden po druhom vkladali na účet. V mojej zábavke s vkladaním, uvádzajúc ich ako vkladateľov, som pokračoval až doteraz. Okrem tých, ktorí vložili hneď prvý týždeň, tam medzičasom pribudli ďalší. Záležalo to len od toho, koľko sa mi ktorý deň podarilo potiahnúť z kasy.
Kenzi Mizoguchi, Abbas Kiarostami, Brian de Palma, vkladali síce malé sumy, ale pravidelne.
Pier Paolo Pasolini, Michelangelo Antonioni, Billy Wilder, a Luis Buňuel. Vkladali a vkladali, a ja som si nikdy ani nepozrel stav môjho účtu. V duchu som si tipol, koľko tam asi môže byť.
Zastavil som sa, a vytiahol som výpis z tašky.
- Kurva!!! A toto je ČO?!! – nahlas som si zahrešil, a priložil si výpis bližšie pred oči.
Za dlhým menným zoznamom spomínaných režisérov bolo asi 15 čerstvých vkladov, všetky na sumu 400 euro. Všetky boli vložené dnes poobede, bez uvedenia mena vkladateľa. Ničomu som nerozumel.
Vedel som, že 400 euro bolo maximum, ktoré sa na účet dalo vložiť cez bankomat.
Sadol som si na lavičku, vytiahol som pero, a začal som počítať.
Na obálku z banky som rýchlo naškrabal 17 vkladov x 400 euro...
Po zistení, že ide o rovných 6800 euro, mi hneď začalo byť všetko jasnejšie.
Pomaly som sa pozrel doprava, potom nenápadne doľava, a s výpisom v ruke som pálil domov.
*

Henry stále nedvíhal telefón, a mňa na ukľudnenie nenapadlo nič lepšie, ako si pozrieť zas a znova Buňuelov film „Šimon z púšte“.
Film, ktorého pôvodnú 90-minútovú verziu Buňuel nedokončil pre nedostatok peňazí, nakoniec zostal stredometrážnym kusom, v dĺžke trvania príjemných 43 minút.
„Šimon z púšte“ je surealistickou drámou stĺpového mnícha.K postave Šimona, svetca, ktorý stojí šesť rokov na vysokom stĺpe, Buňuela inšpirovali Sanctus Columnales, Stĺpoví Muži.
V dobe ranného kresťanstva, niekedy v 4. storočí, založili tradíciu asketických mníchov, ktorí sa roky postili na vrchu stĺpov.Spomínaný Šimon sa na stĺpe postí šesť rokov, a popri tom robí zázraky. Ním vyliečený boháč mu ako odplatu za vyliečenie ponúkne vyšší stĺp, aby bol k nebesám ešte bližšie. Po rôznych pokušeniach a nástrahách, nakoniec končí v cabarete/diskotéke v New Yorku..

Buňuel, ktorý študoval na jezuitskej škole, v knihe svojích pamätí spomína, ako sa spolu s Garciom Lorcom bavili na surealistickej predstave stĺpu, po ktorom stekajú svetcové výkaly, porovnávajúc ich s kvapkami vosku, ktoré stekajú dolu po sviečke. Pohľad na diskotéku v New Yorku mi náhle pripomenul americkú ambasádu, víza, a moju zajtrajšiu cestu do Madridu.
Namisto Šimona som na stĺpe stál ja. Úradníkovi z ambasády, ktorý stál pod ním, som vysvetľoval, odkiaľ sa na mojom účte vzalo 6800 euro, a vklady od spomínaných režisériov.Ešte predtým, ako som mu vôbec niečo začal vysvetľovať, zbehol z kopca oproti rozzúrený Luisito, spolu s rozzúreným Starým zmrdom, majiteľom hotela Gracia. Obidvaja rozhodnutí striasť ma zo stĺpu.
*

Taxík zastavil priamo pred budovou ambasády USA.
Pozrel som sa na hotel oproti. Izbu s balkónom na šiestom poschodí, v ktorej som býval pred niekoľkými rokmi, som rozpoznal hneď.
Počas návštevy Ministerstva obrany Španielska, kedy som sprevádzal naších generálov ako tlmočník, nás ubytovali práve tu. Vo vojenskom hoteli „vyššej kategórie“.
Pamätal som si aj deň. Bolo to 18. Decembra. Deň potom, čo fotografie irackých detí, popálených pri amerických náletoch, obleteli celý svet. Práve z tohto balkóna som naživo sledoval, ako asi 300 demonštrantov zahádzalo policajné dodávky, brániace múr ambasády, paradajkami a vajciami. Protest, ktorý bol simultánne premietaný aj v televízii v izbe, síce popáleným nepomohol, ale možno zabránil popáleniu ďalších.Z balkóna by som mal dobrý dostrel. Chýbala len paradajka.
*

S poradovým číslom 23, som si sadol do priestrannej čakárne.
Dvaja úradníci za pultom a hrubým sklom, vybavovali vízachtivých loserov pekne jedného po druhom. Cez presklenú tabuľu si vytvorili dojem, a cez malý otvor pri pulte si brali dokumenty.
Úradník, pri pulte č.2, bližšie pri mne, mi pripomínal týpka, ktorého ku mne na byt pred časom dotiahol David Basko.Ten najprv asi polhodinu vysvetľoval prečo je evanjelik, a ako to pozitívne vplýva na jeho osobnosť a robí jeho život radostným. Keď skončil, z kuchyne si vzal čistý plytký tanier, a priamo na mojom stole, hneď vedľa počítača, si na tanieri spravil dve dlhokánske kokainové čiarky.
Vtiahol ich do seba takou rýchlosťou, že sme jeho techniku s Baskom rozoberali ešte pol hodinu.
Ja ako niekto, kto nikdy nešnupal, Basko ako niekto, kto šnupal veľa a rád.
Blízky záber nato, ako do seba jeho veľký nos tie čiarky vťahuje, by mohla byť slušná reklama na výkonný vysávač Elektrolux.
Vysávač som po prvý krát v našom byte použil, po ich odchode.
Potom, čo mi kokainomanský evanjelik zbytok svojho bieleho prášku nechtiac vysypal na klávesnicu počítača. Preventívne som ju vysával asi štvrťhodinu.
*

Zo spomienok na evanjelicko-kokainomanových priateľov Davida Baska, ma vytrhol hlas z reproduktoru.
Ohlásil moje meno, a nad oknom vysmiatého úradníka sa rozsvietilo číslo 23.

Pohovor netrval dlho.
Podal som mu obálku, ktorú mi ešte ráno na letisku doniesol účtovník, sledoval, ako si dokumenty a formuláre rutinne rozkladá po stole, a odškrtáva, čo potrebuje.
Ako prvý si dôkladne skontroloval doklad o vložení 100 US$, na konto ich účtu.
-Cieľ cesty? – potrel sa na mňa.
-Cieľ? – nahol som sa bližšie. Krátko som zaváhal.

Vysvetliť mu, že sa chystám na 5-dňový veľtrh piercingu, ktorého nosnou časťou je 4-dňový kurz o tom, ako sa skalpelom vyrezáva kus kože tak, aby ostala vopred plánovaná jazva, ako sa nadrezávajú jazyky a uši, v štýle „bodymodification“, alebo ako sa špeciálne nabrúsenými trubičkami vysekáva kus ucha vo vnútri, a do krvácajúcej diery sa následne implantuje „šperk“…
To všetko bez toho, aby som mu hovoril o tom, že tieto zákroky sú v podstate nelegálne, a že skalpely a špeciálne ostré trubky, sa piercerom predávajú načierno…

-Biznis.. – odpovedal som.
-Biznis? Aký biznis? – úradník si ma premeral, a po prvý krát sa prestal usmievať.
-Tattoo and Piercing biznis – odpovedal som, a usmial som sa naňho tak, že mi bolo vidno piercing „smiley“. Zavesený na uzdičke pod hornou perou, opierajúci sa o predné zuby, urobil dojem hneď. Spolu s pasom som mu podal aj výpis z účtu.
*

Môj pas, s čerstvo nalepeným vstupným vízom do USA, platným na 5 rokov, som podal Luisitovi.
Bez toho, aby sa doňho pozrel, ho posunul účtovníkovi, ktorý sedel vedľa neho, a listoval v kope papierov.
-Tá obchodná cesta – pozrel na mňa Luisito – je pre mňa VEĽMI DÔLEŽITÁ! Bude tam kopa nových, zaujímavých značiek, ktoré v Európe ešte nikto nepredáva… a ja budem prvý, kto to začne. Budeme tam mať veľa roboty.
-A kedy tam teda ideme?
-To záleží od neho – Luisito ukázal na účtovníka.
Účtovník sa pozrel sa najprv na svojho šéfa, a potom na mňa.
-Čakám na potvrdenie leteniek.. zajtra ráno by som ich mal mať.. je to veľmi výhodný last minute. S prestupom v New Yorku.
-Zajtra?? – pozrel som sa naňho prekvapene.
-Je možné, že poletíte už zajtra. Výjde nás to lacnejšie, ako letieť neskôr. Aj s prestupom v New Yorku, a aj s hotelom.
-No kurva.. ale už zajtra?
-Zajtra ráno, okolo desiatej sa tu zastav, vtedy by som tu už letenky mal mať – povedal účtovník a pokračoval v ukladaní papierov.
Pozrel som sa na Luisita. Po jeho hneve a zúrivosti nebolo ani stopy.
Trestom za používanie cudzieho pasu, v skutočnosti bola jeho spoločnosť. Bol to dostatočný trest.
*

Basko sa dovalil aj s priateľkou.
Sáru mi predstavil ako svoju novú múzu, a potvrdil, že Henrymu sa nevie dovolať ani on.
Sára bol najtypickejšia predstaviteľka neohippies, aká mohla existovať.Jej staro-vyzerajúce, ale štýlové oblečenie nebolo ani lacné, ani veľmi jednoduché, perfektne urobené dredy jej urobili v drahom kaderníckom salóne, piercingive šperky – dilatátory, ktoré mala v ušiach, boli z čierneho titanu, a v Magician sme ich predávali kus po 65 euro. Celý neohippie image bola len premyslená móda, taká istá, ako aj ostatné.
Bez zlatej VISA karty, na ktorú jej pravidelne vkladal jej otec, šéf väčšej firmy vo Firenze, by život mladej neohippie naozaj nebol až taký bezstrarostný.
-A tu je taška – Basko zhodil na zem cestovnú tašku – bude ti stačiť?
-Bude.. nič nepotrebujem, idem tam na pár dní, aj keď – spomenul som si na svoj plán, zostať v USA – … chcel s tebou dohodnúť jednu vec.
-Čo také? – Basko poslal Sáru do kuchyne po otvárač na víno, a otočil sa ku mne.
-No.. uvažoval som nad tým že by som zostal v USA, a keby som tak spravil, potrebujem niekoho, kto mi k sebe vezme pár vecí – ukázal som na počítač, a poličku s knihami.
-Ti šibe? – začudoval sa Basko – Nikde ti nebude tak dobre, ako tu, ale.. spoľahni sa. Všetko predám a prachy prepijem na tvoje zdravie.
-To som chcel počuť, vedel som, že si kámoš.

Neohippiesácka múza Sára pred nás postavila fľašu Rioja Crianza, a tri poháre. Medzitým, čo zavolala svoje ďalšie kamarátky som rozmýšľal, ako je možné, že všetci, ale naozaj všetci moji známi, ktorí ku mne donesú víno, prídu s tým istým. Rioja Crianza, cena 3,90.
*

Záhadu Rioja Crianza, za 3,90, som vyriešil ešte predtým, ako zatvorili pakistánsky obchod pod mojím vchodom. V očakávaní ďalších smädných neohippiesackych krkov, som tam zbehol nakúpiť ešte nejaké víno. Po dvojminútovom zhodnotení zaprášenej poličky s vínom, som siahol po tom istom. Rioja Crianza, cena 3,90.
V pakistánskom obchode to bolo vzhľadom na pomer cena-kvalita naozaj jediné možné riešenie.
Krabicové sme nepili, a na tie lepšie nikto nemal prachy. Hlavné bolo aj tak len to, že nám chutilo.
*

David Basko, v tričku s fotografiou sexi černošky, pod ktorou bol nápis „ONCE YOU GO BLACK, YOU NEVER GO BACK“ sa posadil ku mne.
-A to tričko? Si dnes nejaký štýlový? – obzeral som si černošku na jeho tričku.
-To som dostal spolu s DVD-čkom.
-?
-Je to porno film.. a jeho hlavnou myšlienkou je, že keď to raz vyskúšaš s čiernou, už nikdy sa k bielej nechceš vrátiť..
-No boha! Som si nemyslel, že aj porno filmy majú hlavné myšlienky, ale tebe verím.. A čo? Už si vyskúšal?
-Čiernu? – Basko sa poškrabal po hlave – Ešte nie.. ale nemal by to byť problém – otočil sa smerom k neohippie-mulatke-modelke, jednej zo Sarinych známych, ktoré prišli na párty.

Spolu s Baskom, sme si ju chvíľu hladne obzerali.Dcéra dánskej matky belošky, a brazílskeho otca, černocha, bola presne ten zaujímavý typ, ktorý aj z úplne nahlúplej reklamy na prací prášok, spraví príjemné pozerateľné dielko.
*

-Takže ty odchádzaš žiť do USA? – opýtala sa ma neohippie-mulatka, s ktorou sme sa na balkóne dali do reči.
-Ja? Ako to vieš? – pozrel som sa na ňu prekvapene.
-David niečo spomínal – usmiala sa a otočila sa smerom k nemu.
-No.. Neviem to naisto.. možno.. mám tam nejaké rodiny..
-Ja by som nešla! Nikde sa nežije tak dobre, ako v Barcelone.
-To ti potvrdím, keď si tam chvíľu požijem, a vrátim sa, ale..
-Ale?
-Ale máš pravdu, že sa tu nežije zle – pozrel som sa do jej zelených očí, presvedčený o tom, že so šatkou na hlave by bola na nerozoznanie od mladej ženy zo superslávnej fotografie pre National Geographic. Mala len trochu šťastnejší pohľad ako originál.
-Ja som tam nejaký čas žila, ale tu, v Barcelone, je oveľa lepšie.
-A kde si žila?
-V New Yorku.. ale ako dieťa..
-A?
- Úžasné mesto..

„Aj ty si úžasná!“ so si radšej nechal pre seba. Nebol vhodný moment.
-Je tam rýchly život - neohippie-mulatka, ktorá sa volala Sophie pokračovala – nemajú tam ani čas na dlhé vety… namiesto vety „I don’t know“, použijú skratku.. „I d.k.!“
-Ako?
-Namiesto celej vety „I don’t know“, povedia len „I d.k.“, kvôli ušetreniu času.. na dlhé rozkecávanie tam nikto nemá čas.. – Sophie na mňa pozrela – „Áj dí kej!“, chápeš?
*

Basko mi dolial pohár, a spolu so mnou sa pozeral na tri bezstarostné neohippies. S neoholeným, dalo by sa povedať pestovaným podpazuším, s neoholenými nohami, a dlhými dredmi, sedeli všetky tri vedľa seba. Prvé, čo ma po krátkom pozorovaní napadlo bolo, že sa vo svojich dredoch škrabú podozrivo často.
Pomaly som sa otočil k Baskovi. Škrabal sa aj on. O chvíľu, som sa škrabal aj ja.
*

-Mám tu tvoju letenku. Príď si po ňu čim skôr, letíte dnes o siedmej večer – účtovník z Magicianu ma zobudil o 9:05.
-Čo? Už?.. – rozlepil som oči.Obzrel som sa okolo seba. Byt bol v hroznom stave, ja v ešte horšom.Ležiac v posteli, som sa snažil spomenúť si, ako včerajšia párty dopadla. Posledné momenty boli o tom, ako sa všetci škrabeme.
Nemýlil som sa. Boli to vši.
Škrabal som sa ako pes. Pravou, ľavou, aj súčasne.

Boj proti nim som začal horúcou sprchou. Protilátku, biologickú zbraň, som vytvoril zmiešaním zbytkov všetkých šampónov, a zavŕšil som to ľadovou sprchou. Zdalo sa, že úspešne. Spokojný s tým, že trojnásobné množstvo gelu, ktoré som si votrel do vlasov, určite zlikvidovalo aj poslednú voš, som spokojne vykročil smerom k štúdiu.
*

Atmosféra v štúdiu Magician bola napätá.
Najprv som si myslel, že kvôli odchodu majiteľa na týždňovú cestu do zahraničia, ale dôvod som pochopil, až keď som vošiel do jeho kancelárie.
Účtovník, ktorý sedel za jeho stolom horlivo telefonoval, a dohadoval schôdzku s advokátom.
Pochopil som, že to bolo súrne, a že mal na policajnú stanicu na Via Laietana odštartovať hneď.
Pozrel som sa na stôl.Ležal na ňom Luisitov červený dred–párok, voľne pohodený vedľa našich leteniek. Nechápavo som sa pozrel najprv na dred-párok, potom na telefonujúceho účtovníka, a poškrabal som sa za uchom.
-Tu je tvoja letenka. Máš tam všetky doklady, prestupnú letenku z New Yorku do Las Vegas, aj rezervácie hotelov. Je možné.. je možné, že Luisito príde až rovno na veľtrh do Las Vegas.
-Čo? – pozrel som sa naňho prekvapene.
-Vošlo mu do toho niečo neočakávané – pozrel na mňa účtovník – Keď sa to podarí vyriešiť, nastúpi do lietadle dnes. Ak nie, dôjde rovno do Las Vegas.

Na moje ďalšie otázky nebol čas, pretože účtovník volal a príjmal hovory jeden po druhom.
S letenkami a rezerváciami hotelov v ruke, som vycúval na chodbu.
Čo také neočakávané prišlo Luisitovi do cesty, mi vysvetlil David basko, ktorý mi z dverí svojho štúdia konšpiračne naznačil, aby som tam prišiel.
-Basko, kurva, čo sa tu deje? – pozrel som sa naňho, a poškrabal sa na temene.
-Luisita odviedla polícia! Asi pred pol hodinou..
-Čo?
-Hej.. ale vieš kvôli čomu?
-?
-Obťažovanie maloletých dievčat – Basko sa zasmial – dve z nich naňho podali žalobu zato, že keď im robil piercing pupka, tak im povedal, že si majú stiahnúť nohavice po kolená..
-A kurva! Čo z toho bude mať?
-Asi nič.. nie je to po prvý krát, ale..
-Ale?
-Ale práve preto, že sa to nestalo po prvý krát, si nemôže dovoliť to nechať tak, a odísť do Las Vegas, chápeš?

Úsmev na mojích perách hovoril za všetko.
Predstava, že nepríde vôbec, bola ešte lepšia. Všimol som si, ako sa Basko poškrabal.
-Basko, ale tie tvoje kamošky, boha… škrabem sa celé ráno jak pes.. tie vši, čo som od nich chytil, to bude asi niečo krížené.. s killer bees.. včely zabijáci, poznáš?
-Hej.. – Basko sa znova poškrabal – hneď po smene si fičím kúpiť šampón.. Sára určite nejaký bude mať doma.
-Tak mi pošli mobilom značku, nechám si poradiť od odborníčky.

Náš duchaplný rozhovor prerušila len kolegyňa zlodejka, ktorá z Luisitovej pracovne vynášala červený dred-párok, uchytený v pinzete.
Kam, to netušil ani Basko, ani ja.
*

Malá fľaša bieleho Chardonnay, na palube Boeingu, z Barcelony do Paríža, spláchla moje obavy pred ďalekou cestou za oceán. Že sa niečo začína diať, a že je to niečo pozitívne, som pochopil až v Paríži. Ospravedlnenie spoločnosti Air France, že pri mojej rezervácii došlo k omylu, a preto do New Yorku pocestujem prvou triedou, som prijal s pochopením.
Veľkú obrazovku som si nastavil do správneho uhla, nohy som si vyložil na malý podstavec predo mnou, prehodil som si cez nich bavlnenú deku s logom, a otvoril som si jedálny lístok.
Spokojný s tým, že hlučný tím 14-ročných amerických basketbalistov usadili úplne dozadu, som sa obzeral odchádzajúce nohy letušky, ktorá odkráčala po víno.
Spomedzi Champagne, White Burgundy, Red Burgundy, a Red Bordeaux, som si vybral to posledné. Červené Bordeaux - Médoc Château la Clare 2001 Cru Bourgeois. Znalecky som si ho k nemu privoňal, a uznal, že v porovnaní s včerajším Rioja Craiza, fľaša za 3,90, nie je čo riešiť.
Usmial som sa na letušku, ktorá s fľašou v ruke čakala, či mi má doliať.
-Merci becoup!

Prikývol som sledujúc, ako sa poškrabala na hlave.
Čo najnenápadnejšie som sa poškrabal, a uvedomujúc si, čo sa deje, som sa s pohárom bordó v ruke od ucha po ucho smial.
Po prvýkrát som sedel v prvej triede, po prvýkrát som letel za oceán, a po prvýkrát okolo mňa pobehovali letušky, ktoré mali vši.
Vši, ktoré mali spolu s nami o necelých 8 hodín pristáť v New Yorku.