Muž ležal na chrbte a mal zavreté oči. Nohavice mal stiahnuté po členky a rukami za pás pridržiaval svoju partnerku, ktorá na ňom obkročmo sedela. Nadvihovala sa v pravidelných intervaloch, s minisukňou vyhrnutou nad pásom. Jej hlasité vzdychanie bolo počuť na promenádu.
Sergej sa k nej naklonil a pomaly jej prehodil deku cez chrbát a plecia.
Neprestala v ritmickom naskakovaní a pomaly sa k nemu otočila.
- Danke schön! – zavzdychala a klipla očami.
- Bitte schön! – odpovedal Sergej a pomaly kráčal späť k stánku.
Za poskladanými slnečníkmi sa zložil ďalší mladý pár, s podobným úmyslom.
- Sezóna začala – Pomyslel si. Prepol mini televízor na druhý kanál.
V teleshopingu začali vysvetľovať výhody elektrickej brúsky na prídavne batérie.
- Zastav pri banke, musím vybrať prachy – David basko sa otočil k Henrymu.
Henry zabrzdil. David basko vošiel do vchodu banky. Automat mu vydal štyri päťdesiateurové bankovky. Vkladal si ich do peňaženky, keď sa náhle zastavil. Povrch bankomatu bol úplne čistý. Prešiel rukou po jeho hladkom povrchu a vytiahol z peňaženky jednu bankovku.
- Poďte si dať farlopu! – Naklonil sa cez otvorené okno auta.
- Čo je to farlopa? – Otočil som sa k Henrymu.
- Kokaín, čo by to bolo – Henry vystúpil z auta.
- A boha! …ja si nedám.. – ostal som sedieť v aute.
- Poď si dať! To je pecka!..z Bolívie – David basko nechápal.
- Vo východnej Európe sa nedrogujú – vysvetľoval mu Henry – oni len chlastajú…ale riadne.
David basko sa nahol nad bankomat. Zručne a s ľahkosťou rozdelil kokaín na štyri rovnaké časti a tie upravil na štyri rovnaké čiary. Dve z nich v momente vtiahol do seba a prenechal priestor Henrymu.
- To je síííla! – Oprel sa o auto. Zapálil si cigaretu – To fakt stojí zato!
- Hmmm…
- Ten týpek…díler…on je fasa chlap. On pracoval pre Pabla Escobara.
- Toho zabili…to som videl v správach…
- Ale hovno! Zabili jeho dvojníka. Pablo Escobar zaplatil ťažké prachy jeho rodine a dohodol to aj s políciou…a stiahol sa z obchodu..
- A to ti povedal?
- Nie..ale tu v Hospitalete je asi tristo kolumbijčanov..celé rodiny…pracovali preňho… a potom čo ho zabili, teda jeho dvojníka, prišli do Barcelony…tu majú kľud.
- A biznis...
- Jasné … Kilo čistého kokaínu kúpi od dílerov v Kolumbii za desať tisíc dolárov, a v Európe ho predá za tridsať tisíc… On kupuje v Bolívii…za štyri tisíc…prvá trieda!
- Prvá trieda! – súhlasil lHnery a šúchal si ukazovákom nos.
- No kam ideme? – otočil sa ku mne.
- Poďme do Calelly.. mám tam kámoša..stráži stánok na pláži…hneď vedľa diskoték.
- Poďme! – Henry zaradil päťku a odbočil do ľavého pruhu na Ronda litoral.
Sergej Sarkesian. Pred štyrmi rokmi úspešný majiteľ prestížnej krajčírskej dielne v arménskom Jerevane. Teraz nočný strážnik v gýčovom stánku na pláži. Keď po krachu firmy prišiel do Španielska, netušil že stvrdne v dekadentnom turistickom stredisku na Costa Brave. Bol tu už tri roky. Načierno, bez papierov. Mohli ho vyhostiť každý deň. Napriek tomu bol vždy pozitívne naladený. Mal som ho rád. Ešte radšej jeho historky. Zabával sa tak, že robil gigola postarším katalánskym paničkám.
Auto zastavilo pri stánku. Sergej skladal deku. Presne tú, ktorú som preňho ukradol z hotela kde som predtým pracoval.
- Sergéééj! Privééét! – zakričal som z auta.
- Jááán!
Objali sme sa. Predstavil som mu posádku auta.
- No čo? Ako sa darí?
- Dobre…sezóna začala – zasmial sa a ukázal smerom k poskadaným slnečníkom.
Spoza nich vytŕčali štyri nohy.
- A ty? Maš robotu? – spýtal sa ma.
- Mám…v hoteli… v centre…ale načierno…papiere som ešte nevybavil…ale pohoda… Máš tu dačo na jedenie?
- Po akom sa rozprávajú? – otočil sa David basko k Henrymu.
- Po bulharsky, alebo po poľsky…neviem…oni si všetci rozumejú…
Sergej odomkol stánok a otvoril veľkú chladničku.
- Jobtvajumať! … nič tu nie je… len sardinky – vytiahol veľkú tácku, na ktorej bolo asi dvadsať surových sardiniek.
Schytil jednu z nich a polovicu z nej odhryzol.
Henry s Davidom baskom sa naňho bez slova pozerali.
- Sergej! Ty ješ surové sardinky? – spýtal som sa.
- Surové sú najlepšie!…Po nich ti stojí ako jedľa!…celý deň! - Sergej dojedal zbytok surovej ryby – prelož im to!
- Fasa…daj nám radšej tri pivá.
Sergej natočil tri krígle piva a všetci sme si sadli k stolu. Osvetľovala ho len obrazovka mini televízora.
Spoza hromady poskladaných slnečníkov sa zdvihol mladý pár. Ona si upravovala sukňu, on si pripálil cigaretu.
Sergej mi začal vysvetľovať, aké náročné je uspokojiť jeho postaršie katalánske priateľky-zákazníčky. Mal štyridsaťpäť rokov. Jeho priateľky-zákazníčky päťdesiat a viac. Potom čo som ho videl zjesť šesť surových sardiniek som tomu nechcel veriť, ale on pokračoval.
- Ich manželov zaujíma len futbal, ale ja ju pomilujem aj trikrát za noc… - Sergej vysvetľoval dôvody svojho úspechu.
- Hej…jak jedľa…- smial som sa – dones ešte pivo Sergej, ja mam za sebou ťažký večer…spoznal som všetkých tranzvestitov v Barcelone…
Sergej postavil na stôl ďalšie tri pivá.
- Majiteľ to nezistí? – spýtal som sa.
- Majiteľ? V tom bordeli? ..ani keby ste vypili celý sud… - Zasmial sa Sergej a začal ďalšiu historku o tom, ako mu predvčerom jeho priaťeľka-zákazníčka našla vo vrecku prezervatív a obvinila ho z nevery. Hlasno sa smial.
David basko prešiel rukou po hladkom povrchu mini televízora a siahol po bankovku do peňaženky.
Noc začínala byť neskutočne príjemná, život emigranta náherný.
- Šesť hodín! Ideme! – Henry sa otočil ku mne. Začínalo svitať.
- Ty chceš šoférovať?
- Nič sa neboj…ja nezaspím ani do obeda – Henry si pošúchal nos.
Objal som Sergeja a sadol som si na predné sedadlo, vedľa Henryho.
Začal som mu niečo vysvetľovať. Zaspal som ešte predtým, ako sme vyšli z Calelly.
Zobudil som sa na Bolesť v krku. Vedľa mňa sedel policajt.
- Boha! …Halucinujem! – Rýchlo som zavrel oči.
Pomaly som ich znovu otvoril, a znovu som videl policajta. Zo všetkých síl som sa začal tváriť že spím. Chvíľu som sedel bez pohnutia.
Policajt zaparkoval auto, vystúpil a zabuchol dvere. Pomaly som otvoril oko.
Pri policajnom aute so zapnutým majákom stáli David basko, Henry a ďalší policajt.
- Koniec výletu mladý muž! – zabúchal na okno.
Vystúpil som z auta. Policajt si opisoval údaje z Henryho občianky.
- Vodičský preukaz a kľúče od auta ostanú u nás. Podpíšte mi to tu – Podal papier Henrymu – Dovidenia!
Všetci traja sme vykročili smerom ku vlakovej stanici. Mataró bolo od Bracelony tak polhodinu vlakom.
Pozrel som na mobil. Bolo osem hodín. Mal som jednu prijatú správu.
„ 8,30 – Jamaica Cafe, Via Laietana – budeme raňajkovať spolu? Rosa .-)“
- No…dnes poraňajkujem s týmito troskami – pomyslel som si a pozrel som na Henryho a Davida baska – ale zajtra… Jamaica café s Rosou!
Nanajvýš spokojný sám so sebou, som obchytil Henryho z jednej, a Davida baska z druhej strany pliec.
- Tak to bola krááásna noc pááni ! – povedal som nahlas. S neskrývaným úsmevom na perách som obidvoch naraz poklepal po pleciach. Nechápavo na mňa pozreli, obidvaja s obrovskými kruhmi pod očami. Nič som nevysvetľoval. Myslel som na Rosu, a na zajtrajšie raňajky. Sľubovali veľa. Život bol krásny. K stanici sme to mali ešte nejakých dvadsať minút.
(pokračovanie)
(predchádzajúce časti)
Sadomaso, fetiš a Tony.
Sadomaso, fetiš a Tony. (2.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (3.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (4.časť)
