Fabio I., ktorého obrazy visia v domoch najbohatšich boháčov v Brazílii, a v ktorého dome občas sedím ja, a spolu s ním slopem riesling, ma v nedeľu požiadal o službu. Prijal som bez váhania. Vždy keď mu robím osobného šoféra, odohrávajú sa popri tom paranormálne javy.
Asi bude nejaké médium.
Tiež je pravda, že bez váhania príjmam každý podnet, ktorý obohatí monotónny život dlhodobo nezamestnaného.
*
Išlo o oslavu narodenín. Mario C., slávil krásnych 75 rokov.
Pre istotu som si pred akciou jeho meno hodil do gugla. Vyhodil mi niečo ako „Mario C. …one of a Brazil’s most important directors of photography, … Mario C. – directeur photo. Films présentés a Cannes…“.
Prečesal som fúzy, nahodil som hnedé lakovky, čiernu košeľu, čierne nohavice, a fičal po Fabia.
Mariove narodky (budem ho oslovovať familiárne, aj keď som ho nikdy predtým nevidel), boli vzhľadom na jeho TOP postavenie medzi celebritami v Rio de Janeiro, kde točí filmy zhruba 50 rokov, spoločenskou udalosťou.
Polhodinu po oficiálnom začiatku párty bol byt s rozlohou 200 metrov štvorcových zaprataný množstvom známych, začínajúcich, upadajúcich, mladých, starších a aj naozaj starých režisérov. Popri nich sa motali herci, asistenti, produkční, strihači, šoféri, ich známi, sem tam nejaká vterka, a ja.
Začal som počítať „hustotu slávnch osobností brazílskeho filmu na meter štvorcový“, a dospel som k názoru, že je vysoká. Znižoval som ju len ja, ale vôbec mi to nevadilo.
Fabio mi postupne ukazoval starých pánov, jedného po druhom, a ku každému priraďoval filmy, a nejake tie ceny z festivalov. Najprv som to chcel počítať (asi to bude nejaká moja úchylka), ale po šiestom známom režisérovi, ktorého mi Fabio predstavil, sme to vzdali, a začali sa prebojovávať k stolu s chlastom.
V skratke by som to zhrnul, že zaslúžili filmoví tvorcovia v Brazílii pijú prevažne whiskey, ale ja, ako osobný šofér, som ostal verný červenému.
Porozprával som sa s Alice de A., mladou režisérkou, ktorej práve teraz v kinách premietajú celovečerný film. Prachy na jeho natočenie dávala dokopy 5 rokov, a teraz bojuje o to, aby ho premietali aj v komerčných kinách.
Ponaučenie, ktoré som si z toho vzal je, že keď chcem natočiť nejaký film, tak môžem začať zháňať prachy už teraz. Keď všetko dobre pôjde, v auguste 2010 sa môžem pustiť do natáčania.
Všetci, ktorým vám teraz prišlo vnuknutie prispieť na natáčanie filmu, neváhajte a prispejte. Je jasné, že vás nesklamem. Detaily ohľadom vkladu, čísla účtu, atď., vyriešime neskôr.
Napadlo ma, akú má Alice de A. pevnú vôľu. Pevnú v tom, že tie zozbierané peniaze počas tých rokov pomaly neminula.
Chcel som jej veľkoryso navrhnúť, že ju pretlačím do sál slovenských kín, ale… ale hneď potom som si spomenul, ako mi P.V. pisal z Dolného Kubína, že si prednedávnom na nejaký film kupovali všetci po tri lístky, inak by nebol odpremietaný.
Stíchol som, poprial som jej obrovský kasový úspech, a vrhol som sa do tlačenice, smerom k stolu s chlastom.
Zastavila ma mladá herečka, ktorá si ma splietla s hercom z aktuálnej telenovely America. TV Globo ju vysiela už od marca, a úspešne zabíja posledné neuróny v mozgoch brazilskej populácie.
Dávnejšie som si všimol, že farba pleti, strih fúzov, a vlasy, ktoré mi strihá Jo malými nožnicami u nás na balkóne, mi dodávajú exotický ráz. To stojí za mojím úspechom. Na sústavne zamieňanie s hercom z telenovely sa viem tiež povzniesť.
Je jasné, že na terase reštaurácie Kamenec na Zemplínskej Šírave, by si ma s mojím lookom, nevšimol ani čašník. Iný kraj, iný look.
* Fabio má 69 rokov, s niektorými z prítomných režisérov, kameramanov, či hercov sa zabával (slopal) už pred 40 rokmi. Aj napriek domácej atmosfére mi o polnoci navrhol, aby sme vypadli.
Celú cestu v aute bohoval, že to tam vyzeralo, ako na stretnutí starých vampírov, a že to bolo deprimujúce.
Nemal som ten dojem, a svoj názor som obhajoval celých 22 kilometrov, z Copacabany, až po Rua Irineu Marinho, kde som ho zdeprimovaného vysadil a poprial mu dobrú noc.
* V krčme na rohu ulice Rui Barbosa sa pomaly, ale isto stávam štamgastom. Majiteľovi som asi sympatický, pretože mi pri každej príležitosti ukazuje svoj preriedený chrup.
Som dobrý zákazník. Pijem veľa, a rozprávam málo. Prestal som tam chodiť so psom. Prestalo ma baviť vysvetľovať každých 10 minút, čo je za rasu, že má 2 roky, že už viac nevyrastie, a že áno, je to presne ten pes, ktorý sa používa na psie preteky v behu. U mna oddychuje, k žiadnému behu ho nútiť nebudem. Tiež som nemal rád, keď ma na gympli na telesnej Jaroš nútil behať 3000 metrov. Spolu s G.M. som aj tak vždy dobehol posledný. On sa vyhováral na pooperované koleno, ja na astmu, kríženú s bronchitídou.
*Ja viem, že si to čítajú aj zamestnanci bánk. Mám prehľad o každom, kto si to číta.
O nič nejde, ale keď ste zamestnaní v banke, dajte mi tip, myslím nestranný tip, kde si mám otvoriť to konto, na ktoré budem vkladať prachy zo zbierky na ten film, čo chcem točiť o päť rokov.
Ak ste vlasníkom siete kín po celom slovensku, prípadne v Európe, tiež ma kontaktujte, dohodím vám jeden dobrý film, neoľutujete…
súvisiaci šum *-)
