- Aaaa...nie je to veľmi riskantné? – Jeho nápad sa mi síce pozdával, ale...
Henry si sadol do kresla v salóne oproti recepcii.
- Tak zaplať plyn, elektrinu, a pokuty za 32 mesiacov...keď nato máš. – Zaklonil hlavu dozadu a vyfúkol dym z cigarety.
Sadol som si do kresla oproti nemu. Moja situácia bola...na hovno.
- Si nejaký bez nálady...sakra. V zásuvke máš šek s výplatou.
- Hmm..aspoň niečo pozitívne...nikdy nie je tak zle... – Vytiahol som z obálky šek.
- Kúúúrva! Tak m-á-l-o?...tan starý z-m-rrr-d! ..on asi sranduje...krista!
Neovládal som sa. Vypísaná suma bola ubohá.
Henry sa zdvihol a oprel sa rukami o obrovské slonie kly, ktoré boli v rohu, za kreslom.
Hodil som šek na stôl a zaklonil som hlavu dozadu. Nado mnou sa pomaly točil tridsaťročný ventilátor.
- A čo si čakal? – Henry si všimol, že som naozaj rozladený.
Bol som ticho. Sledoval som špinavý ventilátor.
- Vidíš...starý zmrd nám platí hovno, a pritom je to ťažký milionár.
- Milionár? - Pozrel som na Henryho.
- Viac ako si myslíš...kurva... len tento hotel zdedil takisto, ako ďalších 10 budov po celej Barcelone...Vieš koľko mu zaňho ponúkajú?
- Nemám šajnu.
- 40 miliónov dolárov, len za budovu...a je to asi tretia ponuka na kúpu odkedy som tu...ale starý to nepotrebuje... – Henry si odpil – Tento hotel bol v 50-tých rokoch najluxusnejším v Barcelone.
- Najluxusnejším? – nechcelo sa mi to veriť. Dnes to bol jeden úbohý neudržiavaný trojhviezdičkový hotel, ktorý ledva spĺňal jednu.
- Prvý hotel v Bracelone, ktorý mal klimatizáciu a slnečné kolektory, kúpené z druhej ruky z nejakého amerického mrakodrapu. – Henry sa oprel rukami o staré kreslo, potiahnuté vyšúchaným zamatom.
- Hej... a je tu ešte o 50 rokov...
- Je .. a odvtedy tu nikto nevrazil ani pesetu, ani euro, a 50 rokov platia zamestnancom minimálnu mzdu.
To mi bolo jasné, bol som jeden z nich.
- A čo ešte vieš? ... o tom zmrdovi...
- No, robil plastického chirurga, a hotel začal viesť až keď šiel do dôchodku. O hoteliérstve vie veľké nič, ale...ale vedie ho už 25 rokov... a preto tu je taký chaos. Veď vidíš že tu nie je ani vedúci, ani nikto, ..len majiteľ a my..
- Už začínam chápať...A čo ešte má?
- Nejaké vily v koloniálnom štýle v Masnou a Cadaques, na Costa brave. Tiež šesťdesiat miest na parkovanie a na nich sesťdesiat áut, ktoré prenajíma vo Villa olimpica, v prístave.
- No a..
- No, a všetko bohatstvo je odkiaľ?
Pozeral som na Henryho. Usmieval sa o objímal slonie kly.
- Z Afriky!
- Z Afriky?
- Jeho strý otec bol na začiatku storočia najväčším majiteľom lesov v Guinei Ekuatorial, a rozprávkovo zbohatol na predaji dreva. Predával počas svetových vojen, na všetky strany – Henry sa zasmial – N-e-p-r-í-j-e-m-n-e zbohatol.
- A ty to vieš odkiaľ?
- Od Rafu...starý zmrd mu to rozprával.. a ukazoval nejaké fotky..
- Guinea Ekuatorial...
Henry odhrnul ťažký záves, a v rohu salónu odkryl obrovské slonie kly. Boli po jednom umiestnené v ťažkých odstavcoch. Vyššie ako on. V najhrubšom mieste mali priemer aj 25 centimetrov.
- Majú viac ako sto rokov...pravá slonovina...ale pozri sa na toto – Henry ukázal rukou na nízky stôl – Tieto stoly majú ešte viac.
Po celom salóne bolo medzi kreslami rozmiestnených asi osem nízkych stolov z čierneho dreva.
- A čo je na nich zvláštne?
- Že sú z ebenu, celé vyrezávané, s unikátnymi africkými motívmi, s doskou zo špeciálneho mramora a sú z obdobia pred rokom 1900. Vieš akú majú cenu?
- Neviem, ale jeden si hneď beriem. Namiesto výplaty.
- Obrovskú...ale v porovnaní so sloními klami je to nič.
- Prečo?
- Pretože slony s takýmito obrovskými klami vyhubili už pred sto rokmi. Dnes neexistuje nič podobné...Len v najlepších múzeách.
- A vyhubil ich starý otec starého zmrda...to je rodina! Kurva!
Henry sa posadil do kresla a znova si zapálil.
- A vieš, čo je na tom najlepšie?
- ?
- ..Že starý zmrd si možno ani nespomína že sú tu...stoja tu v kúte, padá na nich prach...
- A na storočné stoly z Guinei si vykladáme pivo z jeho chladničky – Otvoril som dve fľaše San miguela a položil jednu pred Henryho a jednu predo mňa.
Bolo mi všetko jedno.
Chvíľu sme obaja bez slova sedeli a pili pivo. Obzeral som si vyrezávané masky v čiernom ebenovom dreve nízkeho guinejského stola, a myslel som nato, ako vyriešiť moju čiernu finančnú realitu.
Byt a nezaplatené faktúry, minimálna mzda, robota o ničom, bez pracovného povolenia...
- Už si sa ukľudnil? – Henry si vyložil nohy na storočný mramor a odpil si z piva.
- Ja sa ukľudním zajtra poobede...idem na koncert...pozvala ma sólistka.
- Áááá...hneď si sa mi zdal nejaký divný keď si došiel...kto je to?
- Jedna klavíristka...čo má pod klavírom vankúše. A zajtra hraje v Auditóriu..
Zazvonil mobil. Bola to Francine.
- Bon soir slečna Morfelli!
- Ahoj Jan! Máme problém...
- Počúvaj, pozvi si kamošov-erazmusov, dajte si riadneho jointa, pobaľ si veci a v pondelok sa sťahujeme..
- A kam?
- To zatieľ ešte neviem, ale ideme.
- Nóó..ale ja som...mne sa tu páči..
- Héj..ja ťa chápem...aj mne sa tu páči, len sa mi nepáči platiť faktúry za 3 roky...
- Nóó...
- Dobre..zajtra ráno si dáme kávu na pláži..a všetko vyriešime. Ok?
- Hmm..tak zajtra..čau..
- Čau.
- A ty máš kam ísť? – Spýtal sa Henry.
- Nó...zatiaľ nemám, ale ajtak v pondelok odchádzam na pár dní do Madridu.
- Do Madridu?
- Pripravovať ten festival , čo som ti spomínal...
- Áá...festival kultúry a gastronómie... a na koľko tam ideš?
- Na nejaké štyri dni, možno na päť.
- Starý ti dá voľno?
- Nebudem sa pýtať, hodím sa na maródku..je mi to jedno, ajtak tu robím zadarmo...nech ma vyhodí, keď chce.
- Nebuď cvok! Teraz?..keď to začína?
- Čo začína?
- Hotel plný žien! – Henry sa spokojne usmieval - ...si pozri knihu rezerv... neuveríš, čo sme dokázali zarezervovať za pár dní...aj keď je pravda, že ja „rezervujem len pre dievčatá“ už dlhší čas...tu to o chvíľu bude r-á-j!... a my v ňom!
- Mám z teba radosť..aj z toho raja...len keby tu dávali iný šek s výplatou...kurva, nie sme v Guinei.
- Ser nato...daj si ešte pivo. Bude sa ti dobre spať.
- Ok, dones ešte po jednom. Na Guineu a jej bohatstvo.
Henry sa pohol smerom k hotelovej chladničke.
Pozeral som na štyri obrovské slonie kly. Myslel som len na jedno. Ako prísť k peniazom.
Francine Morfelli položila na zem tri fľaše vína a sadla si na madrac. Okolo nej sedelo niekoľko študentov-erazmusov. Takmer všetci z CECC, katalánskej filmovej školy. Takmer všetci nádejní filmoví tvorcovia. Všetci vášniví užívatelia marihuany.
Francine zorganizovala rozlúčkovu akciu za menej ako pol hodiny. Množstvo marihuany a hašišu, ktoré spolužiaci-erazmusovia doniesli by stačilo na päť dní. Osem mladých ľudí, všetci z vyspelých európskych štátov sa zišli, aby aby si spolu vyfajčili hašiš z rozvojovej africkej krajiny. Bola to dôstojná rozlúčka s bytom, kde prefajčili polovicu svojho času na študijnom pobyte v katalánskom hlavnom meste.Sladká nórska blondínka Trude začala znalecky narezávať prázdnu dvojlitrovú plastikovú fľašu od fanty. Do spodnej polovice naliala do dvoch tretín vodu. Hornú polovicu z ďalšej jeden a pollitrovej fľaše jej podal Arnoldo. Podľa jeho tváre bolo jasné, že jeho peruánski prapredkovia pripravovali podobné zariadenia pred stovkami rokov, niekde okolo Machu Picchu. Zručne odkrútil vrchnák a nasadil na hrdlo zvláštny náustok.
- U nás v Peru to voláme bomba – Arnaldo si prisadol bližšie a začal náustok napĺňať malými kúskami nahriateho hašiša.
- Bomba? – Otočil sa k nemu Bahaa.
Bahaa bol z Palestíny. Ako jediný z nich neštudoval film. Študoval architektúru, a bol spolubývajúci sladkej blondíny z Oslo.
- Bomba – vysvetľoval Arnaldo – tiež sa to volá inak, ale ja to volám ...
- Hmm, tak u nás „bomba“ voláme iné veci – zasmial sa Bahaa. Zobral si dvojfľašu-bombu od Arnalda a poriadne zhlboka do seba vdychol stlačený dym.
Francine sa vyvalila na madrac. Za zvuku hlbokých vdychov, tenkých hlasov zadržiavajúcich obsah svojích pľúc, kašľania a smiechu rozmýšľala, kam sa v pondelok presťahuje.
Starý sused, ktorý býval o poschodie nižšie začal mlátiť do stropu.
Tak ako Francine, aj jemu bolo jasné, že je to len symbolický pokus.
Francine zvýšila hlasitosť hudby na 18, a starý sused pomaly schytil plný smetný kôš. Išiel ho vysypať pred naše dvere. Presne tak, ako to robil pri každej podobnej akcii svojich mladých susedov.
- Tak zajtra ráno, okolo desiatej ti zazvoním dole a ideme – Henry zahasil cigaretu, hodil šesť prázdnych pivových fliaš do igelitky a podal mi ruku.
- A čo to bude? – spýtal som sa.
- Prekvapenie..fantastický nápad ako zarobiť prachy!..a na pláži.
- No, už sa neviem dočkať..čau.
Sledoval som z dverí hotela ako Henry hádže igelitku s fľašami do veľkého smetného koša na Paseo de Gracia.
Bolo to neekologické, ale bolo treba zahladiť stopy. Bola jedna hodina v noci. Bol som nočný recepčný v najkľudnejšom hoteli na svete.
Zamkol som hotelové dvere, skontroloval podľa kľúčov, či je ešte nejaký hosť vonku, a spokojne som sa vystrel na gauč v salóne. Medzi sloními klami a guinejskými salónnymi stolmi. Bob Marley mi začal spievať uspávanku. Nemal som pochybnosť, že bola o mne. Second class citizen.
(pokračovanie)
Sadomaso, fetiš a Tony.
Sadomaso, fetiš a Tony. (2.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (3.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (4.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (5.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (6.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (7.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (8.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (9.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (10.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (11.časť)
