„Nespokojní slováčikovia“
„Nespokojní slováčikovia“ píšu rozhorčené blogy kritizujúce vládu a jej ministrov. Drsné výrazy, tvrdé slová, vyhrážky, urážky a noeologizmy, samý „hranol“ samá „ficovina“, nasledovaná „robertkom“… Nejde v podstate o nič iné, ako o búchanie do stola v krčme.
*
Toto typicky slovenské búchanie do stola (v krčme, či za klávesnicou) má asi taký istý dopad, ako keď ja sedím na drevenom záchode v humne ďaleko za domom, a naplno prdím. Keby som si prdol u niekoho v obyvačke, hoci len úplne potichu, už by to malo iný význam. Týmto sa dostávame k navrhovanému riešeniu a pointe.
Manifestácia
Dvakrát po sebe som nevolil a slovenskej „politike“ sa snažím celkom úspešne vyhýbať. Namiesto toho, aby som tu virtuálne búchal do stola, radšej píšem o hovne .
Je mi však jasné, že dokedy tu budú „nespokojní slováčikovia“, ktorí napíšu svoj kváziprotest a potom sa pôjdu pokorčuľovať na hrádzu, či na zmrzlinu do centra, v tomto štáte sa nezmení nič.
Veci sa zmenia len vtedy, keď sa výjde na ulicu, napr. pred úrad vlády, a bude sa kričať, alebo len úplne ticho stáť. (To už je ten tichý prd v obyvačke, ktorý niečo znamená).
Vo februári 2003, keď sa v Španielsku rozhodovalo o tom, či krajina vyšle, alebo nevyšle svojich vojakov do Iraku, vyšlo do ulíc v Barcelone niečo okolo 1,5 milióna ľudí vyjadriť jasné NIE. Kráčajúc medzi nimi som cítil tu silu, ktorú takéto manifestácie majú.
Niečo podobné je v noci písať sprejom na plot vládnej budovy. Aj toto má väčší význam ako virtuálne búchanie do stola/klávesnice, krátke skontrolovanie rastúcej karmy článku, a následny nákup v Auparku.
Z demonštrácie v Barcelone som sa v noci vrátil domov a cez internet som sa snažil nájsť informáciu o tisícoch ľudí, ktorí podobne manifestovali u nás, pred úradom vlády v Bratislave. Nenašiel som NIČ.
„Nespokojní slováčikovia“ len ticho sledovali, ako nás „vtedajší hranol“, prezývaný cyklista, zaťahuje do vojenskej agresie. Niektorí možno ticho búchali do stola v krčme.
To bolo z ich strany všetko. Podobne, ako keď jeho minister zahraničia, vtedy prezývaný „Fred Flintstone“, povolil nad naším územím prelet lietadiel NATO bombardujúcich Slovákov v Srbsku, aj keď v súkromí tvrdil, že je proti.
Baskicko
V malom bare v baskickom meste Errenteria som o „nespokojných slováčikoch“ pred časom rozprával domácemu Baskovi. Myslím si, že ich pasivitu ani nebol schopný pochopiť. Vie o tom svoje. Nespokojnosť sa u nich totiž prejavuje. Od rôznych občianských združení, cez „Kale Borroka – Pouličný Boj“ (svojím spôsobom „dorast“ organizácie ETA, ktorý zapaľuje smetné koše a rozbíja bankomaty), až po samotnú ETA.
Počúval som jeho slová o tom, že niekoľko tisíc mladých z Kale Borroka len čaká nato, kedy ich ETA zavolá..
U nás Bomby a nálože nepotrebujeme, ale dokedy sa nespokojní slováčikovia za klávesnicami nezmenia na nespokojných Slovákov ktorí sa pôjdu vykričať na námestie, zahádzať starými vajcami Úrad vlády, a sprejom vyjadriť svoj názor na dverách Národnej Rady, budú si u nás Muftí, Byciklista, či Robertko robiť čo chcú. S nefalšovaným úsmevom na perách.
*
A keď už nič, tak sa aspoň zľutujte nad Robom Dydom, ktorý to všetko po vás ako admin SME musí čítať. *-)
