*
Do Československa prišli okupačné vojská v auguste 1968, a málokto si vtedy myslel, že posledný ruský vojak od nás odíde až v roku 1991.
Viac ako 20 rokov u nás „bránili socializmus“. V ich novinách sa písali komentáre o tom, akí sú o nás potrební, ako pomáhaju našej vlasti, ako to prospieva priateľstvu medzi ľuďmi naších krajín, a ich predstavitelia z času načas okupačné jednotky navštívili. Slováci a Češi si o ich prítomnosti a užitočnosti mysleli niečo iné, ale.. cítite tú podobnosť?
Na počesť odchodu posledného ruského vojáka z Československa vtedy Michal Kocáb zorganizoval koncert, na ktorom vystúpil fantastický Frank Zappa. (Tu o poctu pre Československo naozaj išlo. Aj o pozitívny image).
Zappa vtedy nemohol tušiť, že Michal Kocáb sa chvíľu bude venovať politike, aj ako blízky spolupracovník humanistu Václava Havla. Humanistu, ktorý sa do histórie zapíše aj tým, že bude jeden z prvých signatárov výzvy tria Bush-Blair-Aznar k napadnutiu Iraku.
Bol to síce jeden z jeho posledných prezidentských aktov, ale určite nie jediný, kde sa svojím selektívnym pseudohumanizmom prezentoval.
„ehmm, hmm, ňm…hmm.. „ a podpis bol na papieri.
Výzvu k obsadeniu Iraku, ktorý bol plný zbraní hromadného ničenia, dali na Azorských ostrovach dali dokopy traja vplyvní muži. Bush-Blair-Aznar.
O prvých dvoch z nich sa to aj dá povedať. O tom treťom, ktorého zobrali do partie, a ktorý sa zato chcel aj náležite odvďačiť, už menej.
José María
Premiér Španielska, člen ultrapravicovej Ľudovej strany (do ktorej sa po Francovej smrti úspešne včlenili aj jeho fašistickí pohrobkovia), sa do histórie zapísal aj tým, že výzvu k napadnutiu Iraku, „plného ZHN, a zodpovedného za pád dvojičiek v new Yorku“ plne podporil. Aj napriek rekordným 91% občanov Španielska, ktorí boli proti, a nepomohli ani miliónové manifestácie v Barcelone a Madride.
Nelenila ani slovenská vláda, vedená humanistickým premiérom Mikulášom Dzurindom, a Výzvu k napadnutiu Iraku podporila medzi prvými. Češi, zastúpení Havlom nás zasa predbehli, ale boli sme na čestných prvých miestach, a spolu s nimi sme zaslúžene dostali nálepku „trójskych koňov EU“.
O pár týždňov neskôr, premiér Dzurinda v jednom rozhovore spomenul španielskeho premiéra José María Aznara, ako svoj „veľký vzor v európskej politike“.
Starý otec José María Aznara, „veľkého politického vzoru premiéra Dzurindu“, bol blízkym priateľom diktátora Franca, a počas diktatúry veľvyslancom v Argentíne. Otec José María Aznara bol v najtvrdších časoch diktatúry riaditeľom španielskeho rozhlasu.
Jeho syn, „veľký politický vzor Dzurindu“, po nástupe do funkcie premiera, na prekvapenie mnohých obnovil „akt vztyčovania španielskej vlajky“ (predtým zavedený Francom, a zrušený po jeho smrti).
Prekvapuje, že náš ex-premiér, človek, ktorý za mladi vraj písal celkom slušné básne o Leninovi, ho bude mať za vzor.. alebo.. žeby mu len závidel tú fotografiu, na ktorej je medzi Georgom a Tonym?… Takú naozaj nemá hocikto..
*
Škoda, že Zappa v roku 1993 zomrel. Ako dlhoročný kritik politiky Ronalda Reagana, by koncert pre odchádzajúce okupačné vojská určite zahral s radosťou.
(Toho Ronalda Reagana, ktorého Pišťánek vo svojom článku na station.sk tak božsky zbožňuje) … áááá *-))) jóój či som sa pobavil..)
Zapatero, ktorý v roku 2003 vyhral v Španielsku voľby, sa zapísal do histórie tým, že ako prvý z okupantov, nariadil stiahnutie svojích vojakov z Iraku. Po Aznarovi na politickej scéne neštekol ani pes, a dnes o ňom tlač píše už len v súvislosti s nepríjemným finančným škandálom, ktorý práve vysvetľuje.
Dnes by Zappa vzhľadom na množstvo krajín, ktoré už vojakov z Iraku stiahli, mohol usporiadať rovno turné. Zahral by si v Španielsku, Thajsku, Bulharsku, na Hondurase, v Maďarsku, Nikaragui, Dominikánskej republike, Nórsku, Singapure, na Filipínach, Novom Zélande, Ukrajine, v Holandsku, Portugalsku, a v Moldavsku.
Ako prídavok by možno dodal jeden nadčasový hit. Pozrite si video.
Ja ho virtuálne posielam Pišťánkovi. Zato, ako ma pobavil s tým Reaganom *-))
