Chvíľu rozmýšľam, prečo chce slovensky zamestnanec denníka/týždenníka slovenskému čitateľovi kopec vecí zamlčať, a druhý kopec vecí podsunúť.
Nový prezident Ekvádoru bol menovaný do funkcie.
Ďalší do skupinky, ktorú budú naši politickí komentátori denníkov s pevným charakterom démonizovať o 106.
Tá fotografia s Hugom Chavezom a Evom Moralesom predsa stačí, a či o ňom aj niečo vedia? Vedia slabo, ale na slovenského čitateľa toto prvoplánové démonizovanie zjavne zaberá.
Usudzujem tak z fundovaných diskusií, ktoré sa strhnú za každou podobnou správou. Tvorivá mravčia práca slovenských zamestnancov v denníkoch/týždenníkoch, a ich dlhodobé podsúvanie špekulácií a dezinformácií plodí týchto vytrvalých diskutérov, ktorí síce nevedia vymenovať 3 mestá vo Venezuele, alebo to, či má Ekvádor hranicu s Venezuelou, alebo s Guatemalou. Dôležité je „nasať“ správne info, napr. na stránke pravého spektra, a potom ho šíriť a šíriť.
*
Otvorené žily Južnej Ameriky.
Len sa pozrite na tú fotografiu hore.
Podľa starej indiánskej tradície nového ekvádorského prezidenta Rafaela Correu uviedli do funkcie jeho dvaja kolegovia. Podľa domácich legálne zvolení prezidenti, podľa slovenských novinárov démoni.
Démon č. 1 – Hugo Chavez, ktorý stál sprava, a démon č. 2 – Evo Morales (Prezidentovi Bolívie sa cti „stať sa démonom“ dostalo hneď potom, ako znárodnil časť ropných spoločností, ktoré z ťažby v jeho krajine brali 88%, a domácim nechávali 12%..).
Jedná milá fotografia, na ktorej sú všetci traja vysmiatí.
Pozerám si ju ďalej.
Niekoho strašne musí štvať, že títo traja medzi sebou nebojujú.
Niekoho to strašne štve aj preto, že títo traja od neho tým pádom nekupujú zbrane.
Niekoho asi ide rozhodiť z toho, ako rýchlo v Južnej Amerike miznú všetky tie staré dobré vlády, ktorým najprv Niekto pomohol k moci, a oni potom brali tie supernevýhodné pôžičky, a okamžite po nástupe zavádzali neoliberalistické modely.
Niekoho z toho ide šľak trafiť, že také vyciciavanie ekomoník týchto štátov, ako bolo za spomínaných neoliberalistických modelov už asi nebude.
Niekoho musí ale naozaj vážne srať, že keď sa ich veľvyslanec ozve, a povie, že Svetová Superpotencia si nepraje, aby bol XY zvolený za prezidenta, ľudia v krajine to naopak vezmú ako výzvu, a spomínaný kandidát prejde zo 4. miesta v rebríku popularity na 1. a stane sa prezidentom.
Niekto musí strašne škrípať draho vybielenými zubami, keď tento prezident ako prvé znárodní ropné koncerny, z ktorých pre Niekoho dlhé roky tiekla najlacnejšia ropa na svete.
Niekoho musí štvať aj to, že tento piatok na stretnutí krajín združenia Mercosur dostane pozvánku do klubu asi aj Ekvádor. Ten, kto Niekomu v prvom prezidentskom prejave odkázal, že jeho vlasť už nie je na predaj.
Niekto sa musí kurevsky čudovať, lebo predsa vždy bolo na predaj všetko, hlavne v tejto časti sveta.
Niekto musí „být zhnusen“ z toho, ako môže byť bývalý odborový predák, dokonca z chudobnej rodiny, po druhý krát zvolený prezidentom 180 miliónovej krajiny, a spolu s ním aj jeho ľavicová strana. Dokonca s červenou hviezdou v znaku! No toto?!
Niekoho od zlosti rozplače predstava, že ešte aj v Čile, kde mal Niekto stále svojích ľudí, je dnes pri moci premiérka za socialistickú stranu. Tá, ktorej otec zmizol počas dikatúry, ktorú Niekto pomáhal budovať.
Niekto sa musí s naozajstnou nechuťou pozerať, ako sa pomaly, ale isto zaceľujú otvorené žily Južnej Ameriky.
Niekoho teší aspoň to, že v jednej malej krajine v Európe, (spolu s Českom považovanej za trójskeho koňa v Únii), ešte existujú novinári, (či skôr zamestnanci denníka), ktorí o nových vládach v Južnej Amerike píšu tak, že to Niekomu ucho pohladí, a oko poteší.
Niekoho poteší aj to, že títo píšuci zamestnanci to síce nerobia zadarmo, ale sú pri tom všetkom kurevsky lacní. A pritom Niekto, má peňazí dosť.
*
A na záver otázka.
Čo si slovenský dezinformátori, so železnou pravidelnosťou dezinformujúci v denníku/týždenníku, a produkujúci oklamaných čitateľov zaslúžia?
Zaslúžia si trest, niektorí aj tortúru (alebo po našom, mučenie).
Nie, nenavrhujem ich zhadzovanie z helikoptéry do mora tak, ako sa to robilo v Čile za Pinocheta (alias „Pinoča“, ako ho familiárne volajú domáci). (Že ste o tom nepočuli? Že ste čítali len o ekonomických zázrakoch ktoré Čile dosiahlo? Ale nóó.. snáď nečakáte, že Hayekov Inštitút, alebo Pravé Spektrum sa bude zapodievať podobnými maličkosťami, ako bolo zmiznutie tisícov ľudí nepohodlných pre režim. O tom radšej pomlčia. Dôležité sú predsa hospodárske výsledky..).
Vráťme sa k mučeniu.
Osobne navrhujem niečo kruté. Napadlo ma priviazať ich o stoličku, a celý deň dookola im púšťať niečo naozaj strašné, napríkald.. napríklad taký „Balíček karet“! *-))
*
(Za tip na hudobný teror touto cestou ďakujem Marianovi B.)
