Televízor bol položený na chodníku, medzi kontajnerom a stĺpom. Krížom cez jeho obrazovku bol prelepený papier s nápisom „funguje“.
Zohol som sa k nemu. Nádherný kus. Červeno-biely plastový dizajn osemdesiatých rokov, s malou značkou Gradiente.
Všetko v našom prenajatom byte bolo z ulice. Veľký rozkladací stôl sme s Henrym ukradli na námestí Poeta Boscá, po skončení nejakého trhu ľudových remesiel. Štýlové skladacie stoličky boli zo štýlovej reštaurácie Emperador, popri ktorej som denno-denne prechádzal. V čase obeda. Sledujúc švédskych turistov, ako si dávajú ľahký šalát s jablkom a krevetami, za ním obrovského lososa, s niekoľkými listami jemne obvareného čerstvého špenátu. Ako príloha ryža basmati, a na zapitie vychladené biele víno Marqués de Monistrol Chardonnay.
Starý madrac bol z Hotela Gracia. Veľký kožený gauč, s fľakmi od farby, sme našli vyhodený pri parku Jardins del Turó. Starú chladničku nám darovali susedia.Všetko tu bolo na krátky čas. Možno na rok, možno na dlhšie. Presne ako ja.
Nevlastnil som tu nič. Práve to nič dávalo pocit slobody. Zbaliť sa a zajtra zmiznúť kam chcem.
Zapol som televízor. Naladil som Barcelona TV. Bola to jedna z mála pozerateľných staníc v tomto štáte.
Pred časom som sa tam chcel zamestnať. Bez šance.
Elitistický kanál, s flekmi pre deti z dobrých katalánskych rodín. Pochopil som to vtedy, keď som sa so svojim vymysleným životopisom „ostrieľaného televízneho pracovníka“ nedostal ani cez vrátničku. Dôrazne a jasne mi vysvetlila, že u nich pracujú LEN študenti katalánskych filmových škôl, LEN s nimi majú zmluvu o spolupráci a ....poslala ma do hajzlu.
Aj s mojim fantastickým životopisom. Pridal som si doňho aj spoluprácu na projekte svetového režiséra z bývalej Juhoslávie. Nepomohlo. Na vrátničku jeho meno nezapôsobilo, a moje plány na závratnú kariéru v lokálnej TV museli na uskutočnenie naďalej čakať. Uznával som, že tie deti z dobrých katalánskych rodín, ale robili slušnú lokálnu TV.
Vystrel som sa na madrac. V dome oproti sa hystericky hádala matka s dcérou. Obidve s hystericky vysokým hlasom a s hystericky nízkym vyjadrovacím potenciálom. Počul som každé slovo. Bolo to ako keby som sedel s nimi za stolom. Ulice v tejto chudobnej štvrti v prístave boli také úzke, že som z môjho malého balkóna mohol pozerať televízor v byte oproti. Barceloneta bol jeden obrovský zmätok.
Zvýšil som hlasitosť na maximum.
V BTV začal dokumentárny film o argentínskom tangu. V začiatkoch zakazované políciou pre obscénnosť a škandalóznosť. Tiež sa zrodilo v podobnej chudobnej prístavnej štvrti, ale v Buenos Aires. Lacné kabarety a bordely, plné európskych imigrantov. Carlos Gardel a jeho verše o láske, sprevádzané malým gombíkovým akordeónom, ma preniesli o rovných sto rokov späť. Predstavoval som si sám seba. Sedím v bare, najkrajšia a najdrahšia prostitútka si sadá na moje koleno, po chvílke ma odvádza na poschodie. V izbe je len stará posteľ a v rohu bidet.
Zo snívania s otvorenými očami ma vytrhol sused, a jeho hlasité snívanie s ligovým zostrihom z včerajšieho derby medzi Realom a F.C. Barcelonou. Bez ohľadu na výsledok, zostrihy, komentáre, analýzy a reakcie sa donekonečna opakovali ešte aspoň týždeň.
Donekonečna. Rovnako, ako vždy rovnaké odpovede hráčov a trénerov, na vždy rovnaké otázky športových komentátorov.
-Ako by ste zhodnotili výkon vášho týmu?
-No, ..Hralo sa mi dobre..a ... David (Beckham) nás zasa podržal.....hej, na každý zápas nastupujeme s odhodlaním nasadiť všetko....a ...
Zúfalé. Vďaka susedovi som mal totálny prehľad o domacej lige, o pohárových kvalifikáciach a o škandáloch v rodine hviezdneho útočníka Realu Madrid. Vedel som o jeho rodine viac ako on sám.
Dokumentárny film pokračoval, tango sa prepracovalo do súčasnosti.
Astor Piazolla zúrivo naťahoval svoj bandoneon, a ja som stále viac obdivoval ležérnu eleganciu tanečných párov. Čierne nohavice, rozopnutá košela, klobúk, štýlové topánky. So špičkou. Neprekonateľné.
Zazvonil telefón.
-Nazdar! Tu Henry.
-Ahoj..no čo mi povieš?
-Boha! Som u Davida baska, zastavujem mu krvácanie z jazyka...neviem čo mám robiť.
-Čo? Ake krvácanie?
-Prestrihol si tú kožku čo je pod jazykom..
-Auuuu..
-Chce si rozstrihnúť jazyk..on je cvok... volá sa to body modification. Chce byť ako lizzard man – jašteričí muž.
-..To akože bude mať rozdvojený jazyk? Ako had?
-Tak nejak..ukázal mi nejaké fotky...hrôza – Henry sa zasmial – Pozri si www.bmezine.com ...predtým ako sa rozstrihne jazyk, treba prestrihnúť uzdičku pod ním, aby sa dal viac vyplaziť.
-..A potom ním bude kmitať...raz pravou časťou, raz ľavou....hadí muž...a nájde si hadiu ženu..
-Počúvaj, ale on tu teraz sedí a vypľúva krv...neviem čo mám robiť...
-Hmm...on je brutál...prepichnúť si penis, vyrezať si kus kože, a prestrihnúť si jazyk, či uzdičku, či čo je to... a to všetko za niekoľko dní...on má nejak naponáhlo...
-Asi ...včera spomínal nejakého francúza, ktorý robí implantáty.
-Sakra, a to je čo?
-Nadrežú ti skalpelom kožu, a vsunú pod ňu titanove guličky. Koža zrastie bez jazvy, a ty máš hrbole. Na predlaktí, na čele, v penise...
-No...tak to je iné kafé...
-On ti to vysvetlí, ale až keď bude môcť rozprávať – Zasmial sa Henry.
-A čo nové v hoteli?
-Dnes večer dostaneš šek s výplatou...ale neteš sa, nie je to nič moc.
-No, nič moc, ale poteší...som čistý, kurva..
-Aj ja, čo sa furt sťažuješ..
-Nekecaj..tebe foter zo Švajčiarska pošle dukáty, mne môj pošle tak pozdrav...občas aj rozmýšľam, či sa nemám radšej vrátiť domov...to prežívanie je o ...
-Prestaň trepať. Všetci z východného bloku sa len sťažujete, a ty najviac, chudák...Čo ty vlastne chceš? Máš nejakú hypotéku ktorú musíš splácať? Namáš. Dlhy? ..nejaké. ale nepodstatné..bývaš na pláži, v super meste, nikto ťa tu nebuzeruje...robíš si čo chceš..teda skoro...nemáš žiadnu zodpovednosť..nie si ničím viazaný...máš sa v pohode...užívaš si...Ááá..včera som stretol Rosu, pýtala sa na teba..
-Vďaka za psychoanalýzu..
-Musím končiť – skočil mi do reči Henry – Basko je nejaký bledý..idem ho ovievať.
-Daj mu chlast! To ho preberie.
-Dobrý nápad. ..Počuj, zajtra ráno chcem ísť na pláž. Mám fasa plán ako zarobiť prachy..potrebujem pomoc...tak okolo jedenástej, môžeš?
-Jasné, zazvoň dole...A čo to bude?
-Fantastické! Supernápad..uvidíš, čau.
-Čau.
Znova som sa vyvalil na madrac. Predstavoval som si Henryho ako pripravuje alkoholický megamix na zastavenie baskovho krvácania. Predstavoval som si Davida baska, ako sedí bledý v kresle, a na Cartoon networku sleduje svojho obľúbeného Scooby Doo.
Film o tangu bol viac ako emotívny. „Mi ultimo café – moja posledná káva“...Ona ho opušťa...On sa Ju snaží pozvať na kávu...poslednú...potom už definitívny rozchod. Bolo mi do plaču.
Do plaču bolo v tom momente aj Davidovi baskovi.
Od bolesti.
Hodil do seba alkoholický megamix, a ten ho ukrutne pálil po celej dĺžke čerstvo prestrihnutej uzdičky.
Vo svojom materskom baskickom jazyku, jazykovedcami nazývanom Euskera, preklínal mňa aj henryho. Slová ktoré vypúšťal spomínaní jazykovedci zámerne do slovníkov nezaraďujú. Prípadne zaraďujú, s poznámkou „pejoratívne“.
Dokumentárny film o tangu skončil. Z brucha malého plyšového kenguro-prasaťa som vybral 100 euro a pevne rozhodnutý som vyšiel z bytu.
Dve 50 eurové bankovky predavačka skontrolovala pod UV lampou, vydala mi 10 euro a podala mi veľkú igelitovú tašku. Vytŕčala z nej luxusná papierová krabica. Zobral som výdavok, tašku s krabicou, a vyšiel som z obchodu.
Nevydržal som viac ako sto metrov . Sadol som si na lavičku, rozbalil som krabicu, a vybral som z nej moje nové tango-topánky.
Okamžite som sa do nich prezul, igelitku s krabicou som hodil do koša a moje staré topánky som pekne položil k lavičke. Presne tak, ako sa kladú papuče k posteli.
Kráčal som po Via Laietana, a cítil, ako sa moja elegancia zdvojnásobila. Nádherný pocit. Vyvažoval začínajúce výčitky z toho, že stáli polovicu môjho mesačného prenájmu. Bolo mi jasné, že som si ich zaslúžil. Nemienil som o tom so sebou diskutovať. Okrem toho ma v hoteli čakal šek s výplatou.
-Budem menej piť...alebo...piť lacnejší chlast...hmm..to je blbosť...ajtak ho už pijem....to hrozné španielske pivo...a druhotriedny koňak......najlepšie by bolo nepiť v reštaurácii, ale len doma...alebo na pláži... to je úbohé...šetriť na sebe..fuj hnus...
Moju autokritickú myšlienkovú niť pretrhlo auto, ktoré hlučne zabrzbilo predo mnou.
Z motora sa mu valila hustá para.
Štíhla mladá žena, ktorá z neho vystúpila, si pravou rukou prehodila dozadu vlasy. Potiahla z cigarety a oprela sa o auto.
V momente som sa k nej otočil na mojom novom tango-podpätku.
-Zaparkuj tu vedľa – ukázal som na úzku ulicu Joan Massana – tu nemôžeš stáť...ja sa ti na to pozriem keď chceš.
-Ok – usmiala sa na mňa.
Prvé čo som si všimol bola veľká medzierka medzi zubami. Dlhé ryšavé vlasy jej ladili s pehami.
-Otvor kapotu – zaklopal som na plech.
-Tu máš odpojený kábel. Netočí sa ti vrtuľa od chladiča a ten nechladí – zohol som sa nad motor a snažil som sa pripojiť odpojený kábel na svoje miesto.
-Nechaj vychladnúť motor, potom to skúsime naštartovať znova..keď to nepôjde, dajú sa spojiť aj tieto dva káble a on sa bude točiť nonstop...a vybije ti baterku, ale aspoň dôjdeš do garáže – pozrel som na mladú šoférku.
S úžasom na mňa pozerala. Došlo mi, že môjmu technickému výkladu neporozumela ani slovo.
-Ty si automechanik?
-Ja? ..Ja som ladič klavírov.
-Hneď som si to myslela – usmiala sa a opäť mi ukázala svoju medzierku medzi zubami.
-Prečo?
-Toto nie sú topánky automechanika – ukázala prstom na moje nablýskané tango topánky.
-Saaakra! – pomyslel som si ohúrený – 10 minút a už majú úspech.
Pozrel som na hodinky.
-Ty sa ponáhľaš? – pozrela na mňa – A ja ťa zdržiavam.
-Ja?..rozchádzam nové topánky..ale keď ma chceš zdržať, tak sa nechám.
Zasmiala sa. Na mezierku medzi zubami som si začínal zvykať.
Zamkla auto a otočila sa ku mne.
-Tak ich poďme rozchádzať spolu.
Rozbúchalo sa mi srdce.
Čašníčka v bare Pas del Born, vytiahla z poličky posledné cédečko. Opatrne ho utrela od prachu, vložila ho do CD prehrávača, zvýšila hlasitosť na 16, a začala pomaly utierať prázdne stoly.
Popri nás prešliel starý čierny wolksvagen beatle.
-Rýchlo zovri dlaň a pomysli si želanie! – skríkla na mňa Medzierka medzi zubami.
Nad hlavou držala svoju stisnutú dlaň.
Poslúchol som.
-A to je čo?
-Nepoznáš? – pozrela na mňa –... Keď uvidíš čierny wolksvagen chrobák, musíš „chytiť“ štastie do dlane. Pomyslieť si želanie, a držať dlaň zovretú.
-Dokedy?
-Dovtedy, kým neuvidíš opusteného psa, alebo tehotnú ženu. Na nich to štastie „hodíš“, a ono sa to určite splní.
-Super.
Kráčali sme po gotickej štvrti, bez cieľa, obidvaja so zovretou päsťou pravej ruky. Nikde ani opustený pes, ani tehotná žena.
Napadlo ma, čo si asi želala ona. Ja som si neželal nič iné, len sa s ňou pomilovať. Do 24 hodín.
Prechádzali sme okolo baru Pas del Born, keď sme sa obidvaja naraz zastavili.Vychádzala z neho hlasitá hudba. Vhodnejšia skôr na večer, ako na poobedie, ale..
-To je.!......
-...J.J.Johanson !– Predbehol som ju.
-Ja ho zbožňujem...sadneme si tu?
-Jasné.
Vošli sme do baru. Obidvaja so zovretou päsťou.
Medzierka medzi zubami sa na mňa opäť usmiala.
Nechápal som. Ukázala na čašníčku, ktorá sa k nám pomaly blížila.
Bola prinajmenšom v ôsmom mesiaci tehotenstva.
Bez jediného slova sme na ňu obidvaja „hodili“ šťastie, a otvorili dlane.
Odpočítavanie začalo.
(pokračovanie)
Sadomaso, fetiš a Tony.
Sadomaso, fetiš a Tony. (2.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (3.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (4.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (5.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (6.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (7.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (8.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (9.časť)
