Pouličná zmes

*

Rozoberať tu dôvody, ako a prečo k tomu prispel neoliberalizmus, a vďaka komu a čomu sa tu v Latinskej Amerike tak dobre zakorenil, dnes nebudem.
Dlhodobým pozorovaním som zistil, že to vyvoláva diskusie s mladými liberálmi, a ešte mladšími konzervatívcami, ktoré nevedú nikam.
Zo svojej detskej izby v Ružinove, s knihou Hayeka, Friedmana, či Kissingera, otvorenou na stole, v momente riešia chudobu v krajinách tretieho sveta.
*

Radšej diskutujem o iných teóriách. Napríklad o tej, s ktorou prišla Juliana.
Znie: “čím menší pes, tým menšie problémy“.
Chce som jej povedať že, ja poznám inú - „väčší pes …. súloží“, ale nechal som ju pokračovať.
Má doma dvoch psov.
Jeden je malý, pouličná zmes, druhý ešte menší, s občianskym preukazom.
Podľa mňa o problematike psa nerozhoduje veľkosť, ale skôr jeho lenivosť.
Môj whippet, čistá rasa, ale bez občianky, je trikrát väčší ako jej psy dokopy. Vďaka svojej lenivosti prespí pol dňa, a ja ani neviem že existuje. Tak aké problémy?
Teória sa zrútila v základoch.
Na druhej strane ale uznávam, že Juliana trávi vedeckým pozorovaním svojích psov celý deň. Okrem času, kedy na svojej plazme-TV-neskutočných-rozmerov, sleduje obľúbenú telenovelu neskutočne nízkej kvality.
Vždy lepšie, ako musieť vyťahovať dážďovky zo skaly.
*

Jednu teóriu – „O Inteligencii“ – som pri pivku nadhodil aj ja.
S tvrdením, že exituje priama úmera medzi inteligenciou a znalosťou hlavným miest štátov sveta, súhlasili všetci.
Po mojej kontrolnej otázke, ako sa volá hlavné mesto Ukrajiny, nastalo hrobové ticho.
Prerušil som ho až ja. S vysvetlením, že ani u nás všetci nepoznajú hlavné mesto Paraguaja, alebo to, že Bolívia ma hlavné mestá dve.
*
Na julianinu mega-TV-plazmu som si spomenul počas jednej prednášky.
Chlapík (asi sťažovaťeľ), vysvetľoval, ako sa kvôli väčšiemu zisku stavajú v obchodných centrách nové kiná, s oveľa menšou kapacitou ako kedysi, a tiež s oveľa menším plátnom.
Zistenie: plátna sa zmenšujú, a TV obrazovky sa zväčšujú.
Záver: nemám.
*

K impaktu na diváka veľkosť plátna, či obrazovky vplýva určite, ale neplatí to sto-percentne.
Jeden nezabudnuteľný IMPAKT som videl v motoreste, asi 20 km od Ria.
S Fabiom, ktorému som robil šoféra, sme sa tam zastavili na obed.
Asi dvadsať ľudí, roztrúsených po jedálni, sa spokojne rozprávalo, jedlo, a smialo.
Až do chvíle, keď na obrazovke starej, zaprášenej TV na stene, brazílska verzia Anety Pariškovej, v správach oznámila, že „odo dňa, kedy Spojené Štáty zhodili atómovu bombu na Hirošimu, uplynulo presne 60 rokov“.
Zábery, ktoré ukázali po tejto nenápadnej správe, boli zdrvujúce.
Žiadna krv, ani kusy tela, len tiene.
Tiene, ktoré na stenách ako jediné po ľuďoch ostali. Tu štyri, tam dva, a jeden malý. Žiadne kosti, popol. Nič len tiene.
Reštaurácia stíchla, a dvadsať stravníkov s vidličkou pred otvorenými ústami sledovalo niečo, načo zvyknutí neboli. Trvalo to asi 30 sekúnd, ale prestali všetci. Aj čašník s tanierom v ruke.
Rozbehli sme sa až potom, keď začali normálne správy. O tom, že v prestrelke s políciou vo favele Dona Marta zabili pár 16-ročných narkotrafikantov a niekoľko policajtov, že zastavili vyšetrovanie korupčnej aféry poslancov, bez toho, aby sa objasnilo, kde milióny zmizli, a ďalšie klasické dennodenné novinky.
*

Riešením medzi TV-plazmou a plátnom v kine môže byť projektor. Potrebujete len bielu stenu, spomínaný projektor, a zážitok je hneď trojnásobný.
V prípade filmu „Evanjelium podľa Matúša“, od Pasoliniho, je ten zážitok ešte väčší. Kvoli jeho komentáru, o Ježišovi, ako o prvom komunistovi, ktorý zadarmo dával ľuďom chlieb a ryby. Aj by sa dalo polemizovať, že to bola taká jeho verzia „Da Vinci kódu“.. *-)
*
O štátoch latinskej Ameriky sa síce hovorí, ako o krajinách tretieho sveta, ale v niečom sú predsa len popredu.
V tom, ako majú v paži kráľovskú rodinu. Na rozdiel od obdivovania, uctievania, či ospevovania parazitujúcich kráľovských rodín, ako je tomu v Európe, je tunajšia brazílska šľachta v hlbokom zabudnutí.
Ich palác sa stal múzeom, a oni sa presunuli do priestorov, ktoré kedysi, v iných dobách, obývalo čierne služobníctvo.
Po zhliadnutí rozhovoru s Jeho Veličenstvom ma napadlo, že by som mu, ako členovi kráľovskej rodiny dal veľmi rád jednu kontrolnú otázku. Ohľadom hlavných miest..
V spomínom rozhovore na mňa totiž zapôsobil. Bol to IMPAKT.

Na otázku redaktora „Čo si myslíte o brazílskych indiánoch?“, odpovedal:
- Nóó.. viem len to, že moj starý otec in DAL naozaj veľa pôdy!