Sadomaso, fetiš a Tony. (31.časť)

Ladies and Gentlemans, Welcome to New York! S letuškou som bojoval len chvíľu. Predsa len.. bola to krehká žena. Nechal som ju, aby zo mňa deku s logom Air France stiahla. Pretrel som si oči, a ponad bordel v lietadle, z ktorého vystupovali poslední cestujúci, som si všimol jej štyri kolegyne. S kufríkmi v ruke, nastúpené pri dverách, už nervózne čakali len na jednu vec. Kedy konečne vypadnem. *

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (19)

Každé náboženstvo má spôsob, ako z veriacich dostať financie.
Henry sa práve s úžasom pozeral na ten budhistický. Pozdával sa mu.

Ghost money, alebo Peniaze duchov.
Zväzok špeciálnych červených bankoviek potiahanutých pozlátkom, kúpili spolu s Yang v malom obchodíku vedľa chrámu Lungshan Temple. Obchodík patril Templu, a banovky pripomínali tie z hry monopoly. Takisto ako v hre, aj tu išlo o fiktívne peniaze, ale tu, tu sa za nich nekupovali hotely, ani budovy.
Henry sa posunul bližšie k Yang.
Chvíľu ju sledoval, ako hádže bankovky do ohňa, a pridal sa aj on.
V malej prístavbe pri chráme, pripomínajúcej záhradný grill, ich pálili jednu po druhej. Červeno-zlaté bankovky sa v momente menili na popol a dym, a mizli otvorom v strope.

Celá myšienka spočívala v tom, že v momente, keď sa Peniaze duchov spálili v ohni, boli k dispozícii mŕtvym v nebi. Tým, na ktorých osoba hádžúca bankovky do ohňa myslela. Hneď po spopolnení nabehli mŕtvym na druhom svete na účet, a mohli byť použité.

Henry hádzal do ohňa peniaze duchov, ale rozmýšľal nad tým, ako mi deň pred odletom z Barcelony nabil účet peniazmi ukradnutými z hotela Gracia.
*

Nedôverčivý pohľad policajta za okienkom pasovej kontroly vo vstupnej hale letiska JFK, som si nevšímal. Kurevsky som sa sústredil na pekný zadok mladej spolucestujúcej, opierajúcej sa o pult vedľa.
Policajt zaklopal na sklo pred ním, počkal kým sa otočím, a s hnusom sa pozrel na moje tričko. Červený nápis KGB IS WATCHING YOU!, bol z jednej tretiny zamazaný žlto-zelenou omáčkou, a dookola špinavý od červeného vína. Olial som sa ním pri kurevskej turbulencii niekde nad Čínskou Ľudovou Republikou, ale vysvetľovať to chlapíkovi za sklom, že batožinu s čistým tričkom si vyzdvihnem, až keď ma pustí ďalej…
*

Dvojica policajtov, ktorá si po mňa prišla, mala niečo do seba. Vyzerali ako z rozprávky, menší bol „široký“, väčší „bystrozraký“. Odviedli ma práve vo chvíli, keď som si začal predstavovať, čo všetko ma v Amerike čaká.
Sledovaný majiteľkou pekného zadku, a zbytkom cestujúcich čakajúcich v rade na odbavenie, som v ich sprievode pokojne vykročil na osobnú prehliadku. Skoro ako filmový hrdina pred popravou.
Pohľad cez plece, ktorým som sa na majiteľku pekného zadku naposledy obzrel, by v spomalenom zábere, a doplnený sladkou hudbou, určite rozcítil nejedného diváka.
*

Veci z cestovnej tašky, ktorú mi na cestu požičal David Basko, som v momente vyhádzal na stôl pred sebou. Bystrozraký, bez prestania si posúvajúci silné dioptrie hore-dole po nose, sa v nich začal okamžite prehrabávať. Široký siahol rovno po knihe, vytŕčajúcej z bočného vrecka.
Pozeral som sa na jeho pedantne zastrihnutú autrálsku briadku, a v duchu som sa snažil otipovať si ho.
Pristúpil k stolu, a začal si listovať v knihe, ktorú mi pred pár dňami daroval Rafa, môj bývalý kolega z recepcie, aktívny člen Štvrtej Intenacionály.
Ešte predtým, ako sa ma Široký niečo spýtal, sa k nemu nahol jeho bystrozraký kolega, a niečo mu pošepol. Široký sa prudko otočil, a nahol sa k malému vrecku na boku tašky, na ktoré jeho kolega policajt ukázal.
Vrecku, o ktorého existencii som ani nevedel.
Pohľad, akým sa na mňa obidvaja pozreli, neveštil nič dobré.
*

Desiatky kníh európskych, ale aj amerických autorov. Všetko preložené do čínštiny. V angličtine bolo len meno autora a originálny názov.
Z veľkého regálu pred sebou si Henry vyberal jednu knihu za druhou, chvíľu si ju listoval, a hneď siahol po ďalšej.
Prešiel k ďalšej veľkej polici s knihami. Desiatky autorov z Južnej Ameriky a Spojených Štátov. Všetky v čínskom preklade. Chvíľu si skúšal spomenúť, koľko kníh od čínskych autorov, preložených do španielčiny, či angličtiny prečítal on.
Ani jednu.. ale.. nie preto, žeby nemal záujem. Preklady jednoducho neexistovali.
Anglosasskí ignoranti, boli o svojej kultúrnej prevahe proti zbytku sveta absolútne presvedčení, a o svojej jedinečnosti hodnej nasledovania ani na chvíľu nezapochybovali.. neprekladalo sa takmer nič..

Pozrel na hodinky. Bolo 16:50.
Poviedky Antona Pavloviča, písané zhora dolu, a začínajúce odzadu, zasunul na miesto, a vypadol z kníhkupectva.
K zastávke metra Nanking East Road, kde sa mal s Yang stretnúť, to bolo ešte pár ulíc.
*

Yang končila o piatej.
Henryho spoznala počas výletu do Barcelony. Tam odcestovala z francúzskeho Dijonu, kde bola na trojmesačnom francúzskom jazykovom kurze. Tomu, že bol Henry už dva dni v Taipei ešte stále nechcela uveriť.
Rýchlo vypla počítač, vyšla z kancelárie, a zbehla dolu schodmi.
Henryho chcela vziať na večeru do reštaurácie na brehu delty Tamshui river do mora, a tam bolo treba byť ešte pred západom slnka.
*

Spolu so Širokým sme sledovali jeho kolegu. S triumfálnym úsmevom na tvári, vytiahol z bočného vrecka cestovnej tašky malé okrúhle zrkadlo, a plastikovú telefónnu kartu. Znova som zacítil som nepríjemný policajtov pohľad.
-Kam cestujete?! – začal výsluch Široký.
-Do Las Vegas – snažil som sa pôsobiť kľudne, nechápajúc prečo ich môže tak vytočiť jedno debilné zrkadlo.
-Načo to používaš?! – strčil mi zrkadlo pred oči jeho kolega.
-I d.k.! – odpovedal som bez rozmýšľania – I don’t know! – nevedel som, ako mu mám vysvetliť, že to tam asi nechal David Basko, ktorý mi tašku požičal.

Načo asi Basko spomínaný „kit“ používa, nakoniec nebolo až také ťažké odhadnúť.
Fakt, že ide o pomôcku, ktorá uľahčuje šnupanie kokaínu, by odhalil aj ten najhorší lokálny detektív. Pomaly to dochádzalo aj mne. Problém bol len v tom, ako dvom tu prítomným policajtom vysvetliť, že šťastným majiteľom zrkadielka naozaj nie som ja.
*

Bolo neskoro.
Široký otvoril zásuvku stola, vybral z nej papierový sáčok, a pomaly ho ovoril.
Pozrel som sa na nápis - „Latex gloves“. Podobné gumenné rukavice sme používali aj v štúdiu Magician.
„Sterlizované, na jedno použitie“ – pomyslel som si – „podobné používame aj u nás.. v štúdiu.. niektorí pierceri majú radšej vynilové, ale väčšina používa latexové, ale..! ..ale kurrrva!!“ – spôsob, akým si rukavicu Široký natiahol, a ako na mňa pozrel, ma vydesil.
Aj najhorší detektív by uhádol, že mi nejde robiť piercing. Kolega Bystrozraký spustil žalúzie, zavrel dvere, a naznačil mi, aby som sa otočil a stiahol si nohavice.
Protestovať nemalo zmysel.
*

Pašerákov prevážajúcich drogu v konečníku, prípadne v žalúdku, protidrogové jednotky monitorujú nepriamo už v lietadle. Počas zaoceánskych letov z krajín odkiaľ sa tradične drogy pašujú, sú to práve letušky, ktoré každého podozrivého pasažiera nahlásia. Tým sa stáva každý, kto sa nadmerne potí, odmieta stravu, a počas celého letu sa ani raz neodoberie na WC.
Ani raz, aj keď ho to asi riadne tlačí.
Ťažko by svojmu bossovi vysvetľoval, že prezervatívy plné čistého kokaínu, za tisíce dolárov, vysral niekde nad oceánom.
*

Nasledoval už len povinný otlačok prsta, fotografia do databázy, a obligátne „Welcome to United States!“ od úradníka.
So zmiešanými pocitmi, čerstvým razítkom v pase, a s čerstvo prezretým análom, som odkráčal z pasovej kontroly.
Zastavil som sa po pár metroch, pri prvom smetnom koši.
-Boha!.. ešte som tu len hodinu, a už som mal aj prst v zadku.. to bude výlet, kurrva.. dobre to začína!

Do koša najprv putovalo zrkadlo, a hneď za ním stará telefónna karta. O ďalšie zážitky, spojené s latexovými rukavicami, som nemal záujem.
*

Jednoduchý hotel s mladou recepčnou z Kosova, staršou upratovačkou z Mexika, a mladým Poliakom otvárajúcim dvere bol v Manhattane. Neďaleko hlavnej vlakovej stanice Penn Station, štvrť sa volala Chelsea.
Veci som zhodil na zem, vyzliekol si tričko, a so šampónom proti všiam, z drogérie oproti hotelu, som pálil do sprchy ešte skôr, ako sa tie kurvy stihli rozskákať po izbe.
*

Zlikvidoval som ich za necelú polhodinu, spokojný som odhrnul ťažkú záclonu, a otvoril okno dokorán.
Poriadne som si odpil z fľaše Soberana, zásoby kúpenej v duty-free, a niekoľko minút som bez slova pozoroval Manhattan.
Chodci so psami, únikové schodiská na tehlových budovách oproti, a najznámejšie žlté taxíky na svete.
Hodil som na seba čisté handry, a ďalších desať minút som sa venoval môjmu rockabilly účesu. Z okna som ešte chvíľu sledoval neodolateľný Manhattan, a cítil, ako mi teplý koňak stúpa do hlavy.
Zavrel som okno, a s 1-dolárovou bankovkou, pripravenou pre poliaka pri dverách, som sa vytrepal z izby. Bol čas na plán B, alias Brooklyn Bridge.
*

Keď v roku 1928 môj pradedo Jan odchádzal z dediny zo Zemplína najprv do Hamburgu, a odtiaľ loďou do New Yorku, pasy ešte neexistovali. Stačil doklad o tom, že predal pár volov, a že na papieri bola úradná pečiatka mesta Sobrance. Spolu s ďalšími chlapmi z dediny nechal ženu a deti doma, a vybral sa zarábať doláre do vysnívanej Ameriky. Veľa ich nezarobili, pretože práve začínala veľká hospodárska kríza. Vďaka peniazom ktoré si doniesol z domu, a stravným lístkom, ktoré si vystál v dlhom rade, strávil spolu s ostatnými celý rok hraním kariet pod Brooklynskym mostom.

Pamätal som si ho celkom dobre.
Veľa fajčil, tabak si šúľal do novinového papiera, a domácu pálenku pil každý deň. Zomrel ako 93-ročný, mal som vtedy desať rokov.
Vždy keď som ho ako dieťa prišiel pozrieť, dal mi nejaké mince, a fúkal mi dym z tabaku do tváre. Asi preto, lebo to prospievalo dlhovekosti.

S mapou v ruke som kráčal dole Piatou Avenue, a predstavoval si, čo by asi môj pradedo povedal na to, že z jeho dediny, ktorá ma dnes asi 200 obyvateľov, len v Londýne pracuje desať mladých..
*

Na dokonalé odfotenie Brooklynského mosta, na ktorom som chcel mojej starej mame ukázať kde jej otec hral tie karty, som si vybral water taxi. Z Hudson river bol predsa len lepší výhľad ako z brehu, a to som ešte v návale emócií nechápavému kontrolórovi lístkov stihol povedať o mojom pradedovi aj celý príbeh..
*

Cestou späť som zapadol do veľkej jedálne v China Town, a vybral si porciu pre čínskeho drevorúbača za 6 dolárov. V prestávkach pri jedení som si predstavoval, ako sa asi darí Henrymu na Taiwane.
O peniazoch z hotela, ktoré previedol na môj účet, som stále nevedel nič, ale asi to tak malo byť.
Z čínskej ľudovej jedálne som ledva vyšiel, a neschopný pohybu som si vo vedľajšej stvrti Little Italy sadol na prvé schody.
Mladá dobre vyzerajúca cyklistka, ktorá vytlačila svoj bike z domu oproti si nasadila najprv prilbu, po nej rukavice, a potom zistila, že má spustené kolesá. Bezradne na mňa pozerela.
Bola to výzva, ale kým som sa rozhýbal, z dverí vytlačil svoj bike aj jej vyšportovaný priateľ, ten už s prilbou na hlave, a s kufríkom s náradím v ruke.
To, že som sa dokázal postaviť, som využil na presun do blízkeho Soho.
Dobrá káva a dobrý mix ľudí a rás z celého sveta. Okrem toho to tu vyzeralo, že im to aj funguje.
Dve kolumbíjčanky pri vedľajšom stole ohovárali tretiu, ktorá mala každú chvíľu prísť, starší pán si čítal New Yorker, ryšavý mladík šepkal niečo do ucha mladej príťažlivej černoške.. Toto mesto definitívne malo nejakú neidentifikovateľnú vnútornú príťažlivosť. Napadlo ma, že tu ostávam, a do Barcelony sa už nevrátim.
Nechcelo sa mi ani letieť do Las Vegas, na veľtrh piercingu. Ten ma naozaj nezaujímal, ale či Luisito nakoniec nepriletí nebolo isté.

Z Broadway som zahol som na 23. ulicu, a došiel až k Hotelu do Chelsea.
Mladý poliak mi otvoril hotelové dvere, a ukázal na chlapíka, ktorý tam na mňa vraj čakal už nejakú hodinu.
*

Večera pri delte Tamshui river bola úžasná, takisto ako aj miesto.
Henry bol nadšený. Podľa prospektu z reštaurácie boli tieto miesta prvé, kde pristali portugalskí moreplavci, a kde sa rozhodli Taiwan pomenovať Isla Formosa - Prekrásny ostrov.
-Pošlem ti VHS pásku z cesty po Alpách – chytil Yang za ruku – keď sa ti to bude páčiť, tak tam môžeme zájsť, sú to také miesta..
-Niéééé! – rozosmiala sa Yang – len niee VHS, prosíím ťa! – neprestávala sa smiať.
Henry chvíľu nechápal, ale tiež sa začínal smiať – Ale.. ale prečo nie VHS?
-VHS na Taiwane už strašne dávno nikto nepoužíva! – Yang sa stále usmievala – ani moji starí rodičia.. ktorí žijú na vidieku a majú 80 rokov.. naozaj.
-Aha.. tak čo teda?
-Čokoľvek.. DVD, VCD, len nie VHS! – zasa sa zasmiala.
Henry ju pozoroval. Smiala sa veľmi pekne. Barcelona bola veľmi ďaleko.
*

Chlapík, ktorý ma na recepcii čakal, sa volal Steven. Vyzeral na dvadsať, a ako som pochopil, bol to brat Iriny, mojej známej z Barcelony. Tá sa od Davida Baska náhodou dozvedela, že som v New Yorku, a kde budem ubytovaný. Potrebovala do Barcelony doviezť nejaké dokumenty a certifikáty, a nechcela to posielať poštou.
Chcel som mu navrhnúť, že ja nie som o nič istejší, ale keď mi povedal, že kvôli tomu šiel viac ako 2 hodiny autom, až z nejakej riti od Philadelphie, tak som to vzal. Obálku som jemne ohmatal, či tam nie je nejaké zrkadlo, prípadne platikové karty, a hodil som ju do tašky.

So Stevom sme chvíľu pokecali. Bol veľmi v pohode, a keďže sa mi už nechcelo chodiť, nechal som sa ukecať na grilované mäso, niekde ďaleko, kde bývala jeho rodina. Lietadlo do Las Vegas mi aj tak letelo až na druhý deň na obed.
*

Irina a Steven sa narodili v židovskej rodine, pochádzajúcej z Ľviva na Ukrajine. Tá sa ako veľa iných po rozpade ZSSR, presťahovala do USA. Irina mala vtedy asi desať rokov, Steven ešte nežil. On na Ukrajine, ani v Európe nebol, ale chystal sa tam na nejaký mesačný trip s eurail pasom.
Myšlienku som mu rýchlo schválil, spomenul moje fantastické zážitky z mesačnej cesty po Európe vlakmi, a hneď nato som si uvedomil, že by som si dal pivo.

Steven zašiel na parkovisko a vypol motor.
-Tam kúpiš pivo – ukázal na veľký bar na konci obchodov.
-A ty so mnou nejdeš? – ostal som zarazený.
-Nemôžem. Nemám ešte 21 rokov. A ty by si z toho mal problémy.
-Z čoho?! – vyvalil som naňho oči - To pivo kupujem predsa ja..
-Nemôžem ťa ani doprevádzať, tu je to tak.
-No kurva.. tak idem.. Čo ti mám kúpiť?
-Nič – nahol sa k oknu Steven – ja nepijem, hulim trávu.
-Aha.. tak fajn.

Chvíľu som stál opretý o pult a sledoval, ako si tučný barman na stenu za seba pripevňuje nejakú fotografiu. Pochopil som, že mu ju asi poslal nejaký kamoš. Z krajiny, ktorú práve ich neprekonateľná americká armáda plienila, alebo tam oficiálne povedané, vyvážala demokraciu.
Nahol sam sa bližšie. Na fotografii bol americký vojak so stiahnutými nohavicami, odfotený odzadu, ako ští na irackú vlajku, a prstami pravej ruky ukazuje do fotoaparatu „V“, ako Victory. Na boku bolo kostrbatým písmom napísane venovanie barmanovi.
Ten dolepil pozdrav z Iraku na stenu a otočil sa ku mne.
Ukázal som mu na six-pack plechoviek nejakého neidentifikovateľného piva, položil doláre na stôl, vzal pivo, a vypadol som k autu.
*

K urbanizácii, kde Steven býval, sme to mali ešte asi polhodinu.
Stiahol som tri pivá a začal som listovať v novinách, ktoré ležali na palubnej doske.
Na konci šiestej strany bol text, v ktorom, ako som pochopil, sa mená menili každý deň. Znel nasledovne:

„ Včera zomreli v Iraku títo štyria americkí vojaci:
- John Howard, 19 rokov
- Donald Carrick, 19 rokov
- Terrence Holden, 20 rokov
- Frank Rodriguez, 19 rokov
Česť ich pamiatke!“

Hodil som noviny dozadu, a otočil sa k Stevenovi.
-Steven, koľko máš rokov?
-Ja? Devätnásť, prečo sa pýtaš?
-No len tak.. – otvoril som si ďalšiu plechovku - .. Že pivo si nemôžeš kúpiť až do 21rokov, ale ísť bojovať do Iraku to môžeš... kurva, to je štát!
*

U Stevena nebol nikto doma, a preto hneď pozval asi piatich spolužiakov. Všetci s ruskými menami a priezviskami. Rusky nehovoril ani jeden.
Hneď som si spomenul na knihu „Identity: Conversations with Benedetto Vecchi“, od Zygmunta Baumana.

V kuchyni ich veľkého domu som najprv asi desať minút obdivoval obrovskú dvojmetrovú chladničku, ktorá bola o dobrých 40% väčšia ako tie európske. Bola zaprataná do posledného miesta.
-Dole v pivnici máme ešte jednu – zasmial sa Steve, keď videl môj úžas – A tiež je plná..

Grilovanie, či barbecue sa zvrhlo veľmi rýchlo.
Po necelej hodine som mesá na grile prehadzoval už len sám. Mladí kolegovia sa nekontrolovateľne prehadzovali na trávniku. Rýchlosť, s akou sa títo ukrajinskí američania, či americkí ukrajinci totálne zhúlili z trávy, prekvapila aj mňa.
Chvíľu som aj rozmýšľal, že ak to bude taká dobrá sorta, mal by som z nej doniesť nejaké semiačka Baskovi a Henrymu, ale po rannom zážitku s osobnou prehliadkou z letiska, som nápad rýchlo zavrhol.
Spokojne som šťal na kríky pred domom, a rozmýšľal, ako sa dostanem do New Yorku tak, aby som nezmeškal zajtrajší let do Las Vegas. Pred domom vedľa sa svietilo, a tučnejší chlap v stredných rokoch kľačal pri zadnom nárazníku svojho veľkého Chevroletu.
Pekne som sa pozdravil, a spýtal sa, ako sa odtiaľ najlepšie dostanem do New Yorku, ak možno až na Penn Station.
Vtedy som si všimol, že si na zadný nárazník svojho auta práve nalepil dve samolepky s orlicou v amerických farbách, ktorá držala v pazúroch bombu. Pod ňou bol text: „Support our troops!“.
Ďalších päť samolepiek držal ešte v ruke.

Odchádzal som s kompletnými odchodmi vlakov z neďalekej stanice, a s piatimi samolepkami orlice s bombou v pazúroch, ktoré mi dobrý americký patriot, pôvodom asi z Poľska, Ukrajiny, alebo z Mexika daroval.
*

Na stanicu ma hodil jeden zo Stevenovych kamošov, ktorý sa ako jediný trocha prebral, a vyzeral že to zvládne.
Vlak prišiel o malú chvíľu, a bol takmer prázdny.
Vystrel som si nohy, a pozrel som si zblízka samolepky s americkou orlicou. Človek vycestuje len pár hodín od New Yorku, a cíti sa ako v nejakom inom svete..
Vybavilo sa mi meno, ktoré som dnes čítal v novinách.
Frank Rodriguez, 19 rokov. Zdalo sa mi, akoby som to meno poznal. Predstavil som si peklo, ktoré najprv spôsobil domácim, a ktoré potom asi prežil aj on sám. Namiesto toho, aby teraz niekde kľudne hulil trávu, a váľal sa po trávniku, ako Steven a jeho kamoši..

Frank Zappa v jednom interwiev v osemdesiatych rokoch odkazoval mladým, že ak ich bude Ronald Reagan, ako americký prezident presviedčať, aby vzali do ruky zbraň, a išli do Nikaragui, alebo Salvadoru „brániť a roznášať demokraciu“, majú mu ukázať vztýčený prostredník, a povedať, nech tam ide sám.
Odvtedy sa vymenili len krajiny, inak nič.
*

Bola teplá noc, vlak stál.
Nevedel som, či prešla minúta, alebo pol hodina.
Bol som na smrť unavený, ale tešil som sa späť do New Yorku..
To bol Woody Allen, nie stupídne samolepky s orlicami pre polointeligentov, ktorí verili TV propagande na Fox news..

Oprel som hlavu o operadlo a zavrel oči.
V hlave mi striedavo hučali Jamiroquai a Jeff Buckley, pusu na dobrú noc mi dala Annie Hall a vlak, ktorý sa práve pohol, vypravil duch Franka Zappu. Konečne pohoda!

*
*
Pokračovanie.