Nikdy som sa nepovažoval za pesimistu. Som optimistický realista, túžim vidieť pohár poloplný. Nie, zle som to naformuloval. Ja ho rád vidím poloplný, netúžim. To by som už padal do tej pomyselnej špirály falošnej nádeje, o ktorej práve píšem. Neznamená to však, že mám v hlave premietanie katastrofických či tragických scenárov. Nesiaham po oblakoch, ale ani nekopem šachtu do pekiel. Nôžkami na zemi, občas výskok k oblohe, na posilnenie stehenných svalov.
Pokiaľ sa bavíme o ľuďoch, dospel som do štádia, kde je najlepšie od nich nič neočakávať. Žiadne nároky = žiadne sklamania predsa, nie? Pri otvorení dverí druhému nečakaj na slová vďaky, rob to z dobrej vôle. Nečakaj pomoc od ľudí, ktorým si pomohol. To, že Ti niečo dlžia, je mylná predstava. Drž sa toho. Prípadné poďakovanie potom príde ako dodatočný bonus a pohladí dušu. V opačnom prípade by „ďakujem" bolo splnenie nami kladenej požiadavky a jeho absencia by ubrala bodíky na barometri spokojnosti daného dňa.
V sexe je to o tom istom. Zbalíš perfektnú kočku a myslíš si, že to bude ródeo. A nakoniec to ani nemusí byť zlé, ale tak či tak to nesplní Tvoje očakávania. S hľadaním partnera to vyzerá podobne. Single ľudia (ja viem, nie všetci) stále čakajú, že raz sa zjaví ten pravý/tá pravá. Jasné, robíme to. Sme si vedomí svojej ceny, niekde predsa musí existovať osoba, ktorá je na podobnej úrovni a patrične nás ocení. Netreba sa na túto predstavu ale upínať všetkými desiatimi prstami. Mojou účinnou radou je nikoho neočakávať a v tom momente sa sám zjaví (overené). Potom však opäť raz vletíme do víru snov plánovaním vzťahu a je to tá istá pesnička.
Naše nádeje nám dokážu pochovať každodenné pôžitky. Rodičia si svoje nenaplnené ambície kompenzujú na deťoch. Vidia ich už na promócii, s titulom a skvelou kariérou, tlačia ich do štúdia či tvrdých tréningov, a pritom sa nevedia radovať z víkendových futbalových zápasov či rodinného pikniku. Nie je nič horšie ako rodič, ktorý nikdy nepochváli a ničomu sa nepoteší, kým neprežije svoj sen cez svoje dieťa.
Samozrejme, každý z nás očakáva určitý „output" zo svojich činov. Keď sa budem baliť na cestu naprieč USA, budem dúfať v neopakovateľné zážitky a 10 000 fotiek v notebooku s jedinečnými okamihmi. Keď sa stanem šéfom medzinárodnej firmy, budem sa snažiť zmeniť svet. Keď sa ožením, budem očakávať pokojný a šťastný život :-) Rozhodne však treba držať naše očakávania na uzde (zvlášť pri tej svadbe).
Zakaždým, keď mám v práci strach z niečoho nového, dopadne to nad očakávania. Pokiaľ sa na niečo veľmi teším, som potom taký nemastný neslaný. Život nám nedokáže vymodelovať situácie, ktoré budú zodpovedať fantázii každého individuála. Lebo veľakrát sami nevieme, čo chceme. Alebo sme „snílci."
Zhrnutie? Vážiť si prítomnosť, neočakávať neočakávateľné od budúcnosti a radovať sa z príjemných prekvapení a pôžitkov, ktoré prináša tá smrteľná choroba zvaná život.
