Vyhlásenie 30-ročného Američana, rodáka z Omahy, ma šokovalo. Nie do tej miery, že by som pri jeho počutí vypľul ranné ovsené vločky, no dosť silno na to, aby som si uvedomil rýchlosť plynutia času.
Kalendár neklame, je to zjavne už vyše 11 rokov, ako som prvý krát videl Andyho na French Open 2001 v zápase proti Michaelovi Changovi. Vtedy som začínal vnímať svet tenisu, Changa som predtým veľa hrať nevidel. Vedel som však, kto to je a čo dosiahol. A proti nemu stál mladý fagan s udržiavaným účesom, šiltovkou, delovým servisom a iskrou v očiach. Presne to odhodlanie je tým, čo keď vidím u niektorých nových, mladých hráčov, tak si poviem, že to niekam dotiahnu. A Roddick tieto predpoklady mal. Minimálne servis indikoval, že ním bude spôsobovať súperom vrásky.
V tej dobe mal najrýchlejší servis na svojom konte Greg Rusedski (památate?). Všetci sme s napätím čakali, kedy príde tá bomba, keď Andymu loptička ideálne sadne na raketu. Neviem presne, kedy to prišlo, viem však, že v Davis Cupe proti Bielorusom v zápase s Voltchovom stanovil dodnes platný rekord 155 mph / 248 kmh. Bielorus sa pochopiteľne iba prizeral a čiarový bol rád, že ho to netrafilo do citlivých miest.
Z delového podania vyplývali aj Andyho úspechy na tvrdých povrchoch a tráve (28 z 32 titulov). Prestížny Queens vyhral 4-krát a zrejme veľa ľudí prehliada, že sa 3-krát dostal aj do Wimbledonského finále (4-krát semifinále Australian Open). Tam zakaždým podľahol Rogerovi Federerovi, vrátane pamätného zápasu v roku 2009, kde piaty set skončil z jeho pohľadu pomerom 14:16. Jeho najväčším úspechom je podľa všetkého triumf na US Open v 2003 (neskôr ešte raz finalistom). Veľmi dobre si na to pamätám, lebo hneď na to šiel do Bratislavy posilniť tím USA v našej premiére v Národnom tenisovom centre. Jedným z mojich najväčších zážitkov toho víkendu patrí sledovanie Roddickovho tréningu s Bradom Gilbertom. Stál som asi iba 4 metre za Roddickom a nemo sa pozeral, akou silou udiera do lôpt. Bol to ten pravý zvuk silného, čistého úderu a spolu s precíznym umiestňovaním som mal vtedy pocit, že sa pozerám na tenisovú dokonalosť.
Hráč s neodmysliteľnou šiltovkou na hlave s týmto rozhodnutím podľa vlastných slov kalkuloval už dlhšie, lebo chvíľa je to viac ako vhodná. Má 30 rokov (čo však nie je dôvodom na koniec, však, pán Connors), no keď uvážim jeho spôsob hry, očakávať sa to dalo. Jeho telo už nedisponuje takou výbušnosťou a on si je toho vedomý. Podľa vlastných slov by už ďalší rok nedokázal do toho dať 100%, jak mentálne, tak fyzicky. Takisto ide o osobný význam tohto turnaja preňho. Podobne ako jeho krajania Pete Sampras a Andre Agassi, aj u Andyho Roddicka bude najsymbolickejšie sa rozlúčiť pred domácimi fanúšikmi. Na pôde jediného Grand Slamu, ktorý vyhral a tým sa nezmazateľne zapísal do kroniky tenisu. Víťazstvom to asi neukončí, ako sa to podarilo Petovi, ale prajem mu, aby to bol čarovný zápas počas night session, najlepšie proti Federerovi. Ľahšie sa na následnej tlačovke bude hovoriť, že vypadol proti legende, ako proti niekomu inému.
V čase, keď toto konečne dopisujem, porazil Roddick v už treťom kole mladého Tomica 6:3 6:4 6:0 a vo štvrtom kole to vyšlo na nepredvídateľného Fabia Fogniniho, ktorého by pred domácim publikom a pravdepodobným nasadením na night session mal zdolať. Good luck, A-Rod! Gonna miss u.
