Luminiscencia

do sveta kde vzduch nebol priehľadný, ale napriek tomu bolo všetko viditeľné, do sveta kde nebolo ticho
bežné ako je to u nás keď nik nič nevraví, do sveta kde to dievča každé ráno vstávalo aby pokosilo trávu,
do sveta kam raz zavítal človek, homo sapiens sapiens v jeho raketoplan raketoplanis.
Dievča s hlavou plnou starostí si vykračovalo jej dobre známym chodníčkom mysliac na svoju jedinú povinnosť a to kosiť trávu vždy každý deň. Vietor sa jej ladne pohrával so sukňou, zamyslene jej štiepil končeky vlasov, ale ona si jeho návrhy vôbec nevšímala. S kľudom angličana kráčala hrdo, ako sa patrí, hľadiac si svojho cieľa, oči pevne uprené na malý kaštieľ, ktorý sa pomaly, ale o to istejšie približoval. Porovnávajúc ho so svojimi predstavami, ideálmi, nadšene fantazírovala, pohrávala sa s myšlienkou,
myšlienkou, s púhym pomyslením na kaštieľ. "Teraz to dokážem, koľkokrát ak nie teraz, už ho mám,
pevne zovrený v náruči na svojej hrudi." Sadla si. Vyčítavo pozrela na okolie a opäť sa zahľadela na jej
kaštieľ. Mala ho položený na dlani, na ktorej ešte bolo vidno posledné stopy po dlani, čo jej tú ruku s 
láskou držiavali, hladili a láskali sa s ňou v časoch jej najväčšieho rozkvetu. Mala rada svoj kaštieľ, mala ich mnoho, nespočetné kvantá, priam nekonečná, všetky v tom jednom, ale vždy boli len dva. Jeden veľký a
v ňom menší. Ich nekonečnosť spočívala v tom, že keď sa ten veľký unavil stiahol sa do toho malého a tým
ten sa ten menší zväčšil na ten vačší. Oba si boli rovné, ale vždy vyzerali inak. Držiac svoj poklad otvorila 
malé dvierka a fúkla dnu aby vyfúkla prach. Sťaby polárna žiara sa z komína začal valiť svetielkujúci prach, ktorý zahalil okolie do tajomnej hmly, v ktorej neradno sa stratiť. Dievča sledovalo prach jej smaragdovo zelenými očami a z kútika sa jej začala rinúť slza. Slza stekala lícom a zanechávala za sebou len mokrú
stopu a dievča si nič nevšimlo, nevšimlo si ako jej slzy stekajú na kaštieľ a ako z neho robia ruiny. Po prebudení sa z delíria sa znovu zahľadelo na kaštieľ. Jej oči, už teraz dosť červené zbledli. A ako škrupinka na vajci popraskali. S prvým žmurknutím popraskal stvrdnutý povrch zakrývajúci jej oči a rozpadol sa na prach. V odraze jej zelených očí bol vidno kaštieľ, stál tam presne ako predtým. Pousmiala sa s pokojom na duši a s takým tým malým svetielkom nádeje ho vrátila naspäť na miesto...