Toto miesto sa skladá z 5 dedín: Monterosso al Mare, Vernazza, Corniglia, Manarola a Riomaggiore, pričom pobrežie a neďaleké kopce sú súčasťou Národného Parku Cinque Terre a takisto sú zapísané aj vo svetovom dedičstve UNESCO.
Trocha histórie
Ako vždy, klasika, začíname históriou.
Cinque Terre je spomínané v dokumentoch siahajúcich až do 11 storočia. Monterosso a Varnazza (dve z piatich dediniek) boli osídlené ako prvé. V 17 až 19 storočí zažilo toto miesto ekonomický úpadok, ktorý zastavilo až vybudovanie zbrojnice v La Spezia a vybudovanie železnice do Janova. Železnica však viedla k migrácií z tejto oblasti a Päť Krajín sa dočkalo rozmachu až v sedemdesiatych rokoch rozvojom turizmu.
Cesta
Najbližšie známe mesto je 120 km na juh – Pisa. Budem rozprávať o tejto trase, keďže sme prichádzali z tohto smeru. Diaľnice v Taliansku sú klasika, koncom sezóny úžasné miesto na vychutnávanie si krajiny. Tempomat, 130, klimatizácia, plná nádrž a žiadny problém. Žiadne výmole, žiadni policajti, ktorí na vás vyskakujú z každého tretieho kríka a žiadne pumpy každých 7 kilometrov. Iba vy a krajina. Pre nás prvý rozprávkový moment začína po tom, ako sme zanechali za sebou Pisu. V diaľke vidíte vyčnievajúce kopce a na kopcoch veľakrát dedinky. Niekedy viac domčekov, niekedy menej, niekedy dokonca aj kostol. Rozhodne sa na ceste nenudíte. Približne po hodine jazdy na E80 prichádzate k obci Ceparana. Tu, z diaľnice, vidíte dedinku na ľavej strane na kopci, ďalšiu v údolí pred vami a ešte jednu po vašej pravej ruke na kopci. Toto je posledný moment, kedy si viete vychutnať pohľad na vzdialené objekty mimo cesty. Po tomto zážitku vchádzate do kopcov, kde po ľavej ruke máte rieku Vara a po pravej väčšinou kopec s hustým zeleným porastom. Dýchajte, nádych – výdych. Fantastický vzduch preniká vzduchotechnikou vášho auta.
Aby som nezabudol, cestu si dobre naplánujte, cena benzínu na diaľnici vie byť niekedy aj 2 eurá za liter iba sa tak zapráši, je preto lepšie tankovať v mestách alebo dedinkách pred tým, ako sa niekam vyberiete. Po približne pol hodinke prichádza moment pravdy. Nič vás nepripraví na to, čo čaká vás, vaše auto a vaše šoférske zručnosti. Ak ste vodičské oprávnenie vyhrali v McDonalde v Happy Meale rovno zabudnite na to, že by ste sem šli. Dôrazne upozorňujem, že ak nemáte najazdených aspoň 10 000km a auto, ktoré má vyšší objem ako 1.0 tak sem radšej s vaším tátošom ani nechoďte. To, čo vás čaká nie je kopec Baba pri Bratislave.
Schádzate z E80, platíte mýto. Cesta pokračuje celkom nevinne, plnohodnotné dva pruhy, sem tam nejaký tunel, pohodička. Za tunelom dlhý most, spolujazdcom sa ponúka prvý ozajstný výhľad do údolia. To, čo vidia je naozajstná, typická dedinka v údolí. Strmé kopce všade naokolo, listnaté a ihličnaté stromy vytvárajú atmosféru, akoby ste jazdili po kopcoch nikým nedotknutých. Sem tam osamotený domček, ktorý čaká na svojho majiteľa, inokedy vilka s troma komínmi a slabo červenou strechou. Približne o 10 minút sa začína cesta zmenšovať, odstavné pruhy neexistujú a váš pocit, že máte dosť manévrovacieho priestoru zmizol presne tak, ako fľaša Limoncella večer pred tým. Prvá 350 stupňová zákruta, bez GPSka nemáte šancu vedieť čo vás čaká, dúfate, že posledná, ale ani netušíte ako veľmi sa mýlite. Prechodom zákruty sledujete mladého Taliana na Fiat 500, ako si to švihá asi šesťdesiatkou, tou istou zákrutou, kde ste práve podradili na dvojku a ste radi, že ste sa neprevrátili na ľavý bok. Po pár minútach sa dostávate k dedinke Ridarolo. Ešte stále je cesta celkom dobrá, lebo sa tvári, že sú tam dva pruhy, ale každý brzdí aj tak, keď vidí ísť auto proti sebe, lebo nielenže odstavné pruhy neexistujú, ale ani ten stredový. Úplne bez problémov narazíte na Nemca s karavanom na „blikačkách“, ktorý sa snaží kružidlom a uhlomerom vypočítať, ako má otočiť volant, aby zvládol ďalšiu zákrutu. Ale keď ste sa dostali už sem, odvážne ho obiehate, aj keď nemáte šancu vidieť, či zo zákruty nevybehne ďalší závodník vo Fiate.
Začína stúpanie. Zabudnite, že existuje niečo nad tretí prevodový stupeň, zabudnite na to, že v prípade problémov máte kde zastaviť, lebo nemáte. Sem tam vás v najostrejších zákrutách prekvapí vilka so zeleným, murovaným plotom a pred ním zaparkovaná motorka, inokedy zákruta, kde zvodidlá boli naposledy v roku 1970. Prechádzate dedinku Levanto, šplháte sa ďalej, vidíte zvodidlá a za nimi údole plné malebných domčekov, inokedy olivovníky, ktoré iba dokazujú, že ste v Taliansku.
Približne 5 km pred Cinque Terre sa nachádzame v dedinke Legnaro, ktorá je klasicky v zákrute. Autá zaparkované popri ceste nám vôbec nepridávajú na odvahe, ale kupolovitý kostolík ktorý tu slúži ako dôkaz moci cirkvi sa stále hrdo týči nad dedinkou. Pokračujeme v šplhaní a značka upozorňujúca na vysokú zver a lesné požiare nám zrovna nepridáva na optimizme. Sem tam zosunutá časť vozovky, sem tam cesta čiastočne uzavretá, stále auto točíme v otáčkach, ale to ešte nevieme, že to čo nás čaká na konci cesty, je niečo, na čo budeme navždy spomínať.
Prechádzame ďalším tunelom a zastavujeme na tých 20tich metroch odstavného pruhu. V diaľke vidíme more a prvé náznaky nášho cieľa. Domčeky, ktoré sa ťahajú od mora až do kopcov. Neváhame, skáčeme do auta a s víziou úžasných zážitkov sa rozbiehame vpred. Vidíme prvé parkoviská, dosiahli sme vrchol kopcov. Môžete na nich zastaviť, ak sa chcete poobzerať po lokálnych priestranstvách, alebo si oddýchnuť, ale my sme šli ďalej. Cesta začína naberať opačný charakter, a ideme smerom nadol. Vysoké ihličnaté stromy na jednej strane lemujú cestu a na strane druhej zasa olivovníky s korunami veľakrát širšími ako auto nám vytvárajú idylku. Po boji s ďalšími ostrými zákrutami sa dostávame stále bližšie a bližšie k moru, v jednom momente sme dokonca zahliadli cieľ cesty Monterosso al Mare, ale ideme ďalej. Cesta sa začína rozširovať, znova vidíme čiary a začíname pozorovať autá odparkované po krajoch cesty. Najskôr sme si mysleli, že to sú lokálni ktorí, tu majú vlastné pozemky, alebo domčeky no skratky ako NL, DE a CZ nás ubezpečili, že to žiadni domáci nie sú. Treba dávať obrovský pozor, každý centimeter akéhokoľvek náznaku parkovacej plochy je využitý. Zákazové značky síce pribúdajú, ale stále neviete čo sa presne deje. Zrazu sa pred vami otvorí nádherný pohľad na lesknúce sa Ligúrske more. Lodičky v diaľke a slnečný svit odrážajúci sa na mori je pohľad hodný niekoľkých záberov.
Zároveň sme na prvom mieste, kde sa ako tak dá zastaviť. Zastavujeme teda a vystupujeme. Veľmi rýchlo si, ale uvedomujem, že som musel zatiahnuť ručnú silnejšie ako kedykoľvek predtým, lebo mám problém so stabilitou a to nielen preto, lebo som práve presedel 2 a pol hodiny v aute. Neskutočne strmá cesta sa pred nami nachádza. Rýchlo porobíme zopár záberov a nasadáme do auta. Po pravej strane odparkované autá a poznávacie značky, ktoré si ani neodvážime tipnúť odkiaľ pochádzajú. Po ľavej ruke sa vám ponúkajú zábery ako z Discovery Channel, a my sa už nevieme dočkať kedy budeme dole. Zrazu zisťujeme, že ľudia chodia po ceste pešo a iní na bicykli. Dostávame sa dole do dediny a tu... kruhový objazd. Ponúkajú sa vám iba dve možnosti, buď ísť späť alebo smer dedinka, pešia zóna. Zastavíme, lebo si nie sme istí, kam ďalej. Varovné značenie nás upozorňuje, že ak nie sme miestni, nepodceňujme vjazd a radšej niekde zaparkujme. Toto bol moment, kedy sme pochopili odparkované autá na kraji cesty asi 3 km odtiaľto v kopcoch. Po pravej strane nášho auta stojí budova, na ktorej sme sa zabávali pri ceste do dedinky, lebo to vyzeralo, akoby autá parkovali na streche. A nebola to len domnienka, naozaj to bola strecha bez zvodidiel, na ktorej parkovali autá. Tento objekt bol dvojpodlažné parkovisko ( to ako sa dostali na strechu sme nezistili ). Musíte si nadbehnúť a ísť neskutočne opatrne do budovy, lebo tie uhly, ktoré tu prekonávate zrovna nie sú kompatibilné ani s SUV-čkami a ani s autami dlhšími ako 5 metrov. Ak máte nízku svetlú výšku môžete rovno zabudnúť na toto parkovisko takisto. My sme našťastie boli vybavení ani vysokým a ani dlhým autom, tak sme vyskúšali čo to dá. Prichádzame k rampe a rampa nám najskôr vyprodukuje zopár zvukov zo svojho repertoáru a neskôr vypadáva žetón a rampa sa otvára. Pre nás zábava, keďže žetóny tu v Bratislave som na parkovisku ešte nikdy nevidel.
Prvé kroky
Po zaparkovaní vychádzame von. Všade je veľmi pekne, budovy medzi ktorými sa tiahne hlavná ulica sú sfarbené jemne do červena. Ulica má klasický názov Via Roma. Na domoch visia satelity a pod nimi stojí zväčša jedno, dve autá a tak 10 bicyklov a mopedov. Chodí sa tu prirodzene pešo i keď sem tam narazíte na nejaké zásobovacie auto. Malé kaviarničky a obchody nás ďalej sprevádzajú zatiaľ čo letné slnko na nás neúnavne praží, no vánok, ktorý v sebe nesie vlhkosť a trochu soli nám prezrádza, že sa nachádzame stále bližšie a bližšie u mora. Vidieť hustý porast rôznych kvetov a kríkov na balkónoch nie je nič špeciálne, ako aj sporadicky posadené stromy, ktoré vytvárajú vytúžený odpočinok od pečúceho slnka. Onedlho vidíme nadjazd, po ktorom jazdia vlaky a zároveň aj tunel, z a do ktorého odchádzajú. Už iba pár krokov a vidíme more. Vojdeme na pláž, kde nás víta záliv dedinky Monterosso al Mare v plnej svojej kráse. Pláž je plná ľudí, ktorí sa nenechajú rušiť ničím, s nadšením si užívajú slnko a more. Pár metrov od brehu vidíme pár lodí poslušne sa hompáľať na mori a po pravej strane hore na zalesnenom kopci vidíme ženský kláštor Convento Frati Cappuccini, ktorý je obľúbený nielen turistami, ale aj domácimi z dôvodu spoločnej histórie kláštora a dedinky Monterosso. Na ľavej strane môžeme vidieť strmý, niekoľko desiatok metrov vysoký a stromami posiaty kopec, z ktorého cestou sem, sme urobili zopár záberov.
Ideme teda doprava po Via Fegina, kde narážame na tehlový tunel, ktorý je široký asi ako jedno auto. Okrem toho, že oranžové tehly lemujú zaokrúhlenú vrchnú časť tunela, zvyšok má dve zaujímavé idey. Prvá, je niečo ako had ťahajúci sa na ľavej stene, ktorý každých 5-6 metrov vytvára predstavu vlny. Druhá zaujímavosť v tomto tuneli, sú malé okienka vysekané do stien, kde vidíte zaujímavé historické artefakty alebo knihy a keďže je v tuneli tma, tieto okienka sú osvetlené jemným modrým svetlom. Po pár minútach vychádzame z tunela von a vidíme ďalší záliv, tento krát o dosť širší a rôzne druhy lodí a lodičiek hompáľať sa na vlnách mora. Ideme ďalej a užívame si cestu lemovanú rôznymi stromami, ktoré nám znova poskytujú útočisko pred stále silnejším slnkom. Onedlho vidíme blahodárne gelato, neváhame a zatiaľ čo turisti bezradne bojujú so slovníkmi pred obchodíkom, my prenikáme rovno k predajcovi a dožadujeme sa vyslobodenia z obrovského tepla za pomoci jahodového gelata. Vykračujeme si ďalej, veľmi spokojní pozorujeme stovky slnečníkov rozprestretých popri pláži až sa dostávame na autobusovú zástavku, ktorá je pod korunami troch 5 metrových stromov. Ak koruny týchto stromov nemali aspoň 5 metrov, tak ani jeden. Vrhali tieň všade naokolo, aby mohli poslúžiť domácim a aj turistom. Po krátkej chôdzi sa zrazu dostávame na koniec. Tam, na kovanej bráne visí nápis: „Private club“ – súkromný klub. Opierame sa teda o zábradlie a ešte nasávame tú atmosféru Talianska. Pozorujeme ľudí, ako sa oddávajú víkendovému „leháru“ na pláži a nestresujú. Otáčame sa a ideme pomaly späť.
Architektúra
Netreba zabudnúť spomenúť ešte jednu vec a tou je architektúra. Nikde tu nenájdete obrovské poschodové moderné budovy. Všetko má podobný štýl, ale je to štýl. Nevidíme tu žiadne bujaré farby, ale zato všetko pôsobí veľmi útulne a príjemne. Veľmi sa mi páči, ako sa v dedine dopĺňa architektúra typická pre Taliansko, plážový štýl a celé je to umocnené kláštorom, týčiacim sa nad celým Monterossom.
Convento Frati Cappuccini
Samozrejme nebolo by sme to my, keby sme nemali potrebu preskúmať všetko zaujímavé, tak sme sa teda vydali smerom do ženského kláštora, hore na kopci. Na tento výstup by ste mali mať aspoň akú takú kondičku, lebo schodov zrovna málo nie je. Dovnútra do kláštora sme sa nedostali a výhľad z nádvoria je takisto dosť obmedzený, kvôli stromom a porastom naokolo. Čo bolo zaujímavejšie, bol malý výbežok, ktorý sa nachádza pod kláštorom. Okrem toho, že je z výbežku úžasný výhľad na všetko naokolo a hlavne na krásnu modrú farbu mora, skoro priamo pod vami, vidíte aj sochu známej historickej postavy, ktorej meno je Giovanni Battista Bernardone, ale my ho skôr poznáme pod menom František z Assisi. Samozrejme aj vežu, ktorej názov sme dosiaľ nezistili, vidíte z tohto miesta.
Podvečerný odchod
Prirodzene sme sa zdržali na neskorý obed v podobe darov mora a rôznych druhov rýb, ktoré boli mimochodom vynikajúce a po pár záberoch a rozlúčke s týmto čarovným miestom sme sa vydali po našich stopách späť do Ceciny. Prichádzame teda do parkovacieho domu a pred automatom na platenie vidíme pobehovať nejakého pána. Prichádzame k automatu s tým, že ideme zaplatiť keď zrazu pán pribehne ku nám a pýta sa či rozprávame anglicky. Vyzeral, akoby sem práve dobehol z najvyššieho vrchu, ale po odpovedi, že áno si vydýchol a opýtal sa nás či ideme preč. Odpovedáme mu kladne a on od radosti skoro vyskočil. Hovoril, že už tam snáď hodinu krúži hore dole po ceste a popri parkovacom dome a nevie nájsť miesto na parkovanie. Celý bez seba vybehol na ulicu a skôr ako sme nasadli do auta on už s tým svojím čakal pri rampe pri vstupe. Vhadzujem mincu do krabičky a pán okamžite stláča tlačidlo a vchádza dnu. Je super niekomu urobiť pekný deň.
Nabudúce vlak
Neberte ma zle, bol to fascinujúci zážitok ísť sem autom a určite na to, aby ste si pozreli všetkých 5 „Terre“ potrebujete viac ako my – pol dňa. Ak sa sem chcete vybrať jednoznačne využite možnosť ísť vlakom. Okrem toho, že ušetríte auto, poplatky a benzín, vás vlak vyhodí priamo v strede Monterossa. Je to miesto, ktoré vo vás zanechá pocity, ktoré budete nosiť vo vašich srdciach ešte dlhé roky.
Na záver
Chcel by som iba dodať, že okrem úžasných scenérií máte na výber sa vybrať loďou na otvorené more kde budete mať možnosť pozorovať veleryby alebo si objednať zájazd člnkami a ísť preskúmať neďaleké vodné jaskyne. Prajem krásny výlet
Zdroje
