Krab žije v mori, čiastočne na súši a zdieľa tak svoje prostredie a podmienky pre život automaticky s ďalšími tvormi. Jeho vzorom je delfín. Prečo si krab myslí, že delfín lieta ? Preto, prečo si veľa ľudí myslí, že politika je len pre vyvolených. Človek takisto ako krab, si však musí uvedomiť, že delfín nemá nadprirodzené schopnosti. Preto, ak sa začneme zaujímať, myslím tým skutočne zaujímať o náš vývoj a životné podmienky, nie je otázkou, či sme krabom alebo delfínom, ale či máme silu zmeniť k lepšiemu to, čo je práve teraz dané.
Mojou životnou pomôckou je toto: „Zmeň, to čo môžeš zmeniť. Prijmi to, čo nemôžeš zmeniť. A maj múdrosť, aby si to vedel rozlíšiť“. Preto, aj keby mal zajtra nastať koniec sveta, ja dnes tú jabloň zasadím!
Je načase začať sa zaujímať o postavenie pedagógov v našej spoločnosti. Samozrejme mám tým na mysli aj školstvo ako také. Učitelia vytvárajú trvalé hodnoty. Určite viete na čo všetko myslím. Sme to my ľudia čo tvoríme spoločnosť a učitelia navyše učia kreativite, rôznym spôsobom rozmýšľania, kladenia otázok, získavania vedomostí, jednoducho všestrannému rozvíjaniu osobností. Prečo to však vnímame ako niečo bežné? Každý potrebuje kvalitné podmienky na výkon svojho povolania, v tomto prípade aj poslania. Ako chce štát dosiahnuť, aby si žiaci učiteľov vážili, keď sám si ich neváži? Ako chceme dosiahnuť, aby ďalšie generácie neodchádzali, ale aby zúročili „to“, čo tu „dostali“? Tam to všetko začína. Keď mladý človek v rodine oznámi, že hodlá študovať pedagogiku, každý naňho obdivne vzhliadne a v duchu si pomyslí: „Má dobré srdce“. A takto to nejako vyzerá aj s ohodnotením pedagógov v súčasnosti. V poriadku to ale vonkoncom nie je. Je učiteľ naozaj odkázaný celý život učiť deti, že Zem je guľatá, že Veľká pyramída v Gíze aj Taj Mahal sú divy sveta, avšak za svoj plat si nemôže dovoliť ich na vlastné oči vidieť a tak vedomostiam, ktoré odovzdáva vdýchnuť vlastné skúsenosti ?
Pripomína mi to múdrosťami nesmrteľné dielo Lucy Maud Montgomeryovej z roku 1908 – Anna zo Zeleného domu, kedy profesorka Brooková tajne snívala o cestovaní, ktoré by motivovalo jej poslanie, avšak trpko vzdychla nad nemožnosťou uskutočnenia týchto tak dôležitých snov, skrz jej učiteľský plat. Je to minimálne 110 rokov (a 25 rokov existencie Slovenskej republiky) nemeniaceho sa stavu, čo sa týka možností vyplývajúcich z učiteľského platu v porovnaní s ostatnými povolaniami v spoločnosti. Často čítam o mladých, talentovaných učiteľoch, ktorí by radi učili, avšak si to nemôžu “dovoliť“. A tak, vyštudovaní pedagógovia mieria za hranice nášho štátu napríklad do mäsiarstva, ako pracovná sila.
Súčasný stav našej krajiny výstižne znázorňuje fotografia vo forme ohlodanej rybacej kostry. Nielen čo sa týka istôt poskytovaných štátom, ale aj zdrojmi štátu, pracovnými príležitosťami a pomalým degenerovaním a vyhynutím všetkého kvalitného, čo sme tu kedy mali. A tým mám na mysli aj pôdu a vodu. Ja asi viem o čo tejto vláde ide... Robí z nás krajinu otrokov, ktorým je zakázané rozmýšľať od konca, t.j. do dôsledkov ich činov. Nadnárodné korporácie tak veľmi podporované slovenskými podmienkami robia zo svojich zamestnancov automatizovaných robotov, ktorí stále čakajú na niečo (prestávka na obed, prestávka na toaletu, hromadnú dopravu, výplatu, zmenu polohy tela, čerstvý vzduch, kvalitnejší život...). Skutočne sa na to budeme prizerať ?! Nikto nám nezabráni spojiť sa za víziou a spoločným cieľom zlepšenia našich životov.
Odmietam sa prizerať a tým ticho súhlasiť s tým, že sa zo Slovenska stáva výrobné miesto lacnej pracovnej sily, drahých áut a občanov s lepiacou páskou na ústach.
