Alexko chodí na tréningy prípravky nitrianskeho hokejového klubu, reprezentácii fandí, ale v srdci nosí Corgoňa, ako švagor hovorí. Medzi jeho vzory patrí Pupák (tréner prípravky), Tománek a Bača. Aj na hokej došiel vyzbrojený šálom a naučený všetky pokriky fanúšikovského jadra, oproti ktorému sme sa usadili.
Musím povedať, že ma atmosféra na štadióne milo prekvapila, bol plný dom a nálada bola taká rodinná. Povzbudzovalo sa počas celého zápasu, či bol výsledok pre domácich priaznivý alebo aj nie. Našich hokejistov na ľad nevyprevádza maskot. Vyprevádzajú ich decká, zoradené po oboch stranách uličky vedúcej na ľad, ktoré sa nevedia dočkať svojich miláčikov. Pred nástupom ich povzbudia päsťou do rukavíc a medzi nimi samozrejme aj náš drobec Alexko. Odsledoval si tiež minútu pred koncom tretiny a už sa ponáhľal k uličke, aby si mohol tľapnúť s hokejistami, keď sa budú vracať do šatne. Švagor mu po prehranej prvej tretine vravel, že možno nebudú mať náladu, keďže prehrávame, ale Alexko bol neodbytný, jeho miláčikovia potrebujú povzbudiť. Alexko fandil stále, pokriky vedel naspamäť, krútil šálom, bolo príjemné vidieť, ako ho to berie, ako nedá dopustiť na svojich bielo-modrých Corgoňov.
Hokej bol celkom dobrý, hralo sa z jednej strany na druhú, aj keď nepadalo veľa gólov, úroveň to malo slušnú. Obe mužstvá mali dostatok šancí. Bolo predĺženie, nájazdy, videorozhodca a aj kocka nad ľadovou plochou, čo tuším ešte nebola, keď som tam bol ja naposledy. Atmosféra fantastická, celému tomu by svedčalo kultúrnejšie a modernejšie prostredie. Nuž budú sa musieť chalani asi viac snažiť, aby sa dotiahli na u nás najlepší hokejový klub z hlavného mesta. Možno bude potom aj štadión aj maskot. Mne sa to ale páčilo takto a inému klubu by som nefandil.
