Loptoš, ktorý má vlastný rozum a robí si všetko po svojom. Nepomáhajú múdre knižky, rady, trpezlivosť a netrpezlivosť už vôbec nie. Jednoducho on začal chodiť, kedy on chcel, pýtať sa na záchod, ako to jemu vyhovovalo a vlastne všetko robí tak, ako mu to je najlepšie. Niekedy sa mi zdá, že si z nás robí srandu. Samozrejme ho vychovávame a venujeme sa mu všetci, najmä rodičia čo im sily stačia aj nestačia, ale ja mám stále pocit, že má šiesty zmysel, ktorým nás prekukne a potom si nás omotá pekne okolo prsta.
Najlepší kamoši
Nezabudnem keď prišiel k nám, otvoril dvere na mojej izbe, pozrel na svoju mamu a povedal: „Aba ha!" (Aba ako ja - Albert po domácky Abi a „ha" ako spí). Vyskočil som na rovné nohy, pretože dovtedy z neho to moje meno nie a nie vyjsť . Už boli všetci, mama, tata aj ťapta aj dede dokonca aj Den-den (pes Deni), len ten Abi nie. Asi rok a pol pre neho neexistuje nič zaujímavejšie ako auto, prípadne niečo, čo má motor a hučí. Ideál je voziť sa po dvore a kývať všetkým naokolo, prípadne povyťahovať obsah dedovej garáže von pred ňu. Ako prvé sa naučil rozlišovať, ktorý klúč je od garáže a ktorý od akého auta. Už aj pani učiteľky v škôlke vedia, že dedko má kosačku a rototátor (rotavátor) a že pôjdu spolu na Bodok (Dolné Obdokovce/Alsóbodok), kde má dedo pivnicu a budú kosiť. A že keď bude v škôlke poslúchať, tak ho dedo pochváli lebo je „fajér". On jednoducho všade kam príde, prevráti všetko hore nohami. Na mojich promóciách ma zbadal na pódiu, ako si idem pre diplom, dal nohy na plecia, že ide za mnou. Vnímal som len šum v aule, ale v duchu som tušil, kolká bije. Celkom určite nikdy nezabudnem na tie jeho oči, keď som ho prvýkrát vyhrešil. Aba, jeho spriaznená duša mu toto vyviedla, nešlo mu to do hlavy. Nakoniec sme si ale odpustili a sme najlepší kamoši, aj keď sem tam ho ešte vyhrešiť musím.
Dnes má toto naše živé striebro tri roky a môj život je omnoho krajší, aj keď nie vždy mám toľko času, aby som sa mu venoval, ako by som si prial.
