Nedávno som mal možnosť vyskúšať vodné lyžovanie, také to na doske, nie na lyžiach. Bavilo ma to velice, teda pokiaľ som na ôsmy pokus vyštartoval. Dovtedy som sa len trieskal o hladinu a plával naspäť na štart. Keď už človek išiel, bola to paráda a ja som si to riadne užíval. Nuž ale na druhý deň som mal takú strašnú svalovicu, že som sa nevedel ani namydliť. Každý pohyb mi spôsoboval hroznú bolesť ešte týždeň po.
Povedal som si, že sa musím dať troška do formy. Kopačky som už viac menej zavesil na klinec lebo času je málo a ešte aj jeden jediný deň voľna v týždni zabiť futbalom ma prestalo baviť. Hovorím si, skúsim to u nás na dedine, veď zápasy hrať nebudem, mám to kúsok od domu, tréningy sú o 19tej, trošku si zabehať mi neuškodí. Došiel som teda na tréning namajstrovaný, parádne štucne, krikľavé kopačky, vyzeral som ako futbalista. Keď začal trénerko po celej polovičke rozťahovať kužele a rôzne prekážky zmocnila sa ma zlá predtucha. Ja reku, šak troška si pobehám, rekreačne fodbalík na malé bránky, to dám. Vybehal som tam skoro dušu, chlapcov sa pýtam, či idú na postup, šak trénujú jak ligisti. Som dva dni po a chodím ako keby som absolvoval 10 kôl v ringu s Tomy Kidom.
Žúrovať? Žúrovať sa mi už vôbec nedá. Na výške som strávil v uliciach aj celý týždeň. V sobotu som prišiel nad ránom domov, pomohol otcovi zrotovátorovať vinohrady a večer som šiel do ulíc znova. Teraz? Minule ma došiel pozrieť kamoš pracujúci roky v Írsku. Veľmi som sa jeho návšteve potešil, tak sme troška pospomínali pri vínku. Jeho návštevu som nevedel rozchodiť ešte na tretí deň.
Neviem, ale asi sa to bude už len zhoršovať, musím sa dať dokopy a trošku zaťať zuby a dať si do tela, lebo tadeto teda cesta nevedie. Takto ten socializmus nevybudujeme.
