Volakedy som si poctivo vyberal, čo budú moje uši počúvať. Naši vravia, že ako malému mi museli dokola púšťat Elán a špeciálne dve pesničky: Sídliskový indián a Csaba neblázni. Ako puberťák som počúval samozrejme rap, len vtedy myslím to bolo o niečom inom, snáď o nejakých hodnotách, teda ten slovenský sa mi taký zdal. Potom už neviem, či sa to tak zopsulo alebo som sa ja na to začal pozerať triezvejšími očami, skrátka dnes ma tento žáner veľmi nezaujíma. Na výške sme už počúvali poriadne kapely, ktoré si pustím rád aj dnes. Študentské koncerty Pary, Polemicu, Vidieka a samozrejme nitrianskych Slížov, tak tu sa prepotilo veľa tričiek a lýtka od skákania horeli, ako by môj kamoš Braňo povedal. Dnes počúvam takmer pri každej aktivite rádio a asi to bude aj tým, že som z neho úplne zblbnutý. Teda nepovedal by som, že pospevovať si Innu, Britney alebo koľkokrát ani nemám šajnu, čo za interpreta to je, by som niekedy mohol. Veď pár rokov dozadu sme sa z toho smiali. S top kamoškou Jankou, ktorá bola hlavný iniciátor, sme dokonca vytvorili skupinu „Kolotoče" na Facebooku, kde sme zozbierali najväčšie kolotočárske hitovice. Hodiny sme sa dokázali pri tom nasmiať a robiť si prdel, jak to môže volakto vôbec počúvať. A teraz? Teraz si podobné piesenky pospevujem.
A tak verím, že to so mnou nebude také zlé, pretože ešte stále dávam rádio hlasnejšie pri poriadnych skladbách, len tie oblbováky človek počúva aj nechtiac celý deň, potom sa to na neho nalepí, príde domov a otravuje s tým všetkých naokolo. A keď si človek spieva tak rád ako ja, zvykne si aj na to, že ľudia pri ňom prevracajú oči.
