Panička sa predo mňa postavila, rozopla si bundu a hovorí: Kukni Fárenhajt, za tricať euro stovka, nekúpiš? Jedným okom som nazrel do bundy, kde mohlo byť tak do sedem krabičiek s akože parfumami. Pozriem na predávajúcu a vravím: Jáj pani zlatá, víte kolko ja mám parfémov... ani som nestihol dohovoriť už mi išla kontra: Šag to je jasné, to videť, si moderný mladý muž... ale Fárenhajta nemáš. Hovorím: A víte, že mám? Akurát čil na sebe... To ju jemne zaskočilo, ale len na veľmi krátky čas: Jáááj jaký si, tak zeber frajerke aha Koko Šanel, to jej zeber... Vravím: Má aj ona dosť voňačék, neurobíme obchod neska...
Nepomohlo, naklonila sa ku mne: Očuj to sú neni fejky, to sú čórky, kolko by si dau, daj dvacať evri, a dám ti obidva... Vravím už s vážnejším výrazom: Nie ďakujem, nemám ani peňáze a nestem ani parfém, máme ich doma dosť. Panička mi hodila parfumy do kufra: Daj päť evri... To bol evidentne posledný pokus, lebo keď som jej ich vyložil a položil na zem, paňulka zlatá len teatrálne zahlásila: Tento, čo sa robíš? Uvidíš, do konca života budeš lutuvať!
Nuž, pekný deň za nami...
