Vždy keď prídu na dovolenku, naplánujeme si, kde spolu pôjdeme, ako sa strašne opijeme, ako povymetáme všetky podniky alebo pôjdeme ku mne do vínnej pivničky a s debatou skončíme až ráno alebo ani vtedy nie. Väčšinou to však dopadne tak, že ledva stihneme kávu alebo dáme dve pivá, to druhé už pozerajúc nervózne na hodinky. V tom lepšom prípade skočíme do baru.
Niekedy ma to riadne štve, pretože mi tí páni fakt dosť chýbajú a hnevám sa, že odišli a nechali to tu všetko tak, ale tak čo už, každý má iné ambície, musí to tak byť. Ja by som chcel všetkým určovať, ako by mali žiť, niekedy mi to poriadne komplikuje život. :) Všetci až na jedného by sa však chceli vrátiť a postupne začať tu. No tak by nebolo od veci, pomaly si baliť švestky a doletieť. Aj tak tam furt prší. :) Ale tak nie, veď oženiť sa treba, dom postaviť, strom zasadiť. Kto to bude za vás robiť?
Všetci to určite poznáme. Ak sa s niekým lúčime, hrdinsky si nasľubujeme denný kontakt, no prejde nejaký ten čas a už aj v dnešnej dobe Facebooku si to toľko odkladáme, až sa k tomu ani poriadne nedostaneme. Často sa potvrdí to dobre známe „zíde z očí, zíde z mysle". Jednoducho sa tu s nami opäť roztočí kolotoč a strácame kontakt s ľuďmi, ktorí nám doňho už nezapadajú. Je to určite škoda, ale asi sa za to netreba hnevať. Koniec koncov o to sú nám tie chvíle potom vzácnejšie.
No nič, chcel som len odkázať všetkým bojujúcim tam vonku, že nám tu doma chýbate. A tým mojim len toľko, že verím, že raz keď budeme „v rokoch", tak sa tam stretneme u mňa na chate a predebatujeme tie spomienky, čo nás spájajú pekne za stolom pri dobrom víne a budeme sa smiať až kým nám do toho smiechu neskočí ráno slnko.
