Idem si tak pešou zónou k mestskému úradu, vonku neskutočný hic, také dusno pred poriadnou búrkou a ja som míňal všetky miesta s tieňom, vyhýbajúc sa pečúcemu slnku. Jedna vec ma ale hrkla a nedalo sa to prehliadnuť. Plná pešia zóna v piatok doobeda? Také mi to prišlo celkom čudné, ale tak dajme tomu dobre, ľudia sa asi dohodli. To podstatnejšie a krajšie bolo však sledovať ich. Akoby som nebol ani na Slovensku. Partičky spokojných dôchodkýň, smejúc sa v družnej debate na lavičkách ako pubertiačky. Kúsok ďalej páni, možno manželia spomínaných paňuliek, v rovnakej pohodovej nálade. Skupinky mamičiek s deťmi radiac si, čo na ktoré dieťa platí a čo zas nie, no proste dobrá nálada všade naokolo, až to človeka nútilo spomaliť krok, dať si zmrzku a vychutnať si, aspoň na chvíľu, tú všade prítomnú dobrú náladu. Musím povedať, že z Topoľčian a blízkeho okolia mám dosť priateľov a známych a sú to všetko veľmi príjemní ľudia, čo som si tak kráčajúc dával do súvisu.
Zaskočilo ma to aj preto lebo v Nitre niečo podobné dávno nevidieť. Ľudí z pešej zóny vyhnali Mlyny (nákupné centrum) a keď sa ako tak naplní, dobrú atmosféru tam cítiť zriedka, ak teda vôbec. Vidieť skôr povýšenecké pohľady a počuť uštipačný smiech. Niekedy mám pocit, že si tu závidíme aj nos medzi očami a ako náhle niekto vyniká, stáva sa terčom. Nevidieť spokojných dôchodcov a necítiť pohodu. Možno by sme sa mohli ísť od žochárov niečo priučiť Nitrančani. Či?
Je možné, že som bol len trošku precitlivený a pozeral som sa ružovými okuliarmi. Asi som až príliš kritický k svojmu rodisku a píšem to všetko tendenčne. Mal by som ale povedať: „Dobré žochári! Fodbal, hokej ešte né, ale cíteu som sa u vás fajnovo! Máme sa čo učiť Nitre!"
