Je to hrozné, vidieť plakať ženu, zmocní sa ma taký zvláštny pocit, že tomu kto za tie slzy môže, by som spôsobil tú bolesť tisíckrát horšiu. Vidieť plakať maminku alebo frajerku, prípadne veľmi blízku dievčinu, ma vie niekedy úplne odstaviť. To by som podpálil asi celý svet. Nuž len viete, ako to chodí, práve vtedy treba zachovať pokoj a rozvahu, pretože poväčšine akýkoľvek hrdinský čin len prileje olej do ohňa.
Nie sú však slzy ako slzy. V jednom múdrom článku som sa dočítal, že my muži máme radšej, keď na nás pri hádke ženy teatrálne kričia, nadávajú nám, ako keď plačú, pretože máme pocit, akoby nás citovo vydierali. No ale musím povedať, že toto je asi svätá pravda. Neznášam, ak osoba ženského pohlavia pri hádke so mnou začne plakať, či už oprávnene alebo neoprávnene. Zároveň však musím povedať, že fungovať to funguje dokonale. Po nejakom čase prestanem argumentovať, zložím zbrane a sústredím sa len na zastavenie toho plaču. Nuž čo, v tomto som teda poriadny slaboch.
Keďže chlapi predsa neplačú, len údajne vyplakávajú, keď sú chorí, čo je samozrejme lož, ostalo to plakanie na ženách. Vôbec nám to teda nevyhovuje, ale tak my vám tie slzy baby radi utrieme, aj keď za ne asi často môžeme my. Len pri tých hádkach možno skôr teda krik, ľahšie je to potom s udobrovaním a dobré udobrovanie predsa nikdy nie je zlé.
