Dnes sa ale nikomu nečudujem, ak chce odísť. Veď čo tu? Vláda jednofarebná ako kedysi, premiér s patentom na rozum. Nezastaviteľný, milovaný, obdivovaný a nekonečne spravodlivý. S egom väčším ako vládny špeciál a opozícia, ktorá mu to ego vždy rada pozdvihne. Neschopná sa dohodnúť na základných veciach, roztrieštená na márne kúsky, zašliapnutá ako špak. Navyše do toho ten prezident, ach ten prezident, ako čerešnička na torte. Správanie ako posledný buran a grobian. Vrie vo mne zlo, keď ho vidím, ako to zase motá, ako sa povýšenecky tvári. A to koľko ľudí ešte tomuto divadlu oduševnene čapká... ach! Nefunguje zdravotníctvo, súdy, školstvo, nefunguje nič, všetko tu len tak prežíva. Človek keď to sleduje, pýta sa, čo bude? Jedného dokonalého a obdivovaného sme sa ako tak zbavili, aj keď smrad tu po ňom zostal poriadny, len ako keby ho prerážal iný. Akýsi agresívnejší, štipľavejší. Slovák je po ňom akýsi bezmocný, paralyzovaný a znechutený.
Mňa tu vždy držala rodina a priatelia. Pravdu povediac, nikdy ma to ani neťahalo pokúšať šťastie dlhodobo niekde vonku. Na nich som upriamoval svoju pozornosť. Kvôli nim sa tu ešte cítim dobre. Jednoducho tu som doma, tu to mám rád. Večerné debaty pri víne s manželkou, neskutočné kúsky a otázky môjho 5 ročného synovca, to ružové víno, čo sa nám tu u nás tento rok podarilo, práca, futbal a mnoho ďalších vecí. Problémy verejné idú vtedy bokom, prestávajú byť dôležité a zaujímavé. Zostávam voči nim ľahostajný.
Asi to nie je dobre, asi by sme mohli mať pocit, že veci verejné vieme ovplyvniť. Ja mám ale pocit, že my už nezmôžeme nič. Že sa ten voz už rozbehol z kopca a že už ide prirýchlo a nedobehneme ho. Že sa tam niekde v diaľke rozbije a nás zavolajú až keď ho bude treba opraviť a tlačiť zase do kopca. Len či bude mať kto.
