Som jeden z množstva fanúšikov, ktorí spravádzali našich futbalistov kvalifikáciou a prípravou na tento šampionát a nestačím sa čudovať. Niečo sa muselo stať. Inak si to neviem vysvetliť. Aj počas kvalifikácie a prípravy sme prehrali zápasy, ale prehrali sme ich so cťou. Ten pokazený zápas so Slovinskom mrzel, ale všetci sme vedeli, prečo sme prehrali. Že sme to nezvládli v hlavách a dalo sa tomu aj rozumieť, keďže ten posledný krok sa vždy robí ťažko. Tomu, čo predvádzajú naši v Afrike, sa ale dá len ťažko rozumieť.
Bolia z toho oči a nedá sa na to pozerať. Jeden sa pozerá na druhého, alibistické prihrávanie si vzadu, nikto nepobehne, nevypýta si loptu, bezduché odohranie lopty „aby som to ja nepokazil" a nakoniec nakopnutie dopredu „naverímvboha". Prekvapený zostávam aj z trénera. Zostava, taktika, život na lavičke, nadávky novinárom. Nerozumiem, naozaj to len veľmi smutne všetko sledujem.
Nechcem sa tu odbavovať na neúspechu futbalistov, len mi to je veľmi ľúto práve kvôli nim. Ťažko hľadám slová, keď mi zavolá kamoš z Anglicka a povie mi, že to pozeral s domácimi, ktorí boli zvedaví na Hamšíka, lebo sa tam vraví, že by mal prestúpiť do Premiership a po zápase skonštatujú, že no radšej nech zostane tam, kde je. Každý z nich sa tam môže predať a ťažko si to vybojovali. Zaslúžia si úspech aj na majstrovstvách sveta a všetci im ho doprajeme, len musia viac chcieť.
Smutno mi je tiež, keď mi kamarát (najväčší fanúšik repre akého poznám) napíše z Afriky, že sa ani neprišli poďakovať za fandenie, ako to bolo zvykom vždy po zápase aj napriek prehre. To už ako máme brať?
Aj prehrať sa dá so cťou. Každý, kto športuje, to pozná. Niekedy môžte hrať celý deň a jednoducho to nepôjde, aj keď sa na hlavu postavíte. Verím, že naši ešte zabojujú a aj keby to nebola tá vytúžená výhra s Talianskom, nech tam vidieť to srdce, ktoré ich celú kvalifikáciu zdobilo a my im to všetko odpustíme.
