Mysleli si totiž, že to bude posledná rana do roztrhanej ubolenej duše Slovákov. Mysleli si, že s Jankom a Martinkou zabijú aj vieru. V krajší život. V lepšiu budúcnosť. V slušné Slovensko. Ktoré zastupujú slušní ľudia. Nie mafiáni, nie podvodníci, nie falošní klamári a hadi, nie fašisti a iní vyznávači nenávisti. Mysleli si, že nás zrazia na kolená.
Stal sa opak. Tento bezprecedentný, zákerný a odpudivý úder bol tým posledným. No pre nich. Jankova viera v slušnosť nezomrela. Naopak, prevtelila sa do státisícky občanov, ktorí sa rozhodli, že sa nebudú viac prizerať na to, ako sa nám naša milovaná malebná krajinka rozpadá pred očami. Rozhodli sa povedať DOSŤ!
Dnes som zažil jeden z najplodnejších dní vo svojom živote. Nepreháňam. Ako organizátor prešovskej časti zhromaždení Za slušné Slovensko som sa zúčastnil nášho spoločného stretnutia, konferencie organizátorov.
Wau, napadlo ma asi po dvoch hodinách keď som počas prvej pauzy fajčil. Bol som uchvátený. A zahanbený. Toľko neskutočne pozitívnych ľudí. Kreatívnych, odhodlaných, plných elánu konečne sa pričiniť svojim dielom o to, aby bolo Slovensko lepším. Plných skúseností s organizovaním občianskej aktivity.
Boli tam učitelia, kultúrni referenti, podnikatelia, študenti, právnici, no kompletný prierez spoločnosťou. Chýbali len radikalisti a vyhranené názory. Ani z ďaleka sme sa vo všetkom jednohlasne nezhodli. Možno skôr naopak. No diskusia bola vecná, pokojná vedená v milom a priateľskom tóne. Nikto voči nikomu necítil krivdu, každý názor bol vypočutý. Minulý piatok som organizoval diskusiu na tému Mesiac od vraždy Jána Kuciaka- Ako sa zmenilo Slovensko? Dnes už viem na túto otázku odpovedať presne. Zmenili sa občania Slovenska. Zmenili sme sa my!
Foto: Viki Olejárová
