Chcem...

A to teda môže znamenať, že sa pomýlila alebo som bol preradený do inej škatuľky. Prikloním sa za prvú možnosť, pretože sa mi nechce premýšlať nad škatuľkami a kombináciami a o tom, či som na tom horšie ako som bol alebo nie.
Vlastne som na tom horšie. Týždeň je preč, eurá tiež a pokrok žiadny. Holandaň napísal, že sochu stále chce.
Aj ja. Ja chcem tie prachy. A Kareninu. Lebo desať dní je desať dní.
Vysedávam v Rodinovom múzeu a premýšlam nad kameňom, tvarom, sochami. Ešte týždeň a zmení sa to, zmení sa poradie, budem chcieť Kareninu a potom prachy. A jej prachy a prachy z tých možností, ktoré má ona. Začnem riešiť, čo s možnosťami, ktoré Karenina nevyužíva, riešiť prachy, ktoré sa váľajú v jej blízkosti a v blízkosti všetkých tých položiek v škatuľkách jej mobilných čísiel.
U majiteľov bytov v luxusných domov, u chcem-byť-kurva-veľkým dealerom. U synov a dcér smotánky a masla Paríža, lebo aj oni majú sesternice a bratrancov, na ktorých z tej smotánky sem-tam kvapne. Ja by som bral, brať si. Bral by som všetko, čo by niekto iný chcel.
Je to horšie, chcem Kareninu, hneď. Chcem ju, lebo možno ju môžem chcieť a chcem ju, aby som mohol premýšlať, čo ďalej. Chcem ju, aby som nemusel myslieť na to, že ju chcem.