Telo na ulici

Podídem k oknu.
Dole, v tmavej uličke je postava, teda jej obrys, prechádza sa akoby dookola, zjavne čaká.
A? pýtam sa.
Teraz sa pozri na roh ulice oproti.
Chvíľu nič a potom, potom keď začnem rozoznávať tmu od tieňa, od tmavých stien budovy, zdá sa mi, že tam niečo vidím. Niekoho.
Myslíš, že...? otázku nedokončím.
Uvidíme, hovorí Sebastian.

Tieň z uličky sa ukáže celý, pomaly sa presúva popri budove doprava. Za ním, na tom istom mieste sa ukáže ďalší tieň.
Možno sú aj traja, tipuje Sebastian.
Tiene vyrazili a všetko sa to zbehlo rýchlo. Dole na chodníku leží postava. Nehýbe sa.
Obaja vyrazili naraz, dohodnutý, presný. Jedna rana šla hore, možno na hlavu, možno o niečo nižšie. V tom istom momente švihol druhý tieň rukou k stehnám. Padol okamžite. Tiene sa vytratili tak rýchlo, ako sa objavili.
Prešlo pať minút.
Idem k skrini a popamäti vyberám digitál.
Na tú vzdialenosť? pýta sa Sebastian.
Potrebujem statív, vzdialenosť nie je problém.
Fotíme bez blesku a cez okno.
Postava sa pohla, len veľmi slabo.

Mal by si zavolať Volganovi, mal by to vedieť, ozve sa Sebastian.
Čo tak sanitku?
To nechaj naň ho. Na teba dá.

Telefón zvoní.
Kasíno, ozve sa z druhej strany.
Akim, poviem.
Počujem, ako slúchadlo putuje do iných rúk.
No? ozve sa Volgan.
Za Sebastianovým hotelom leží na ulici chlap. Možno mŕtvy.
Na druhej strane hovoru, sa Volgan spýtavo zadíva na Jaceka. Ten len mimikou naznačí, že o tom nevie.
Nie, nevie, pošlem tam niekoho. Bol si pri ňom?
Nebol, odpovedám.
Prídu obidvaja, pusti jedného do hotela.
Dobre, čakám.

Neznámy chlap, takmer mŕtvy.
Keď odišli, prišla sanitka. Dal ju zavolať Volgan z opačnej strany mesta.
Jacek koňak odmietol.
Ale mal by si sa zastaviť u Volgana, povedal mi, niekedy budúci týždeň sa mi ozvi.
Dobre, zavolám.
Keď som prišiel do ateliéru za Sebastianom, mal pár pohárov už za sebou. Dlhá noc, dlhý deň hneď za ňou.