Žirafa, divé maky, vampír a striptérka

Karenina sa zamrvila na posteli a k holému zadku pribudla aj obnažená noha. Šiel som si pre foťák a na dne skrine som našiel asi metrovú plyšovú žirafu.
Tento apartmán Sebastián používal pre svoju rodinu a známych. Chodievala sem jeho sestra s dcérou, Sebastiánovou neterou. Hovoril mi, že v izbe možno nájdem nejaké veci a hračky.
Žirafa nemala šancu, skončila v zajatí Kareniných rúk a nôh hneď ako som ju odkryl. Spravil som zopár záberov, ako motív pre Sebastiána. Možno z toho bude nejaký obraz.

Bolo niečo pred štvrtou ráno. Napustil som si vaňu, ponoril sa a cez hladinu som sa díval na sekundovú ručičku hodiniek. Premýšľal, čo s načatým dňom. Chvíľu nič. Potom stačilo dopustiť teplejšiu vodu a znovu sa ponoriť. Na chvíľu. Nie je sa kam ponáhľať. Cez hladinu sa čas vlní prijatelnejšie, sekundy tancujú jedna za druhou, minúty tečú.

Dole, v kuchyni hotela, Alita pila svoju prvú kávu. Pomy zmáčala pery v šálke a nezdalo sa, že by kávy ubúdalo. Sebastiánova družka, možno manželka. Neviem. Mladá, krásna, jeho životná múza. Každý Sebastiánov obraz ju niečím pripomína. Tvrdí on. Podľa mňa veľa obrazov pripomína, že Alita na nich nie je.

Usmeje sa, potrasie hlavou, husté čierne kučeravé vlasy padnú skoro až do kávy a uvoľnia vôňu jazmínu. Očie čierne ako káva, ktorú pije.
Spal si dobre? opýta sa.
Spal som s, hovorím ja s úsmevom.
Ja som spala dobre, odpovie a zmyselne si olízne pery.
Káva je silná, reči silnejšie, doberáme sa navzájom. Ja viem, že ona vie, že to vieme obaja, že jedného dňa sa obaja vyspíme s a potom aj dobre.

Pípne telefón, na displeji svieti Serba.
Ano, poviem.
Idem za tebou, ako si chcel, oznamuje mi.
Príď autom a zaparkuj pod hotelom v garážach, hovorím mu. A príď sa najesť, dodám. Serba zavesí, Alita odíde do kuchyne dozerať, či pomáhať pri raňajkách pre hostí a ja si otvorím časopis.
Hneď na druhej, či tretej strane je reklama na švajčiarske hodinky. Plus mínus desaťtisíc eur. Ako sa tak na ne dívam, zdá sa mi, že som také mal. Trvalo mi asi tri týždne, kým sa mi ich podarilo predať. Za menej ako polovicu.

Jedol si? opýtam sa Serbu keď vôjde. Len zakrúti hlavou a sadne si za stôl. Spravím mu raňajky, kávu a nechám ho najesť. Spravím raňajky aj Karenine, na podnose odnesiem do izby. Je príliš skoro, viac ocení spánok ako raňajky.
Keď sa prebudí, poteší ju toto gesto, oschnutú bagetu a zmäknuté maslo vyhodí a studenú kávu vyleje do záchoda. Možno džús vypije. Zíde dole do kuchyne, na horúcu kávu, nájde tam Alitu, pritiahnu si stoličky bližšie k sebe a budú sa potichu zhovárať.

Serba vychádza z garáží mojím autom, prejde mestom a asi tak za dve hodiny, zájde do Versailles a tam vypne GPS navádzač. Vloží ho do tašky a vráti sa naspať metrom. Keď vystúpi, navádzač zapne a zoberie si taxík. Nechá v ňom zariadenie. Potom sa vráti na metro a odvezie sa naspäť do hotelu.
Na parkovisku sa zatiaľ nikto neobjavil. Teda okrem tisícov turistov, počkám ešte hodinku a idem k autu. Rýchlo jazdou sa presúvam uličkami, ale zdá sa, že za mnou nikto nejde.
Vrátim sa teda do hotela, zaparkujem dole v garáži a vyjdem hore do izby. Na podnose chýba šálka s kávou, v pohári zostala polovica džúsu a bageta je nedotknutá. Je trochu oschnutá a nie trochu stvrdnutá.
Z kúpeľne prinesiem šálku, zoberiem podnos a idem dole do kuchyne. V rohu, pri stole pre dvoch, sedia Karenina s Alitou a ticho sa rozprávajú. Za veľkým stolom uprostred sedí Sebastián, v ruke uhlík a skicár, pred ním na stole pohár koňaku. Serba sedí na kraji a mlčky číta noviny. Spravím mu kávu a prisadnem si k nemu, mlčky ju pije a číta noviny. Krátko na mňa pozrie a pokrúti hlavou, trochu mykne ramenami.
Ostaneš na obed? opýtam sa ho.
Nie, idem za Volganom. Potom sa mu niekedy ozvi, odpovie on a číta si ďalej.

Sadnem si k Sebastiánovi, tak rozprávaj, poviem mu. Znechutene odhodí skicár, prejde k polici a vytiahne pohár na koňak. Naleje a pohár prisunie predo mňa.
Niečo tomu chýba, povie a ukáže na skicu. Sú na nej Karenina a Alita zabraté do rozhovoru, vyzerajú verne a realisticky. Tváre tak blízko seba, že obraz šepká.
Nakresli jednej pásku cez oko a dymiacu cigaretu a druhej slzy do očí a trochu rozmazaný make-up, poradím mu.
Len ktorej čo? opýta sa on.
To nechám na teba, odpoviem.
Vieš, čo je v Holandsku? opýta sa ma po chvíli, keď prekresľuje skicu. Len myknem plecami.
Nič, povie on. Tak ako tu, pokračuje. Prešiel som nejaké mestá aj mestečká s veternými mlynmi. Kreslil som ich a ľudia mi hádzali peniaze. Len tak, z ničoho nič. Obloha je tam vačšinou šedá, mlyny z kameňa. Tiež šedé. Na všetko ti stačí uhlík.
A čo tulipány, tie si nenašiel? pýtam sa ho.
Našiel. Všetky v skleníkoch, kovová konštrukcia a lesklé sklo. Na všetko stačí ceruzka.
Tak čo si tam robil tie dni?
Zadíva sa mi do očí, akoby váhal, či mi to má povedať, potom sa ku mne nakloní a potichu hovorí. Poznáš sprayerov?. Stretol som tam takú partiu, v Rotterdame na stanici, traja chalani a dve baby. Piercing na každom voľnom kúsku tela. A tá jedna mala aj na... nedopovie, len sa usmeje.
No tak som chodil s nimi, po stanici a prístave, kúpil som si červený, zelený, žltý a ružový sprej. A sprejoval som s nimi po prístave a v podchodoch. Naučil som ich tulipány a divé maky. Oni mali len čierne a tmavomodré speje.
A bavilo ich to?
Keď sa zhúlili, tak ich bavilo skoro všetko, odpovedal on. Zobral skicár zo stola a začal znovu prekresľovať skicu. Ale návrat im trval pridlho, dodal.

Vyšiel som hore na izbu a zvalil sa do postele. O päť minút zavolal Volgan.
Ako to šlo? opýtal sa ma.
Uvidíme za pár dní, vyhol som sa priamej odpovedi.
A čo si o tom myslíš? dobiedzal ďalej.
Neviem. Za mnou nešiel nikto, akoby na tom príliš nezáležalo. Za pár dní aj tak zistia, že o tej navádzačke vieš. Viac ti povie asi Jacek, keď niečo zistí.

Otvorili sa dvere a dnu vkĺzla Karenina, narýchlo som sa rozlúčil s Volganom. Díval som sa na ňu, sadla si na posteľ a chvíľu len tak sedela. Usmiala, naklonila a ľahla si. Potom akoby si na niečo spomenula, natiahla sa rukou pod posteľ a vytiahla odtiaľ plyšovú žirafu.
Páči sa mi, povedala a privrela oči.
Zaspala o chvíľu. Nechal som ju samú v izbe a šiel dole. Sebastián premenil skicu na postkatastrofický obraz s jednou vampírkou s cigaretou v špičke a s úžasne špicatými zubami. Druhá bola vykreslená ako plačúca striptérka s postavenými bradavkami.
Vypadol som von a nechal všetko tak.