Vlastne to ani nie je tak dávno. Začalo to iba pár rokov pred mojím narodením.
Tá história je vo všeobecnosti dosť známa, ale sú určité nuansy, ktoré možno verejnosť až tak buď nepozná, resp. ich ani nevníma.
Použitie atómových bômb (a to aj proti civilistom) bolo strašné, ale možné alternatívy, ktoré vtedy prichádzali do úvahy by boli bývali zrejme ešte horšie. Podľa historických záznamov sa totiž ukazuje, že zhodenie atómových bômb bolo najmenej zlou možnosťou.
Keď sa 6. augusta 1945 k vedcom z Národného laboratória v Los Alamos v USAS dostala správa o útoku na japonskú Hirošimu, fyzika J. Roberta Oppenheimera v divadle na základni privítal burácajúci a dupajúci dav.
Muž, ktorý pre vytvorenie atómovej bomby urobil viac ako ktokoľvek iný, odpovedal zovretím rúk nad hlavou ako šampión v boxe. Na oslave neskôr tam v ten večer pár párov tancovalo, no iní sa len ticho rozprávali a popíjali, nevedeli, čo majú cítiť. Oppenheimer v jednom rohu diskutoval o telexe, ktorý práve dorazil z Washingtonu s prvým hlásením o škodách.
Hlavný vedec upadol do depresie a keď odchádzal z večierka, videl v neďalekých kríkoch zvracať mladého vedca – svojho spolupracovníka. A sám pre seba si povedal si: "Reakcia sa začala."
Ale tak to nebolo — teda lepšie povedáné, ešte nie.
Drvivá väčšina Američanov vtedy schvaľovala zhodenie oboch atómových bômb na Japonsko; a niektorí si dokonca želali, aby ich bolo zhodených viac.
Mnohí ľudia – milióny veteránov vracajúcich sa domov, ich dlho očakávané rodiny – boli veľmi vďační, že sa vyhli prípadnej nevyhnutnej invázii. Ich obavy sa sústredili skôr na to, či Rusko získa bombu, alebo na to, či si po návrate z frontu budú môcť kúpiť nové auto alebo dom, či nájdu pre seba dobrú prácu, alebo založia rodinu.
Až potom neskôr, 31. augusta 1946, vlastne až rok po kapitulácii Japonska, noviny New Yorker publikovali celé svoje číslo venované článku vojnového korešpondenta Johna Herseyho o dni, keď bomba spadla na Hirošimu. Hersey písal v štýle „just-the-facts“, ktorý bol ešte mrazivejší vďaka podhodnoteniu, a rozprával príbeh, hodinu po hodine, niekedy minútu po minúte, o šiestich preživších. Podrobnosti boli bežné ale aj zároveň príšerné a Hersey po prvý raz väčšine čitateľov opísal pochmúrne účinky rádioaktívneho žiarenia z atómovej bomby na ľudí.
Článok nazvaný jednoducho „Hirošima“ vyvolal okamžitú senzáciu.
Všetkých 30 000 slov napísaných v článku prečítali rozhlasoví hlásatelia nahlas cez éter. Autori redakcií vyzvali čitateľov, aby si celý príbeh kúpili (teda ako výtlačok), a v Princetone v štáte New Jersey dokonca starosta vyzval obyvateľov mesta, aby urobili to isté.
Jeden z obyvateľov Princetonu, „nejaký“ Albert Einstein – vlastne vedec, ktorý v roku 1939 prvýkrát upozornil amerického prezidenta Franklina D. Roosevelta na potenciál atómovej bomby – si objednal až 1000 kópií.
Pričom samotný Herseyho článok vôbec nemoralizoval a ani nespôsoboval senzácie. Príspevok novinára bol humanizovať to, čo sa publicisti vojenského letectva vždy snažili zachovať abstraktne: - smrť civilistov.
Dnes o 79 rokov neskôr, vlastne prehodnocovanie, ktoré sa začalo v roku 1946, pokračuje:
Kedy, ak vôbec niekedy, je opodstatnené použitie jadrových zbraní?
Dnes, keď Rusko slovami svojho bývalého prezidenta, predsedu vlády a podpredsedu Bezpečnostnej rady Ruska Dmitrija Medvedeva chrastí nukleárnou šabľou, Čína rozširuje svoj jadrový arzenál a ďalšie štáty súperia o vstup do jadrového klubu, má debata nepríjemnú dôležitosť a bezprostrednosť.
Americkému prezidentovi Joeovi Bidenovi a ostatným lídrom na stretnutí G-7 v Hirošime pred štyrmi rokmi pripomenuli, prečo je bomba tabu, aj keď je diplomaticky preznačovaná ako „taktická“ zbraň.
V nedávnej minulosti mali naši čitatelia ako filmoví diváci možnosť zažiť morálnu úzkosť Oppenheimera, ako je zobrazený vo výbornom filme režiséra Christophera Nolana.
Ale Oppenheimer nebol jediný z popredných vedcov a politikov, ktorý to ľutoval, hoci väčšina z nich svoje druhé myšlienky skrývala.
V dňoch po vojne prezident Harvardskej univerzity James Conant, ktorý bol tiež kľúčový hráč v projekte Manhattan, sledoval rozruch okolo článku Herseyho „Hirošima“ so znepokojením.
Prekážal mu najmä rastúci príznak druhotných dohadov a obáv vedcov a intelektuálov. Uvedomoval si, že toto boli ľudia, ktorí „mali v tom prsty“, ale zároveň to budú ľudia, „ktorí budú učiť ďalšiu generáciu“, a obával sa oslabenia odhodlania budúcich vodcov studenej vojny. Conant taktiež nechcel, aby si jeho študenti, keď budú už samostatní si mysleli, že on – alebo ktorýkoľvek zo týchto slušných vedcov, ktorí tak dlho a tvrdo pracovali na „gadgete“ – boli označovaní nejakými vojnovými zločincami.
Conant jednoducho chcel na to zviditeľnenú, a veľmi dobre premyslenú odpoveď. Hľadal človeka, kto by to dokázal. Nakoniec sa mu zdalo, že „Neexistuje nikto iný, kto by to dokázal lepšie ako Henry Stimson,“ – a to hneď aj prezident Harvardu bývalému Stimsonovmu asistentovi Harveymu Bundymu. Vtedy (na jeseň roku 1946) sa Stimson – (blízky spolupracovník Roosevelta a aj prezidenta Harryho S. Trumana), zotavoval z vážneho infarktu, ktorý ho takmer zabil.
Henry Stimson bol počas II. Svetovej vojny Minister vojny USA a mal priamu kontrolu nad Projektom Manhattan. Napriek ťažkému stavu v rámci rekonvalescencii sa Stimson poslušne zhostil úlohy. Starý právnik v spolupráci s Bundyho synom McGeorgeom vytvorili majstrovský návrh na obhajobu. Rovnako ako Herseyho „Hirošima“ to nebolo tendenčné, ale len strohé konštatovanie skutočnosti.
Japonci vytvorili v rámci svojich príprav v očakávaní americkej invázie na Kjúšú takmer milión mužov a tisíc pilotov kamikadze toho či onoho druhu (lietadlo, torpédo, čln, potápači) do horúcej pozície vyčkávania. Japonci odhadovali že pozabíjajú „niekoľko stotisíc“ zabitých alebo zranených Američanov.
„Zhodenie dvoch atómových bômb“, napísal Stimson, „bola „tá najmenej ohavná voľba“.
Článok, ktorý vyšiel v časopise Harper’s Magazine vo februári 1947, a niesol na titulnej strane jednoduchú vetu: „Henry L. Stimson vysvetľuje, prečo sme použili atómovú bombu“.
Predpoklady sa splnili – článok zaúčinkoval. The New York Times propagoval článok Stimson's Harper na svojej titulnej strane ale vo väčšine vtedajších mainstreamových médií to zapadlo. Konvenčná múdrosť sa snúbila okolo Stimsonovho záveru – že v skutočnosti neexistovala iná možnosť. Tak to zostalo, až kým revizionistickí učenci nezačali vŕtať v niektorých medzier v príbehu. Poznamenali, že Stimson zamlčal svoju vlastnú kampaň zas a znova, aby sa vzdal bezpodmienečnej kapitulácie a umožnil Japoncom udržať si svojho cisára, a že úplne vynechal diskusiu Trumanovej administratívy o použití atómovej bomby ako páky so Sovietmi. Populárna mienka o zničení Hirošimy a Nagasaki sa začala meniť na druhú stranu.
Ľudia sa začali pýtať, boli skutočne potrebné dve bomby?
A prečo nie najprv ako demonštráciu (pred protivníkom)?
Ale aj samotnému Stimsonovi nepasovala jeho úlohoa verejného ochrancu atómovej bomby a to úplne od samého začiatku, dávno predtým, ako sa do toho pustili kritici.
V decembri 1946, po vypracovaní návrhu Harperovej eseje s Bundym, napísal Stimson svojmu starému priateľovi a niekdajšiemu právnemu asistentovi, sudcovi Najvyššieho súdu Felixovi Frankfurterovi: „Málokedy som bol tak nespokojný s dokumentom robeným na poslednú chvíľu, a o ktorom mám také pochybnosti.."
Stimson priznal: „Myslím si, že (tento) úplný zoznam tragických krokov vzbudí hrôzu medzi (mojimi) priateľmi, ktorí ma dovtedy považovali za láskavo zmýšľajúceho kresťanského gentlemana, ale ktorí ma po prečítaní tohto článku budú cítiť ako chladnokrvného, krutého a odlišného od človeka, ktorý pracoval za mier pod vedením pána Hoovera.“ Frankfurter si prečítal návrh článku, dve noci nespal a v podstate povedal svojmu starému šéfovi, aby sa pripravil. A napísal mu – je predsa dôležité bojovať s „nedbalou sentimentalitou“.
Bolo známe, že Stimson opovrhoval ufňukancami, a tento článok bol vlastne spôsob ako umlčať „seba-spravodlivých kritikov“. Napriek tomu bol Stimson ešte viac znepokojený, keď mu bývalý úradujúci minister zahraničia Joseph Grew napísal po uverejnení článku Harpera. Grew, Stimsonovi pripomenul, že v máji 1945 bývalý veľvyslanec v Tokiu najprv naliehal na Trumana, aby ponúkol Japoncom dohodu: a to konkrétne kapituláciu výmenou za ponechanie si cisára.
Stimson sympatizoval s Grewovým návrhom, ale rozhodol sa, že načasovanie nebolo vhodné, že takáto ponuka (zo strany USA Japoncom) by bola vtedy príliš skorá – čo by vlastne znamenalo ukázať pre Japoncami slabosť.
A teraz mu Grew v podstate tvrdil, že Stimson (a ešte viac, aj Grewov nástupca na ministerstve zahraničia, Jimmy Byrnes) premárnili šancu dosiahnuť mier pred zhodením atómových bômb. Doslova mu napísa, že "Atómová bomba možno ani nikdy nemusela byť použitá," dopísal že v skutočnosti, by „bol víťazom celý svet."
Stimson sa pochopiteľne ohradil a neodpovedal Grewovi celého pol roka! Až potom mu poslal aj to veľmi netypickú a riskantnú odpoveď. A vo svojich monografiách, (publikovaných v roku 1948), Stimson záhadne predpovedal to, čo revizionisti neskôr vyhlásia, že „história môže zistiť, že USA tým, že omeškali s vyjadrením svojho postoja [že Japonsko si môže udržať svojho cisára], predĺžili vojnu. “
V neskorších rokoch dvaja muži, ktorí mali blízko k Stimsonovi – McGeorge Bundy a Jack McCloy – povedali, že vo svojom milovanom plukovníkovi zaznamenali viac než len pár výčitiek ľútosti nad rozhodnutím zhodiť atómovú bombu.
Bola však Stimsonova vina a úzkosť oprávnené?
Krátka a stručná (a zrejme aj pravdivá) odpoveď je NIE!
Z memoárov a záznamov mužov, ktorí riadili Japonsko, ako aj zo šifrovanej káblovej komunikácie medzi ministrom zahraničných vecí Shigenori Togom a veľvyslancom v Moskve Naotake Sato je jasné, že japonská vláda nebola vôbec kapitulácii naklonená a ani zďaleka nevítala podmienky, ktoré navrhol Grew v máji 1945. V pozadí vedenia japonskej armády možno Togo zaujal túto ponuku a cisár a jeho hlavní poradcovia, hlavne Koichi Kido, snáď aj začali hľadať alternatívu k Armagedonu. Ale japonskí vojenskí vodcovia, ktorí podľa ústavy Meidži – ako aj hrozby teroru – v skutočnosti ovládali Japonsko, boli neoblomní. Boli odhodlaní vybojovať poslednú, totálnu „rozhodujúcu bitku“, tak aby vykrvácali USA až kým sa Amerika nebude doprosovať za mier. Armáda si chcela udržať nielen cisára, ale sa aj vyhnúť spojeneckej okupácii, odzbrojeniu a súdnym procesom s vojnovými zločinmi (lebo čo iné mohli čakať). Napriek ich želaniam o smrť z iného sveta, títo muži neboli vlastne tak úplne oklamaní. Veď žiadna armáda by sa nikdy nepokúsila pristáť na brehu bránenom miliónmi ľudí, ktorí sú tak ochotní zomrieť. Keby boli bývali USA prinútené k invázii, bol by ich tam čakal zaručený krvavý kúpeľ, a to ešte predtým, ako by obkľúčení Japonci napokon podľahli.
Je to paradoxné, ale atómové bomby vlastne zachránili ľudské životy. Iste, nevyhnutne žiaľ takým spôsobom, že jedných zachránili tým že iných zabili......
Stimsonov článok je však v jednom pozoruhodnom smere nesprávny. Nakoniec bomby „Little Boy“ a „Fat Man“ pravdepodobne nezachránili životy amerických a spojeneckých vojakov iba z jednoduchého dôvodu, že neboli vystavení riziku. Ale je tiež veľmi nepravdepodobné, že by sa invázia na Kjúšú, naplánovaná na 1. novembra, za akýchkoľvek (vtedajších) okolností bola aj uskutočnila. Podľa (vtedy) akceptovanej vojenskej doktríny musí obojživelná sila na dosiahnutie úspešného pristátia využívať „výhodu troch vojakov ku jednej bojovej sile (oproti zakopaným obrancom na pobreží)“.
A ako ukázal ázijsko-pacifický vojnový historik Richard Frank, začiatkom augusta 1945 zásahy Magic a Ultra ukázali, že „výhoda dvoch ku jednej“ alebo „troch ku jednej“ v jednotkách, ktoré pôvodne využívali hromadné invázne sily amerického generála Douglasa MacArthura bola už zmenšená na „jedna ku jednej“, alebo dokonca ešte horšie.
Hoci MacArthur, vtedajší najvyšší americký spojenecký veliteľ, tvrdohlavo (alebo ľahkomyseľne) odmietol spravodajské informácie naznačujúce veľké japonské posily, admirál Ernest J. King, šéf námorných operácií, rýchlo ustúpil od svojho dočasného súhlasu s inváziou. Dokonca aj náčelník generálneho štábu George C. Marshall, keď sa jednalo o jednotky na zemi, úzkostlivo hľadal riešenia, dokonca aj vrátane použitia viacerých jadrových zbraní na bojisku.
Namiesto invázie – vyhladovanie
Namiesto invázie do Japonska by vtedy americké vojenské sily s väčšou pravdepodobnosťou uplatnili stratégiu vyhladovania Japoncov.
Nový plán generála Carla Spaatza nahradiť „výpalné miesta“ presným bombardovaním bol zameraný na japonskú železničnú sieť prepravujúcu ryžu do nížiny Kanto okolo Tokia, kde žila veľká časť japonského obyvateľstva. V auguste 1945 väčšina Japoncov už žila z veľmi skromnej stravy. Do Vianoc, by zablokovaní a priškrtení v dodávkach, Japonci pomreli od hladu po miliónoch, hoci ich japonská armáda (ktorá mala zásoby potravín), by hladovala ako posledná. Podľa najpravdepodobnejších scenárov by sa bolo Japonsko ponorilo do chaosu a občianskej vojny – s oportunistickým miešaním zo strany Rusov, ktorí koncom augusta už napadli Sachalin a Kurilské ostrovy severne od Japonska a mali väčšie ambície vrátane okupačnej zóny v Japonsku.
Hneď ako začala okupácia Japonska vojskami USA, MacArthur okamžite doručil ťažko podvyživeným Japoncom tisíce ton jedla.
Atómové bomby nielenže zachránili mnoho tisíc Američanov ale možno aj milióny japonských životov, ale dokonca zachránili aj životy ešte väčšieho počtu Ázijcov mimo Japonska. Pod neľútostnou vládou japonskej cisárskej armády zomierali Číňania, juhovýchodní Ázijci a Indonézania rýchlosťou možno až 250 000 ľudí mesačne. Keby sa bola vojna vliekla, je strašné predstaviť si dystopiu, ktorá by zachvátila rozsiahle oblasti od Mandžuska po Borneo.
Za síce strašnú cenu, ale sa dá povedať, že atómové bomby vlastne odvrátili oveľa väčšiu katastrofu. Je tiež pravdepodobné, že na otrasenie fanatického odhodlania japonskej armády a konečnej konverzie cisára v prospech mieru, ako aj jeho vlastnej sebazáchovy, boli obe atómové bomby potrebné – taktiež ako aj sovietska invázia do Mandžuska. Na presvedčenie cisára možno stačila jedna bomba, no stačili aspoň dve, aby si japonská armáda uvedomila, že hrozba ďalších bômb ponúka výhovorku na kapituláciu, ktorá zachráni tvár – „dar od bohov“. Ešte istejšie je, že demonštrácia atómovej bomby, ak by bola čo i len praktická, by neurobila dojem na japonského ministra vojny Korechika Anamiho.
A Stimson, hoci aj dostal informáciu zo zachytenej šifrovanej káblovej komunikácie, nemal ako poznať rozsah japonskej neústupčivosti. Možno si predstavoval, že existuje viac „potopených liberálov“ ako Togo a hŕstka mierovo zmýšľajúcich byrokratov.
História mu však dala za pravdu, a to, že iba hrozný tvrdý šok môže Japoncov prinútiť vzdať sa.
