Príbeh z vojny - Jachtavý brat Lacko….
Príbeh je pravdivý, je z obdobia II. svetovej vojny, ale poznám ho iba z počutia (od rodičov), pretože ja som vtedy ešte nebol na svete.
Môj najstarší brat Ladislav sa narodil na jeseň 1941 v Hontianskych Nemciach. Cez vojnu bol teda dieťa.
Keď susedov dom v nočnom útoku totálne rozmetala ruská kaťuša rodičia spali v “prednej izbe” spolu s deťmi na jednej posteli. Tlaková vlna ich vyhodila do vzduchu, posteľ odhodilo od steny a všetci spadli na zem.
Keď sa brat prebral zo šoku ukázalo sa že jachce.
Bolo to vraj hrozné ho počúvať ako sa snaží a ako mu to vraj nešlo. Mama išla poprosiť nemeckých doktorov, ktorí mali urobený lazaret vo fare nad našou záhradou o pomoc. Tí chlapca prehliadli a povedali že je úplne zdravý a jediné čo by mu asi pomohlo je, keby sa opäť riadne vyľakal.
Keď sa priblížila frontová línia, nemecký veliteľ prikázal obyvateľom Nemiec opustiť dedinu, pretože sa predpokladalo, že tam budú ťažšie boje. Dospelí obyvatelia odišli za dedinu “na Vinice” a tam nad “Drienovom” v úbočí “Kukučky” v oblasti “Prostrednej cesty” odkopali prastaré tufové pivnice, o ktorých všetci (ale iba z ústneho podania svojich predkov) vedeli že tam sú už stáročia.
Pivnice vyčistili, a prakticky celá dedina sa do nich presťahovala – žili tam ako sa dalo. V tom priestore nie sú vodné studničky a ako pitná voda im slúžila voda z pár pivníc, ktoré boli zatopené (na čo niekoľkí hlavne mladší neskôr aj zdravotne doplatili). Samozrejme že v pivniciach žili spoločne aj viaceré rodiny. Po čase tam prišli aj niektorí chlapi, ktorí sa vrátili k rodinám, keď ich slovenskí dôstojníci pri vyhlásení (neskôr nazvaného Slovenského národného) povstania ponechali samých napospas a ušli “kade tade”.
Keď prišli Nemci na kontrolu pivníc, tak mali ženy medzi sebou presne podelené úlohy. Jedna rýchlo prehodila vrece cez kamenný poklop “žitnej jamy” ktoré pôvodne slúžia ako úschovňa poživne (ale, kde sa práve schovávali chlapi), druhá hneď na to vysypala zemiaky, a tretia išla k sporáku a zavrela vetrák aby sa dym valil do pivnice a znechutil Nemcov robiť dôkladnejšiu kontrolu.
Veď vlastne tam vtedy nešlo často o nič menej – “iba o holý život”.
Čo by tak asi mohol čakať vez vojnu vojenský zbeh nepriateľskej armády - no predsa iba guľku…
Ale niekedy boli aj svetlejšie chvíľky.
Jedno chladné doobedie postavili chlapi deťom snehuliaka. Ale aký by to bol snehuliak bez hrnca na hlave? Tak nejaký deravý našli a aj mu ho dali. Ale ani sa nestačili s ním pokochať a už pár metrov od nich vybuchol delostrelecký granát. V Ladzanoch už totiž boli vtedy Rusi a keď sa prieskumákom niečo kovové zablysklo v ďalekohľade, hneď tam pre istotu poslali “priateľský pozdrav”.
Nemci museli pred Rusmi (a Rumunmi) ustúpiť. Predtým však pre sťaženie ruského postupu zamínovali most a aj najbližší brod cez potok Štiavnička.
Keď sa Nemci stiahli z dediny smerom na Banskú Štiavnicu tak sa obyvatelia radostne vrátili naspať do dediny. Im zamínované miesta nerobili problém pretože používali staré pôvodné cesty a brody nad dedinou. Keď neskôr ruskí prieskumáci robili rekognoskáciu možného postupu tak síce zamínovaný most ihneď odhalili, ale na zamínovanom brode si to nevšimli a niekoľko z nich tam výbuch rozmetal na kusy. Bol to jeden major a pár vojakov (len tam mimochodom, dodnes im Nemčania nepostavili žiadny pomník).
Rusi obsadili dedinu, a pokračovali v prenasledovaní Nemcov smerom na Banskú Štiavnicu.
Dedinská fara nad našou záhradou sa stala opäť poľným lazaretom akurát že tam teraz operovali ruskí lekári a ruské zdravotné sestričky. Mama sa s bratom vybrala aj k nim, či by nevedeli pomôcť. Ale výsledok bol úplne rovnaký – aj ruskí doktori chlapca prezreli, skonštatovali že je inak úplne zdravý, a povedali presne tú istú diagnózu – mohlo by mu pomôcť iba to kedy sa opäť veľmi zľakol.
Ale ako vyľakať vlastné dieťa? Mama sa nešťastná vrátila domov a trápila sa či to takto zostane navždy?
Nezostalo. Na druhý deň dostali návštevu.
Prišla ruská zdravotná sestrička spoločne s ďalšou nejakou milosrdnou sestrou - mníškou a vysvetľovali že obchádzajú celú dedinu aby ľudia vyšli zo svojich domov a pootvárali si okná.
Ruskí pyrotechnici (sapéri) idú totiž skúsiť odmínovať most, ale je to vraj príliš zložité a nie je isté či sa to úspešne podarí.
Sestrička vzala brata na ruky a všetci vychádzali z domu. Ale vyjsť už nestihli. Keď boli v kuchyni nastal výbuch a most vyletel do vzduchu. Vstupné dvere, ktoré boli v hornej polovici presklené celé vytrhlo z pántov a dvere ich všetkých zhodili na zem. Sklenená výplň bola pochopiteľne úplne rozbitá a ležala na nich ako ľadové krúpy. Brat Lacko zamdlel.
Keď vstali zo zeme tak sestrička hovorí mame – “no už nemusíme ísť nikde”. Chlapca uložili spať v izbe do postele a keď sa po hlbokom niekoľko hodinovom spánku prebral tak bez jediného zajachtania povedal “Mamička”.
Brat vyrástol na poriadneho zdravého chlapa (na fotke je so svojim kamarátom - hercom Mariánom Labudom), z ktorého sa stal vojenský pilot stíhačiek a ktorého pri posledných oslavách rodná obec dokonca ocenila čestným občianstvom.
