Môj rodný kraj Hont je plný všeličoho. Okrem iného oj vynikajúcich ľudí!
Nielen, že je to raj pre poľovníkov, ale sa tam aj dopestuje a dozreje skoro všetko.
Ale k tomu treba aj včely! A tie sú pestované na území Hontu už od 11. storočia.
Počas základnej školskej dochádzky (v 60-tich rokoch minulého storočia, Bože ako ten čas uteká, že?) sme na vtedy (a asi možno aj dnes?) zvlášť vynikajúcej ZDŠ v Sebechleboch.
Dnes je šokla premenovaná na Základnú školu Antona Matulu. V čase tohto príbehu tam bol riaditeľ Ján Ozan s výbornou skupinou učiteľov, ktorí pre žiakov organizovali okrem výučby aj rôzne záujmové krúŹky, okrem športových a iných krúžkov aj včelársky.
Viedol ho pán Jozef Pollák zo Sebechlieb.
Pán Jozef Pollák bol veľmi múdry, láskavý pán, ktorý mal rôzne neuveriteľné schopnosti. Bol nielen vizionárskym včelmajstrom, ale aj hravo a bravúrne dokázal kreslil včielky a ich podrobnosti z anatómie, keď nám vysvetľoval ich funkciu, a navyše mal mimoriadnu schopnosť - bol výborným pedagógom a vedel pritiahnuť a prebudiť ku včelárstvu mladých.
Aj priamo hneď vedľa školy sme mali aj niekoľko včelstiev o ktoré sme sa poctivo (pod jeho vedením) starali.
Pán Pollák bol povolaním včelmajster.
Jeho včelia farma bola v Hontianskych Nemciach za dedinou smerom na Banskú Štiavnicu. Umiestnená bola na juho-západnom úpätí vrchu Dianiš, tesne vedľa (dnes už asi bývalej) horárne, kde bola dosť strmá skalnatá stráň.
Na kamenistej stráni boli rozmiestnené mocné drevené podstavce, na ktorých boli úle. Včelnicu nebolo potrebné vôbec ochraňovať, pretože na slncom vyhriatych skalách bolo vždy do klbiek skrútených plno hadov, ktoré všetkým okoloidúcim naháňali hrozný strach (niektoré boli aj dosť veľké), ale boli to iba neškodné užovky. Jediný problém mala pani horárka (horáreň bola hneď vedľa včelnici), ktorá musela starostlivo zatvárať dvere a okná, aby nemali plno hadov popod postele… Na spodku stráni pri ceste boli dve drevené budovy, vždy starostlivo utesnené a „zasírované“ (pre ochranu plástov a medu proti všelijakej hávedi). Chodili sme sa tam prakticky učiť, ako a čo sa má robiť okolo včelstiev a zároveň pomáhať. Dnes už žial včelia farma neexistuje a stráň je zarastená náletovými krovinami.
Byť včelárom to nie je iba povolanie, alebo hobby, ale je vlastne užitočný spôsob života v úplnom súlade s prírodou.
Nie je to iba o zisku! Veď aká bude „úroda medu“ vopred nikto nevie - záleží to na mnohých faktoroch, jeden rok môžete byť ziskový, nasledujúci naopak hlboko stratový.
Pán Pollák mal aj mladšieho usilovného pomocníka z Ladzian, Janka Drienku.
Ako som spomenul, pán Pollák bol včelmajster, ale vlastne správne by som mal napísať „včel-Majster“! Lebo on skutočne bol majster svojho remesla!
Do včelárskeho neba sa navždy zapísal tým, že vypestoval novú odrodu včelej matky – kráľovnej, ktorú nazval po rodnom kraji a tak ju aj v celom svete poznajú – „Včelia matka – Hontianka“. “Hontianka” je originálna včelia línia, ktorá je vhodná do nižších teplejších polôh, a jedná sa o pôvodný regionálny ekotyp včely spojený s regiónom Hont. Táto včelárska línia sa prezentuje vynikajúcimi vlastnosťami a to miernosťou, vynikajúcim čistiacim pudom, odolnosťou voči klieštiku, ako aj dobrým zhromažďovacím pudom.
Pán Pollák, vyšľachtil túto pôvodnú včeliu líniu Hontianka na osamelom mieste v katastre svojich rodných Sebechlieb - pod „Prostredným Vrchom“ ďaleko od dediny (kde nebolo žiadnych iných včelstiev) v kopcoch medzi „Starou“ a „Mladou Horou“.
Včelia kráľovná – matka „Hontianka“ preslávila Hont po celom svete.
Okrem štátov Európy ju Pollák distribuoval dokonca aj do Ameriky, Ázie, a Afriky. K včelárstvu pritiahol aj mnoho iných mladých ľudí, z ktorých sa niektorí stali v tejto oblasti uznávané vedecké kapacity (Ing. J. Kopernický Csc., Doc. Ing. J. Šimúth DrSc).
Dôležité je že odkaz pána Polláka stále žije.
Veď dnes sú už straty kolónií medonosných včiel pozorované všade na svete, čo zvyšuje ekologický i ekonomický záujem pre pestovanie včelstiev. Vedci odhadujú, že prežitie viac ako 90% hmyzom opelivých rastlín závisí na včele. Akýkoľvek výraznejší úbytok opeľovacieho hmyzu by mal za následok dramatickú zmenu v biodiverzite a s ňou spätých ekonomických aktivít. A keďže sú včely citlivé na životné prostredie, sú tiež považované za hlavných „bio-indikátorov“, čo ich stavia do úlohy symbolu biodiverzity. Ochrana včiel je preto prospešná pre všetky druhy opeľovacieho hmyzu, živočíchy a napokon aj človeka. Žiaľ dnes sú pôvodné ekotopy včiel, medzi ktoré patrí aj Hontianka vytláčané novými produkčnejšími druhmi.
Hlavným produktom včelárenia je samozrejme med, ktorý vďaka vynikajúcim podmienkam na Slovensku možno nazvať aj “tekutým zlatom Slovenska”, pretože kvalita slovenského medu často dosahuje, prípadne prevyšuje svetovú úroveň.
Sebechlebskí včelári medzi ktorými sú známe famílie ako Šimúth, Štímeľ, Kontráš, Lauko, Pastier či Demian, oživujú pôvodné tradície a propagujú chov včiel – svätia sviatok patróna včelárov Sv. Ambróza. V obci je napríklad zachovaných 8 ešte dobových včelínov, a založili aj “Sebechlebskú včeliu cestu”, vydali CD „Včelár som ja“ a pravidelne organizujú podujatie „Hontianska včela“.
S pánom Pollákom sme sa neskôr stali aj „širšia rodina“, keď sa jeho vnučka Marika vydala za vnuka mojej krstnej mamy Lacka. Vtedy mi na svadbe osobne porozprával túto zaujímavú, veselú históriu zo svojho života.
Tu je: - Odmena pre najlepšieho včelára Československa.
Niekedy v 60-tich rokoch bol pán Pollák oficiálne vyhodnotený ako suverénne najlepší včelár vo vtedajšom Československu. Vyhlásenie a slávnosť bolo pochopiteľne v Prahe a na druhom mieste bol nejaký (samozrejme tiež mimoriadne šikovný včelár) Čech. Ten to však strašne prežíval a nevedel sa preniesť cez skutočnosť, že ho predbehol „nějakej Slovák, někde ze zapadákova, kde není ani železnice “.
Ale bol tam ešte ďalší dôležitý aspekt! Prvá cena bol dvojtýždňový zájazd do Sovietskeho Zväzu, ale druhá cena – bolo osobné auto (sovietskej výroby značky „Pobjeda“).
Ale v tom čase to nebolo ako dnes, že idete do predajne a odídete už s autom (dokonca aj keď nemáte peniaze, že Vám ho dajú na leasing, či pôžičku). V tých časoch sa na auto dlho čakalo a ešte ste niekedy museli aj vopred zložiť určitú časť peňazí. Pánovi Pollákovi to vyhovovalo – a v zákulisí sa rýchlo medzi sebou dohodli a vymenili si miesta. Presvedčili aj porotu.
A nadšený Čech bol šťastlivo prvý a odišiel do ZSSR na dva týždne, a pán Pollák sa z Prahy vrátil domov ku svojim včeličkám na svojej novej Pobjede. A všetci boli spokojní.
Rozlúčim sa s Vami odkazom vynikajúceho slovenského vedca - tiež rodom zo Sebechlieb, ktorého pán Pollák ovplyvnil.
Doc. Ing. J Šimúth DrSc. sa zaoberal molekulárnnou biológiou, genovým inženierstvom a biotechnológiou. Vo včelárstve skúmal analýzu bielkovín a antibiotických peptidov materskej kašičky. Keď som s pánom Šimúthom (ktorý už tiež má svoje rôčky) konzultoval a upresňoval informácie o pánovi Pollákovi, lúčil sa so starosvetskou prosbou, aby som všetkých ľudí dobrej vôle pozdravil "spoločne a aj každého osobitne jednotlivo..." Tak to dovzdávam...
Pozdravujeme všetkých ľudí dobrej vôle - spoločne a aj každého jednotlivo!
Tento príspevok bol prvý krák pôvodne mnou uverjenený na Facebooku v sekcii: "Neše hontianske korene a výhonky".
