Konečne sme sa tesne pred koncom roku 2021 dočkali od Európskej Komisie dlho očakávaného a ešte dlhšie odkladaného rozhodnutia ohľadom jadrovej energie a taxonómie. Ale prosím pozor! Ide tu o veľké peniaze a aj o budúcnosť. Niektorí prívrženci jadrovej energetiky sa už aj tešia, ale možno sa však tešia predčasne...
Na začiatku chcem čitateľov upozorniť, že môj článok nie je namierený proti Európskej Únii (EÚ). Ja sám som mnohé roky v jej (EÚ) štruktúrach pracoval a vnímam ju ako doteraz najlepší medzinárodný politický a hospodársky výtvor.
Niečo na úvod...
Energia je jedinou univerzálnou menou; energia je to nevyhnutné na to, aby sa čokoľvek urobilo.
Premena energie na Zemi siaha od terratvorných síl platňovej tektoniky až po kumulatívne erozívne účinky dažďových kvapiek. Život na Zemi závisí od fotosyntetickej premeny slnečnej energie na rastlinnú biomasu. Ľudia sa pre svoju civilizovanú existenciu začali spoliehať na oveľa viac energetických tokov – od fosílnych palív až po fotovoltaickú výrobu elektriny. My - Ľudia sme jediným druhom, ktorý dokáže systematicky využívať energiu mimo svojho tela pomocou sily svojho intelektu a obrovského množstva artefaktov – od najjednoduchších nástrojov až po spaľovacie motory a jadrové reaktory. Epochálny prechod na fosílne palivá ovplyvnil všetko: poľnohospodárstvo, priemysel, dopravu, zbrane, komunikáciu, ekonomiku, urbanizáciu, kvalitu života, politiku a životné prostredie.
Primárna energia je inherentná energia alebo energetický potenciál prírodných javov a surovín pred ich ďalším spracovaním ľuďmi. Najdôležitejšími primárnymi zdrojmi energie sú fosílne palivá ako ropa, zemný plyn a uhlie, ako aj obnoviteľné zdroje ako veterná a slnečná energia. Keďže posledné dva zdroje sú akože nehmotné, ich faktory primárnej spotreby energie sú vnímané v množstve elektriny (druhotnej formy energie) vyrobenej prostredníctvom týchto zdrojov. Súčasná svetová pandémia koronavírusu spôsobila v roku 2020 pokles globálneho dopytu po primárnej energii až o štyri percentá.
Najbežnejšie druhy paliva.
Ropa je hlavným primárnym energetickým palivom na svete, po nej nasledujú ďalšie fosílne palivá ako uhlie a zemný plyn. Každý z týchto troch zdrojov mal v roku 2020 úrovne spotreby viac ako 100 exajoulov, zatiaľ čo iné typy palív sa spotrebovali podstatne menej. V posledných rokoch sa však obnoviteľné zdroje využívajú čoraz častejšie, keďže celosvetové investície do čistej energie sa od roku 2004 šesťnásobne zvýšili. Preto je aj súčasný moderný trend stavaný na energetických projektoch ktoré by umožnili sa spoliehať len na výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov. Napriek tomu, že tieto zdroje nesplňujú určité nutné podmienky (nevhodnosť do bázového – základného zaťaženia energetickej sústavy, pretože nie sú jednoducho technicky schopné zabezpečovať plynulé dodávky 7dní v týždni a 24 hodín denne), má to svoju logiku a aj opodstatnenie, a takéto energetické zdroje by určite mali byť podporované.
Motto EÚ: „Zjednotení v rozmanitosti“
Ale Európska Únia je však rôznorodá (čo je dokonca oficiálne uvádzané aj ako jej motto EÚ: „Zjednotení v rozmanitosti“), a mnohé členské štáty EÚ nedisponujú takými prírodnými podmienkami, že by to bolo možné. A preto nejaké požiadavky na dlhodobú energetickú sebestačnosť, a pritom sa spoliehať len na obnoviteľné zdroje sú jednoducho pre ne nesplniteľné.
Komisia pôvodne plánovala prijať klimatickú časť svojej taxonómie už skôr, ale bola nútená nájsť cestu prekonania rozporov medzi členskými štátmi EÚ, ktoré nesúhlasia s tým, či plyn a jadrová energia pomáhajú alebo škodia pokusom odvrátiť katastrofálnu zmenu zemskej klímy.
Vzhľadom k BREXITu, kde jedna jadrová veľmoc z EÚ odišla a v protiváhe Nemecku zostala ako jadrová veľmoc iba Francúzsko, tak najprv čakali ako v Nemecku dopadnú voľby (sic!), potom zase ako sa nové nemecké koaličné strany dohodnú (sic!), až sa to niekedy zdalo ako by bola celá EÚ nemecká gubernia.
Našťastie sa v Nemecku stal kancelárom pragmatický Olaf Scholz, ktorý po 16 rokoch vedenia Angely Merkel prevzal moc a diplomaticky aspoň čiastočne na začiatku „schladil“ protijadrové aktivity koaličnej strany zelených (prehlásením „že nie je riaditeľom cirkusu“) a že čo sa týka nemeckej zahraničnej politiky (kde chce hrať „prvé husle“ ministerka Zelených Annalena Baerbock (ktorá si brúsi zuby na Rusko a chce kvôli Ukrajine využiť projekt plynovodu North Stream 2), Scholz povedal, že kroky vlády „začínajú kancelárom“.
Napriek tomu ešte 16. decembra na stretnutí najvyšších hláv členských štátov - Summite EÚ sa neboli schopní dohodnúť na texte o energetických otázkach, a to práve čiastočne kvôli sporu o úlohe plynu a jadra v taxonómii. Zdá sa však, že Rusko nie je jediným problémom, v ktorom sa Scholz snaží oslabiť postoj nemeckých Zelených. Scholz je síce tiež „proti“ plánovanému začleneniu jadrovej energie do zelenej taxonómie EÚ, ale zároveň nechce aby sa Nemecko pripojilo k Rakúsku v žalobe na Európsku komisiu za jeho návrh plánov na taxonómiu. Tu je totiž Európska komisia (z právneho hľadiska) na pevných legálnych základoch, a podniknutie právnych krokov by bolo možné len v prípade, ak by Komisia pri navrhovaní pravidiel prekročila svoj mandát, ale nie proti ich obsahu.
Rozhodnutie Bruselu o plyne a jadre čelilo intenzívnemu lobingu zo strany krajín EÚ, ktoré sú v tejto otázke rozdelené.
Niektoré krajiny tvrdia, že sú potrebné investície do plynu, ktoré im pomôžu zbaviť sa viac znečisťujúceho uhlia (napríklad také Poľsko, ak odstavia svoje uhoľné elektrárne nemá okrem plynu a jadra vlastne šancu. Jedine že by celé svoje pobrežie zasypalo veternými vrtuľami) a iné varujú, že označenie tohto fosílneho paliva ako zeleného by podkopalo dôveryhodnosť pravidiel a vedúce postavenie EÚ v boji proti zmene klímy.
Podobne rozdeľuje členské krajiny aj jadrová energia.
V EÚ je 106 komerčných jadrových energetických reaktorov používaných na výrobu elektrickej energie (sumárne cca 104 GWe) prevádzkovaných v 13 z 27 členských štátov EÚ a predstavuje viac ako jednu štvrtinu elektriny vyrobenej v celej EÚ. Ale viac ako polovica jadrovej elektriny EÚ sa vyrába iba v jednej krajine – vo Francúzsku. Skupina desiatich krajín EÚ na čele s Francúzskom požiadala Európsku komisiu, aby uznala jadrovú energiu ako nízko uhlíkový zdroj energie, ktorý by mal byť súčasťou desaťročia trvajúceho prechodu bloku ku klimatickej neutralite. Krajiny využívajúce prebiehajúcu energetickú krízu v Európe obhajujú jadrovú energiu ako „kľúčový cenovo dostupný, stabilný a nezávislý zdroj energie“, ktorý by mohol chrániť spotrebiteľov EÚ pred „nestabilitou cien“. List, ktorý iniciovalo Francúzsko, a ktorý bol zaslaný Komisii s podpisom ďalších deviatich krajín EÚ, z ktorých väčšina už jadrovú energiu zaraďuje do svojho národného energetického mixu: Bulharsko, Chorvátsko, Česká republika, Fínsko, Maďarsko, Poľsko, Slovensko, Slovinsko a Rumunsko. Jadrové elektrárne vyrábajú viac ako 26 % elektriny vyrobenej v Európskej únii. „Nárast cien energií tiež ukázal, aké dôležité je čo najrýchlejšie znížiť našu energetickú závislosť od tretích krajín,“ Tieto krajiny jednoducho tvrdia, že nízke emisie CO2 paliva sú nevyhnutné pri prechode na zelenú energiu.
Naopak hlavne Nemecko, Luxembursko a Rakúsko sú medzi tými, ktorí sú proti, pričom uvádzajú ako najvážnejší argument obavy z rádioaktívneho odpadu.
Salámová metóda Greenpeace (a politických strán Zelených).
Zástupcovia politických strán Zelených získavajú (ak vôbec) vo voľbách do národných parlamentov relatívne nízke výsledky ale potom vo väčšine prípadov podobných výsledkov hlavných politických síl hrajú dôležitú rolu „jazýčka na váhe“, ku komu sa priklonia (aby sa mohol pohodlne zostaviť nový vládny kabinet). A tam si už kladú svoje požiadavky (napríklad proti jadrový politický postoj a prípadne ministerské miesto pre energetiku, či klímu a podobne) - inými slovami politicky vydierajú.
Hnutie Greenpeace (a z neho vyrastené politické strany „Zelených“ začalo protestovať proti testovaniu jadrových zbraní už v roku 1971. Keď pochopili že ich politici (kvôli jadrovým zbraniam) jednoducho prehliadajú, zamerali sa proti jadrovej energii ako takej. O významných a pre ľudstvo mimoriadne dôležitých mierových aplikáciách jadrovej energie mlčia. Ako svoje proti jadrové argumenty uvádzajú, že nové jadrové elektrárne sú drahšie a ich výstavba trvá dlhšie ako obnoviteľné zdroje energie, ako je veterná alebo solárna energia. To je v skutočnosti aj pravda, ale už samozrejme nehovoria, že je to vynútené novými nariadeniami jadrových dozorov, aby boli jadrové elektrárne ešte bezpečnejšie. Dokonca tvrdia, že „jadrová epocha“ sa už skončila a začala sa epocha obnoviteľných zdrojov. Samozrejme že je to nezmysel, tak ako ľudia objavili jadrovú energiu, už ju nikdy nezabudnú a ani sa s ňou nikdy nerozlúčia.
Mystická schopnosť gigantického uvoľňovania energie práve prostredníctvom jadrovej energie a jej malé poznanie medzi bežným obyvateľstvom je však ideálnym nástrojom na strašenie, a teda aj na ovládanie más....
A to je zase ideálne „palivo“ na politickú kampaň. Veď je známe prehlásenie jedného politika, ktorý v zjednodušenosti povedal, že: „stačí obyvateľstvo dobre niečím vystrašiť, a potom si s ním môžete robiť čo chcete...“
Ako to teda je?
Rakúsko:
Rakúsko je z pohľadu jadrovej energie v kvázi schizofrenickom stave. V roku 1978 už mali hotovú jadrovú elektráreň Zwentendorf (plánovali až tri JE), ale nikdy ju nespustili do prevádzky, pretože vtedajší kancelár Bruno Kreiski si bol príliš istý a pred jej spustením alibisticky vypísal referendum. Na referendum (5. novembra 1978) prišli v podstate iba protivníci jadra (aj to iba niečo na 50 percent), a v tesnej väčšine 50,47 % hlasov spustenie JE neodsúhlasili. Následne to urýchlene presadili aj do svojej ústavy. A tak sa Rakúsko dostalo vo vzťahu k jadrovej elektrárni do podobnej situácie ako bývalý fajčiar, ktorý sa ocitne pri niekom kto fajčí. Paradoxom je že práve vo Viedni je umiestnená Medzinárodná Agentúra pre Atómovú Energiu MAAE, a že priamo v hlavnom meste prevádzkujú tri (školské, výskumné)jadrové reaktory. V Rakúsku získali v posledných voľbách do parlamentu „Zelení“ najmenej hlasov. OVP získali 31,5 percent, SPO 26,9 percent, FPO 26 percent, NEOS – 5,3 percenta, a JETZT (ktorá zahŕňa ľavicovú a zelenú orientáciu) iba 4,4 percenta. Práve tento ich výsledok využil predseda Ľudovej strany OVP (dnes už pre podozrenia z korupcie a škandálu odstúpený) Sebastian Kurz, keď sa koncom roka 2019 dohodol so stredo-ľavými Zelenými, čím sa po druhýkrát stal rakúskym kancelárom, za cenu že Wernera Koglera, lídra Zelených vymenoval ako svojho zástupcu. Pre rakúskych Zelených to znamenalo prielom, pretože po prvýkrát sú zastúpení vo výkonnej zložke vlády na národnej úrovni. Zelení sa predtým neúspešne zúčastňovali na koaličných rokovaniach na celoštátnej úrovni a pôsobili ako koaliční partneri, ale iba vo viacerých krajinských vládach.
A čo sa týka energetiky – Rakúskym spolkovým ministrom pre klímu, životné prostredie, energetiku, mobilitu, inovácie a technológie sa stala práve zástupkyňa Zelených Leonore Gewessler. A tá sa ako ich ministerka (aký paradox, najmenší partner) vyhráža EÚ súdom práve kvôli jadru a taxonómii.
Nemecko:
Aj v Nemecku je to podobné. V posledných voľbách do parlamentu taktiež získali „Zelení“ najmenej hlasov! CDU/CSU získali 26,8/6,2 percent, SPD 20,5 percent, AfD 12,6 percent, FDP 10,7 percent, Linke 9,2 percenta a Grüne – najmenej - iba 8,9 percenta. Napriek tomu sa práve Strana zelených stala po koaličných rokovaniach druhým najväčším partnerom v terajšej nemeckej koaličnej vláde.
A čo sa týka energetiky - ministrom pre klímu a hospodárstvo a vice-kancelárom sa stal Robert Habeck práve zástupca strany Zelených.
A Steffi Lemke – zakladateľka Zelených ešte v bývalej NDR sa stala spolkovou ministerkou životného prostredia, ochrany prírody, jadrovej bezpečnosti a ochrany spotrebiteľa.
Luxemburg:
V Luxemburgu, ktoré je taktiež protijadrové, je trošku situácia iná. Najviac získala CSV a to 33,7 percent, potom LSAP 20,3 percenta, DP 18,3 percenta, Zelení 10,1 percenta, Strana ADR 6,6 percenta a Lavičiari DL 4,9 percenta. Ale dobre si všimnite – aj tu je ministrom pre energetiku starý ostrieľaný protijadrový aktivista Claude Turmes.
Turmes bol skoro 20 rokov poslancom Európskeho parlamentu, kde sedel na stoličke podpredsedu poslaneckého klubu Strany zelených. Okrem toho že bol členom viacerých výborov, kde sa zapájal do protijadrových aktivít, bol v rokoch 2004 až 2018 aj predsedom EUFORES (Európske fórum pre obnoviteľné zdroje energie), medzi-parlamentného združenia na podporu obnoviteľných energií v Európe. Ale Luxemburg je protijadrový aj bez Turmesa. Politickí predstavitelia sa (zbytočne a neoprávnene) obávajú hlavne blízkej francúzskej jadrovej elektrárni Cattenom, ktorá je iba 22 km od luxemburského hlavného mesta. Luxemburg je tak bohatý, že navrhol Francúzsku že JE odkúpi (a odstaví), resp. že im zaplatí všetky náklady spojené s jej neprevádzkovaním a odstavením (a vyradením). Francúzi to samozrejme prešli diplomatickým mlčaním.
Dánsko:
V posledných voľbách v Dánsku získali Zelení iba 6,9 percent a boli v poradí úspešnosti až šiestou politickou stranou. Najviac získala strana SD(A) – 25,9 percent, potom Venstre (V) – 23,4 percenta, potom DPP(O) – 8,7 percenta, ďalej DSLP(B) – 8,6 percent, Zelení - RGA (Ø)– 6,9 percent, a CPP(C) s 6,6 percentami. Ostatní mali iba tri a menej percent. Dánsky minister pre klímu, energetiku a verejné služby je Dan Jørgensen zo Sociálnodemokratickej strany SD(A). Áno, Dánsko je jedna z krajín, ktoré nechcú aby bolo jadro zaradené do taxonómie. Ale treba vnímať ich špecifické podmienky. Dánsko bolo dokonca kedysi v popredí jadrového výskumu a aj samé plánovalo výstavbu jadrových elektrární. V roku 1985 však dánsky parlament prijal uznesenie, že v krajine sa jadrové elektrárne nebudú stavať a v súčasnosti fakticky neexistuje žiadny krok, ktorý by túto situáciu zvrátil. Napriek tomu im to ale vôbec nebránilo v tom, že ešte pred pár rokmi veselo kupovali a importovali z okolitých zahraničných jadrových elektrární. Dánsko vyrábalo asi 20 % svojej elektriny z uhlia a ešte viac ako 45 % z vetra. Dnes je už viac ako 50 percent dánskej elektrickej siete poháňanej veternou a solárnou energiou; a Dáni očakávajú že do roku 2027 budú obnoviteľné zdroje energie pokrývať 100 percent ich spotreby elektrickej energie. Majú k tomu solídne hlavne teritoriálne predpoklady. Okrem toho, že každá polovica Dánska je súčasťou samostatných veľkých elektrických sietí sa už vyše pol storočia (od ropnej krízy v roku 1973) dánsky výskum a inovácie venujú trendom k prechode na čistú energiu. Predstavte si ostrov v Severnom mori. Namiesto toho, aby sa to hemžilo dovolenkármi (veď kto by tam aj nakoniec išiel, do takej studenej vody?), sú tam postavené stovky veterných turbín, priemyselných hál a palivových nádrží, ktoré poskytujú čistú elektrinu, čisté palivá a ekologické inovácie pre milióny európskych domácností. Tou víziou je Dánsky energetický ostrov, ktorý sa u nich zrejme čoskoro stane realitou ako prvý energetický ostrov na svete. Za posledné štyri desaťročia Dánsko vyvinulo špičkový veterný priemysel. Vďaka inovatívnym technológiám, inteligentnej regulácii a finančnej podpore od vlády je teraz veterná energia v Dánsku rovnako konkurencieschopná z hľadiska nákladov ako energia vyrábaná fosílnymi palivami. V Dánsku je dnes veterná energia na pevnine najlacnejším zdrojom energie. Už o pár rokov očakávajú, že veterná energia aj na mori bude tiež nákladovo konkurencieschopná, k čomu dáva dánska vláda veľké investície.
Portugalsko:
Aj táto krajina EÚ sa otvorene stavia proti jadrovej energii do taxonómie. Je to zaujímavé, pretože Portugalsko je jednou z krajín EÚ s najvyššou energetickou závislosťou (cca 75,9 % v roku 2018) najmä z dôvodu nedostatku fosílnych zdrojov energie. Práve preto sa však Portugalsko v posledných dvoch desaťročiach výrazne zameralo na rozvoj obnoviteľnej energie, najmä veternej a solárnej, čo krajine pomohlo znížiť energetickú závislosť a je odhad že závislosť Portugalska od fosílnych palív bude do roku 2030 približne 65 %. Bez vlastnej ropy, uhlia alebo plynu bolo Portugalsko vlastne prinútené sa zaoberať otázkou energetických technológií. Dnes buduje jedny z najväčších solárnych, veterných a vlnových elektrární na svete. Už v roku 2010 takmer 45 percent elektrickej energie v portugalskej rozvodnej sieti pochádzalo z obnoviteľných zdrojov. Portugalsko bolo tiež prvou európskou krajinou, ktorá v roku 2016 prijala americký skvapalnený zemný plyn (LNG) cez prístav Sines. V období od februára 2016 do mája 2021 prijalo 45 nákladov amerického LNG v celkovom objeme 147 miliardy kubických stôp (Bcf) zemného plynu. Portugalsko je v súčasnosti na 15. mieste na svete (a na 6. mieste v Európe) s 1,9 % celkového dovozu LNG do USA. Najväčším dodávateľom pre Portugalsko je Nigéria. Portugalsko je aj naďalej svetovým lídrom vo výrobe energie z obnoviteľných zdrojov. Dnes je v Portugalsku hlavným zdrojom elektriny veterná energia. Na konci roka 2020 bola kapacita veternej energie v kontinentálnom Portugalsku 5 456 MW a predstavovala veterná energia 23,7 % z celkovej výroby elektriny. Aj solárna energia v portugalskom energetickom mixe stále rastie. Na konci roka 2020 predstavovala inštalovaná kapacita solárnej energie celkovo 1,03 GW a predstavovala 3,6 % z celkovej výroby elektriny v roku.
Belgicko:
No a tento prípad je úplne bizarný. Belgicko má bohatú a veľmi plodnú jadrovú históriu.
Práve v Belgicku (v Mole) bol v roku 1962 uvedený do prevádzky prvý tlako-vodný reaktor (PWR) postavený v Európe (prototyp BR3 PWR s výkonom 11 MWe, ktorý bol darovaný Belgicku Američanmi za ich pomoc (urán z Belgického Konga) počas II. Svetovej vojny v projekte Manhattan. O 4 roky na to už spúšťali do prevádzky komerčné JE a úspešne v tom spolupracovali s Francúzmi. Belgicko má vynikajúci jadrový výskum a vývoj (hlavne v SCK/CEN v Mole). Ich výskumný reaktor BR2 produkuje asi 16 % svetovej produkcie Mo-99/Tc-99m na lekárske účely. Belgicko spoločne s Nemeckom a Holandskom, postavili prototyp rýchleho množivého reaktora (300 MWe v Kalkare v Nemecku), ktorý však nebol nikdy spustený. Belgicko sa podieľalo aj na francúzskom rýchlom reaktore Superphénix. Práve v Mole vymysleli a vytvorili kombinované jadrové palivo MOX, ktoré úspešne využíva množstvo JE vo svete. Belgicko má však jednu veľkú nevýhodu – krajina je národnostne (a následne hospodársko-politicky) rozdelená. Je to proste krajina dvoch jazykových a politických realít, čo sa sa to stalo čoraz konfliktnejším hlavne v poslednom desaťročí (neustály vzostup pravice vo Flámsku). Táto dynamika vo Valónsku do značnej miery chýba. Okrem toho Brusel slúži ako hlavné mesto Európskej únie od konca 50. rokov 20. storočia, kde sídli väčšina jej inštitúcií. V dôsledku toho sa odvtedy usadilo v Belgicku čoraz viac občanov EÚ, a to dočasne aj natrvalo. V súčasnosti tvoria občania EÚ možno aj viac ako polovicu celkovej populácie inej ako štátnej príslušnosti Belgicka. Navyše Belgicko bolo kedysi koloniálnou mocnosťou – z čoho bola jasne priamo ovplyvnená aj jeho migračná politika. Pre nie príliš čestných politikov je to vítaná oblasť a „palivo“ na všetky možné zákulisné ťahy. Prejavilo sa to žiaľ aj v jadrovo energetickej politike krajiny. Vláda doslova zdierala jadrové energetické spoločnosti vynútenými drakonickými poplatkami a dokonca si odhlasovali aj zákony od vynútenom predčasnom odstavení jadrových elektrární. Neuveriteľné, ako politika dokáže ruinovať pragmatické pre obyvateľstvo prospešné podnikanie.
V posledných parlamentných voľbách aj v Belgicku získala politická strana Zelených taký slabý výsledok, ktorý ju radil až na 10. miesto! Najviac získala politická strana N-VA – 16 percent. Strana V-B – 12 percent. Strana PS – 9,5 percenta, CDV – 8,9 percenta, Strana PVDA-PTB – 8,6 percenta a Open Vld 8,5 percenta, Strana MR – 7,6 percenta, strana sp.a – 6,7 percenta, Strana Ecolo – 6,14 percenta a strana Zelených (Groen) iba úbohých 6,1 percenta! Ale pri kreovaní novej Belgickej koaličnej vlády použili opäť starý osvedčený trik s „výťahovou politickou stranou“ (tj. stranou, ktorej celá členská základňa by sa pomaly zmestila do nákladného výťahu) – zobrali do partie aj stranu Zelených (Groen).
A čo si myslíte? Aké obsadili miesta? – Áno, predpokladáte úplne správne – Ministerka energetiky je nominantka Zelených – Tinne Van der Straeten, a Ministerka štátnej služby, verejných podnikov, telekomunikácií a poštových služieb je tiež ich nominantka - Petra De Sutter, ktorá je mimochodom pôvodne gynekologička a v súčasnosti pôsobí aj ako federálna podpredsedníčka vlády. Samozrejme že je členka strany Groen, a ktorá je pre zaujímavosťprvou transgender ministerkou v Európe.
Ale nielen národné štáty hrajú dôležitú úlohu v rozhodovacom procese EÚ.
Bruselské zákulisné ťahy - Politická kuchyňa je často záhadná....
Je všeobecne známe, že Nemecké párky sú znamenité. A veľký konzervatívny nemecký štátnik, diplomat a spisovateľ, Otto Eduard Leopold von Bismarck vraj údajne kedysi povedal, že: „aby sme si zachovali rešpekt voči párkom ako aj k zákonom, je lepšie sa nepozerať ako vznikajú.“ Ale to neplatí iba v Nemecku. Lebo hlavne výsledok (teda v tomto prípade konečný kvalitný „zákon“, či „smernica“ resp. „nariadenie“ je to čo sa počíta a nie to čo sa okolo toho pohovorilo. A nie je to inak ani na úrovni Európskej Únii.
Skúsme sa na to spoločne pozrieť....
Najdôležitejším a hlavným aktérom v tejto oblasti v EÚ je Franciscus Cornelis Gerardus Maria (Frans) Timmermans, holandský politik a diplomat, ktorý od roku 2014 pôsobí ako prvý podpredseda Európskej komisie a od roku 2019 pôsobí v komisii von der Leyenovej ako výkonný podpredseda Európskej komisie pre Európsku zelenú dohodu a európsky komisár pre opatrenia v oblasti klímy. Je to človek, ktorého v žiadnom prípade nemožno podceňovať, veď do politiky prišiel z vojenskej kontrarozviedky! Je to skúsený harcovník,
Timmermans bol hlavným kandidátom Strany európskych socialistov (PES) na predsedu Európskej komisie v minulých voľbách do Európskeho parlamentu, ktoré sa konali v máji 2019. Nakoniec mu však k zvoleniu za predsedu EK nepomohlo ani odstúpenie slovenského kandidáta Maroša Šefčoviča (ktorý sa pôvodne tiež o túto funkciu uchádzal), pretože ho zablokovali hlavne šéfovia vlád členských štátov EÚ zo skupiny V4 (Česko, Poľsko, Maďarsko a Slovensko).
Timmermans bol dlhé roky v službách holandského ministerstva zahraničných vecí (aj štátnym tajomníkom a ministrom) Holandska. Tri roky strávil napríklad ako zástupca tajomníka holandského veľvyslanca v Moskve. Pred tým ako sa sám stal otvorene aktívny v politike bol asistentom európskeho komisára Hansa van den Broeka, ako aj hlavným radcom a súkromným tajomníkom Maxa van der Stoela, vysokého komisára pre národnostné menšiny Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE). Keď v marci 2014 Holandsko hostilo „Samit o jadrovej bezpečnosti“ práve Timmermans ako minister zahraničných vecí vítal všetkých prítomných zástupcov.
O jadrovej energii má Timmermans „svoj názor“ – žiaľ ten je negatívny.
Napríklad vo svojom prejave (vtedy ako ministra zahraničia) na Konferencii o jadrovej bezpečnosti vo Viedni obhajoval že Holandsko muselo prehodnotiť otázky jadrovej bezpečnosti (v roku 2005) iba z toho dôvodu, že dvaja blázniví aktivisti Greenpeace vyliezli na betónovú kopulu reaktorového bloku, (pričom im bezpečnostná služba JE nič neurobila, pretože vedela, že tam nič zlé okrem propagandy nemôžu vykonať).
Ale to nie je ešte všetko....
26. októbra 2020 počas online rozhovoru s Fatih Birolom, výkonným riaditeľom Medzinárodnej energetickej agentúry (IEA) Timmermans prehlasoval, že pokiaľ ide o jadrovú energiu, tak EC „zachováva technologicky neutrálny prístup“, a bude sa toho držať naďalej. Ale zároveň musel priznať, že „Obrovskou výhodou jadrovej energie je samozrejme to, že je bez emisií,“ a po tlaku vo vzťahu k novým JE prehlásil keď sa ho Birol pýtal priamo na jeho názory že, „Ak prídete k záveru, že je to vaša najlepšia voľba, EC vám určite nebude stáť v ceste,“ odpovedal. Čo z toho vyplýva? „Iba“ to, že podľa Timmermansa Európska komisia nebude blokovať štátnu pomoc na nové jadrové projekty ale z EÚ rozpočtu (čítaj vlastne „z našich peňazí“) by na to nemala dať ani Euro!
Timmermans má za svojho šéfa kabinetu (tj. človek ktorý je jeho prvá ruka a v pozadí manažuje všetko potrebné) Diederika SAMSOMa, bývalého dlhoročného pracovníka Greenpeace a veľmi silného odporcu (dá sa povedať až fanatika) jadrovej energie.
Diederik Samsom by mohol byť asi správne opísaný ako ohnivý aktivista, vždy bojujúci proti niečomu aj viac ako je zdravé a rozumné. Už ako stredoškolák keď koncom osemdesiatych rokov čelili školy zlučovaniu, Samson a traja jeho spolužiaci obsadili školu na osem dní čo samozrejme zaujalo médiá a dokonca aj národné noviny, aby zistili, o čom je ten rozruch. Samsom pochádza z mestečka Groningen (univerzita s jadrovým výskumom), ktoré je iba 13 km od holandskej JE Borssele. V čase jadrovej katastrofy v Černobyle mali v JE Borssele už pripravené projekty na ďalšie jadrové bloky a dokonca už aj personál vo výcviku. Samsom mal vtedy pätnásť rokov, stal sa aktivistom Greenpeace a to ho sprevádza celý jeho život. Riaditeľ kampane Greenpeace Joris Thijssen, hovorí, že Samsom kombinuje stratégiu s veľkými ústami. V roku 2001 Samsom s kolegami pri demonštrácii Greenpeace proti preprave jadrového odpadu do Dodewaardu, oklamali tri policajné kordóny, (kúpili si starú policajnú dodávku obliekli si tmavomodré svetre a takto sa dostali k bráne kde sa pripútali) – policajti si sprvoti mysleli, že majú do činenia s kolegami policajtmi. Samsom, vo svojom zápale vyštudoval dokonca jadrovú fyziku, a využíva svoje znalosti v službách svojho politického aktivizmu, čo nahnevalo jeho bývalého profesora reaktorovej fyziky Huga van Dama, ktorý ho nazval „demagógom“, ktorého komentáre o jadrovom odpade śú „v skutočnosti nepodložené“. Dokonca aj jeho tvrdohlaví kolegovia z Greenpeace si niekedy mysleli, že Samsom zašiel príliš ďaleko – napríklad pri potápaní sa v blízkosti jadrovej elektrárne vo Francúzsku (podľa jeho kolegu Thijssena, ktorý to povedalpre noviny) asi ohrozil aj životy svojich kolegov. Podľa Samsomovho dlhoročného kamaráta Duyvendaka (ešte zo študentských čias) má Samsom radšej konfrontáciu ako kompromis!Aj Liesbeth van Tongeren, bývalá riaditeľka Greenpeace (poslankyňa GroenLinks), tvrdí, že Samsom je niekedy príliš emocionálne zaangažovaný“. Samsom bol určitý čas dokonca šéfom politickej Labouristickej strany PvdA a mal ambície sa stať dokonca premiérom. Nakoniec to ale dopadlo inak - strana pod jeho vedením stratila väčšinu svojej voličskej základne, a Samsom bol ako jediný za celú politickú históriu v krajine odvolaný svojimi voličmi z postu predsedu PvdA.
Niektorí čitatelia by však mohli namietať: A čo nás do toho, koho má Timmermans ako svojho pomocníka. A aj by mali pravdu, keby ten pán nesedel na takom dôležitom strategickom poste v EÚ....
Nič nie je dokonalé....
A ani EÚ nie je dokonalá. A tak ako sa zvykne hovoriť že „všetko záleží od kádrov“, aj tu je to presne tak. Jej (EÚ) najväčším bohatstvom, ale zároveň aj nedostatkom a aj najväčšou hrozbou sú ľudia.
V Európskej komisii je kabinet osobným úradom európskeho komisára. Úlohou kabinetu je mu (svojmu komisárovi) poskytovať politické usmernenia. Členovia kabinetu sú v rámci nomenklatúry vlády Spojeného kráľovstva rovnocenní so špeciálnym poradcom alebo „SPAD“. Prípravu technickej politiky má na starosti Európska verejná služba. Tento výraz sa nesmie zamieňať s najvyšším rozhodovacím orgánom Európskej komisie známym v lexike EÚ ako „Kolégium komisárov“ (vo väčšine politických systémov označované tiež ako „kabinet“).
Samotné Kabinety jednotlivých komisárov sa považujú za skutočnú koncentráciu moci v rámci Európskej Komisie.
Zvyčajne pozostávajú zo šiestich členov, pričom aspoň dve musia byť ženy, a najviac traja môžu mať rovnakú národnosť ako komisár a musí to odrážať aj regionálnu rozmanitosť Únie. Presné zloženie sa však počas funkčného obdobia komisára môže meniť.
Šéfom kabinetu (podľa francúzskeho: Chef de Cabinet) je vlastne niečo ako „tajný radca“ v pozadí. Organizujú svojich podriadených členov kabinetu (pre určitú oblasť), právne služby a generálneho sekretariátu. Pred kolégiom komisárov pripravujú na poslednú chvíľu návrhy zákonov, a sú vnímaní ako „politický ekvivalent kolégia kardinálov“ s veľkou mierou maskovania a zákulisnej práce. „Najšpeciálnejšia“ z nich je skupina pre medzi inštitucionálne vzťahy (predtým parlamentné záležitosti), pretože poskytuje Európskej Komisii včasné varovanie o tom, čo si asi Európsky Parlament myslí – predtým, ako zamietne návrhy Komisie. Na tieto stretnutia sú posielaní tí najšikovnejší zamestnanci. Šéfovia kabinetov Európskych Komisárov sa stretávajú každý týždeň na tzv. stretnutí „Hebdo“ – najdôležitejšom stretnutí európskych úradníkov, ktorí vlastne z pozadia riadia prácu Komisie a komisárov. Závery, odporúčania a nevyriešené otázky sa predkladajú vedúcim kabinetu na ich týždenné stretnutie „Hebdo“ v rámci prípravy na zasadnutie kolégia. A práve tu – na stretnutí Hebdo sa zase rozhoduje o tom, ktoré body by mali byť (ak vôbec) otvorené na diskusiu v kolégiu (teda zasadnutí komisárov – Európskej Komisie). Na všetkých prípravných stretnutiach kolégia vystupujú šéfovia kabinetov a prípadne členovia kabinetov v mene svojho príslušného člena Európskej Komisie (čítaj Komisára); pre fungovanie rozhodovacieho procesu Komisie je preto mimoriadne dôležité, aby šéf kabinetu a členovia kabinetu boli poverení svojim členom Komisie s jasným postojom. Inými slovami – medzi Európskym Komisárom a jeho šéfom kabinetu musí byť úplná zhoda, dalo by sa povedať až súzvuk....
Pri svojom nástupe do terajšej funkcie prehlásil Timmermans o Samsomovi, že „je to ten najlepší človek na toto miesto...“ – to hovorí za všetko...
No a tu sme pri koreni veci.
Komisári skladajú prísahu na Európskom súdnom dvore v Luxemburgu, úradníci EÚ inštitúcií taktiež skladajú pri svojom nástupe do funkcie prísahu, že sa zaväzujú dodržiavať EÚ zmluvy a byť úplne nezávislí pri plnení svojich povinností počas svojho mandátu. Že budú úplne nezávislí pri plnení svojich povinností vo všeobecnom záujme Únie; že nebudú žiadať ani neprijímať pokyny od žiadnej vlády ani od žiadnej inej inštitúcie, orgánu, úradu alebo subjektu; že sa zdržia akéhokoľvek konania nezlučiteľného s ich povinnosťami alebo plnením ich úloh atď.... Možno sa mýlim, ale v prípade týchto dvoch pánov som o naplňovaní daných podmienok som na veľmi silných pochybách.
Človek, ktorý žije celý svoj predošlý život v určitom smere by musel mať na to aby tento smer zmenil extra závažný (a to aj osobný) dôvod. Skrátka, ťažko je prekročiť svoj vlastný tieň, asi sa to ani nedá.....
Čerstvý škandál okolo Timmermansa.
Technická Univerzita Delft plánuje udeliť podpredsedovi Európskej komisie Fransovi Timmermansovi čestný doktorát „za uvedenie energetickej transformácie do agendy v Holandsku, Európe a vo svete“. Čestný doktorát by mal byť udelený počas osláv Dies 14. januára, počas ktorých TU Delft oslávi svoje 180. výročie s témou „Zrýchlenie energetického prechodu“. TU Delft udelí dva ďalšie vedecké čestné doktoráty: nemeckému profesorovi Jürgenovi Janekovi a americkej podnikateľke v oblasti CO2 Dr Jennifer Holmgrenovej.
Kým sa o posledných dvoch nediskutuje, proti Timmermansovi sa zdvihla veľká kritika a odmietavé e-maily ako aj spoločná petícia (s vyše 3000 podpismi) nielen od študentov TU, ale aj akademických predstaviteľov, proti udeleniu Timmermansovi doktorát. Argumentujú, že je to zneváženie vedeckej hodnosti, a že „Timmermans nie je žiadny vedec, ale prefíkaný politik“.
Nakoniec ukazuje sa to aj v navrhovanom texte o jadrovej energii a EÚ taxonómie. Pocítili, že sa tomu zrejme nevyhnú ,pretože v tomto roku bude predsedníctvo EÚ kurírované dvoma krajinami ktoré sú pro-jadrové – prvý pol rok Francúzsko a druhý Česká republika, a navyše aj ich domovská krajina Holandsko plánuje postaviť dve nové jadrové zariadenia po roku 2030 a predĺžiť životnosť svojho jediného 485 MW reaktora Borssele. Holandsko tiež uviedlo, že uľahčí výskum nových reaktorov, podporí inovácie, vypíše výberové konania a prehodnotí finančné príspevky do jadrovej technológie. A tak Timmermans s Samsomom do textu dali nezmyselné ohraničenie že je jadrová energia je udržateľná „len dočasne“, do roku 2040 v prípade existujúcich elektrární a do roku 2045 v prípade plánovaných zariadení. Skrátka, keď to nemôžu úplne zastaviť – aspoň to sťažia....
Najlepšie to asi vystihuje staré slovenské príslovie: „Nebude zo psa slanina, ani z vlka baranina...“, zrejme šéfovia vlád V4 veľmi dobre vedeli čo robia, keď Timmermansovi zablokovali cestu aby sa stal šéfom Európskej Komisie.
