V minulom článku sme spomenuli, že jadrová energia v Belgicku znamená okrem iného aj 2000 priamych pracovných miest z celkového počtu 4500 pre celý jadrový priemysel; 2 milióny hodín subdodávateľskej práce v priemere za rok; Ročné investície viac ako 100 miliónov eur a že kedysi dve z troch elektrických lámp svietili z výroby belgických jadrovéch reaktorových blokov.
Áno, zdalo sa že všetko išlo hladko, belgická jadrová energetika bola ako hus, či sliepka čo znáža zlaté vajcia., všeto sa zdalo byť OK....ale bolo to iba zdanie....
Kým nezasiahli politici...
Najväčším problémom v Belgicku je jeho turbulentná vnútorná politika. Belgicko to zdedilo historicky vlastne už od svojho vzniku (podobne ako kedysi Československo). A aj keď dvojitá jednota (náboženská a aj jazyková) umožnila kedysi vytvorenie štátu, malo to len krátke trvanie (tá jednota) – pretože náboženský rozpor medzi cirkvou a štátom a jazykový rozpor medzi holandsky a francúzsky hovoriacimi komunitami v konečnom dôsledku formovali v podstate trvalú dynamiku belgickej politiky.
Viedlo to k tomu, že v závislosti od jazyka, ktorým hovorí väčšina jej obyvateľov, tam bola každá obec – ako najmenšia administratívna jednotka v Belgicku – zahrnutá do jednojazyčného regiónu – holandského, francúzskeho alebo nemeckého – s výnimkou obcí v Bruseli, ktoré boli v jedinom dvojjazyčnom regióne. Centrom problému bol však aj Brusel. Pôvodne holandsky hovoriace mesto sa rýchlo „zfrancúzštilo“ kvôli svojej úlohe hlavného mesta, ktoré samozrejme priťahovalo francúzsky hovoriacich úradníkov a elity. Je preto pochopiteľné, prečo táto dvojaká otázka, jazyková aj územná, predstavuje jeden z hlavných základov belgickej politiky, čo vedie k federalizácii Belgicka s tromi spoločenstvami (Flámskym, francúzskym a nemecky hovoriacim) a tromi regiónmi (Flámskym, Valónsko a hlavné mesto Brusel).
História belgického federalizmu naznačuje, že politická dynamika tejto krajiny je skôr fragmentačným faktorom ako prínosom jednoty. Je zrejmé, že unitárny štát sa stal federálnym.
Belgický kompromis.
Tento vývoj bol vždy založený na kompromise, ktorý uspokojí každú stranu. Flámske elity sa napríklad rozhodli zlúčiť Flámske spoločenstvo s Flámskym regiónom do jedinečného celku s jedným parlamentom a jednou vládou. Frankofónne elity sa zasa rozhodli, že Francúzske spoločenstvo (ktoré sa stalo, ako už bolo spomenuté vyššie, Valónsko-Bruselskou federáciou) bude – lingvistickým – spojením medzi francúzsky hovoriacimi osobami vo Valónsku a Bruseli. Tieto voľby odrážajú rôzne vízie toho, čím by Belgicko malo byť: pre väčšinu flámskych elít by sa Belgicko malo zakladať na dvoch spoločenstvách – Flámskom a Frankofónnom – a pre väčšinu frankofónnych elít by Belgicko malo byť založené na troch regiónoch – Flámsko, Valónsko. a Bruseli. Tu sa objavuje paradox belgického federalizmu: Flámovia uprednostňujú jazykové väzby dané Spoločenstvom, ale potrebujú, aby regióny zabezpečili jasné hranice a získali väčšiu autonómiu, zatiaľ čo frankofónni uprednostňujú regionálnu víziu, aby uznali Brusel ako plnohodnotný región, ale potrebujú Francúzske spoločenstvo na prepojenie Bruselu a Valónska.
Autor tohto článku pôsobil viacero rokov v Bruseli (ešte dokonca aj pred prijatím Slovenska do EÚ) a osobne zažil situácie keď sa v niektorých regiónoch tvárili úradníci, či dokonca predavači že nerozumejú jednému, alebo druhému jazyku resp. tretiemu a uprednostnili v komunikácii napríklad angličtinu. Pri diskusii s poslancami belgického parlamentu som bol prekvapený ich nadchýnaním sa z Československého príbehu „rozdelenia sa" na dva štáty, že ako sme sa dokázali rozdeliť bez tragických udalostí, a že to je ich vzor. Snažil som sa im vysvetliť, že jediné čo získajú, bude menší vplyv na medzinárodnej úrovni.
Takže v Belgickej politike je vidieť, že politická dynamika je do značnej miery poháňaná rôznymi alebo dokonca protichodnými víziami (ktoré boli príčinou a dôsledkom rekordnej fragmentácie belgického straníckeho systému, konca národných strán a odstredivej konkurencie medzi Flánmi), ale že sa im až do súčasnosti vždy dalo vyhovieť. Ale toto samozrejme nie je koniec príbehu.
Kde sa dvaja bijú tretí víťazí....
Belgická politika je už povestne zložitá a ľudia majú v tom často miš-maš, lebo ako sa hovorí: „pre stromy už nevidia les“.
Ako vo väčšine vecí v Belgicku, jazyk zohráva dôležitú úlohu v systémoch politických strán krajiny: hlboká decentralizácia a jazykové rozdiely viedli k roztrieštenému politickému prostrediu. Občania v Belgicku môžu voliť politikov a strany len na svojej strane jazykovej hranice. V praxi to znamená, že niekto žijúci vo Flámsku nemôže voliť valónsku stranu alebo politika, a to ani vo federálnych voľbách – a práve tento systém, ktorý mnohí odsudzovali je zrejme dôvod historických minulých rekordných až 652 dní v Belgicku bez federálnej vlády. Poslanecká snemovňa má v súčasnosti celkovo až 12 strán zastúpených poslancami. A aby sa niektorá z tých väčších udržala pri moci, často potrebuje k sebe potiahnuť do koalície nejakú menšiu (napríklad zelených), lenže nič nie je zadarmo a potom si títo určujú podmienky....
Tri tradičné strany
Až do polovice 20. storočia vládli politike v Belgicku tri jednotné strany: liberáli, kresťanskí demokrati a sociálni demokrati. Flámske nacionalistické strany sa však začali presadzovať na severe krajiny a medzi rokmi 1969 a 1978 sa všetky tieto tri tradičné strany rozdelili na francúzsky hovoriacu a flámsku vetvu – ktoré existujú dodnes. Napriek tomuto jazykovému rozkolu sú sesterské strany stále úzko prepojené. Často sú vnímané ako dve strany tej istej mince, aj keď sa niektoré politické pozície nie vždy úplne prekrývajú. Niektoré strany dokonca našli spoločnú reč napriek tomu, že ide o dve samostatné strany hovoriace rôznymi jazykmi.
Strany zelených
Ku koncu 70. rokov vznikli v oboch častiach krajiny oddelene dve zelené strany, (Ecolo, Groen) ktoré však vždy úzko spolupracovali. Paradoxom (ale vlastne je to logické) je že v Belgicku sú ešte aj politické stravy zelených dve – a fungujú už cez 30 rokov. Strany zelených v Belgicku urobili svoj prvý historický prelom v 70. rokoch 20. storočia a ako prví zvolení poslanci za Zelených a s miestami v miestnej rade držali rovnováhu síl v meste Liege, a teda boli prví, ktorí (v tejto rade) išli do koalície s vládnucou stranou. Obe strany zažili epizódy veľkých volebných víťazstiev, keď prilákali viac ako 15 percent hlasov, ale aj veľké volebné straty. Navyše za posledných 10 rokov mali rôzne osudy. Vo Valónsku a Bruseli zostala politická strana „Ecolo“ jednou zo štyroch hlavných strán a podieľa sa na práci regionálnych vlád. Vo Flámsku sa politická strana „Groen“ stala „mladšou“ stranou a v skutočnosti nebola až tak významným hráčom pri vytváraní vládnych koalícií.
Strana Groen (v holandčine „Zelená“) je flámska zelená a progresívna ľavicová politická strana založená na troch základných hodnotách: ekológii, mieri a sociálnej spravodlivosti. Vo svojich prvých rokoch sa strana špecificky snažila prekonať tradičné rozpory (liberálne-socialistické, katolícko-sekulárne a flámsko-belgické). Od 80. rokov 20. storočia zohrávajú významnú úlohu aj ideály diverzity a sociálnej spravodlivosti. Groen vo svojom aktuálnom politickom programe spojil tieto tri hodnoty pojmom „kvalita života“, ktorý vo svojom programe nazýva „zelená niť“. Na webovej stránke strany sa uvádza, že zelená znamená udržateľnosť s potrebou obnoviteľnej energie pre lepšiu klímu, aby sa zlepšila kvalita života ľudí aj zvierat s čistým vzduchom, čistou vodou a úrodnou pôdou.
Ako ľavicová strana kladie Groen na prvé miesto rovnosť príležitostí a spravodlivosť vrátane daní: veľké spoločnosti a veľkí znečisťovatelia by mali prispievať viac ako malí podnikatelia a zamestnanci.
Okrem toho by sa vláda a hospodárstvo mali zaviazať k ľuďom a ich potrebám, čo znamená, že každý – bez ohľadu na vek, sociálno-ekonomické postavenie, náboženstvo, etnické a kultúrne pozadie, sexualitu alebo pohlavie – má právo na dostupné bývanie, zdravotnú starostlivosť a starostlivosť o deti. , ako aj správne vzdelanie a slušný príjem.
Samozrejme že sú to krásne ideály. Skoro ako v komunizme. Lenže ekonomika nepustí – na to aby ste mohli rozdávať musíte mať najprv navyše prebytok. A to potom v tom surovom ponímaní znamená – šikovnejším, pracovitejším, alebo jednoducho tým čo majú väčšie šťastie vziať a rozdať tým čo to šťastie nemajú, resp. sú neschopnejší alebo aj leniví....
Ako to hovoria Angličania v tom ich známom prísloví?
"Kto má dvadsať a nie je ľavičiar – nemá srdce! Ale kto má už tridsať a je stále tam – nemá rozum!"
Strana Ecolo - Je strana zelených pre francúzsky hovoriacich voličov. Jej poslaním je premeniť Belgicko na „otvorenejšiu, demokratickejšiu a udržateľnejšiu“ spoločnosť. Keď bola strana v roku 1980 založená, chcela zanechať úroveň aktivistickej organizácie a rýchlo sa dostať k moci a implementovať svoju politiku šetrnú k životnému prostrediu. Ecolo však muselo čakať až do roku 1999, kým vstúpilo do federálnej vlády, kde zostalo až do roku 2003. Potom sa vrcholní predstavitelia strany rozhodli zamerať sa na zvyšovanie svojho politického vplyvu v Bruseli ťažením zo zvýšených obáv voličov hlavného mesta z klimatických zmien. Výsledkom je, že niekoľko z 19 bruselských samospráv teraz riadia starostovia Ecolo, pričom zelená vlna fungovala aj vo voľbách v roku 2019, kde bola strana teraz druhou najväčšou v bruselskom parlamente a druhou ľavicovou stranou s najvyšším počtom poslancov vo federálnom parlamente. V súčasnosti má strana dvoch ministrov v bruselskej regionálnej vláde a dvoch ministrov a štátneho tajomníka vo federálnej. Pri pohľade na voľby v roku 2024 je cieľom platformy strany spojiť sociálnu a klimatickú spravodlivosť implementáciou opatrení, ako je zníženie belgických emisií skleníkových plynov o 55 % do 10 rokov, a to všetko pri spustení medzi federálneho akčného plánu proti rasizmu, intolerancii a všetkým formám. diskriminácie.
Zjednodušene povedané - jedným z veľkých úspechov zelených strán v koaličnej dohode bolo ukončenie jadrovej energetiky Belgicka do roku 2025.
Ale vzhľadom na prudko rastúce ceny energií a ruskú inváziu na Ukrajinu však nakoniec federálna vláda súhlasila s tým, že ponechá svoje jadrové reaktory otvorené o desať rokov dlhšie, než sa pôvodne plánovalo, až do 2035 – teda niečo, čo sa považuje za veľkú politickú stratu pre zelených.
A ako to všetko bolo v čase?
V roku 1999 belgická vláda vymenovala tzv. komisiu AMPERE (Commission d'Analyse des Modes de Production d'Électricité et de Redéploiement des Énergies), aby podávala správy o dopyte po elektrine a možnostiach jeho uspokojenia v 21. storočí. Komisia v roku 2000 informovala, že jadrová energia je pre Belgicko dôležitá a odporučila jej ďalší rozvoj.
V dôsledku politických faktorov vo vládnej koalícii však belgický Senát schválil federálny zákon z 31. januára 2003, ktorý zakázal výstavbu nových jadrových elektrární a obmedzil prevádzkovú životnosť existujúcich jadrových elektrární na 40 rokov (do rokov 2014-2025).
Toto však môže byť prekonané odporúčaním regulátora elektriny a plynu (Commission de Régulation de l'Électricité et du Gaz, CREG), ak je ohrozená bezpečnosť dodávok Belgicka.
Vláda uviedla, že je potrebná zásadná revízia energetickej politiky a najmä to, že jadrová energia by sa mala využívať dlhodobo, aby sa splnili záväzky týkajúce sa zníženia oxidu uhličitého (CO2), zvýšila sa energetická bezpečnosť a zachovala sa ekonomická stabilita. Uviedla tiež, že rozhodnutie o postupnom vyraďovaní z roku 2003 by sa malo prehodnotiť, pretože by zdvojnásobilo cenu elektriny, odoprelo Belgicku lacný spôsob plnenia cieľov krajiny v oblasti znižovania emisií CO2 a zvýšilo by závislosť od dovozu. Namiesto toho by sa mala predĺžiť prevádzková životnosť siedmich jadrových blokov.
V októbri 2009 vláda dostala ďalšiu správu od komisie. Tá odporučila desaťročné predĺženie prevádzkovej životnosti troch najstarších jadrových reaktorov do roku 2025 a 20-ročné predĺženie životnosti ostatných štyroch. Vláda potom súhlasila s odložením postupného vyraďovania o desať rokov, aby sa nezačalo skôr ako v roku 2025. Umožnilo by to udeľovať licencie na predĺženie životnosti reaktora a spoločnosť GDF Suez očakávala, že do toho investuje približne 800 miliónov eur.
Prevádzkovatelia JE sa však dohodli, že v rokoch 2010 – 2014 budú prispievať osobitnou daňou vo výške 215 – 245 miliónov EUR ročne na koncesiu (0,5 eurocentov/kWh) a potom ešte viac. Spoločnosť GDF Suez tiež súhlasila s dotovaním obnoviteľných zdrojov energie a riadenia na strane dopytu tým, že za obe zaplatí najmenej 500 miliónov eur, pričom musí zachovať 13 000 pracovných miest v oblasti energetickej účinnosti a recyklácie. Minister energetiky a zmeny klímy uviedol, že oneskorenie zatvorenia „zaručí bezpečnosť dodávok, obmedzí produkciu oxidu uhličitého a umožní nám udržiavať ceny, ktoré chránia kúpnu silu spotrebiteľov a konkurencieschopnosť našich spoločností“.
Lenže medzitým...
Sa však voľby v apríli 2010 uskutočnili predtým, ako parlament schválil schválené návrhy a zákon o postupnom vyraďovaní jadrových zbraní zostal v platnosti.
V októbri 2011 sa viaceré politické strany, ktoré rokovali o zostavení novej vlády, dohodli, že zákon z roku 2003 o odstavení troch reaktorov do roku 2015 a ostatných do roku 2025 by sa mal implementovať, ak bude možné zabezpečiť primeranú energiu z iných zdrojov a ceny nebudú neprimerane stúpať.
V júli 2012 belgická Rada ministrov oznámila, že JE Doel 1&2 budú po 40 rokoch prevádzky v roku 2015 odstavené, ale že JE Tihange 1, ktorá v roku 2015 tiež oslávila svoje 40. výročie, však môže fungovať až do roku 2025, aby sa predišlo riziku výpadkov.
Ďalšie štyri belgické reaktory neboli bezprostredne ovplyvnené týmito rozhodnutiami, hoci v rokoch 2022 a 2025 dosiahli resp. dosiahnu 40 rokov.
Ale hneď po tom, ako jadrový dozor FANC priaznivo rozhodol o technickej správe od GDF Suez dcérskej spoločnosti Electrabel o jej príprave na desaťročné predĺženia narušilo toto oznámenie „pevné záväzky“ prijaté medzi belgickým štátom a GDF-Suez v memorande o porozumení z roku 2009.
Belgická Vláda však uviedla, že prepísala zákon o jadrovej energetike z roku 2003 tak, aby jeho súčasný postoj nebolo možné zmeniť dekrétom, a preto načasovanie vyraďovania „je teraz konečné“.
Podľa nej - táto istota "by mala vytvoriť priaznivú investičnú klímu, ktorá nám umožní postupne vyradiť jadrovú energiu," uvádza sa v správe.
Electrabel ako vlastník a prevádzkovateľ tamojších jadrových elektrární, ktoré dodávajú polovicu elektriny krajiny, však rozhodne nesúhlasil. Nové dátumy odstávky označili za „vydieranie“ a sťažovali sa, že útoky na spoločnosť a jej 7 000 zamestnancov neboli opodstatnené. Electrabel poukázal tiež na to, že prevádzka JE Tihange 1 do roku 2025 by si vyžadovala investície minimálne vo výške 500 miliónov EUR na uspokojenie bezpečnostných požiadaviek jadrového dozoru – teda investíciu, ktorú by bolo ťažké odôvodniť bez „vízie a záruk ziskovosti aspoň o desať rokov.“
V júni 2015 však parlament schválil zákon umožniť predĺženie životnosti o 10 rokov pre JE Doel 1&2 do roku 2025, čím zrušil hlavné ustanovenie zákona z roku 2003.
Ďalšia nová Správa PwC Enterprise Advisory z októbra 2016 zvažujúca scenáre do roku 2050 ukázala, že Belgicko nebude schopné splniť svoje klimatické ciele a zároveň dosiahnuť dlhodobú stabilitu cien elektriny a bezpečnosť dodávok bez výrazného príspevku jadrovej energie po roku 2025.
V novembri 2017 tri veľké belgické obchodné združenia – Essenscia, Agoria a Febeliec – uviedli, že zatvorenie všetkých jadrových elektrární do roku 2025 nie je cenovo dostupný nápad a že plán zvýši emisie oxidu uhličitého a poškodí belgické podniky.
Koncom marca 2018 vláda opätovne potvrdila svoju politiku postupného vyraďovania a uviedla, že zavedie dane za kapacitu.
Elia uviedla, že do konca roku 2025 bude potrebných najmenej 3,6 GWe novej tepelnej kapacity a v novembri 2020 Engie Electrabel uviedla, že do roku 2025 postaví až štyri elektrárne na zemný plyn.
V marci 2022 bolo Belgicko prinútené svoje plány na postupné vyradenie jadrovej energie odsunúť o desaťročie.
Premiér uviedol, že dva reaktory (Doel 4 a Tihange 3) budú pokračovať v prevádzke až do roku 2035, aby „posilnili nezávislosť našej župy od fosílnych palív v turbulentnom geopolitickom prostredí“.
V júni spoločnosť Engie uviedla, že žiada od vlády finančnú pomoc na pokračovanie prevádzky dvoch reaktorov.
Dohoda medzi Engie Electrabel a vládou o začatí štúdií o predĺženej prevádzke bola oznámená v januári 2022, pričom načrtla cieľ oboch strán reštartovať JE Doel 4 a JE Tihange 3 v novembri 2026. Dohoda o desaťročnom predĺžení blokov bola dokončená v decembri 2023.
Reaktorový blok JE Doel 3 bol odstavený podľa plánu v septembri 2022.
Objavili sa síce urgentné výzvy na predĺženie prevádzky reaktora, ale v energetike sa veci „nešijú horúcou ihlou“ a spoločnosť Engie uviedla seriózne právne a logistické prekážky.
Reaktorový blok JE Tihange 2 bol natrvalo odstavený na konci januára 2023 po 40 rokoch prevádzky.
A tak si aj Belgickí politici ešte počas „naťahovania sa“ s elektrárenskými spoločnosťami spomenuli na to staré porekadlo, že „tú kravu, dáva najviac mlieka treba aj najviac dojiť“.... a nasadili jadrovým prevádzkovateľom drakonické dane!
Belgické drakonické jadrové dane:
V roku 2010 boli odhadované náklady na výrobu elektriny z belgických jadrových elektrární na 1,7 – 2,1 eurocentov/kWh, vrátane palivového cyklu, prevádzky, odpisov a rezerv na vyraďovanie z prevádzky a nakladanie s odpadom v porovnaní s predchádzajúcou trhovou cenou 6 ¢/kWh a trhovou cenou za certifikáty zelenej energie 8,8 – 10,7 ¢/kWh.
V júni 2013 Electrabel podala odvolanie na belgický ústavný súd proti ročnej dani z výroby jadrovej energie federálnej v sume 550 miliónov EUR. Začiatkom roku 2012 totiž belgická vláda schválila zákony, ktoré zdvojnásobili výšku dane. Ako dominantný výrobca a dodávateľ elektrickej energie znášal Electrabel hlavnú časť dane – 479 miliónov EUR – zatiaľ čo EDF-Luminus, druhý najväčší výrobca v Belgicku, má tiež práva na odber z jadrových zariadení a zaplatil zvyšok. GDF Suez uviedla, že zvýšenie daňového zákona bolo v rozpore s protokolom podpísaným spoločnosťou a federálnou vládou v roku 2009, ktorý stanovil špeciálnu daň vo výške 215 až 245 miliónov eur na roky 2010 až 2014.
V apríli 2014 Súd prvého stupňa v Bruseli zamietol tvrdenie spoločnosti Electrabel, že mala nárok na mimoriadne vrátenie dane vo výške približne jednej miliardy eur zo ziskov zo svojich belgických jadrových elektrární, ktoré platila v rokoch 2008 až 2012 ako zvýšenie dane. Spoločnosť sa odvolala a uviedla, že 479 miliónov eur za rok 2012 zodpovedalo jej celým jadrovým ziskom, ale toto odvolanie bolo v júli 2014 zamietnuté, pričom súd uviedol „veľmi zaujímavú“ argumentáciu a to, že odvolanie je „nepodložené“.
Príspevok spoločnosti Electrabel vo výške 422 miliónov EUR za rok 2013 bol vyšší ako celé jej prevádzkové aktivity v Belgicku. "Tento konfiškačný fiškálny tlak na Electrabel v čase, keď sa ekonomická situácia spoločnosti zhoršila, vyústil do straty Electrabelu v roku 2013 už druhý rok po sebe." Spoločnosť sa proti príspevku z roku 2013 odvolala, ale v septembri 2015 to Ústavný súd zamietol a vyhlásil, že daň je „legitímna“.
V apríli 2015 belgický energetický regulačný úrad (CREG) aktualizoval svoje výpočty za rok 2010 a uviedol, že zisk všetkých belgických jadrových prevádzkovateľov – Electrabel, EDF Luminus a EDF Belgium – dosiahol v roku 2014 celkovo približne 435 miliónov EUR. „Jadrové nájomné“ sa potom môže vypočítať odpočítaním primeranej odmeny za investovaný kapitál.“ Spoločnosť Electrabel poznamenala, že jadrový príspevok predstavoval v roku 2014 479 miliónov EUR – o približne 44 miliónov EUR viac, ako vypočítal zisk CREG a trvdila, že „Prevádzkovatelia jadrových zariadení tak platia štátu viac, ako zarobia z tejto jadrovej činnosti,“ a že posledný výpočet CREG jasne ukazuje, že „jadrový príspevok“, ktorý vláda uvalila na prevádzkovateľov jadrových zariadení od roku 2008, je vlastne konfiškačný.
V júli 2015 Electrabel súhlasil, že v roku 2016 zaplatí 130 miliónov EUR ako federálny „príspevok“ alebo daň na jadrovú energiu, čo je podstatne menej, ako sa pôvodne plánovalo (a menej ako 479 miliónov EUR v roku 2014).
Toto bolo aj spolu s poplatkom za predĺženie životnosti Doel 1&2. Od roku 2017 potom uplatňovali vzorec s minimálnou sumou 150 miliónov EUR ročne do roku 2019.
V polovici roka 2013 vláda schválila energetický plán, ktorý by daňami z jadrovej energie dotoval výrobu plynu a veternú kapacitu na mori!
Investorov od investovania do plánovaných 800 MWe plynovej elektrárne odradili relatívne nízke náklady na jadrovú energiu a priorita siete v oblasti obnoviteľných zdrojov energie.
V októbri 2013 sa vláda dohodla s Electrabel a EDF, že dostanú pevnú cenu 41,8 € za MWh vyrobenú na Tihange 1 v rokoch 2015 až 2025.
Ak trhová cena prevýši poplatok, vlastníci dostanú 30 % z prebytočného výnosu, zostatok bude pre štát.
Belgická Jadrová energetika dnes
V prevádzke zostávajú JE Doel-1, -2 a -4 a JE Tihange-1 a -3.
Riaditeľ JE Tihange Antoine Assice poďakoval pri príležitosti vynúteného odstavenia reaktorového bloku „Konečné odstavenie Tihange-2 je dôležitým míľnikom v histórii našej lokality. Moje poďakovanie patrí všetkým zamestnancom, ktorí sa podieľali na výstavbe a prevádzke JE. Vďaka nim sa dnes môžeme hrdo obzrieť za 40 rokmi úplne bezpečnej výroby elektriny. S rovnakou starostlivosťou naši zamestnanci už niekoľko rokov pracujú aj na príprave demontáže bloku Tihange-2. Viem, že sa môžeme spoľahnúť na našich kolegov, že k tejto novej výzve pristúpia s rovnakou obetavosťou a profesionálnou hrdosťou ako kedykoľvek predtým. Jedna vec sa nezmení: Jadrová bezpečnosť bude vždy našou prvou prioritou, až do posledného dňa.“
Záver:
Rozhodnutie o výstavbe a prevádzke akejkoľvek jadrovej elektrárne je vždy aj politické. A tak netreba zabúdať aj na to, že okrem napríklad ekonomických, či technicko-bezpečnostných dôvodov na odstavenie jadrovej elektrárne môže byť práve aj (predčasné, tj. inými slovami často aj nezmyselné) politické.
