V predošlých článkoch sme sa spoločne zaoberali ako sa dostali (alebo chceli dostať) k jadrovým zbraniam víťazné štáty po II. Svetovej vojne, ako aj štáty, ktoré v nej prehrali. Samozrejme najväčšími hráčmi tu boli USA a ZSSR. Bolo by zrejme asi logické, keby sme sa pozreli aj na ich cestu, ale neurobíme to.
A to z viacerých dôvodov:
- Vo všeobecnosti sú tieto informácie resp. základné informácie o tom viac menej dostatočne verejnosti známe .
- Keby sme o nich chceli písať podrobnejšie, bolo by to na niekoľko kníh, a formát tohoto blogu na to nie je vhodný.
- A okrem toho mojim zámerom nie je (a ani nikdy nebolo) propagovať jadrové zbrane, ale naopak civilné využívanie jadrovej energie na mierové použitie.
Takže ako to bolo po vojne?
Jadrová energia má podobne ako aj iné oblasti v našich životoch duálne použitie. Veď napríklad aj lieky môžu ľudí liečiť, ale za iných okolností ich môžu zabiť. Podobne je to aj v jadre, a dokonca s tým istým princípom, že určitá etapa „výroby“ je fyzikálne presne taká istá.
Čo teda robiť aby sme to využili pre mierové účely, pre dobro ľudstva na nebolo to zneužité?
Veď aj vo svätých knihách je písané, že „všetci sme hriešni, a že pokušenie je veľké...“.
Asi (zatiaľ) niet zrejme inej cesty ako to postaviť pod spoločenskú (medzinárodnú) kontrolu. Aby to bolo priezračné čisté!
Pretože, ako sa hovorí aj na Slovensku, „v mútnych vodách sa ryby chytajú najľahšie...“
Politika dočasného utajovania.
Tri mesiace po skončení druhej svetovej vojny, 15. novembra 1945, sa šéfovia americkej, britskej a kanadskej vlády na stretnutí vo Washingtone rozhodli prijať dočasnú politiku utajenia v jadrovej oblasti, kým sa nevytvorí účinný systém ktorý zabezpečí medzinárodnú kontrolu nad týmto novým a impozantným zdrojom energie. Tým, že sa rozhodli skúpiť všetok dostupný urán, vytvorili dokonalú politiku nešírenia jadrových zbraní založenú na zablokovaní prenosu dvoch vecí nevyhnutných pre rozvoj jadrovej energie a to: - technických znalostí a - uránu, ktoré sú obe vo svete v podstate aj dnes voľne rozptýlené.
O mesiac neskôr Sovietsky zväz prijal anglo-americký návrh na zriadenie komisie pre atómovú energiu v rámci Organizácie Spojených národov pozostávajúcej z 11 krajín zastúpených v Bezpečnostnej rade a Kanady. Organizácia spojených národov potom schválila zriadenie takejto komisie 24. januára 1946.
Americká Acheson-Lilienthalova správa
V marci 1946 bola z iniciatívy ministra zahraničných vecí USA skupina prominentných osôb — ktorej predsedal Lilienthal, neskorší prvý predseda americkej komisie pre atómovú energiu, vrátane Oppenheimera a troch priemyselníkov — bola poverená úlohou problému mierového rozvoja jadrovej energie a eliminácie jadrových zbraní.
Ich závery viedli k záverečnej správe, ktorá bola na politickej úrovni takmer rovnako revolučná ako jadrová energia na technickej úrovni. Správa sa sústredila na myšlienku – s ktorou sa neskôr môžeme opäť stretať v návrhoch amerického prezidenta Cartera – a to:
že v atómovom veku nebude fungovať žiadny bezpečnostný systém založený na dohodách zakazujúcich jadrové zbrane, alebo dokonca na zárukách a inšpekciách.
V správe bolo navrhnuté, aby všetky operácie, ktoré sú nebezpečné z hľadiska vývoja jadrových zbraní, boli mimo kompetencie jednotlivých štátov a zverené iba jednej jedinej medzinárodnej autorite.
A teda, k návrhu, aby tento nový medzinárodný správny orgán vlastnil, prevádzkoval a aj rozvíjal jadrový priemysel v mene všetkých národov. Medzinárodná autorita by bola vlastníkom jadrových rúd a palív, vykonávala by výskum (dokonca aj v teréne alebo jadrových výbušninách) a prevádzkovala by závody na výrobu jadrového paliva a jadrové reaktory, zatiaľ čo medzinárodní inšpektori by boli zodpovední za odhaľovanie akýchkoľvek tajných aktivít.
Debata v Organizácii Spojených národov
Americký štátny tajomník Dean Acheson podporil návrh správy, ktorý potom takmer bezo zmien predložil americký delegát Baruch 14. júna 1946 na ustanovujúcom zasadnutí Komisie OSN pre atómovú energiu.
Dodatočne bola vložená iba jedna jediná politická klauzula – ktorá sa týkala zrušenia veta v súvislosti s okamžitými sankciami proti národu, ktorý by vážne porušil navrhovanú zmluvu.
V pôvodnom americkom návrhu sa tento orgán nazýval „Medzinárodná agentúra pre kontrolu atómovej energie“, pretože jej účelom bolo kontrolovať jadrovú energiu na celom svete. Prechod z vnútroštátnej na medzinárodnú kontrolu by sa uskutočnil v etapách, ktoré bolo ešte treba špecifikovať, pričom posledná etapa by bola sprevádzaná odovzdaním jadrových zbraní medzinárodnej kontrolnej agentúre. Sovietsky zväz podporovaný Poľskom bol hneď od začiatku proti americkému plánu; pretože ten požadoval ako predbežný krok bezpodmienečný zákaz jadrových zbraní, ZSSR neskôr síce prijal myšlienku pravidelných medzinárodných inšpekcií, ale nepodpísal zásady medzinárodného vlastníctva a riadenia, pretože to považoval za neprijateľné obmedzenie národnej suverenity.
Rokovania pokračovali aj počas jesene 1946. Delegácie prvýkrát tvorili spoločne vedci aj diplomati, pričom prví sa stali poradcami druhých. Prvé sídlo Organizácie Spojených Národov bolo pri jazere Lake Success, asi hodinu jazdy od New Yorku, symbolicky v prerobenej časti zbrojovky (ktorá bola paradoxne ale stále v prevádzke). Počas cestovania tam, mali čas vedci aspoň čiastočne zasvätiť diplomatov do tajomstiev atómu a jadrového štiepenia.
Napriek počiatočnému nesúhlasu chcel Baruch pokračovať a vynútil si hlasovanie; k tomu došlo 30. decembra 1946, pričom desať bolo za a dvaja – Sovietsky zväz a Poľsko – sa zdržali. Zaujímavé bolo, že štyri dni predtým (ale to sa dozvedeli diplomati až o niekoľko rokov neskôr) — bol uvedený do prevádzky prvý sovietsky atómový reaktor.
Sovietsky zväz sa rozhodol dôverovať svojim technikom a nevyjednávať z pozície slabosti.
Tzv. Plán väčšiny
Americký plán, ktorý sa potom stal známym ako „plán väčšiny“, počas roku 1947 podrobne študovali odborníci zo západných krajín pod pobaveným pohľadom sovietskeho predstaviteľa, ktorý z času na čas zdôrazňoval a poukazoval na zjavné chyby v teoretickej štruktúre, ku ktorému toto divadlo smerovalo, pretože v tom čase samozrejme nikto nemal ani najmenší záujem aby bol ZSSR do toho aktívne zapojený.
Ale dokonca aj vo väčšinovej skupine bolo niekedy ťažké dosiahnuť dohodu. Veľa stretnutí sa napríklad venovalo otázke, či má alebo nemá uránová ruda, (ktorá je stále v zemi), patriť budúcej medzinárodnej kontrolnej agentúre. Pod tlakom Belgicka a Brazílie sa nakoniec dohodlo, že krajiny produkujúce urán a tórium by mali zostať vlastníkmi rudy v zemi; ruda by sa stala majetkom medzinárodnej kontrolnej agentúry až po vyťažení. Medzinárodná kontrolná agentúra by zároveň bola splnomocnená ukladať každý rok kvóty na ťažbu rudy alebo na výrobu štiepnych materiálov, ktoré by jej patrili spolu s jadrovými reaktormi, v ktorých boli vyrobené a – prirodzene – závody na separáciu izotopov a na prepracovanie ožiareného paliva. Rozhodlo sa, že medzinárodná kontrolná agentúra by mala mať výhradné právo vyrábať jadrové výbušniny, aby bola aj v tejto oblasti popredná, a teda mala lepšiu pozíciu aj na odhaľovanie akýchkoľvek zakázaných činností.
Nikdy však nebola napríklad vypracovaná ani žiadna štúdia o otázke kľúčového prechodného obdobia, počas ktorého budú Spojené štáty pred fázou univerzálne kontrolovaného jadrového odzbrojovania postupne odovzdávať svoje jadrové zbrane medzinárodnej kontrolnej agentúre.
Počas týchto stretnutí v roku 1947 Oppenheimer poskytol kolegom svoje názory na budúcnosť jadrovej energie. Predpovedal, že výroba elektriny na experimentálnej báze sa začne do piatich rokov, že niekoľko jadrových elektrární sa postaví v priemyselných regiónoch, kde je elektrina drahá počas nasledujúcich 10-20 rokov a že rozsiahly rozvoj sa začne tak asi po 30- 50 rokov. Jeho predpovede sa ukázali ako neuveriteľne pozoruhodne presné.
Prvé zlyhanie Komisie OSN pre atómovú energiu
Po dvoch rokoch práce a viac ako 200 zasadnutiach Komisia OSN pre atómovú energiu v roku 1948 informovala Bezpečnostnú radu, že sa dostala do slepej uličky a prerušila svoju prácu. Prvé pokusy dosiahnuť medzinárodné jadrové odzbrojenie zlyhali a posledná šanca ľudstva na život vo svete bez atómovej bomby zmizla.
V nasledujúcich rokoch, od roku 1949, jadrový monopol Američanov zanikol.
Od roku 1951 boli rokovania o jadrových kontrolách spojené s rokovaniami o tradičnom odzbrojení. O Medzinárodnej agentúre pre kontrolu atómovej energie sa už nehovorilo, a myšlienka medzinárodného vlastníctva a riadenia sa čoraz ťažšie uvádzala do praxe, keďže svetové zdroje uránu sa zvyšovali a ďalšie krajiny sa pustili do veľkých národných jadrových programov. Keď sa ešte len uvažovalo a celosvetovom odzbrojení, záruky proti akémukoľvek zneužitiu štiepnych materiálov, ktoré mala uplatňovať medzinárodná kontrolná agentúra, sa stali oveľa menej dôležitými, pretože zásoby atómových bômb sa neustále zvyšovali a podstatnú časť z nich bolo možné vždy ukryť. Smer diskusií o jadrovom odzbrojení sa teda zmenil a rovnako ako v prípade konvenčného odzbrojenia sa pozornosť sústredila hlavne na prechodné fázy a rôzne zákazy týkajúce sa použitia, výroby a skladovania jadrových zbraní, ktoré by sprevádzali postupné zavádzanie záruk.
Zmena taktiky USA
Preukázanie relatívnej neúčinnosti politiky utajovania, riziko, že systém medzinárodnej jadrovej spolupráce a obchodu by sa mohol dokonca nakoniec vytvoriť aj bez anglosaských mocností – vylúčených vlastne ich vlastnými prísnymi zákonmi – ale aj predovšetkým túžba po iniciovaní procesu uvoľnenia a odzbrojenia prinútil Spojené štáty na konci roku 1953 celkom náhle zmeniť svoju politiku.
Na začiatku bola jadrová energia (tak ako skoro všetky drvivé nové vedecké úspechy) využívaná iba na vojenské ciele – teda v tom čase na výrobu jadrových zbraní.
Po vojne však vláda USA podporila rozvoj jadrovej energie aj na mierové civilné účely. Už v roku 1946 Americký Kongres vytvoril Komisiu pre atómovú energiu (AEC). A AEC následne v roku 1951 povolila výstavbu experimentálneho rýchleho (množivého) reaktora EBR-I a 20. decembra v Arco, Idaho, tento malý experimentálny reaktor už vyrába prvú elektrickú energiu z jadrovej energie, pričom rozsvieti (až!) štyri žiarovky.
Bol to síce iba maličký výkon, ale obrovský krok vo využívaní jadrovej energie na mierové účely.
Hlavným cieľom jadrového výskumu v polovici 50. rokov 20. storočia teda bolo ukázať, že jadrová energia dokáže vyrábať elektrinu na komerčné využitie. A preto sa výskum a vývoj jadrovej energetiky zameral najmä na technológie na výrobu civilnej elektrickej energie a tiež na námorný pohon, najmä ponorky.
Hlavné typy civilných jadrových reaktorov:
V USA sa kládol dôraz na ľahké vodné reaktory (LWR) poháňané obohateným uránom, tlakovodný reaktor (PWR) bol dodávaný spoločnosťou Westinghouse a varný reaktor (BWR) spoločnosťou General Electric (GE). Vývoj v ZSSR zahŕňal ako grafitom moderované, ľahkou vodou chladené, obohatené uránové konštrukcie (neskôr známe ako RBMK), a taktiež konštrukcie VVER (vodou chladený vodou moderovaný energetický reaktor) podobné PWR. Britské a francúzske úsilie sa zameralo na jadrové reaktory s prírodným uránom, moderované grafitom, plynom chladené reaktory (GCR). A Kanada sa zamerala na konštrukcie s prírodným uránom a moderované ťažkou vodou (CANDU).
Prekvapivá rýchlosť, s akou Sovietsky zväz dobiehal v jadrovej oblasti (a najmä jeho prelom v termonukleárnej oblasti v roku 1953), britský výbuch v roku 1952 a francúzske rozhodnutie — z toho istého roku – vybudovať veľké plutónium produkujúce reaktory poháňané uránom, ktoré boli vtedy nedávno objavené vo Francúzsku, dali jasne najavo, že Sovietsky zväz a Spojené kráľovstvo dosiahli najpokročilejšie štádiá priemyselnej jadrovej technológie a že Francúzsko čoskoro urobí to isté.
Atómy pre mier:
· 8. decembra 1953 prednáša prezident USA Eisenhower svoj prejav „Atómy za mier“ pred Organizáciou Spojených národov. V ňom vyzýva na väčšiu medzinárodnú spoluprácu pri rozvoji atómovej energie na mierové účely.
Vo svojom slávnom prejave z 8. decembra 1953 pred Valným zhromaždením OSN prezident Eisenhower, práve po návrate z Bermudskej Surrtmitskej konferencie medzi Spojenými štátmi, Spojeným kráľovstvom a Francúzskom, (po tom, čo opísal rovnováhu teroru, ktorý sa opäť stal hlavným prvkom vo vzťahoch medzi dvoma najväčšími mocnosťami) navrhol zriadenie medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu, do ktorej by krajiny najpokročilejšie v jadrovej oblasti prispievali prírodným uránom a štiepnymi materiálmi získanými z ich národných zásob. Agentúra by vznikla pod záštitou Organizácie Spojených národov a bola by zodpovedná za jej zverené materiály. Tieto materiály — dostupné spočiatku len v malých množstvách — by slúžili na podporu mierového využitia atómovej energie, najmä výroby elektriny, a distribuovali by sa a používali takým spôsobom, aby priniesli čo najväčší úžitok pre všetkých. Nová agentúra by mala kontrolné právomoci obmedzené na overovanie mierového využitia materiálov, za ktorých príjem, skladovanie a distribúciu by bola zodpovedná.
Takáto „banka“ by musela byť absolútne zabezpečená proti napadnutiu alebo krádeži; po prvýkrát bol „jadrový terorizmus“ — o ktorom sa dnes toľko hovorí — spomenutý v oficiálnom dokumente.
Takáto medzinárodná autorita pre atómovú energiu by od svojho vzniku musela nadobúdať čoraz väčší význam s nárastom príspevkov krajín s najväčším záujmom, a ktorých súčasťou, ako tak prezident USA Eisenhower po novom požadoval - musí byť aj Sovietsky zväz! Toto bolo prvýkrát od druhej svetovej vojny, keď nebol plán jadrového zmiernenia charakterizovaný protichodnými požiadavkami dvoch veľkých jadrových mocností – ale naopak vzájomným rešpektom a teda – aby bola akceptovaná americká požiadavka, aby sa Sovietsky zväz otvoril medzinárodným inšpekciám, a naopak sovietska požiadavka zákazu a zničeniu jadrových zbraní.
· 30. augusta 1954 – podpisuje Eisenhower podpisuje zákon o atómovej energii z roku 1954, ktorý obsahuje prvý veľký dodatok k pôvodnému zákonu o atómovej energii, kde sa poskytuje civilnému programu jadrovej energetiky ďalší prístup k pôvodnej výlučne vojenskej jadrovej technológii.
Prelomový rok 1954
· Počiatočný úspech v jadrovej oblasti a civilnej výroby energie a pohonu ponoriek sa dostavil v roku 1954. 9. mája 1954 dosiahol kritický stav 5 MW(e) grafitom moderovaný, ľahkou vodou chladený, obohatený uránový reaktor v Obninsku, ZSSR, a o 17:30 hod. 26. júna 1954 bola z neho napojená elektrická energia napojená na rozvodnú sieť Mosenergo.
· V decembri 1954 zase v USA začala na jadrovú energiu fungovať prvá jadrová ponorka Nautilus.
· V USA bola postavená prvá komerčná elektráreň poháňaná jadrovou energiou v Shippingporte v Pensylvánii a svoj plný konštrukčný výkon dosiahla v roku 1957. Táto už mala ľahkovodný reaktor, čo bol najlepší dizajn, aký bol vtedy dostupný pre jadrové elektrárne.
Sovietsko-americký dialóg (1954-1955)
Koncom roku 1953 Sovietsky zväz súhlasil s prerokovaním Eisenhowerovho návrhu priamo so Spojenými štátmi diplomatickou cestou. Sovietska vláda bola však spočiatku veľmi zdržanlivá: trvala na predchádzajúcom slávnostnom zrieknutí sa použitia vodíkovej bomby a iných zbraní hromadného ničenia a zastávala americké argumenty z roku 1946 poukazujúc na to, že pri výrobe energie na mierové účely nemožno ľahko a svojvoľne odlíšiť výstupy výroby materiálov použiteľných aj na vojenské účely a že krajina sa nemôže zapojiť do jedného bez toho, aby sa zapojila do druhého. Neskôr, koncom roku 1954, Sovietsky zväz podriadil diskusie o budúcej medzinárodnej agentúre pre atómovú energiu uzavretiu dohody o jadrových zbraniach; navrhli stretnutie sovietskych a amerických expertov na zváženie technickej možnosti zabránenia zneužívania štiepnych materiálov pôvodne určených na nevojenské účely na vojenské účely a spôsobov, ako tieto materiály urobiť nevhodnými na vojenské účely bez toho, aby sa znížila ich nevojenská hodnota. V septembri 1955 sa v Ženeve uskutočnilo stretnutie expertov z hlavných jadrových veľmocí, no nenašlo sa riešenie problémov, ktoré sa opäť objavili v súvislosti s medzinárodným programom hodnotenia palivového cyklu (INFCEP), ktorý navrhli Spojené štáty. Nevôľa Sovietov nezabránila USA pripraviť a predložiť Sovietskemu zväzu niekoľko po sebe nasledujúcich návrhov štatútu budúcej agentúry, vypracovaných po konzultáciách s hlavnými jadrovými mocnosťami a hlavnými producentmi uránu: Austráliou, Belgickom, Kanadou, Francúzsko, Portugalskom, Južnou Afrikou a Spojeným kráľovstvom.
V lete 1954 americká vláda uvoľnila svoju vnútornú jadrovú legislatívu a povolila dávať jadrové know-how a materiály k dispozícii iným krajinám za predpokladu, že budú použité len na mierové účely.
A keďže už mali dosť odmietania návrhov zo strany ZSSR, USA oznámilo tiež svoje rozhodnutie pokračovať v zriaďovaní novej agentúry aj bez Sovietskeho zväzu.
Na jeseň roku 1954 Valné zhromaždenie OSN naliehalo na pokračovanie rokovaní a rozhodlo o usporiadaní – pod záštitou Organizácie Spojených národov – veľkej technickej konferencie o mierovom využívaní atómovej energie, ktorá mala vo veľkej miere odstrániť závoj atómového tajomstva.
Prvá medzinárodná jadrová konferencia:
· Od 8. do 20. augusta 1955 Švajčiarska Ženeva hostí prvú medzinárodnú konferenciu OSN o mierovom využívaní atómovej energie s úspechom, o ktorom všetci vieme, a za plnej účasti Sovietskeho zväzu.
Čoskoro po konferencii sovietska vláda oznámila svoju ochotu podieľať sa na budúcej agentúre, odovzdať jej štiepne materiály a prijať ako základ pre diskusiu tretí návrh štatútu, ktorý pripravila americká vláda ešte v marci 1955. Po skončení konferencie nasledovalo obdobie roka, počas ktorého sa v priebehu dvoch konferencií, ktoré sa konali začiatkom a koncom roka 1956 vo Washingtone a v New Yorku, nakoniec dospelo ku konečnému znenia štatútu.
Vznik MAAE - Konferencia vo Washingtone
V roku 1955 Valné zhromaždenie OSN poverilo Spojené štáty zorganizovaním — vo Washingtone — konferenciu 12 krajín, ktoré sa najviac zaujímali o vytvorenie novej agentúry. Na účasť boli pozvané krajiny, s ktorými sa konzultovali návrhy štatútu, ako aj Sovietsky zväz, Československo, Brazília a India.
Konferencia sa konala vo februári a marci 1956.
Diskusie sa sústredili na návrh z marca 1955, ktorý bol nasledujúce leto rozoslaný na pripomienkovanie 84 členským krajinám Organizácie Spojených národov a jej špecializovaným agentúram. Americkú delegáciu viedol veľvyslanec Wadsworth, zástupca predstaviteľa Spojených štátov amerických pri OSN; Belgicko zastupoval jeho komisár a I'energie atomique pán Ryckmans, bývalý guvernér Konga, ktorý mal počas rokovaní zohrávať hlavnú úlohu zmierovateľa; Indiu zastupoval jej skvelý tajomník Dr. Bhabha, ktorého láska k umeniu a hudbe mala nakloniť misku váh v prospech Viedne a nie Ženevy ako budúceho hlavného mesta novej agentúry. Všetky ostatné krajiny zastupovali ich veľvyslanci vo Washingtone, medzi ktorých patrili páni Zarubin (Sovietsky zväz) a pán Couve de Murville (Francúzsko).
Charakteristickým znakom rokovaní, ktoré trvali štyri týždne, bol zmierlivý postoj Sovietskeho zväzu. Typ organizácie, ktorý vzišiel z rokovaní, mal mať skôr úlohu makléra než bankára a mal by disponovať veľmi širokými kontrolnými právomocami, ktoré by sa vzťahovali na všetky dohody o prevode materiálov, ktoré boli k dispozícii novej agentúre, od dvojstranných alebo mnohostranných dohôd, ktorých zmluvné strany si želali, aby nová agentúra overila ich nevojenský charakter. V súvislosti s posledným typom dohôd bolo napriek sovietskemu odporu rozhodnuté, že súvisiace náklady na záruky by mala znášať nová agentúra, pretože záruky prispejú k udržaniu svetového mieru.
Indická delegácia síce prijala záruky na špeciálne štiepne materiály (obohatený urán a plutónium), ale postavila sa proti zárukám na prírodný urán. Jediná delegácia, ktorá zaujala tento postoj, to zdôrazňovala svojim názorom, že záruky týkajúce sa prírodného uránu by rozdelili krajiny sveta do dvoch kategórií: - na jednej strane krajiny, ktoré nemajú na svojom území ložiská uránu alebo neboli schopné získať urán prostredníctvom komerčných kanálov, ktorý by podliehal neustálym kontrolám v priemyselnej oblasti – jedinej, ktorú by mohli vyvinúť; - a na druhej strane krajiny s vojenským jadrovým programom, ktoré by mohli mať prospech z takéhoto programu, pokiaľ ide o priemyselné tajomstvo, keďže mali k dispozícii nekontrolované materiály, ktoré by sa dali použiť na nevojenské účely.
Ťažké vyjednávania
Najťažšia otázka, ktorá si vyžadovala rokovania diplomatickou cestou aj po skončení washingtonskej konferencie, sa týkala „predstavenstva“ novej agentúry — Rady guvernérov.
Neústupnosť výrobcov uránu a tória, ktorých produkcia bola utajovaná a úplne pohltená vojenskými programami anglosaských jadrových mocností, požiadavky Indie a Sovietskeho zväzu na veľmi široké geografické zastúpenie ako aj túžba vyhovieť priemyselne vyspelým a rozvojové krajiny nebolo ľahké zosúladiť v záujme efektívnosti s relatívne malým počtom členov správnej rady.
V apríli 1956 bol dosiahnutý kompromis, že Rada by mala mať 23 členov, zložených z piatich najväčších jadrových mocností (Spojené štáty americké, Sovietsky zväz, Spojené kráľovstvo, Francúzsko a Kanada), štyroch výrobcov zdrojových materiálov (Belgicko, Portugalsko, Poľsko a Československo), ktorá by mala miesto v rade každý druhý rok, jedného poskytovateľa technickej pomoci a aspoň jedného člena – v skutočnosti takmer vždy dvoch – z týchto geografických oblastí: Latinská Amerika, Západná Európa, Východná Európa, Afrika a Blízky východ, Južná Ázia, Juhovýchodná Ázia a Tichomorie a Ďaleký Východ.
Bolo to prvýkrát, čo bol výraz „spravodlivé geografické rozdelenie“ nahradený zoznamom geografických oblastí v štatúte agentúry Organizácie Spojených národov.
Väčšina ostatných dôležitých otázok — ako príslušné úlohy rôznych orgánov novej agentúry, vzťah medzi ňou a Organizáciou Spojených národov a finančné predpisy — bola vyriešená jednomyseľne.
Konferencia v New Yorku – Schválenie štatútu MAAE
Nakoniec 23. septembra 1956 bol návrh štatútu predložený zhromaždeniu 81 krajín v sídle Organizácie Spojených národov. Bolo rozhodnuté, že na zmenu a doplnenie štatútu bude potrebná dvojtretinová väčšina, takže konečná verzia prijatá 23. októbra sa príliš nelíšila od textu, ktorý bol navrhnutý vo Washingtone pred šiestimi mesiacmi. Väčšina pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov bola stiahnutá alebo nezískala dvojtretinovú väčšinu potrebnú na prijatie. Tak to bolo najmä v prípade základných zmien navrhnutých Sovietskym zväzom a jeho spojencami: prijatie Čínskej ľudovej republiky ako zakladajúceho člena; požaduje dodatočné záruky, že suverenita štátov bude rešpektovaná; rozpočtové obmedzenia; požiadavka, aby sa vo finančných záležitostiach vyžadovala trojštvrtinová väčšina; návrh, že agentúra by mala mať možnosť získať inštalácie a vybavenie len vtedy, ak boli poskytnuté vo forme darov. Pri niekoľkých príležitostiach bola chúlostivá rovnováha dosiahnutá vo Washingtone použitá ako dôvod na neprijatie navrhovaných zmien a doplnení, ako napríklad zmien týkajúcich sa zloženia Rady guvernérov a finančných predpisov.
Bitka o Hlavu XII – Rozsah Záruk
Najkontroverznejšou otázkou bol rozsah záruk. Princíp záruk bol kritizovaný mnohými krajinami (niekoľko z nich z „tretieho sveta“), ktoré sa snažili vyňať prírodný urán. Ochranné opatrenia prirovnali k neokolonializmu, pričom poukázali na to, že vo všeobecnosti budú vyňaté mocnosti v oblasti jadrových zbraní, pretože vzhľadom na ich pokročilý stupeň vývoja by nikdy nemuseli požiadať o pomoc novú agentúru. Na čele tejto opozície stála India – a to voči veľmi prísnemu uplatňovaniu záruk a Francúzsko ju podporilo návrhom na zmiernenie záruk na prírodný urán a naliehaním, aby záruky neboli také prísne, aby odrádzali budúce členské krajiny od toho, aby sa obrátili na novú agentúru pre pomoc. Postoj Indie jasne vyjadril Dr. Bhabha, ktorý sa tešil veľkej osobnej prestíži. Bol predovšetkým proti zachovaniu záruk uplatňovaných na nasledujúce generácie jadrových materiálov, ku ktorému veľmi pravdepodobne došlo v prípade jeho krajiny, ktorá vlastnila jadrové materiály, ale potrebovala pomoc, aby mohla začať s jadrovým programom. Poukázal na iluzórnu povahu prísnych záruk a zdôraznil, že akákoľvek pomoc v jadrovej oblasti – či už ide o možnosti výcviku alebo jadrové materiály – je potenciálne vojenskou pomocou, pretože môže krajine umožniť prejsť na vojenský program. Na konferencii navrhol, aby nová agentúra poskytovala pomoc len tým krajinám, ktoré nemali vojenské programy – definované ako programy v oblasti jadrových a termonukleárnych výbušnín a rádiologických zbraní, ale nezahŕňajúce vojenský jadrový pohon. Napokon bod, v ktorom indický delegát uviedol, že by bol nanajvýš neústupný, v rozsahu kategorického odporu, bolo právo novej agentúry podľa článku XI I.A.5, pokiaľ ide o všetky zariadenia podliehajúce jej zárukám, „rozhodnúť o používanie všetkých špeciálnych štiepnych materiálov získaných alebo vyrobených ako vedľajší produkt a požadovať, aby takéto špeciálne štiepne materiály boli uložené v agentúre, s výnimkou množstiev, ktoré agentúra povoľuje ponechať na špecifické nevojenské účely v rámci nepretržitých záruk agentúry. " Takáto moc v rukách novej agentúry by jej mohla dať príliš silný vplyv na ekonomiku krajiny, ak by bola založená na výrobe jadrovej energie po úsilí, ku ktorému nová agentúra prispela iba v počiatočných fázach.
Počas celej konferencie prebiehali rokovania medzi americkou a indickou delegáciou.
Americká delegácia, ktorá konzultovala s ministrom zahraničných vecí a mala jeho podporu, odmietla zmeniť svoj postoj v akejkoľvek významnej miere. 19. októbra 1956, v deň, keď sa konferencia končila hlasovaním o článku XII, sa Sovietsky zväz, ktorý ešte nedeklaroval svoj postoj, pripojil k svojim spojencom, ktorí sa jednoznačne postavili na stranu Indie.
Keďže hlasovanie mohlo viesť k slepej uličke alebo k schváleniu americkej línie miernou väčšinou, francúzsky a švajčiarsky zástupcovia predložili kompromisný pozmeňujúci a doplňujúci návrh. Tento pozmeňujúci a doplňujúci návrh, ktorého forma bola mierne upravená deň po jeho predložení, dával krajine právo ponechať si zo štiepnych materiálov, ktoré vyrobila, také množstvá, ktoré považovala za potrebné pre svoje výskumné aktivity a palivo pre jadrovú energiu. reaktory, ktoré už vlastnila alebo stavala.
Americká delegácia požiadala o 48 hodín na rozmyslenie a záležitosť bola predložená ministrovi zahraničných vecí Johnovi Fosterovi Dullesovi a predsedovi americkej komisie pre atómovú energiu admirálovi Lewisovi Straussovi. Po diskusiách, ktoré trvali celú nedeľu 21. októbra a v ktorých vplyv kanadskej delegácie pôsobil v prospech prijatia kompromisu, zatiaľ čo britská delegácia mala tendenciu byť neústupná, tri anglosaské delegácie prijali francúzsko-švajčiarsky návrh, na ktorý indický delegácia súhlasila na svojom poradí na začiatku noci.
Indická delegácia, uznávajúc spôsob, akým sme jej pomohli, prestala presadzovať svoj návrh, aby nová agentúra pomáhala len krajinám, ktoré nemajú vojenský program.
Na druhý deň sa o článku XII hlasovalo a prijal sa jednomyseľne, ale jeden sa zdržal hlasovania, na zasadnutí, na ktorom hlavné anglo-sakonské mocnosti — okrem iného — vyjadrili svoju vďačnosť švajčiarskej a francúzskej delegácii. Neúspechu konferencie sa tak len o vlások predišlo a posledná prekážka zriadenia Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu a jej záruk, základných prvkov súčasnej svetovej politiky nešírenia zbraní, bola prekonaná.
· Štatút MAAE bol schválený 23. októbra 1956 a nadobudol platnosť 29. júla 1957. Organizácia Spojených národov zriaďuje Medzinárodnú agentúru pre atómovú energiu (MAAE) v rakúskej Viedni na podporu mierového využívania jadrovej energie a zabránenie šíreniu jadrových zbraní po celom svete.
