Hovorí sa že od lásky k nenávisti je niekedy iba neviditeľná tenučká hranica. Aj v našom prípade to bude podobné. Rozhádzaná je Európa, ale aj svet, bojuje sa na Ukrajine, v Izraeli, na Kaukaze, v Afrike a napätie rastie v Ázii. Ale aj jadrová energia, ktorá predtým spoločne štáty spájala, v súčasnosti spoločnosť rozdeľuje.
Lenže prečo je to tak a ako sa to stalo? Pozrieme sa na to spoločne (ale bude to na dlhšie....).
Vo veľmi veľmi zjednodušenom a stručnom vyjadrení by sa dalo povedať že za tým všetkým stoja od samého začiatku Nemci a Francúzi. Ale samozrejme, že tí, ktorí radi veria konšpiráciál tam ešte zahrnú aj Židov.
Takže na začiatok trošku histórie....
· Rádioaktivitu objavil francúzsky inžinier, fyzik a nositeľ Nobelovej ceny Antoine Henri Becquerel, a Maria Skłodowska-Curie s manželom Pierrom Curiem s ním v tom spolupracovali a tiež dostali Nobelovu cenu. Dokonca je po ňom pomenovaná aj jednotka SI pre rádioaktivitu, jeden becquerel (Bq).
· Na nemeckej strane zase nemecká fyzička Lise Meitner (počas vianočných prázdnin) spolu so svojim bratrancom Ottom Robertom Frischom pro pokuse vysvetliť zistenie brilantného nemeckého jadrového chemika Otta Hahna si uvedomili si, že sa skutočne deje niečo, čo sa predtým považovalo za nemožné: teda že jadro uránu sa rozdelilo na dve časti (jadrové štiepenie). Hahn ktorý na tom pracoval spoločne s ich asistentom nemeckým chemikom Friedrichom Wilhelmom Strassmannom, dostal Nobelovu cenu, a Lise Meitner nedostala nič, musela naopak ujsť z Nemecka pretože bola židovka. Meitner s Frishom to nielen správne vysvetlili a spočítali (ale aj publikovali v časopise Natur).
· Ale v teórii ich predbehol geniálny maďarský žid, (neskôr už americký) fyzik a vynálezca Leo Szilard (mimochodom narodený ako Leó Spitz). Ten na princíp jadrovej reťazovej reakcii prišiel v momente prechádzania cez cestu na preplnenej ulici neďaleko Britského Múzea v Londýne už v roku 1933 a v roku 1936 ho v UK aj zapatentoval. Ale patent bol tajný, nebol bežne publikovaný a teda ani známy. Aj Szilard ako žid musel v Maďarska a európskeho kontinentu pred nacizmom ujsť – najprv do UK a potom do USA.
· A tam (v USA) potom spolu s ďalším brilantným talianskym fyzikom profesorom Enricom Fermim, ktorý emigroval kvôli svojej manželke, ktorá bola židovka (a ktorý tiež dostal Nobelovu cenu) spoločne požiadali aby sa list ktorý napísali koncom roku 1939 oni (a v ktorom upozorňovali na to že Hitler môže získať atómovú bombu prvý) podpísal už vtedy svetoznámy Albert Einstein (konšpirátori sa teraz už určite potešia, lebo aj Einstein pochádzal zo židovskej rodiny) a poslali do prezidentovi USA. To nakoniec vyústilo do „projektu Manhattan“, na konci ktorého boli skonštruované a zostrojené atómové bomby.
II. Svetová vojna – jadrové zbrane
Ostatné je vcelku všetkým známe....druhá svetová vojna...
Dopadlo to strašne. Presné dáta nikto nevie a ani sa ich už zrejme nedozvieme, ale odhady celkového počtu obetí v II. Svetovej vojne sa líšia, pretože mnoho úmrtí zostalo nezaznamenaných. Väčšina zdrojov naznačuje, že vo vojne zahynulo asi 60 miliónov ľudí vrátane asi 20 miliónov vojakov a 40 miliónov civilistov. V II. Svetovej vojne bolo okrem chemických a biologických zbraní použitých aj množstvo iných najnovších najmodernejších vynálezov, ako to žiaľ vždy v histórii ľudstva bývalo. Napríklad kobercové bombardovania, s cieľom rozvrátiť vojnovú ekonomiku, znížiť morálku a taktiež „deložovať – zničiť ubytovanie“ pre civilné obyvateľstvo. No a samozrejme použitie atómových bômb.
A trošku politiky.....
BENELUX
Ešte pred koncom vojny (1944) sa dohodli a podpísali predstavitelia troch krajín v exile (Belgicko, Holandsko a Luxemburg) tzv. „Londýnsky colný dohovor“, zmluvu, čim vytvorili colnú úniu Beneluxu. Ratifikovali ju v roku 1947 a platila od roku 1948, až kým ju nenahradila tzv. „Hospodárska únia“ Beneluxu. Počiatočná forma hospodárskej spolupráce sa postupom času neustále rozširovala, čo viedlo v Haagu februára 1958 k podpísaniu zmluvy o založení Hospodárskej únie Beneluxu (Benelux Economische Unie, Union Économique Benelux). Táto vstúpila do platnosti 1. novembra 1960 a cieľom spolupráce bolo skoncovať s colnými bariérami na ich hraniciach a zabezpečiť voľný pohyb osôb, kapitálu, služieb a tovaru medzi týmito tromi krajinami. Táto zmluva bola prvým príkladom medzinárodnej hospodárskej integrácie v Európe od druhej svetovej vojny.
Druhá svetová vojna (1939 – 1945) viac ako kedykoľvek predtým ukázala hrôzy vojny, ale najmä extrémizmu, diskriminácie a genocídy. Rovnako ako v prípade predošlých zničujúcich vojen existovala prirodzená ľudská túžba nielen bežných ľudí, ale aj politických elít, zabezpečiť, aby sa to už nikdy nemohlo opakovať, najmä s súvislosti s dôsledku nových jadrových zbraní.
Pre ukončenie vojny 6. a 9. augusta 1945 Spojené štáty odpálili dve atómové bomby nad japonskými mestami Hirošima a Nagasaki. Bombové útoky zabili 129 000 až 226 000 ľudí, z ktorých väčšina boli civilisti, a (naštastie) doteraz zostávajú jediným použitím jadrových zbraní v ozbrojenom konflikte.
Japonsko sa vzdalo spojencom 15. augusta, šesť dní po bombardovaní Nagasaki a vyhlásení vojny Sovietskym zväzom Japonsku a invázii do Mandžuska okupovaného Japoncami. Japonská vláda podpísala listinu o kapitulácii 2. septembra, čím sa vojna fakticky skončila.
V priebehu II. Svetovej vojny a jej dôsledkami sa stalo, že väčšina európskych krajín si neudržala svoj status veľmocí, s výnimkou Sovietskeho zväzu, ktorý sa práve po druhej svetovej vojne stal superveľmocou a tento status si udržal 45 rokov. Zostali tak dve súperiace ideologicky protikladné superveľmoci. Ku koncu vojny sa medzi politikmi začala ako možné riešenie na extrémny nacionalizmus, ktorý bol jedným z príčin vojny, spomínať práve európska integrácia.
Na univerzite v Zürichu 19. septembra 1946 vo svojom známom prejave britský politik Winston Churchill zopakoval svoje výzvy (od roku 1930) po „Európskej únii“ a „Rade Európy“. Fakticky Churchill sníval o niečom ako po „Spojených štátoch európskych“. Zhodou okolností súbežne s jeho prejavom sa konal v kantóne Lucerna Hertensteinský kongres, ktorého výsledkom bola Únia európskych federalistov, jeden z vtedy založených a neskôr konštituujúcich členov Európskeho hnutia. Richard von Coudenhove-Kalergi, ktorý v medzivojnovom období úspešne založil najstaršiu organizáciu pre európsku integráciu, tzv. Paneurópsku úniu, založil neskôr v júni 1947 Európsku parlamentnú úniu (EPU).
Bruselská Zmluva – Západná Únia
V roku 1948 západoeurópske štáty podpísali tzv. „Bruselskú zmluvu“ o založení Západnej únie (WU) ako prvej organizácie, po ktorej nasledoval „Medzinárodný úrad pre Porúrie“. V tom istom roku bola na riadenie amerického „Marshallovho plánu“ založená aj „Organizácia pre európsku hospodársku spoluprácu“, predchodca terajšieho OECD; štáty vo východnej Európe na to zareagovali založením RVHP.
Vytvorenie NATO
Často sa hovorí, že Organizácia Severoatlantickej zmluvy bola založená ako odpoveď na hrozbu, ktorú predstavoval Sovietsky zväz. Je to pravda len čiastočne. Vytvorenie Aliancie bolo v skutočnosti súčasťou širšieho úsilia slúžiť trom cieľom: odrádzať od sovietskeho rozpínavosti, zakazovať oživenie nacionalistického militarizmu v Európe prostredníctvom silnej severoamerickej prítomnosti na kontinente a podporovať európsku politickú integráciu. Po druhej svetovej vojne bola veľká časť Európy zdevastovaná spôsobom, ktorý si dnes už len ťažko vieme predstaviť. Iba priamo v samotnej Európe v konflikte zahynulo približne 36,5 milióna ľudí, z toho 19 miliónov civilistov. Každodennému životu dominovali utečenecké tábory a prídely. V niektorých oblastiach bola detská úmrtnosť jedna zo štyroch. Milióny sirôt putovali po vyhorených škrupinách bývalých metropol. Len v nemeckom meste Hamburg bolo bez domova pol milióna ľudí. Západné štáty sa obávali politického hnutia komunistov, ktorí boli výdatne podporovaní Sovietskym zväzom. Vo februári 1948 došlo v Československu so skrytou podporou Sovietskeho zväzu k prevratu, kedy bol zvrhnutý demokratický systém. Potom, v reakcii na demokratickú konsolidáciu Západného Nemecka, Sovieti zablokovali Západný Berlín kontrolovaný spojencami v snahe upevniť svoju kontrolu aj nad nemeckým hlavným mestom. Hrdinstvo berlínskej leteckej prepravy poskytlo budúcim spojencom určitú útechu, no nedostatok zostal vážnou hrozbou pre slobodu a stabilitu.
Po mnohých diskusiách medzi štátmi Západnej Európy a USA bola Severoatlantická zmluva (NATO) podpísaná 4. apríla 1949. V známom "článku 5 zmluvy" sa noví spojenci dohodli, že „ozbrojený útok proti jednému alebo viacerým z nich... sa bude považovať za útok proti všetkým “ a že po takomto útoku každý spojenec podnikne „takú akciu, akú považuje za potrebnú, vrátane použitia ozbrojenej sily“. Je príznačné, že články 2 a 3 zmluvy mali dôležité ciele, ktoré bezprostredne nesúviseli s hrozbou útoku. Článok 3 položil základy spolupráce vo vojenskej pripravenosti medzi spojencami a článok 2 im umožnil určitý priestor na zapojenie sa do nevojenskej spolupráce.
Rada Európy
Kľúčovým momentom v európskej integrácii bol Haagsky kongres v máji 1948, pretože tam založili Európskeho hnutie International, College of Europe a čo je najdôležitejšie došlo k založeniu „Rady Európy“. Bolo to 5. mája 1949, dátum ktorý je práve preto dnes známy ako Deň Európy.
Pozor!, mnoho ľudí si pletie „Radu Európy“ so súčasnou „Radou EÚ“, resp. „európskou radou“ – ide tu o dve (vlastne tri) úplne iné inštitúcie....
Rada Európy bola prvou inštitúciou, ktorá spojila suverénne národy západnej Európy a v nasledujúcich dvoch rokoch vyvolala veľké nádeje a horúčkovité debaty o ďalšej európskej integrácii. Odvtedy je širokým fórom pre ďalšiu spoluprácu a zdieľanie problémy, dosiahnuť veci ako Európsky dohovor o ľudských právach podpísaný v roku 1950. Rada Európy je medzinárodné organizácia, ktorá sa zameriava na presadzovanie demokracie a ľudských práv. Dokonca aj Rusko bolo v rokoch 1996 až 2022 členom Rady Európy. V čase svojho vstupu síce Rusko nespĺňalo požiadavky na členstvo, ale „verilo sa“, že práve vstup tam by Rusku pomohol zlepšiť jeho výsledky v oblasti demokracie a ochrany ľudských práv.
Ako ďalej?
Čo treba k vyzbrojeniu? – predsa kanóny, tanky a pušky a muníciu!.
A k tomu? No predsa oceľ!
A na výrobu ocele? No predsa huty, vysoké pece, valcovne!
Ak tomu? No predsa uhlie!
Takže.....
Aby víťazné mocnosti po vojne zabezpečili, že Nemecko (už dva krát vyvolané svetovú vojnu) nebude nikdy viac môcť ohroziť mier, bol jeho ťažký priemysel bol čiastočne demontovaný.
Taktiež jeho (nemecké) hlavné regióny produkujúce uhlie boli buď pridelené susedným krajinám (Sliezsko), a riadené buď ako samostatné napriamo, alebo dočasnou okupačnou mocnosťou (Sársko), alebo dané pod medzinárodnú kontrolu (oblasť Porúria).
Parížska Zmluva - Európske spoločenstvo uhlia a ocele
Pre skutočný zrod inštitúcií EÚ bola podstatná tzv. Schumanova deklarácia z 9. mája 1950 (deň po piatom Dni víťazstva, dnešnom Dni Európy – EÚ). Na základe tohto prejavu podpísali Francúzsko, Taliansko, krajiny Beneluxu (Belgicko, Holandsko a Luxembursko) spolu so Západným Nemeckom v nasledujúcom roku Parížsku zmluvu (1951), ktorou sa vytvorilo „Európske spoločenstvo uhlia a ocele“; toto prevzalo úlohu Medzinárodného úradu pre Porúrie a zrušilo niektoré obmedzenia nemeckej priemyselnej produktivity. Zrodili sa prvé inštitúcie, ako napríklad Vysoký úrad (dnes Európska komisia) a Spoločné zhromaždenie (dnes Európsky parlament).
Americká pomoc.
Vytvorenie Európskeho spoločenstva uhlia a ocele podporil vtedajší americký minister zahraničných vecí George C. Marshall. Jeho plán na prestavbu Európy po druhej svetovej vojne prispel Európanom viac ako vtedajšími 100 miliardami dolárov, pomohol západnú Európu nakŕmiť, dodať oceľ na obnovu priemyslu, poskytnúť uhlie do teplých domovov a postaviť priehrady, ktoré následne mohli dodať elektrickú energiu. Mimochodom Marshallov plán počítal aj s Východnou Európou, ale štáty v područí Sovietskeho Zväzu to odmietli.
Marshallov plán tým podporil integráciu európskych mocností do Európskeho spoločenstva uhlia a ocele, predchodcu súčasnej Európskej únie, a to tým, že ilustroval účinky hospodárskej integrácie a potrebu koordinácie. Dôsledky Marshallovho plánu napríklad na bývalého nemeckého kancelára Helmuta Schmidta tak zapôsobili, že v roku 1997 poznamenal, že „Amerika by nemala zabúdať, že práve rozvoj Európskej únie je jedným z jej (USA) najväčších úspechov. Bez Marshallovho plánu by k tomu možno nikdy nedošlo“.
Ale myšlienky Európskej jednoty neboli nové a existovali aj dávno pred rokom 1948.
Veď už v roku 1570 sa objavuje pojem „Europa regina“ v diele Sebastiana Münstera "Cosmographia".
Odhliadnuc od myšlienok federácie, konfederácie alebo colnej únie, akou bola napríklad výzva Winstona Churchilla z roku 1946 po „Spojených štátoch európskych“, bol pôvodný vývoj Európskej únie založený na nadnárodnom základe, a to taký, ktorý by „urobil vojnu nemysliteľnou a materiálne nemožnou“. Mierové prostriedky určitej konsolidácie európskych území poskytovali v minulosti dynastické zväzky; menej časté boli zväzky na úrovni jednotlivých krajín, ako napríklad Poľsko-litovské spoločenstvo, či Rakúsko-Uhorsko. Veď napríklad na kongrese v Aix-la-Chapelle v roku 1818 cár Alexander, ako najpokročilejší internacionalista tej doby, navrhol akúsi trvalú európsku úniu a dokonca navrhol zachovanie medzinárodných vojenských síl s cieľom poskytnúť uznaným štátom podporu proti násilným zmenám. Paneurópske politické myslenie, ktoré sa skutočne objavilo počas 19. storočia, bolo inšpirované liberálnymi myšlienkami francúzskej a americkej revolúcie. Nasledujúce napoleonské vojny a Prvá francúzska ríša (1804 – 1815), zvrhnutie Svätej ríše rímskej, však umožnili aj nacionalizmus. Po Viedenskom kongrese prekvitali na kontinente ideály internacionalizmu v dielach Immanuela Kanta a európska jednota zase hlavne v dielach Wojciecha Jastrzębowského, alebo Giuseppe Mazziniho.
A v roku 1849, Termín počas svojho prejavu na Medzinárodnom mierovom kongrese, ktorý sa konal v Paríži použil v tom čase Victor Hugo termín „Spojené štáty európske (franc. États-Unis d'Europe): „Príde deň, keď všetky národy na našom kontinente vytvoria európske bratstvo... Príde deň, keď uvidíme... Spojené štáty americké a Spojené štáty európske tvárou v tvár, naťahujú sa navzájom moria.“
Vtedajšie vzťahy medzi dvoma politickými blokmi
Na začiatku 50. rokov boli vzťahy medzi Východom a Západom charakterizované neustálym napätím a nedôverou medzi dvoma superveľmocami: Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom.
Sovietska atómová bomba.
Prakticky bolo len otázkou času, kým ZSSR vyžije informácie získané svojou sxcelentou špionážnou složbou ako aj z nemeckých vedcov ktorí boli po II. svetovej vojne odvlečení do ZSSR, resp. im boli ponúknuté luxusné podmienky práce a života, no a samozrejme aj cieľavedomé úsili sovietskych vedcov, a získa vlastnú atómovú bombu.
Sovieti úspešne otestovali svoje prvé jadrové zariadenie s názvom RDS-1, tj. v preklade „Prvý blesk“, na západe známe pod kódovým označením „Joe-1“ - Joe - ako Jozef (myslený Stalin) v Semipalatinsku 29. augusta 1949.
V júni 1950 sa studená vojna presunula z Európy do juhovýchodnej Ázie, keď komunistické jednotky zo Severu napadli Južnú Kóreu. Región sa stal krvavým ideologickým bojiskom, kde sa Západ postavil proti komunistickému svetu. Nepriamo to urýchlilo prezbrojenie Spolkovej republiky Nemecko.
Až v júli 1953 bol obnovený krehký mier pozdĺž 38. rovnobežky podpísaním prímeria v Panmundžome. Hoci bola kórejská vojna geograficky obmedzená, jej medzinárodné dôsledky ukázali, že dve veľmoci sa nemohli otvorene postaviť proti sebe bez toho, aby sa vystavili riziku rozsiahleho konfliktu.
V Spojených štátoch vyhral prezidentské voľby v roku 1952 generál Eisenhower, s tým zodpovedajúcim posunom v americkej zahraničnej politike voči Sovietskemu zväzu. Hoci bol prezident Eisenhower spočiatku v prospech politiky neústupnosti voči komunizmu, založenej na tyz. doktríne „rollback“, napriek tomu musel počítať s rizikom eskalácie a rizikami priamej jadrovej konfrontácie so Sovietmi. V roku 1953 sa rozhodol pre stratégiu takzvaného „nového vzhľadu“. To spojilo diplomaciu s hrozbou masívnej odvety.
Veci boli ešte viac skomplikované tým, že Spojené štáty už neboli jedinou krajinou s jadrovými zbraňami.
Britská atómová bomba.
3. októbra 1952 v Main Bay na ostrove Trimouille na ostrovoch Montebello v Západnej Austrálii uskutočnili Briti "Operáciu Hurricane", ktorá bola prvým testom britského atómového zariadenia.
Atómová (vodíková) bomba ZSSR
Američania sa museli vyrovnať s technologickým pokrokom Sovietskeho zväzu, ktorý v roku 1949 otestoval svoju prvú atómovú zbraň a v roku 1953 nasledovala prvá vodíková bomba.
Vzťahy medzi Východom a Západom sa začali zlepšovať až po smrti Stalina 5. marca 1953, keď sa stal Nikita Chruščov v roku 1955 nesporným vodcom Sovietskeho zväzu.
Rákúsko neutrálne
15. mája 1955 Rakúsko a štyri okupačné mocnosti (Spojené štáty americké, Spojené kráľovstvo, Francúzsko a Sovietsky zväz) podpísali rakúsku štátnu zmluvu, ktorá ukončila okupáciu krajiny a obnovila Rakúsko ako neutrálny, nezávislý, demokratický štát s rovnakými hranicami ako v roku 1938. Rakúsko si 5. novembra zakotvilo vo svojej ústave princíp neutrality: - zmenu, ktorú medzinárodné spoločenstvo okamžite uznalo. Rakúsko sa taktiež okamžite stalo členom Rady Európy a 14. novembra 1955 vstúpilo aj do Organizácie Spojených národov.
Napokon sa v dňoch 18. až 23. júla 1955 stretli v Ženeve predsedovia vlád štyroch veľmocí (Spojené štáty, Spojené kráľovstvo, Francúzsko a Sovietsky zväz). Stretnutie sa skončilo uvoľnením napätia medzi rôznymi protagonistami, a o niekoľko mesiacov neskôr, v septembri 1955, západonemecký kancelár Konrad Adenauer prvýkrát navštívil Moskvu. Bolo to stretnutie, ktoré viedlo k nadviazaniu diplomatických vzťahov medzi oboma krajinami. Napriek týmto povzbudivým signálom medzi oboma blokmi pretrvávala nedôvera a ideologická opozícia.
Západné Nemecko v NATO
Keď sa Nemecká spolková republika v máji 1955 pripojila k Severoatlantickej aliancii, Sovietsky zväz okamžite zareagoval.
VARŠAVSKÁ ZMLUVA
V tom istom mesiaci (ZSSR) podpísal zmluvu o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci, známu ako Varšavská zmluva, s Albánskom, Bulharskom, Maďarskom, Nemeckou demokratickou republikou, Poľskom, Rumunskom a Československom.
V strednej a východnej Európe sa po smrti Stalina a začiatku destalinizácie, ktorú spustil nový sovietsky vodca Nikita Chruščov, sa obyvatelia niekoľkých satelitných štátov pokúsili zhodiť ruské jarmo. V Poľsku bol napriek niekoľkým násilným stretom v Poznani po zatknutí v roku 1951 rehabilitovaný bývalý generálny tajomník Robotníckej strany Władysław Gomułka. V októbri 1956 sa stal novým prvým tajomníkom Ústredného výboru poľskej zjednotenej robotníckej Párty. Extrémne sa mu podarilo zabrániť sovietskej vojenskej intervencii na potlačenie nepokojov robotníkov a pokusu o prevzatie moci v októbri 1956.
Situácia vo východnom Nemecku a Maďarsku bola veľmi odlišná.
Sovietska armáda zasiahla v oboch krajinách – v júni 1953 a v novembri 1956 – Moskva bola odhodlaná rozdrviť ľudové povstanie a znovu získať plnú kontrolu nad satelitnými štátmi. Po invázii a obnovení režimu lojálneho k Sovietskemu zväzu emigrovalo viac ako 200 000 Maďarov do exilu na Západ. Počas 50. rokov sa vzťahy medzi Východom a Západom čiastočne vylepšili a určite smerovali k mierovému spolunažívaniu, no studená vojna napriek tomu pokračovala, rovnako ako ideologické napätie medzi oboma blokmi.
Suezská Kríza
Suezský prieplav bol po desiatich rokoch ťažkých prác otvorený v roku 1869. Tieto financovala francúzska a egyptská vláda. Kanál prevádzkovala spoločnosť „Univerzálna spoločnosť Suezského námorného prieplavu“, sprostredkovaná Egyptom; oblasť okolo kanála zostala suverénnym egyptským územím a jediným pozemným mostom medzi Afrikou a Áziou. Kanál sa okamžite stal strategicky dôležitým, pretože poskytoval najkratšie oceánske spojenie medzi Stredozemným morom a Indickým oceánom. Kanál značne uľahčil obchod pre obchodné národy a najmä pomohol európskym koloniálnym mocnostiam získať a spravovať svoje kolónie. V roku 1875 Egypt v dôsledku dlhovej a finančnej krízy predal svoje podiely v spoločnosti (prevádzkujúcej kanál) britskej vláde. Briti získali 44 % podiel v spoločnosti čím sa zachovali aj väčšinové podiely prevažne francúzskych súkromných investorov. Po okupácii Egypta (1882) UK de facto prevzalo kontrolu nad krajinou, ako aj nad kanálom, jeho financiami a operáciami. V roku 1888 tzv. „Konštantínopolský dohovor“ vyhlásil kanál za neutrálnu zónu (ale pod britskou ochranou). Medzinárodné lodná doprava bola cez kanál v čase vojny a mieru odsúhlasená aj Osmanskou ríšou (Dohovor vstúpil do platnosti v roku 1904), v tom istom roku ako aj tzv. Zmluva „Entente cordiale“ medzi Britániou a Francúzskom.
Fakticky dodnes zostáva 193 km dlhý Suezský prieplav najrýchlejším a najpriamejším námorným obchodným spojením medzi Áziou a Európou. Približne 12 % svetového obchodu prechádza cez Suezský prieplav, čo predstavuje 30 % všetkej celosvetovej kontajnerovej dopravy a tovar v hodnote viac ako 1 bilióna USD ročne.
Egyptský prezident Násir znárodnil 26. júla 1956 Suezský kanál po tom, čo USA a Británia porušili predchádzajúcu dohodu o financovaní projektu Asuánskej priehrady. Všetk lode boli nútené čakať, kým sa uvoľní cesta, aby mohli kanálom preplávať. Blokáda spôsobila prerušenie dodávok tovaru v hodnote viac ako 9 miliárd dolárov každý deň, čo sa rovnalo hodnote obchodu 400 miliónov dolárov za hodinu. Kríza mala celosvetový dopad, ohrozila regionálnu stabilitu a spochybnila vzťah USA s dvoma hlavnými spojencami počas studenej vojny, Britániou a Francúzskom.
Suezská kríza spôsobila veľké ťažkosti v dodávkach ropných produktov do Európy. Európska jednota sa preto ukázala ako nevyhnutná na zabezpečenie určitého stupňa európskej autonómie z hľadiska energetiky. V dôsledku toho Francúzsko súhlasilo s udelením ústupkov svojim partnerom, pokiaľ ide o spoločný trh, a Nemecko zaujalo k Euratomu zmierlivejšie stanovisko.
EUROATOM
Rokovania predchádzajúce založeniu Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (EAEC alebo Euratom) boli dlhé a zložité. Šestimi zakladajúcimi krajinami boli Belgicko, Francúzsko, Nemecko, Taliansko, Luxembursko a Holandsko.
Rokovania presne ilustrovali, do akej miery sa národné záujmy jednotlivých európskych šiestich štátov v tejto veci líšia. V októbri 1956 vedúci delegácií na Medzivládnej „konferencii šiestich“ poverili Louisa Armanda (v tom čase prezidenta francúzskych národných železníc), Franza Etzela (podpredsedu Vysokého úradu ESUO) a Francesca Giordaniho (bývalého predsedu Talianskeho výboru pre jadrový výskum) vypracovať správu o požiadavkách a potenciáli Európy na výrobu elektriny z jadrovej energie. V máji 1957 správa týchto „troch mudrcov“ – nazvaná „Cieľ pre Euratom“ – poukázala na mieru, do akej sú európske krajiny závislé od ropy z Blízkeho východu: Šesť týchto štátov vyrábalo len 15 % svetovej energie. Cieľom teda bolo zabrániť tomu, aby sa ropa stala nástrojom na vyvíjanie medzinárodného tlaku. Dokument predpokladal, že dovoz energie do Európy sa v najbližších rokoch zdvojnásobí, dokonca strojnásobí. V súlade s tým odporučila výstavbu jadrových elektrární ako postupnú náhradu za tie, ktoré využívajú uhlie a ropu. V stávke bola medzinárodná nezávislosť a prestíž Európy. Počas diplomatických rokovaní medzi „šestkou“ jasne naznačilo Francúzsko svojim partnerom, že uprednostňuje projekt Euratomu pred plánom spoločného trhu.
Suezská kríza to vsak ovplyvnila a rokovania nakoniec vyústili do podpísania Zmluvy o Euratome 25. marca 1957 v Ríme.
Pokračovanie v budúcom článku......
