Počas 2. svetovej vojny vedci vo viacerých krajinách robili experimenty v súvislosti so štiepnymi materiálmi a jadrovými reaktormi, ale iba Spojené štáty americké zrealizovali svoje projekty až po úspešnú separáciu uránu-235 a výrobu plutónia-239.
A USA nielen že úspešne v tom čase vojenský jadrový program zvládli, ale sa (napriek názorom množstva vedcov, ktorý na tom aktívne pracovali, a bez ktorých by sa to nepodarilo), s nikým o výsledky nechceli deliť. Dokonca ani so svojimi najbližšími spojencami, ktorí s nimi na tom počas vojny spolupracovali (napríklad Veľkou Britániou, či Francúzskom).
Jedni kričia „Aj ja chcem“, a Američania odpovedajú ako podľa osvedčeného hesla: „Mám, ale nedám!“
A čo potom tí porazení? Nuž pozrime sa na to spoločne.
Najprv sa pozrime na krajiny, ktoré počas II. Svetovej vojny prehrali:
Nemecko:
Ako som už spomenul – Nemecko bolo (zase) prvé....
Čo sa týka zbraní masového účinku, už v prvej svetovej vojne bolo Nemecko, práve prvé, ktoré vyvinulo a použilo chemické zbrane, ako je horčičný plyn a fosgén. Tieto druhy zbraní potom už samozrejme že následne použili aj spojenci (teda protivníci Nemecka). Použitie chemických zbraní vo vojne bolo údajne v rozpore s článkom IV.2 „Vyhlásenie o zákaze použitia projektilov s jediným predmetom na šírenie dusivých jedovatých plynov“ Haagskej deklarácie z roku 1899 a konkrétnejšie aj v porušení Haagskeho dohovoru o pozemnej vojne z roku 1907, ktorý výslovne zakazoval používanie „jedovatých alebo otrávených zbraní“ vo vojne.
A Nemeckí vedci robili aj počas II. Svetovej vojny výskum iných chemických zbraní, dokonca vrátane ľudských experimentov s horčičným plynom. Prvý nervový plyn (tabun), vynašiel nemecký výskumník Gerhard Schrader v roku 1937. Počas vojny Nemecko skladovalo tabun, sarin a soman, ale zdržalo sa ich použitia na bojisku. Celkovo Nemecko vyrobilo asi 78 000 ton chemických zbraní. Do roku 1945 vyprodukovali asi 12 000 ton tabunu a 450 kg sarinu. Systémy na použitie nervových látok zahŕňali delostrelecké granáty 105 mm a 150 mm, 250 kg bombu a 150 mm raketu. Zaujímavé je ale, že keď sa sovietska armáda priblížila už k Berlínu, Adolf Hitler sa rozhodol v poslednom pokuse proti Sovietom tabun nepoužiť. Proti používaniu tabunu sa postavil Hitlerov minister zbrojenia Albert Speer, ktorý v roku 1943 k Hitlerovi priviedol odborníka na nervové látky zo spoločnosti IG Farben Otta Ambrosa.
Ambros informoval Hitlera, že spojenci na začiatku vojny zastavili zverejňovanie výskumu organofosfátov (druh organickej zlúčeniny, ktorá zahŕňa nervovoparalytickú látku), napriek tomu že základná povaha nervových plynov bola zverejnená už na prelome storočia, a veril, že spojenci určite nemohli zlyhať pri výrobe agentov ako tabun (a teda že protivníci Nemecka buď majú také isté látky, alebo dokonca ešte výkonnejšie). V skutočnosti to tak nebolo, ale Hitler prijal Ambrosovu dedukciu a nemecký arzenál tabunu zostal (našťastie) nevyužitý.
Nemecký vojenský jadrový program
Počas druhej svetovej vojny Nemecko uskutočnilo neúspešný projekt vývoja jadrových zbraní. Kto by si o tom chcel prečítať ešte viac, tak môže napríklad tu:
Už v čase, keď vojna začala, malo Nemecko k 1. septembru 1939 špeciálnu kanceláriu pre vojenské využitie štiepenia jadrového materiálu , kde sa plánovali experimenty s reťazovou reakciou s uránom a grafitom a skúmali sa spôsoby separácie izotopov uránu. Niektoré merania na grafite, ktoré sa neskôr ukázali ako chybné, viedli fyzika Wernera Heisenberga k odporúčaniu, aby sa namiesto toho použila tzv. „ťažká voda“ ako moderátor.
V princípe mal ale pravdu, pretože ťažká voda je naozaj ako moderátor neutrónov najlepšia, ale práve táto závislosť od vzácnej ťažkej vody bola hlavným dôvodom, prečo nemecké experimenty nikdy nedospeli k úspešnému záveru. Štúdie separácie izotopov boli orientované iba na nízke obohatenie (asi 1 percento uránu-235) pre experimenty s reťazovou reakciou; a prakticky nikdy neprekročili štádium laboratórnych prístrojov a aj keď vyrobili prototypy jadrového reaktora, tieto boli niekoľkokrát zničené pri bombardovaní. Pokiaľ ide o samotnú jadrovú zbraň, bol to pre Nemcov stále dosť vzdialený cieľ.
Obdobie Studenej vojny
V rámci prístupových rokovaní Západného Nemecka do Západoeurópskej únie na konferencii v Londýne a Paríži bolo Nemecku zakázané (protokolom č. III k revidovanej Bruselskej zmluve z 23. októbra 1954) vlastniť jadrové, biologické alebo chemické zbrane, čo aj samotní Nemci opakovane potvrdili vo svojom vnútroštátnom práve v tzv. „Kriegswaffenkontrollgesetz (zákone o kontrole vojnových zbraní)“.
Jadrové zbrane boli až neskôr rozmiestnené v Nemecku Spojenými štátmi (v západnom Nemecku) a Sovietskym zväzom (vo východnom Nemecku) počas studenej vojny.
Napriek tomu, že Nemecko počas studenej vojny nepatrilo medzi jadrové mocnosti, malo eminentný politický a aj vojenský záujem na rovnováhe jadrových schopností.
Napríklad v roku 1977, po sovietskom nasadení nových rakiet SS-20 IRBM, západonemecký kancelár Helmut Schmidt vyjadril znepokojenie nad schopnosťou jadrových síl NATO v porovnaní so sovietskymi. Aj neskôr počas studenej vojny pod vedením iného kancelára, Helmuta Kohla západonemecká vláda vyjadrila znepokojenie nad vývojom pretekov v jadrovom zbrojení.
Predovšetkým sa však zaoberali horlivosťou nemeckých spojencov v NATO, Spojených štátov a Spojeného kráľovstva, hľadať riešenia obmedzenia týkajúce sa strategických zbraní dlhého doletu a zároveň modernizovať svoje taktické jadrové systémy krátkeho doletu.
Nemecko hlavne chcelo, aby boli takéto systémy krátkeho dosahu odstránené, pretože podľa nich ich hlavným využitím nemalo byť odstrašovanie (ako to presadzovali iní), ale použitie na bojisku.
A keďže sa samotné Nemecko, (ktoré sa rozprestieralo na rozdelení východného a západného bloku v Európe, zdalo najpravdepodobnejším bojiskom v akejkoľvek eskalácii studenej vojny – podľa Nemcov (logicky) by bolo použitie jadrových zbraní na nemeckom území pre nich totálne zničujúce.
Ale snáh získať svoje vlastné jadrové zbrane sa Nemecko nikdy nevzdávalo.
Keď bolo v roku 1957 vytvorené Európske spoločenstvo pre atómovú energiu (Euratom) na podporu využívania jadrovej energie v Európe, Západné Nemecko automaticky dúfalo, že pod rúškom mierového využívania jadrovej energie vyvinie aj svoj vlastný program jadrových zbraní (spoločne s Francúzskom a Talianskom).
Vtedajší Západonemecký kancelár Konrad Adenauer povedal na zasadnutí svojej vlády, že „chce dosiahnuť prostredníctvom EURATOMu čo najrýchlejšie šancu na výrobu ich vlastných (nemeckých) jadrových zbraní“.
Tento jeho nápad bol pre Nemcov dobrý, ale (pre nich) zároveň aj krátkodobý.
Hneď na nasledujúci rok (1958), keď sa generál Charles De Gaulle stal prezidentom Francúzska, boli Nemecko a Taliansko na jeho naliehanie z projektu jadrových zbraní vylúčené.
Euratom potom pokračoval ako Európska agentúra pre mierové využitie jadrovej technológie, ktorá v roku 1967 spadala pod inštitúcie Európskeho hospodárskeho spoločenstva.
Nemecko ratifikovalo 25. apríla 1929 - Ženevský protokol, 2. mája 1975 - Zmluvu o nešírení jadrových zbraní, 7. apríla 1983 - Dohovor o biologických zbraniach a Dohovor o zákaze chemických zbraní 12. augusta 1994. Tieto dátumy znamenajú ratifikáciu Spolkovej republiky Nemecko (Západné Nemecko), a počas rozdelenia Nemecka boli NPT a BWC oddelene ratifikované aj Nemeckou demokratickou republikou (Východné Nemecko) (31. októbra 1969 a 28. novembra 1972).
Pred opätovným zjednotením Nemecka v roku 1990 západné aj východné Nemecko ratifikovalo Zmluvu o konečnom vyrovnaní s ohľadom na Nemecko. Nemecko opätovne potvrdilo, že sa zrieka výroby, vlastnenia a kontroly jadrových, biologických a chemických zbraní. Okrem zákazu cudzej vojenskej prítomnosti v bývalom východnom Nemecku zmluva zakázala aj umiestnenie jadrových zbraní alebo nosičov jadrových zbraní v tejto oblasti, čím sa stala trvalou zónou bez jadrových zbraní.
Nemecká armáda môže vlastniť konvenčné zbraňové systémy s nekonvenčnými schopnosťami za predpokladu, že boli vybavené na čisto konvenčnú úlohu.
USA poskytujú Nemecku približne 60 taktických jadrových bômb B61 na použitie v rámci dohody NATO o zdieľaní jadrových zbraní.
Bomby sú uskladnené na leteckej základni Büchel a v čase vojny budú dodané bojovými lietadlami Luftwaffe Panavia Tornado. Okrem toho, že tu ide o porušenie protokolov k (revidovanej) Bruselskej zmluve (ktorá však ukončila svoju platnosť v roku 2010), sa mnohé krajiny domnievajú, že sa tým porušujú aj články I a II Zmluvy o nešírení jadrových zbraní (NPT), kde sa Nemecko zaviazalo:
„...neprijať prevod jadrových zbraní alebo iných jadrových výbušných zariadení od akéhokoľvek prevodcu alebo kontroly nad takýmito zbraňami alebo výbušnými zariadeniami priamo alebo nepriamo... ani inak nezískať jadrové zbrane alebo iné jadrové výbušné zariadenia... ".
USA trvajú na tom, že ich vojenské sily dostatočne kontrolujú zbrane a že žiadny prenos jadrových bômb alebo kontrola nad nimi nie je ani zamýšľaná, „pokiaľ sa neprijme rozhodnutie ísť do vojny, ktorú už nebude kontrolovať zmluva [NPT]“, takže k žiadnemu porušeniu NPT nedochádza. Nemeckí piloti a ďalší personál však cvičia manipuláciu a doručovanie amerických jadrových bômb. Aj keď sa argument NATO považuje za právne správny, takéto mierové operácie by mohli byť pravdepodobne v rozpore s cieľom aj duchom NPT.
Ale sny o ich vlastných (nemeckých) jadrových zbraniach nespia...
V roku 2007 bývalý nemecký minister obrany Rupert Scholz opäť uviedol, že Nemecko by sa malo snažiť stať sa jadrovou veľmocou. Keď v septembri 2007 francúzsky prezident Nicolas Sarkozy ponúkol Nemecku možnosť podieľať sa na kontrole nad francúzskym jadrovým arzenálom, tak to nemecká kancelárka Merkelová a minister zahraničných vecí Steinmeier spoločne odmietli s tým, že Nemecko „nemá záujem vlastniť jadrové zbrane“.
Ale Merkelová kvôli obavám z konania Vladimíra Putina zmenila svoj postoj a neskôr uviedla pre nemeckú tlač: „že ako hovorí NATO, pokiaľ budú na svete jadrové zbrane, musíme (aj my) mať tieto schopnosti.“
Členské štáty NATO vrátane Nemecka sa rozhodli nepodpísať zmluvu OSN o zákaze jadrových zbraní, záväznú dohodu na rokovania o úplnom odstránení jadrových zbraní, ktorú podporilo viac ako 120 krajín.
Nemecký ekonóm a politik Tobias Lindner nazval nemeckú dohodu o zdieľaní jadrových zbraní „nákladným, nebezpečným a zastaraným symbolickým príspevkom k tomu, aby mohol mať (nejaké vážne) slovo v rámci NATO.“
V októbri 2021 nemecká ministerka obrany Agret nneKramp-Karrenbauerová hovorila o možnosti nasadenia jadrových zbraní proti Rusku. Poznamenala, že jadrové zbrane sú „prostriedkom odstrašenia.“ A pokiaľ ide o vzťahy s USA, nemecký kancelár Olaf Scholz súhlasí s dlhou dohodou, ktorá umožňuje skladovanie amerických taktických jadrových zbraní a ich posádku na amerických základniach v Nemecku.
V novembri 2021 Rolf Mützenich – vysoko postavený člen nemeckého parlamentu oživil diskusiu o tom, či by krajina mala hostiť americké jadrové zbrane na nemeckom území a vyjadril sa že „Je načase, aby Nemecko v budúcnosti vylúčilo rozmiestnenie“ jadrových zbraní na svojom území.
Mützenich, ako líder skupiny sociálnych demokratov (SPD) v Bundestagu, v rozhovore z 2. mája pre Der Tagesspiegel potvrdil, že chce presunúť jadrové bomby NATO B61 preč z Nemecka.
Druhý poslanec - Roderich Kiesewetter, hovorca CDU Výboru pre zahraničné veci Bundestagu, povedal zase pre noviny „Arms Control Today“ 12. mája, že jedinečné dohody NATO o zdieľaní jadrových zbraní sú dôležité, pretože „zaručujú dôveru v rozšírený jadrový dáždnik, a tak sa vyhýbajú šíreniu jadrových zbraní v európskom priestore“. Dodal však, že „by bolo naivné veriť, že americký prezident poskytne Európanom vplyv na jadrovú stratégiu USA alebo či počas konfliktu ich názor bude braný do úvahy o použití amerických jadrových zbraní v konflikte“.
Naopak, Richard A. Grenell, americký veľvyslanec v Berlíne, v stanovisku zo 14. mája v Die Welt zase tvrdil, že „účasť Nemecka na jadrovom podiele zaisťuje, že na jeho hlase záleží“.
No a poslanci za nemeckých „Zelených“ sú proti všetkému – aj jadrovým zbraniam, aj jadrovým elektrárňam, aj proti fosílnym klasickým elektrárňam a najnovšie aj proti vode....
V budúcom článku budeme pokračovat v tejto téme s iným štátom....
