Nový americký prezident Trump prostredníctvom svojho výkonného nariadenia, či príkazu (Executive Order – EO) nepriamo zaútočil na nezávislosť regulačných agentúr v americkej výkonnej moci. Nariadenie odovzdáva vlastne moc tzv. “Office of Management and Budget” – teda Úradu pre riadenie a rozpočtu (OMB) nad regulačným procesom doteraz nezávislých amerických agentúr.
Medzi ne patrí napríklad Federálna volebná komisia, Federálna obchodná komisia, Komisia pre cenné papiere a burzu, Federálna energetická regulačná komisia – ale aj americký jadrový dozor – Nuclear Regulatory commission (NRC).
Trumpov výkonný príkaz z 18.februára 2025 požaduje, aby OMB „preskúmala“ povinnosti týchto (doteraz) nezávislých regulačných agentúr „z hľadiska súladu s prezidentovými politikami a prioritami“!
To v podstate znamená podriadenie regulátorov prezidentovi.
V minulosti si prezident a americký Kongres, ktorí majú dohľad nad regulačnými orgánmi, v podstate držali odstup od rozhodnutí regulačných orgánov. To ich malo udržať v pozícii akejsi izolácii a zabezpečiť ich potrebnú nezávislosť od akéhokoľvek vonkajšieho zasahovania.
Trumpov výkonný príkaz však môže naznačovať, že v USA už nezávislí regulátori asi v budúcnosti nebudú existovať. V príkaze sa (okrem iného) píše, citujem: “Predchádzajúce administratívy však umožnili takzvaným „nezávislým regulačným agentúram“ fungovať s minimálnym prezidentským dohľadom. Tieto regulačné agentúry v súčasnosti vykonávajú značnú výkonnú právomoc bez dostatočnej zodpovednosti voči prezidentovi a prostredníctvom neho voči americkému ľudu. Navyše, tieto regulačné agentúry majú povolené vydávať významné nariadenia bez toho, aby ich prezident preskúmal. Tieto praktiky podkopávajú zodpovednosť takýchto regulačných agentúr voči americkému ľudu a bránia jednotnému a koherentnému vykonávaniu federálneho práva. Aby bola federálna vláda skutočne zodpovedná americkému ľudu, musia byť úradníci, ktorí disponujú obrovskou výkonnou mocou, kontrolovaní a kontrolovaní ľudom voleným prezidentom.” Koniec citátu…
Tieto agentúry (včítane NRC, budú teda tiež musieť OMB predložiť na preskúmanie „všetky navrhované a konečné významné regulačné opatrenia“. Miera, do akej to narúša nezávislosť NRC, sa zrejme môže líšiť v závislosti od toho, ako NRC zareaguje ako aj od prijatých opatrení OMB, ale americkí jadroví veteráni, a taktiež kritici a zástancovia jadrovej energetiky napriek tomu už dnes “mávajú červenými vlajkami”.
Ako by mal byť štátny regulátor, teda štátny dozor nezávislý?
Nezávislý regulátor, či dozor musí byť oslobodený od priemyselných a politických vplyvov. Ale to samozrejme nestačí. Nezávislí regulátori by nemali byť len oslobodení od zasahovania vlády a priemyslu; ale mali byť tiež primerane obsadení kompetentnými odborníkmi a musia mať svoj vlastný rozpočet na efektívne fungovanie. Tiež musia byť schopné a odhodlané v prípade nutnosti aj odstaviť zariadenia, ako sú jadrové elektrárne, ktoré nefungujú bezpečne, podľa platných predpisov. Na to však potrebujú takú vládu, ktorá minimálne aspoň rešpektuje, ak nie už výrazne podporuje ich nezávislé rozhodnutia a tvorbu regulačných pravidiel a noriem.
Na ich nezávislosti mimoriadne záleží.
Dnes je teda už asi iróniou, že Americkú NRC – Úrad jadrového dozoru – často doteraz vo svete nazývali v jadrovej regulácii „zlatým štandardom“– a vo svete aj bolo podľa nej ako vzoru vybudovaných viacero jadrových dozorov v iných štátoch. A teraz Trumpova administratíva zaujíma takýto postoj, kde môže stratiť (alebo už stratila?) svoju nezávislosť. Kto teda bude ten zlatý štandard teraz? Kanadský, francúzsky alebo fínsky jadrový regulátor?
Aby čitatelia ľahšie pochopili, o čo tu vlastne ide, netreba si pripomenúť nič také neznáme a nič iné ako smutne známe jadrové havárie na jadrovej elektrárni (JE) v Černobyle a v JE Fukušima, ktoré celému svetu ukázali, ako je ľahko nielen environmentálna, ale aj ekonomická bezpečnosť krajiny zraniteľná kvôli tomu že jadrový dozor nebol dosť nezávislý.
Prípad Černobyľu:
Medzi bežnou populáciu je napríklad málo známe, že na jadrových reaktoroch RBMK existovalo až 30 (áno dobre čítate!) porušení predpisov o jadrovej bezpečnosti ktoré sú bežne vyžadované na komerčných JE. Tie typy reaktorov (ale výkonovo malé) boli totiž pôvodne čisto vojenské, konštruované a stavané na výrobu plutónia pre jadrové zbrane. Len potom z nich urobili vačšie modifikácie (odkiaľ pochádza aj písmeno M teda “moščnij”) v jeho skratke RBMK. Do sériovej výroby sa dostali len preto, že na rozdiel od pokročilejších a spoľahlivejších VVER bol typ reaktorov RBMK relatívne veľmi lacný a dal sa ľahko zmontovať kdekoľvek.
Taktiež je skoro úplne neznáme, že katastrofa podobná Černobyľu sa vtedy mohla stať v ktorejkoľvek jadrovej elektrárni prevádzkujúcej reaktor RBMK.
Medzi sovietskymi jadrovými odborníkmi to bolo dostatočne známe dávno predtým a aj vznášali svoje námietky na ich nebezpečenstvo. V roku 1984 sa o tomto probléme hovorilo v bývalom Sovietskom Zvaze dokonca na medzirezortnej vedecko-technickej rade pre jadrovú energetiku, ktorá však žiaľ prijala “zaujímavé” rozhodnutie: - odložiť odstraňovanie konštrukčných chýb o niekoľko rokov do obdobia plánovanej rekonštrukcie blokov. A päť mesiacov pred haváriou na Černobyle svojim nadriadeným inšpektor jadrovej bezpečnosti Gosatomnadzoru ZSSR pracujúci vtedy v JE Kursk Alexander Jadrichinskij dokonca poslal oficiálny zápis, v ktorom požadoval zastavenie prevádzky všetkých reaktorov tohto typu. Vysokopostavení predstavitelia jadrového dozoru ZSSR však nepovažovali za potrebné na nótu ani reagovať, no a po apríli 1986 ju už nikto nepotreboval. Gosatomnadzor ZSSR bol vtedy niečo ako filiálka Minstredmašu a Minatomu. Teda akási slúžka konštruktérom a staviteľom…
Navyše, k určitej “ochrane značky” RBMK a umlčaniu oprávnenej kritiky bezpochyby pomohlo aj to, že tvorcami reaktora boli vtedajší prezident Akadémie vied ZSSR akademik Alexandrov a akademik Dolležal.
Potom až po havárii si 3. júla 1986 na zasadnutí politbyra ÚV KSSZ akademik Alexandrov nasypal popol na hlavu a požiadal o uvoľnenie z funkcie prezidenta akadémie, aby sa mohol sústrediť na odstraňovanie konštrukčných nedostatkov reaktora. Ale už bolo neskoro – popol z Černobyľu sa rozsypal na hlavu nám všetkým.
Historicky bola v ZSSR vytvorená prvá Štátna služba kontroly radiačnej bezpečnosti už v roku 1946. V roku 1958 vytvorili priemyselné výskumné laboratórium v Obninsku a oddelenie jadrovej bezpečnosti v Ústave atómovej energie (v súčasnosti Ruské výskumné centrum „Kurčatov inštitút“) a až 22. októbra 1970 prijali Uznesenie Rady ministrov ZSSR „O organizácii štátneho dozoru nad zaistením technickej a jadrovej bezpečnosti pri výstavbe a prevádzke výskumných jadrových reaktorov a experimentálnych jadrových elektrární“. V roku 1972 vytvorili Štátny inšpektorát jadrovej bezpečnosti ZSSR, ale pod Ministerstvom “Minstredmašom”. A až o desať rokov 19. júla 1983 vytvorili Štátnu dozornú službu pre atómovú energiu ZSSR “Gosatomnadzor”.
Ešte k tomu takú perličku (vlastne dve) – prvá, že na súde, ktorý odsúdil priamych vinníkov za haváriu bol odsúdený aj jeden inšpektor Gosatomnadzoru, pracujúci na JE Černobyľ. A druhá – informácie, že sovietsky jadrový dozor vedel dávno o skutočných bezpečnostných (aj konštrukčných) problémoch boli ututlané a Sovieti “vodili za nos celý svet” dlhé roky a s pravdou vyšli na svetlo božie až po rozpade ZSSR.
Samotná Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu MAAE (IAEA) musela neskôr vo svojej oficiálnej publikácii INSAG skonštatovať (citujem): Účelom tejto správy je aktualizovať zistenia súhrnnej správy Medzinárodnej poradnej skupiny pre jadrovú bezpečnosť o havárii po havárii po havárii (INSAG-1), uverejnenej v septembri 1986, vo svetle ďalších informácií, ktoré boli odhalené …… Nové informácie, ktoré pochádzajú zo štúdií o fyzickom pôvode havárie uskutočnených vo vtedajšom ZSSR, však viedli INSAG k tomu, že dôraz vo svojich záveroch presunul z činnosti prevádzkového personálu na chybný návrh riadiacich tyčí a bezpečnostných systémov reaktora. Odhalili sa aj nedostatky v regulácii a riadení bezpečnostných záležitostí v celom sovietskom jadrovom energetickom priemysle a diskutuje sa o nich. Zahrnuté sú dve podrobné sovietske správy o príčinách a okolnostiach černobyľskej havárie, preložené do angličtiny MAAE, a vyhlásenie o opatreniach, ktoré boli prijaté na zvýšenie bezpečnosti reaktorov RBMK….
Ale tým to neskončilo – ešte aj v roku 2008 bývalého šéfa Gosatomnadzoru Jurija Višnevského ktorý ho v rokoch 1992 až 2003 viedol, odsúdili. Dôvodom boli machinácie a podvody s rozpočtovými prostriedkami pri realizácii spoločných programov jadrovej bezpečnosti Ruska, Iránu, Číny a Indie.
Pochopiteľne, že v tom nebol sám. Spolu s ním odsúdili aj bývalého riaditeľa Federálneho štátneho jednotného združenia zahraničného obchodu "Bezpečnosť" Sergeja Petrova a bývalú šéfku Združenia zahraničného obchodu "Bezpečnosť" Marinu Dudko. Vyšetrovanie vyčíslilo škodu z ich konania voči záujmom štátu na 263 miliónov rubľov. Ale ruský súd to vyriešil “šalamúnsky” – Višnevského síce formálne odsúdil, ale nechal ho na slobode….
Prípad Fukušima:
Po zemetrasení s magnitúdou 9.0, po ktorom nasledovalo masívne cunami, stratila jadrová elektráreň Fukušima Daiiči-1 so šiestimi jadrovými reaktormi na východnom pobreží Japonska energiu na havarijné systémy. Ich záložné dieselové generátory a elektráreň boli zatopené čo viedlo k úplnej strate všetkej energie. Aj keď to nebolo nutné, bolo evakuovaných okolo 160 000 ľudí z oblasti JE a pozdĺž koridoru radiačnej kontaminácie severozápadne od elektrárne Fukušima Daiiči. Dokonca v tom boli aj odporúčania americkej NRC (k tomu sa ešte dostaneme). Dôsledok bol, že prakticky cez noc bol poľnohospodársky a rybný priemysel pri Fukušime zdevastovaný. Do roka po nehode bolo v Japonsku odstavených všetkých 54 reaktorov, čo bola strata asi tretiny dodávok elektriny v krajine. Museli byť zriadené 3 x drahšie dieselové elektrárne, aby sa kompenzovala časť chýbajúceho výkonu.
Priame ekonomické náklady havárie sa odhadovali na rádovo 200 miliárd dolárov – a dokonca aj toto číslo nezahŕňalo náklady na nahradenie stratenej energie a viacnásobné odstavenie reaktorov v dôsledku prehodnotenia seizmických rizík. A ešte takmer o 14 rokov neskôr bolo opäť do japonskej siete pripojených iba 13 jadrových reaktorov a 21 bolo natrvalo odstavených. Ďalších 20 reaktorov čakalo (na schválenie regulačnými orgánmi a prefektúrou).
A ako to bolo s dozorom?
Nezávislé vyšetrovanie snemu (japonskej komory parlamentu) o príčine havárie vo Fukušime jednoznačne dospelo k záveru, že: „Nehoda jadrovej elektrárne TEPCO Fukušima bola výsledkom tajnej dohody medzi vládou, regulačnými orgánmi a spoločnosťou TEPCO a nedostatočného riadenia zo strany uvedených strán. Účinne zradili právo národa byť v bezpečí pred jadrovými nehodami."
Japonská vláda a jadrový priemysel naďalej zápasia s čistením lokality Fukušima a v roku 2023 už boli nútení začať vypúšťať stále kontaminovanú vodu do Tichého oceánu. Okolité krajiny reagovali zákazom rybích produktov z regiónu.
Ako sa v jadrovom priemysle hovorí, jadrová nehoda kdekoľvek je jadrovou nehodou všade.
Po havárii vo Fukušime len samotný americký jadrový priemysel minul viac ako 47 miliárd dolárov na vynútené bezpečnostné vylepšenia, aby reagoval na ponaučenia z havárie vo Fukušime. Medzi ne patrilo uvedomenie si, že nielen viac ako jeden reaktor môže zlyhať v jednej elektrárni, ale aj to, že záložné generátory musia byť na bezpečných miestach, bez ohrozenia zatopením a iných foriem zlyhania; že boli potrebné všeobecné nastavenia pre čerpadlá a zariadenia, aby bolo možné počas nehody pripojiť akékoľvek blízke zariadenie; že kontajnmenty by sa mali dať vetrať na diaľku; že prírodné udalosti ako zemetrasenia a záplavy by mohli byť v pôvodných projektoch reaktorov podceňované; a že bazény s vyhoretým palivom museli poskytovať údaje v reálnom čase aj v podmienkach havárie.
Modernizácie, ktoré vyplynuli z týchto lekcií, výrazne zvýšili bezpečnosť reaktorov vo svete. Tieto (modernizácie a vylepšenia) boli samozrejme potrebné, pretože každá z týchto aktualizácií sa považovala za nevyhnutnú na riešenie ponaučení, ktoré nezávislý regulačný orgán získal. Vlastne všetky jadrové elektrárne na svete potom prešli tzv. Stress Testy.
A je faktom, že aj keď sa samotné JE resp. spoločnosti snažia o čo najvačšiu jadrovú bezpečnosť a spoľahlivosť v neposlednom rade im ide aj o hospodárske výsledky (je to logické, veď za to v tejto oblasti podnikajú). Takže sa ale dá predpokladať aj to, že samotný priemysel by možno neprijal toľko, (resp. ak vôbec) niektoré z týchto opatrení, ak by nebol jadrovým dozorom k tomu prinútený. Dôsledky boli a sú veľmi citeľné, napríklad ich môžeme vidieť aj u nás doma na Slovensku pretavené v navýšení ceny a oneskorení pri spúšťaní reaktorových blokov č. 3 a 4 v Mochovciach.
Pôvodný mandát americkej NRC.
Súčasný americký jadrový dozor vo forme NRC bol založený ako nezávislá agentúra Kongresom USA v zákone o reorganizácii energie z roku 1974. Tento zákon prevzal predchodcu NRC, pôvodnú “Komisiu pre atómovú energiu”, a rozdelil jej regulačné a propagačné úlohy na NRC a dnešné Ministerstvo energetiky USA (DOE). NRC bola preto výslovne vytvorená ako nezávislá od cieľov politiky energetického systému v rámci Komisie pre atómovú energiu, ktorú Kongres vnímal ako príliš politickú a ovplyvnenú priemyslom. Ale terajší prechod z nezávislej agentúry na agentúru pod priamou kontrolou jednej politickej strany pod vedením prezidenta vytvára naopak vlastne rovnaký problém ale z iného vplyvu.
Dnes má americký priemysel jadrovej energetiky podporu v Trumpovej administratíve a medzi republikánmi aj demokratmi v Kongrese kontrolovanom republikánmi. Vzhľadom na širšie úsilie Bieleho domu o zrušenie energetickej politiky Bidenovej éry, zatiaľ nie je úplne jasné, akú formu bude mať ďalšia vládna podpora. Dohľad nad NRC a jej implementáciou legislatívy patrí Senátnemu výboru pre životné prostredie a verejné práce a Výboru Snemovne reprezentantov pre energetiku a obchod. Tieto často vyvíjajú tlak na agentúru prostredníctvom vypočutí vo výboroch. V prípade EO prezidenta však výrazne pomlčali. Americký jadrový priemysel lobuje v Kongrese za priaznivé politiky, ale tiež priamo komunikuje s NRC prostredníctvom podaní a verejných stretnutí, aby obhajoval svoju interpretáciu regulačných reforiem nariadených Kongresom. Od svojho založenia v roku 1975 má NRC (Komisia pre jadrový dozor) vynikajúce a zásadné poslanie: zabezpečiť bezpečnosť a ochranu jadrových zariadení a jadrových materiálov tak, aby nedošlo k poškodeniu ľudí a životného prostredia. Trumpov "vpád" znamená, že agentúra už asi nebude môcť plne vykonávať túto misiu nezávisle – a Američania budú v dôsledku toho možno viac ohrození. Veď podľa doterajších skúseností sa zdá celkom možné, že ak by (teoreticky) utrpel niektorý jadrový reaktor v USA veľkú haváriu, zasiahlo by to celý americký jadrový priemysel – a podobne ako v Japonsku by možno muselo byť tiež jeho 94 reaktorov v prevádzke dokonca dočasne odstavených.
Môže si teda priemysel a americký ľud dovoliť stratu nezávislosti jadrového dozoru?
Čo sa môže pokaziť?
Kvôli novému Trumpovmu výkonnému príkazu, ktorý napáda nezávislosť Komisie pre jadrovú reguláciu (NRC), môže dôjsť k niekoľkým možným výsledkom.
Zástancovia malých modulárnych reaktorov (SMR) napríklad doteraz tlačili na Kongres a výkonnú moc, aby znížili reguláciu NRC a urýchlili schválenie ich nových – a zatiaľ nie dostatočne preukázaných návrhov reaktorov. Želajú si, aby tieto ich reaktory mohli byť vyňaté z požiadaviek, ktoré museli spĺňať všetky ostatné konštrukcie pred nimi: - teda podrobný dôkaz, že reaktory budú bezpečne fungovať aj v podmienkach havárie. Namiesto toho títo zástancovia (niektorí dokonca bez veľkých skúseností s prevádzkou reaktorov) chcú, aby NRC dôverovalo ich zjednodušeným počítačovým modelom výkonu reaktorov a v podstate im dalo voľný priechod na nasadenie ich zatiaľ nevyskúšanej technológie po celej krajine. Áno, nehoda s novým malým modulárnym reaktorom (SMR) by zrejme asi nenarobila taký veľký neporiadok: Koniec koncov, zdroj žiarenia by bol menší ako pri takých veľkých reaktoroch, aké v súčasnosti fungujú v USA. Nehoda v Japonsku však ukázala, že krajiny by mali počítať aj s tým, že nielen jeden reaktor na danom mieste môže zlyhať, ale aj niekoľko súčasne, a tieto viacnásobné zlyhania môžu vytvoriť ešte hrozivejšie okolnosti, ktoré by bránili úradom v schopnosti reagovať na takúto zložitú rádiologickú núdzovú situáciu. Vo Fukušime napríklad prvý výbuch na 1. bloku vytvoril taký rádioaktívny balast, ktorý zabránil záchranárom dostať sa do blízkosti iných poškodených reaktorov v okolí. A keďže projektanti plánujú na jednotlivé lokality nasadiť viacero jednotiek SMR, zdá sa, že takýto náhodný scenár je v prípade SMR realizovateľný.
Bývalá predsedníčka NRC Allison Macfarlane, teraz profesorka na University of British Columbia v rozhovore pre Energy Intelligence označila rozhodnutie Bieleho domu „zasahovať do bezpečnostných predpisov“ ako „zničujúce“. Prezidentov príkaz (EO) s názvom „Zabezpečenie zodpovednosti pre všetky agentúry“ je pre nezávislosť rôznych výkonných agentúr a zákonodarstva Kongresu, od vedeckého a zdravotníckeho výskumu cez environmentálny dohľad až po verejné vzdelávanie výzvou. V EO sú aj určité výnimky, ale NRC medzi nimi nie je. EO určite vyvolá právne odozvy a vášnivú diskusiu o ústavnom oddelení právomocí, a v sektore jadrovej energetiky môže veľa závisieť od toho, ako zareaguje NRC. Hovorca NRC Scott Burnell povedal, že agentúra „pracuje na posúdení a dodržiavaní všetkých výkonných nariadení Bieleho domu a sprievodných pokynov, ak je to vhodné“. A Elina Teplinsky, partnerka právnickej firmy Pillsbury so sídlom vo Washingtone, povedala Energy Intelligence, že NRC fakticky zatiaľ síce „môže pokračovať vo svojej činnosti ako zvyčajne pod ich legislatívnou právomocou, alebo by mohli zaujať opatrný prístup a zmraziť akékoľvek pravidlá." Toto však prichádza v čase, keď je NRC často obviňovaná z pomalej komercializácie nových technológií reaktorov – napriek prebiehajúcim snahám o modernizáciu, predaplikačnej práci s vývojármi, ktorej cieľom je urýchliť licencovanie reaktorov a projektov, a novému vyhláseniu o poslaní, ktoré agentúru zaväzuje „umožniť bezpečné a bezpečné používanie a nasadenie civilnej jadrovej energie“.
Postupná strata nezávislosti?
Na rozdiel od Macfarlane niektorí tvrdia, že posledný úder voči nezávislosti NRC ešte len príde. Právnik z Holland & Knight Andy Kriha sa domnieva, že OMB bude pravdepodobne „zavalená množstvom nových a vysoko technických pravidiel pochádzajúcich od agentúr a nedostatočne vybavená na pochopenie alebo riešenie väčšiny pravidiel NRC“. Ak sa však významné akcie agentúry „začnú oneskorovať alebo podstatne meniť v reakcii na politický tlak, mohli by sme vidieť zhoršenie reputácie NRC“. Aj Adam Stein, riaditeľ inovácií v oblasti jadrovej energie v Breakthrough Institute so sídlom v Berkeley si myslí, že ak aj NRC čiastočne stratí svoju nezávislosť, „nezmení to medzinárodné vnímanie NRC, pokiaľ prezident nezačne presadzovať zmeny“. Ak ak by sa stalo aj to, tak sa podľa neho “stratí dôveryhodnosť NRC takmer okamžite. A nikto sa nedozvie, či je rozhodnutie NRC odôvodnené vedecky, alebo či je to len nariadené prezidentom." A Ed Lyman z Union of Concerned Scientists čo je nezisková organizácia USA, snažiaca sa o bezpečnejší a zdravší svet zase hovorí, že: “Vzhľadom na do očí bijúce a nezmiernené konflikty záujmov v Bielom dome a novoobjavenú lásku medzi technologickými priateľmi Trumpa a Elona [Muska] aj k jadrovej energii, sa dozorný orgán pre jadrový dozor mohol zmeniť na obyčajnú pečiatku pre akékoľvek projekty, ktoré prezident v súčasnosti uprednostňuje”. A to by mohlo prevážiť nad mandátom NRC v oblasti verejného zdravia a bezpečnosti v mene „súladu s politikou a prioritami prezidenta“.
Na druhej strane má prezidentov EO aj svoje racio, veď ani americká NRC nebola v minulosti bez chyby..
Napríklad je samotný predseda NRC Gregory B. Jaczko, ktorý ju viedol v rokoch 2009-2012 v niekoľkých otázkach ignoroval kolegov komisárov a správal sa k nim neúctivo. Pri havárii na Fukušime nevhodne uplatnil mimoriadnu právomoc. Dopustil sa hrubého a šikanujúceho správania voči zamestnancom NRC. Jaczko potlačil nezávislosť a vedeckú objektivitu medzi zamestnancami NRC, a v podstate im povedal, že cieľom je posunúť jeho agendu v protiklade k vykonávaniu nezávislých hodnotení a že „nesprávne odpovede“ budú mať dôsledky.
Napríklad vo vzťahu k úložisku v Yucca Mountains boli Jaczkove postoje jednoznačne príkladom toho, že sledoval politickú agendu, na rozdiel od toho, aby bol objektívny alebo vedecký. Pri Fukušime zase robil verejné vyhlásenia o kríze, ktoré sa líšili od toho, čo prichádzalo od japonskej vlády, ako napríklad naliehanie na evakuáciu pre všetkých občanov USA v okruhu 50 míľ od zasiahnutej elektrárne Fukušima Daiichi, a nie v okruhu približne 12 míľ, ktorý japonskí predstavitelia v tom čase vyhlásili. Nakoniec bol Jaczko prinútený vzdať sa funkcie (9. júla 2012).
Iný bývalý zamestnanec NRC - (nejaký Charles Harvey Eccleston, ktorý bol prepustený zo zamestnania v NRCv roku 2010 ) a na dôchodku žil na Filipínach bol v Manile 27. marca 2015 zadržaný filipínskymi úradmi a deportový ho do USA, kde čelil trestnému stíhaniu, pretože umožnil hackerské útoky na počítače v Ministerstve energetiky USA.
A ďalší bývalý zamestnanec NRC, Gregory Croon, z Clarksville, Tennessee, vytvoril zámerne sfalšované inšpekčné správy, keď v rokoch 2016 až 2018 pracoval ako hlavný rezidentný inšpektor NRC v jadrovej elektrárni North Anna Power Station v Mineral vo Virgínii; odišiel do dôchodku z NRC v roku 2020.
Vtedajší predseda americkej NRC Jaczko zohral negatívnu rolu pri radách pre (zbytočnú) evakuáciu obyvateľstva okolo Fukušimy.
JE Fukušima Daiiči-1 nebola dobre pripravená na prírodné katastrofy ako zemetrasenie a cunami a následný totálny black-out.11. marca 2011, prefektúra Fukušima vydala príkaz na evakuáciu obyvateľov v okruhu 2 km od elektrárne na základe ich predchádzajúcich cvičení. Neskôr v ten istý deň národná vláda vydala príkaz na evakuáciu pre oblasť v okruhu 3 km od elektrárne a príkaz na ukrytie pre oblasť v okruhu 3 – 10 km. A ihneď na ďalší deň, 12. marca 2011, vydala národná vláda príkaz na evakuáciu oblasti s polomerom 3 – 10 km a večer toho istého dňa ju rozšírila na oblasť v okruhu 20 km od elektrárne. V čase nešťastia boli približné počty obyvateľov v okruhu 2, 3, 10 a 20 km 1 900, 6 000, 51 000 a 78 000. V okruhu 20 km od závodu sa nachádzalo sedem nemocníc a 17 zariadení ošetrovateľskej starostlivosti. Obce nachádzajúce sa v okruhu 10 – 20 km, nachádzajúce sa mimo ochrannej zóny, neboli vôbec informované o rozhodnutí národnej vlády rozšíriť evakuačnú oblasť na túto vzdialenosť a namiesto toho sa o rozhodnutí dozvedeli až z médií. Navyše pri tom došlo aj k narušeniu komunikačných systémov, nemožnosti získania údajov o JE a životnom prostredí okolo, a nedostatočnej účasti príbuzných organizácií a personálu.
V konečnom dôsledku štátna správa (čítaj japonský jadrový dozor za pomoci americkej NRC), samospráva a obce pri realizácii ochranných opatrení pre obyvateľov nespolupracovali efektívne. Dôležitým ponaučením z nehôd TMI a Fukušimy bolo, že predpokladaná evakuačná oblasť bola stanovená v okruhu 8 – 10 km od jadrových elektrární a pri ich plánovaní sa vôbec nepredpokladalo rozšírenie evakuačnej oblasti. Lenže ako prax ukázala, rozsah účinku rádioaktívnych oblakov môže dosiahnuť aj ďalej v dôsledku rôznych faktorov, ako je množstvo uvoľnených rádioaktívnych látok, smer vetra, počasie a terén. Vo Fukušime bola evakuačná zóna rozšírená trikrát za 2 dni do oblasti s polomerom 20 km od JE a neskôr bola severozápadná oblasť vzdialená 40 km od JE označená za oblasť zámernej evakuácie, pretože sa predpokladalo prekročenie kritéria projektovanej dávky 20 mSv za 1 rok a celková evakuácia bola nariadená až 22 apríla. Surovo, zjednodušene sa dá povedať že mnoho ľudí umrelo zbytočne kvôli evakuácii a nie kvôli rádioaktivite!
Takže aké môžu ešte byť potenciálne dôsledky prezidentovho EO?
Keďže EO udeľuje OMB na starosti rozhodovanie agentúry, môže to nielen spomaliť takéto rozhodovanie, ale „potenciálne by sa mohlo použiť na tiché blokovanie tvorby pravidiel jednoducho tým, že neposkytne z OMB zdroje“. Pretože teraz OMB môže v skutočnosti kontrolovať vynakladanie vyčlenených prostriedkov, čo sa v minulosti nestalo. A ak NRC nereaguje na tento EO rýchlo a vhodným spôsobom, ako to požaduje Biely dom, prezident sa môže pokúsiť odvolať komisárov bez ohľadu na uplynutie ich funkčného obdobia. Pretože Zákon o reorganizácii energetiky USA umožňuje odvolanie splnomocnenca z rôznych dôvodov, napríklad aj vrátane „neefektívnosti, zanedbania povinností alebo pochybenia“.
V kontexte obchodného sporu Trumpovej administratívy s tradičnými spojencami USA, ako je Kanada, existuje aj potenciál pre škrty vo financovaní „účasti v medzinárodných koalíciách a podpory rozvoja regulačných režimov v iných krajinách“. Zamestnanci NRC s približne 4 000 stálymi zamestnancami teraz tiež riskujú, že budú podliehať rozsiahlym snahám Muskovho oddelenia vládnej efektívnosti očistiť federálnych zamestnancov v celej vláde. Jedno nedávne úsilie sa zameralo na pracovníkov DOE, Úradu pre pôžičkové programy DOE a tiež agentúry NNSA, ktorá spravuje národné zásoby jadrových zbraní, hoci mnohí pracovníci tejto agentúry boli po prepustení (sic!) požiadaní, aby sa vrátili na svoje miesta. Pre také špecializované agentúry, ako je NRC, hrozí, že hromadné prepúšťanie podkope kľúčové kompetencie a školiace aktivity – najmä vzhľadom na nedávny nábor 600 zamestnancov, rastúcu záťaž v súvislosti s licenčnými aktivitami na nové typy jadrových reaktorov a tiež obavy zo starnúcej pracovnej sily.
Otázka nezávislosti.
"Čo to naozaj znamená byť nezávislý?"
Byť skutočne nezávislý vo všeobecnosti znamená mať schopnosť myslieť, konať alebo fungovať samostatne bez toho, aby ste sa spoliehali na vedenie, podporu alebo potvrdenie od iných. Je to o sebestačnosti – či už emocionálnej, finančnej alebo intelektuálnej. Niekto môže byť napríklad nezávislý, ak sa rozhoduje na základe vlastného uvažovania a nie nasledovania davu, alebo ak sa dokáže udržať bez neustálej pomoci. V širšom zmysle sa nezávislosť môže vzťahovať aj na veci, ako sú krajiny alebo systémy, kde to znamená fungovať bez vonkajšej kontroly. Ale zase v diplomacii sa naopak žartom hovorí: “Že byť nezávislý znamená, že od Vás nič nezávisí…” Teda, inými slovami, netreba Vás brať do úvahy…
Môže teda byť štátny regulačný úrad skutočne nezávislý?
Teoreticky by snáď štátny regulačný úrad aj mohol byť nezávislý, ale v praxi je to zložité.
Nezávislosť pre niečo také zvyčajne znamená, že je oslobodená od nenáležitého vplyvu – či už zo strany politikov, korporácií alebo iných agentúr – takže môže presadzovať pravidlá alebo robiť rozhodnutia založené na faktoch a zákonoch, nie na tlaku (od niekoho).
Myšlienkou je mať nastavenie, kde je to izolované, ako napríklad menovanie vedúcich pracovníkov s pevnými podmienkami namiesto volených, ktorí by sa mohli podriadiť verejným rozmarom, alebo financovanie, ktoré sa nespolieha na rozmary štátnej legislatívy.
Realita s tým ale často zahýba.
Regulačné úrady sú zvyčajne súčasťou vládneho systému, takže sú viazané na rozpočty, menovania alebo zákony stanovené ľuďmi s agendou. Vezmite si verejné služby – majú spravodlivo dohliadať napríklad na energetické spoločnosti, ale ak vláda vyberie ich šéfov, alebo ak sú tvrdo lobovaní z odvetví, ktoré regulujú, táto „nezávislosť“ začína vyzerať neisto. Napríklad aj medzinárodné štúdie (napr. z OECD) – ukazujú, že aj na miestach so silnou právnou ochranou regulačnej autonómie sa môže vkrádať politické zasahovanie alebo závislosť od zdrojov.
Môže byť teda jadrový dozor skutočne nezávislý?
Áno, na papieri, so správnym nastavením: jasné mandáty, bezpečné financovanie a transparentné procesy.
Regulačný úrad (v našom prípade jadrový dozor) by mal byť nezávislý predovšetkým od subjektov ktoré reguluje! Teda napríklad bezpodmienečne od elektrárenských spoločností, či prípadne aj od výskumných ústavov. Ale…aj od výskumu zase často iniciuje svoje závery, takže?
V praxi však?
Je zriedkavé získať úplnú nezávislosť – takmer vždy je k tomu pripojená nejaká struna, jemná alebo silnejšia.
Uvidíme čo z toho pre NRC vyplynie. Možno to bude k dobru, ale môže sa to obrátiť aj podľa toho známeho, že: “Cesta do pekla je zvyčajne dláždená tými najlepšími úmyslami…”
