Tak máme nového prezidenta. A všetci sa mu teraz budú klaňať a pôjdu pobozkať jeho prsteň…
Takýmito satirickými (a možno trochu aj trefnými) slovami ohodnotil posledné politické pohyby jeden z našich priateľov pri diskusii...
Víťazstvo Donalda Trumpa v prezidentských voľbách USA u mnohých politikov (vzhľadom na jeho predošlé pôsobenie v tejto funkcii) spôsobilo minimálne rozpačitosť a neistotu, čo môžu očakávať. Nás by mohlo spoločne určite zaujímať aký to bude mať prípadný pravdepodobný vplyv na oblasť jadrovej energie a jadrových zbraní.
Skúsme sa na to spoločne pozrieť.
Pre potreby tejto sérii článkov o jadrovej politike amerických prezidentov budeme tému "jadrovej politiky" myslieť výhradne ako politiky týkajúcej sa jadrových zbraní a oblasť civilnej jadrovej energetiky nebudeme teraz ani hodnotiť a ani spomínať.
Od začiatku atómovej éry zohrávali americkí prezidenti jedinečnú úlohu v jadrových otázkach.
Od vykonávania historických jadrových testov v plnom rozsahu, cez implementáciu dnešného vedecky podloženého programu správy jadrových zásob, po budovanie medzinárodného konsenzu o bezpečnom a mierovom využívaní civilnej jadrovej energie, a tiež cez podpísanie hlavných dohôd o kontrole zbrojenia s protivníkmi až po vývoj a reformu architektúry v rámci samotnej vlády USA, aby bola jadrová bezpečnosť prioritne dodržaná, americkí prezidenti menili politiku a prístupy, aby splnili tieto ciele.
Atómová diplomacia
Atómová diplomacia skrátene označuje pokusy využiť hrozbu jadrovej vojny na dosiahnutie svojich diplomatických cieľov. Po prvom úspešnom teste atómovej bomby v roku 1945 americkí predstavitelia okamžite uvažovali aj o potenciálnych nevojenských výhodách, ktoré by bolo možné získať z amerického jadrového monopolu. V následných rokoch potom došlo k niekoľkým príležitostiam, pri ktorých vládni predstavitelia použili alebo zvažovali atómovú diplomaciu.
Atómové bombardovanie Hirošimi a Nagasaki
Počas druhej svetovej vojny sa Spojené štáty, Británia, Nemecko a USA zaoberali vedeckým výskumom vývoja atómovej bomby. Do polovice roku 1945 sa to však podarilo iba Spojeným štátom, ktoré použili dve atómové zbrane na mestá Hirošima a Nagasaki, aby rýchlo a definitívne ukončili vojnu s Japonskom. Nad týmto projektom „Manhattan“ je navždy určitý tieň. Samotný projekt je však samozrejme nepopierateľný výkon vedeckého myslenia, a dal ľudstvu jadrovú bombu.
Pápež František pred piatimi rokmi v Hirošime hovoril: „Vlastníctvo jadrovej zbrane je nemorálne."
Americkí predstavitelia nediskutovali dlho o tom, či použiť atómovú bombu proti Japonsku, ale tvrdili, že ide o prostriedok na rýchlejšie ukončenie tichomorského konfliktu, ktorý by zabezpečil menej konvenčných vojnových obetí. Zvážili však úlohu, ktorú by pôsobivá sila bomby mohla zohrať v povojnových vzťahoch USA so Sovietskym zväzom.
Jadrová politika prezidenta Franklina Roosevelta
Tu je to stručné - prezident Franklin Roosevelt, ktorý predsedal vývoju jadrových zbraní v USA, sa rozhodol neinformovať Sovietsky zväz o ich technologickom vývoji.
Jadrová politika prezidenta Harryho Trumana
Po Rooseveltovej smrti sa prezident Harry Truman musel rozhodnúť, či bude pokračovať v tejto politike ochrany jadrových informácií.
Nakoniec sa Truman o existencii obzvlášť deštruktívnej bomby sovietskemu zmienil sovietskemu vodcovi Stalinovi na stretnutí spojencov v Postupime, ale neposkytol podrobnosti o zbrani ani o jej použití. (Stalin to už ale vtedy veľmi dobre vedel od svojej tajnej služby prostredníctvom špionáže). V polovici roku 1945 bolo jasné, že Sovietsky zväz vstúpi do vojny v Tichomorí a bude tak schopný ovplyvniť povojnovú rovnováhu síl v regióne. Americkí predstavitelia uznali, že je malá šanca tomu zabrániť, hoci uprednostňovali okupáciu Japonska pod vedením USA pred spoločnou okupáciou, ako to bolo dohodnuté pre Nemecko. Niektorí americkí politici dúfali, že americký monopol na jadrovú technológiu a demonštrácia ich deštruktívnej sily v Japonsku by mohla ovplyvniť Sovietov, aby urobili ústupky, či už v Ázii alebo v Európe. Truman sa však Stalinovi bombou nevyhrážal, namiesto toho uznal, že jej samotná existencia by obmedzila sovietske možnosti a mohla by byť považovaná by pre sovietsku bezpečnosť ako hrozba.
Fakt je, že teoreticky v danom vojnovom čase Truman ešte mohol zastaviť zhodenie bômb na Hirošimu a Nagasaki. Dnes môžeme pri kávičke s odstupom času o tom špekulovať, ale Truman bol v pozícii keď mu tam umierali vojaci, fanatickí Japonci sa za nič na svete nechceli vzdať a naopak oni sami chystali na Američanov aj partizánski spôsob boja. Preto to Truman neurobil, ale hneď potom legislatívne nariadil, že na takúto akciu je potrebné prezidentské povolenie a jeho administratíva to urobila oficiálnou politikou v memorande z roku 1948: americkí prezidenti mali (a stále majú) jedinú právomoc dať príkaz na použitie jadrových zbraní.
Ak prezident USA prikáže, armáda musí poslúchnuť!
A to aj v prípade, že by USA neboli napadnuté, ale dokonca aj vtedy keď je prezident preukázateľne „nevhodný“ (ako je to dokonca aj dnes v prípade Bidena – veď to videli ľudia v priamom prenose cez TV). A to je napríklad aj to varujúce v prípade starého (novozvoleného prezidenta Trumpa), ktorého predošlé bezohľadné a rozhádané funkčné prezidentské obdobie sa skončilo tým, že jeho verní – na jeho naliehanie – uskutočnili seriózny útok na Kapitol, aby sa ho pokúsili udržať pri moci po tom, čo prehral voľby v roku 2020.
Americká senátorka Elizabeth Warren a bývalý minister obrany USA William J. Perry v novinách „USA Today“ krátko po tom, čo dav 6. januára 2021 útokom vzal Kapitol napísali doslova:
„Posledné desivé týždne prezidenta Trumpa v úrade boli budíčkom. Už nikdy by sme nemali dovoliť, aby mal nebezpečný prezident jednostrannú kontrolu nad jadrovým spustením!“ Zároveň tvrdili, že nie je prvým prezidentom, pre ktorého vznikli takéto obavy, a nebude ani posledným.
Oficiálne vtedy vyzvali na ukončenie „tejto božskej moci“ pre všetkých prezidentov USA, ktorí prídu.....
Ale prezidenti USA ju (tú božskú moc o jadrových zbraniach) však stále majú.
Tesne pred voľbami boli vtedajší súčasní a bývalí predstavitelia národnej bezpečnosti natoľko znepokojení, že vyše 700 podpísalo list obojstrannej podpory jeho protikandidátke, v ktorom žiadali Američanov, aby hlasovali za Vice-prezidentku Kamalu Harrisovú, pretože Trump je vraj „impulzívny a (často) zle informovaný“ že predstavuje seriózne riziko. A iba niekoľko dní predtým viac ako 100 bývalých dokonca republikánskych(!) predstaviteľov národnej bezpečnosti varovalo v podobnom prehlásení pre Harrisovú, že Trumpova nevyspytateľná povaha „hrozí bezohľadnými a nebezpečnými globálnymi následkami“.
Jeho (Trumpov) nestály temperament je jedným z mnohých dôvodov, prečo by mohol naozaj aj byť hrozbou pre národnú (a taktiež medzinárodnú) bezpečnosť.
Ako pamätne poznamenala Hillary Clintonová vo svojom prejave na zjazde v roku 2016, keď prijala demokratickú nomináciu: „Človek, ktorého môžete navnadiť tweetom, nie je človek, ktorému môžeme zdôveriť právo rozhodovať o jadrových zbraniach“.
Ale vráťme sa k histórii...Postupimská konferencia
Niektorí vedci dodnes diskutujú o tom, do akej miery Trumanova zmienka o bombe v Postupime a jeho použití zbrane v Japonsku predstavuje atómovú diplomaciu.
V roku 1965 historik Gar Alperovitz publikoval knihu, ktorá tvrdila, že použitie jadrových zbraní v japonských mestách Hirošima a Nagasaki malo za cieľ získať silnejšiu pozíciu pre povojnové diplomatické vyjednávanie so Sovietskym zväzom, keďže samotné zbrane už údajne neboli potrebné na donútenie k japonskej kapitulácii. Iní vedci s ním nesúhlasia a tvrdia, že Truman považoval bombu za nevyhnutnú na dosiahnutie bezpodmienečnej kapitulácie vzpurných japonských vojenských vodcov odhodlaných bojovať na život a na smrť. Aj keď Truman nemal v úmysle použiť implicitnú hrozbu zbrane na získanie prevahy nad Stalinom, zdá sa, že skutočnosť, že americký atómový monopol po úspešnom atómovom teste v Alamogordo v Novom Mexiku v júli 1945 posilnil jeho dôveru v následných stretnutiach, vďaka čomu bol odhodlanejší dosiahnuť kompromisy od sovietskej vlády. Napriek tomu, ak aj americkí predstavitelia dúfali, že hrozba bomby zmierni sovietsky odpor voči americkým návrhom na (budúce) slobodné voľby vo východnej Európe alebo obmedzí sovietsku kontrolu nad Balkánom, boli nakoniec sklamaní, pretože bezpečnostné problémy, ktoré vyvolal úsvit atómového veku pravdepodobne spôsobili, že Sovietsky zväz sa ešte viac snažil chrániť svoje hranice pomocou (nimi kontrolovanej) nárazníkovej zóny.
V rokoch, bezprostredne po druhej svetovej vojne, mala dôvera USA vo svoj jadrový monopol pre ich diplomatickú agendu samozrejme aj dôsledky. Skutočnosť existencie bomby (aj keď ich vtedy bolo ešte málo) bola užitočná pri zabezpečení toho, že západná Európa sa bude spoliehať na Spojené štáty, že zaručia jej bezpečnosť (čo vidíme až dodnes), a nie hľadať vonkajšie tesnejšie väzby so Sovietskym zväzom. Dôvod bol jednoduchý, veď aj keby Spojené štáty vtedy nerozmiestnili v Európe veľké množstvo vojakov, mohli by ju chrániť tým, že by európske oblasti, o ktorých USA tvrdili, že sú ochotné použiť bombu na ich obranu boli umiestnená pod americký „jadrový dáždnik“.
Trvanie USA na hegemónii pramenilo čiastočne aj z dôvery, že je (vtedy) jedinou jadrovou veľmocou, a čiastočne aj z toho, čo táto jadrová veľmoc získala: totálna kapitulácia Japonska. Hoci to bezprostredne v povojnových rokoch vyvolalo väčšiu dôveru, jadrový monopol USA nemal dlhé trvanie; Sovietsky zväz úspešne odskúšal svoju prvú atómovú bombu v roku 1949, Spojené kráľovstvo v roku 1952, Francúzsko v roku 1960 a Čínska ľudová republika v roku 1964.
Bombardér B-29 - V prvých dvoch desaťročiach studenej vojny došlo opäť k niekoľkým príležitostiam, počas ktorých obe strany konfliktu použili určitú formu atómovej diplomacie. Počas berlínskej blokády v rokoch 1948 – 1949 prezident Truman presunul do regiónu niekoľko bombardérov B-29 schopných dopraviť jadrové bomby, aby tak signalizoval Sovietskemu zväzu, že sú USA schopné (ak by bolo potrebné) uskutočniť jadrový útok a ak sa to stane nevyhnutné, sú ochotné ho aj vykonať, podarí. Počas kórejskej vojny zase prezident Truman opäť nasadil B-29, aby signalizoval analogické odhodlanie USA.
Jadrová politika za prezidenta Dwighta D. Eisenhowera
Eisenhower uviedol svoju prvú politiku národnej bezpečnosti, 30. októbra 1953. Odrážala jeho záujem o vyváženie vojenských záväzkov USA počas studenej vojny s vnútornými štátnymi finančnými zdrojmi. Politika už zdôrazňovala spoliehanie sa na strategické jadrové zbrane, a nie na oveľa drahšiu konvenčnú vojenskú silu. Ale jej cieľom bolo odradiť konvenčné aj jadrové vojenské hrozby. Americká armáda vyvinula stratégiu jadrového odstrašovania založenú na triáde medzikontinentálnych balistických rakiet (ICBM), strategických bombardérov a balistických rakiet odpaľovaných z ponoriek (SLBM). Počas svojho prezidentovania Eisenhower trval na „plánoch odplaty“, boja a víťazstva v jadrovej vojne proti Sovietom, hoci dúfal, že sa nebude nikdy cítiť nútený použiť takéto zbrane. V roku 1953 prezident Dwight D. Eisenhower dokonca aj uvažoval, (ale nakoniec odmietol) myšlienku použitia jadrového nátlaku na ďalšie rokovania o dohode o prímerí, ktorá by ukončila vojnu v Kórei.
Keď sa pozemná vojna v Kórei skončila, Eisenhower prudko znížil drahé armádne výdaje. Historik Saki Dockrill tvrdí, že jeho dlhodobou stratégiou bolo presadzovať kolektívnu bezpečnosť NATO a ďalších amerických spojencov, posilňovať tretí svet proti sovietskym tlakom, vyhýbať sa ďalšej Kórei a vytvárať klímu, ktorá by pomaly a neustále oslabovala sovietsku moc a vplyv.
Technická poznámka: Severoatlantická aliancia NATO bola vytvorená v roku 1949 Spojenými štátmi, Kanadou a niekoľkými západoeurópskymi krajinami s cieľom zabezpečiť kolektívnu bezpečnosť proti Sovietskemu zväzu. NATO bolo prvou mierovou vojenskou alianciou, do ktorej Spojené štáty vstúpili mimo západnej pologule.
Dockrill taktiež poukazuje na to, že Eisenhower použil viacero prostriedkov proti Sovietskemu zväzu, pretože (Eisenhower) vedel, že Spojené štáty majú mnoho iných výhod, ktoré sa dajú premietnuť do vplyvu na sovietsky blok – ich demokratické hodnoty a inštitúcie, ich bohatú a konkurencieschopnú kapitalistickú ekonomiku, ich spravodajské technológie a schopnosti získavať informácie o schopnostiach a zámeroch nepriateľa, jeho schopnosti v oblasti psychologickej vojny a skrytých operácií, jeho vyjednávacie schopnosti a jeho ekonomická a vojenská pomoc tretiemu svetu.
Jadrová politika za prezidenta Johna F. Kennedyho (JFK)
V roku 1959 sa našli na severe USA rádioaktívne usadeniny v pšenici a mlieku.
Keď si vedci a verejnosť postupne uvedomovali nebezpečenstvo rádioaktívneho spadu (z testov nad územím USA), začali zvyšovať svoj hlas proti jadrovým testom. Lídri a diplomati viacerých krajín sa pripojili a snažili problém riešiť pokusmi o vyjednanie vhodnej medzinárodnej zmluvy. V máji 1955 Komisia OSN pre odzbrojenie spojila Spojené štáty, Spojené kráľovstvo, Kanadu, Francúzsko a Sovietsky zväz, aby začali rokovania o ukončení testovania jadrových zbraní. Ale už čoskoro vznikol konflikt kvôli inšpekciám na overenie podzemného testovania. Sovietsky zväz sa obával, že inšpekcie na mieste by mohli viesť k špionáži, ktorá by mohla odhaliť značne prehnané tvrdenia Sovietov o počte doručiteľných jadrových zbraní. Keďže vyjednávači zápasili o rozdiely, Sovietsky zväz a Spojené štáty pozastavili jadrové testy – moratórium, ktoré trvalo od novembra 1958 do septembra 1961.
John F. Kennedy podporoval zákaz testovania jadrových zbraní už od roku 1956. Veril, že zákaz by zabránil iným krajinám získať jadrové zbrane, a tak aj v prezidentskej kampani v roku 1960 zaujal k tejto otázke silné stanovisko. Po zvolení sa prezident Kennedy zaviazal neobnoviť testovanie vo vzduchu a sľúbil, že pred obnovením podzemného testovania vynaloží všetko diplomatické úsilie na uzavretie zmluvy o zákaze testovania. Zákaz skúšok si predstavoval ako prvý krok k jadrovému odzbrojeniu.
Stretol sa (Kennedy) so sovietskym premiérom Chruščovom vo Viedni v júni 1961, len päť týždňov po potupnej porážke invázie na Kubu v Zátoke svíň, ktorú podporili USA. Chruščov zaujal veľmi tvrdý postoj. Oznámil svoj úmysel prerušiť prístup Západu do Berlína a pohrozil vojnou, ak sa ho USA alebo ich spojenci pokúsia zastaviť. Mnohí americkí diplomati mali pocit, že Kennedy sa na summite sovietskemu premiérovi nepostavil dostatočne silne náročky a nechal Chruščova s dojmom, že je slabým vodcom.
Politickí a vojenskí poradcovia prezidenta Kennedyho sa ale obávali, že Sovietsky zväz pokračuje v tajných podzemných testoch a dosiahol úspechy v oblasti jadrovej technológie. Preto tlačili na Kennedyho, aby obnovil testovanie. A podľa prieskumu Gallup v júli 1961 americká verejnosť schválila testovanie v pomere dva ku jednej. V auguste 1961 Sovietsky zväz oznámil svoj zámer obnoviť testovanie v atmosfére a počas nasledujúcich troch mesiacov vykonal 31 jadrových testov.
Vybuchla najväčšia jadrová bomba v histórii (tzv. Cár bomba) – 58 megaton – 4000-krát silnejšia ako bomba zhodená na Hirošimu.
Prezident Kennedy, odradený a zdesený sovietskymi testami, pokračoval v diplomatickom úsilí predtým, ako povolil obnovené testovanie Spojenými štátmi. Vo svojom príhovore k OSN 25. septembra 1961 vyzval Sovietsky zväz „nie na preteky v zbrojení, ale na preteky mieru“. Ale vo svojom úsilí o dosiahnutie diplomatickej dohody bol neúspešný a neochotne oznámil obnovenie atmosférických testov. Americké testovanie pokračovalo 25. apríla 1962. Dá sa teda asi povedať aj to, že vtedajšie sovietske rozmiestnenie jadrových rakiet na Kube v snahe vynútiť si ústupky USA voči Európe stalo ďalším príkladom atómovej diplomacie.
Po kubánskej raketovej kríze v októbri 1962 si prezident Kennedy a premiér Chruščov uvedomili, že sa skutočne už veľmi nebezpečne priblížili k jadrovej vojne. Obaja lídri sa snažili znížiť napätie medzi svojimi dvoma národmi. Ako to neskôr opísal Chruščov: "Dva najmocnejšie národy boli postavené proti sebe, každý s prstom na gombíku." JFK zdieľal túto obavu, keď si raz na stretnutí v Bielom dome poznamenal: "Je šialené, že dvaja muži, ktorí sedia na opačných stranách sveta, by mali byť schopní rozhodnúť o ukončení civilizácie." V sérii súkromných listov Chruščov a Kennedy znovu otvorili dialóg o zákaze jadrových testov.
Vo svojom úvodnom prejave na Americkej univerzite potom 10. júna 1963 Kennedy oznámil nové kolo rokovaní o zbraniach na vysokej úrovni s Rusmi. Odvážne vyzval na ukončenie studenej vojny. "Ak nedokážeme ukončiť naše rozdiely," povedal, "môžeme aspoň pomôcť urobiť svet bezpečným miestom pre rozmanitosť." Sovietska vláda odvysielala preklad celého prejavu a dokonca umožnila opätovné vytlačenie jeho celého textu v kontrolovanej sovietskej tlači. Pre úspech v Moskve si prezident Kennedy vybral Averella Harrimana, skúseného diplomata známeho a uznávaného Chruščovom, aby obnovil rokovania v Moskve. Dohoda o obmedzení rozsahu zákazu testovania otvorila cestu k zmluve. Vylúčením podzemných testov z paktu vyjednávači eliminovali potrebu inšpekcií na mieste, ktoré znepokojovali Kremeľ. 25. júla 1963, už po 12 dňoch rokovaní, sa tieto dva štáty dohodli na zákaze testovania v atmosfére, vo vesmíre a pod vodou. Na druhý deň v televíznom prejave oznamujúcom dohodu Kennedy tvrdil, že obmedzený zákaz skúšok "je pre Spojené štáty zďaleka bezpečnejší ako neobmedzené preteky v jadrovom zbrojení."
„Zmluvu o obmedzenom zákaze jadrových skúšok“ podpísali v Moskve 5. augusta 1963 americký minister Dean Rusko, sovietsky minister zahraničných vecí Andrei Gromyko a britský minister zahraničných vecí Lord Home – deň pred 18. výročím zhodenia atómovej bomby na Hirošima. A doma v USA počas nasledujúcich dvoch mesiacov prezident Kennedy presvedčil vystrašenú verejnosť a rozdelený Senát, aby zmluvu podporili. Senát schválil zmluvu 23. septembra 1963 pomerom 80:19. Kennedy podpísal ratifikovanú zmluvu 7. októbra 1963.
Ako kuriozita a paradox je to, že až o 33 rokov neskôr Valné zhromaždenie Organizácie Spojených národov prijalo „Zmluvu o všeobecnom zákaze jadrových skúšok“. Zmluva, ktorú podpísalo 71 krajín, vrátane tých, ktoré vlastnia jadrové zbrane, zakazuje všetky jadrové skúšobné výbuchy vrátane tých, ktoré sú vedené pod zemou. A hoci ju podpísal prezident Bill Clinton, Americký Senát zmluvu zamietol pomerom hlasov 51 ku 48.
Pokračovanie bude zajtra v ďalšom článku...
