Jadrová politika za prezidenta Ronalda Reagana
Kampaň „Nuclear Freeze“, teda jadrového zmrazenia bolo masové hnutie v Spojených štátoch počas 80. rokov 20. storočia s cieľom zabezpečiť dohodu medzi vládou USA a ZSSR o zastavení testovania, výroby a rozmiestňovania jadrových zbraní.
Myšlienka jednoduchého zastavenia kľúčových aspektov pretekov v jadrovom zbrojení vznikla ešte v úplne ranných fázach studenej vojny. Pravdepodobne prvý návrh tohto druhu, diskutovaný v listoch medzi americkým prezidentom Dwightom D. Eisenhowerom a sovietskym premiérom Nikolajom Bulganinom v polovici 50. rokov, požadoval zmrazenie štiepneho materiálu. Konkrétne návrhy politiky sa začali v 60. rokoch 20. storočia formálnym návrhom Spojených štátov Sovietskemu zväzu na čiastočné zmrazenie počtu útočných a obranných jadrových vozidiel. Myšlienku však vtedy odmietla sovietska vláda, ktorá sa obávala, že takéto zmrazenie povedie Sovietsky zväz do pozície strategickej menejcennosti. V roku 1970 schválil Senát USA nezáväznú rezolúciu, v ktorej žiadali obe superveľmoci pozastaviť ďalší vývoj strategických systémov jadrových zbraní, útočných aj obranných, počas rokovaní o zmluve SALT I. Za nárastom podpory tejto myšlienky zmrazenia v 80. rokoch 20. storočia boli rastúce obavy verejnosti z vypuknutia jadrovej vojny. Koncom 70. rokov sa sovietsko-americké uvoľnenie napätia rozplynulo a nielen že začala ožívať studená vojna ale sa aj objavili nové konflikty v Afrike, Strednej Amerike a v Afganistane. To spôsobilo, že dohody o kontrole jadrových zbraní medzi dvoma superveľmocami, ako napríklad SALT II, boli odložené a každá z nich sa pustila do nebezpečných programov jadrovej expanzie. Sovietska vláda začala nahrádzať svoje staršie jadrové zbrane presnejšími raketami stredného doletu SS-20, ktoré priamo ohrozovali západnú Európu. Americká vláda ohlásila plány na nahromadenie jadrových zbraní NATO s vylepšenou radiačnou zbraňou (neutrónová bomba) a po tom, čo tento podnik stroskotal na proteste verejnosti, s novou generáciou jadrových zbraní stredného doletu: rakety Cruise a Pershing II.
Spolu s eskaláciou pretekov v jadrovom zbrojení použili národní lídri obzvlášť tvrdú rétoriku. Ronald Reagan, ktorý bol proti každej dohode o kontrole jadrových zbraní vyjednanej jeho demokratickými a republikánskymi predchodcami, odsúdil zmluvu SALT II ako „akt zmierenia“. Napriek tomu, že pohŕdal predchádzajúcimi pokusmi o obmedzenie zbraní a presadzoval masívne nahromadenie jadrových zbraní v USA, tak navrhol a začal rokovania o zmluve o obmedzení strategických zbraní (START I), ktorú potom jeho nástupca George H. W. Bush podpísal v roku 1991. Do popredia sa dostali aj výrazne jastrabí vodcovia, ako napríklad Britka Margaret Thatcherová. Aj sovietske vedenie sa pri realizácii svojej vízie sovietskej bezpečnosti stále viac spoliehalo na jadrové zbrane.
Pre Reaganovu administratívu predstavoval vzostup hnutia „Nuclear Freeze“ politickú výzvu. Ako spomína riaditeľ komunikácie Bieleho domu: „V administratíve bol rozšírený názor, že Freeze je dýka namierená na jadro obranného programu administratívy.
A Robert McFarlane, Reaganov poradca pre národnú bezpečnosť, poznamenal, že „brali sme to ako vážne hnutie, ktoré by mohlo podkopať podporu Kongresu“ pre nahromadenie jadrových zbraní administratívy a potenciálne „vážnu partizánsku politickú hrozbu, ktorá by mohla ovplyvniť voľby v 84.“ Po tom, čo senátori Kennedy a Hatfield v marci 1982 predstavili v Kongrese rezolúciu Freeze, sa predstavitelia administratívy stretli a vypracovali plány na to, čo McFarlane nazval „obrovským úsilím“ čeliť hnutiu Freeze. Čoskoro to zahŕňalo vyslanie úradníkov z mnohých vládnych agentúr, aby viedli kampaň pre styk s verejnosťou proti návrhom Freeze o hlasovaní, ktoré sa bude konať na jeseň. Zúčastňujúc sa na tomto úsilí sa Reagan v júli objavil vo svojom domovskom štáte Kalifornia, kde obvinil, že zmrazenie „urobí túto krajinu zúfalo zraniteľnou voči jadrovému vydieraniu“. Na jeseň, keď Freeze v prieskumoch verejnej mienky a v Kongrese čoraz častejšie zvíťazili, bol Reagan čoraz ostrejší. V prejave na zhromaždení veteránskych skupín v októbri trval na tom, že Freeze „inšpirovali možno aj úprimní, čestní ľudia, ktorí chcú mier, ale aj niektorí, ktorí chcú oslabenie Ameriky, a tak čestných ľudí manipulujú“. V novembri na tlačovej konferencii povedal, že „zahraniční agenti“ pomohli „podnietiť“ kampaň Freeze. (Nepripomína Vám to náhodou niečo?)
Reagan, ktorý bol vyzvaný, aby predložil dôkazy pre tieto obvinenia, poukázal iba na dva články Reader’s Digest a správu výboru pre spravodajstvo zo Snemovne reprezentantov. Predseda výboru však vyhlásil, že podľa predstaviteľov FBI a CIA neexistuje „žiadny dôkaz, že Sovieti riadia, financujú, alebo manipulujú hnutie jadrového zmrazenia“, čo sa aj potvrdilo neskôr, keď bol materiál FBI zverejnený v roku 1983. V apríli 1982, krátko po predstavení rezolúcie Freeze v Kongrese, začal potom Reagan verejne a opakovane vyhlasovať, že „nukleárnu vojnu nemožno vyhrať a nikdy sa nesmie viesť“. A zároveň pri prvej príležitosti dodal: „Tým, ktorí protestujú proti jadrovej vojne, môžem povedať len jedno: ‚Som s vami.‘“
Reagan sa osobne obával jadrovej apokalypsy a jeho stratégia budovania jadrovej energie mala korene v presvedčení, že hospodárstvo Sovietskeho zväzu sa nedokáže udržať v pretekoch v zbrojení so Spojenými štátmi. Nárast (jadrového zbrojenia) by si teda vynútil (súhlas sovietov) k rokovaniu o znížení jadrových zbraní. Medzitým začal Reagan hľadať sovietskeho vodcu, s ktorým by mohol dohodnúť dohody o jadrovom odzbrojení (spočiatku neúspešne), lebo po tom, čo traja sovietski vodcovia zomreli počas prvých štyroch rokov jeho vlády, Reagan zavtipkoval:
"Ako sa mám k tým Rusom dostať, keď mi umierajú pred očami?"
S nástupom Michaila Gorbačova na vrchol sovietskeho vedenia v marci 1985 konečne našiel Reagan svojho partnera na rokovania.
Gorbačov bol skutočne úprimným a odhodlaným zástancom jadrového odzbrojenia. V roku 1955 sa Gorbačov stretol s Jawaharlalom Nehruom. Jeho „zásadový postoj proti jadrovým zbraniam“ na Gorbačova mal veľký vplyv. Jeho „Nové myslenie“, ako pripomenuli jeho poradcovia, bolo kampaňou západného jadrového odzbrojenia silne ovplyvnené. A ako sám Gorbačov vyhlásil: „Nové myslenie zohľadňovalo a absorbovalo závery a požiadavky . . . verejnosti a vedeckej komunity. . . a rôznych protivojnových organizácií.
V USA sa Reaganovej administratíve podarilo odvrátiť výzvu, ktorú predstavovala kampaň Freeze a ďalší kritici jej jadrovej politiky. V roku 1983 republikáni využili svoju kontrolu nad americkým Senátom, aby zablokovali schválenie uznesenia o zmrazení v tomto zákonodarnom orgáne, a teda aj v Kongrese.
Walter Mondale, demokratický prezidentský kandidát z roku 1984 (a zástanca Freeze), prehral s Reaganom s veľkým náskokom. S dynamikou kampane Freeze otupenou týmito udalosťami, ako aj rýchlym poklesom pozornosti masmédií po roku 1983, hnutie upadlo a začalo revidovať svoj prístup a aktivity. V roku 1987 sa kampaň Nuclear Freeze spojila so inou skupinou, „Národným výborom pre rozumnú jadrovú politiku“, aby vytvorili novú organizáciu pre mier a odzbrojenie, „Peace Action“.
V nasledujúcich rokoch Reagan a jeho nástupca George H.W. Bush podpísali zmluvu INF a zmluvy START I a START II. Začiatkom 90. rokov 20. storočia USA a Sovietsky zväz testovanie, vývoj a rozmiestňovanie jadrových zbraní zastavili. Navyše podstatne zredukovali svoj jadrový arzenál a ukončili studenú vojnu. Mnohí sa domnievajú, že kampaň Freeze po Reaganovom znovuzvolení do značnej miery „zlyhala“ a stratila dynamiku. Iní, ako napríklad Arms Control Association, považujú vplyv hnutia za prelomový a dlhodobý, pričom asi zohral aj dôležitú úlohu pri potláčaní pretekov v jadrovom zbrojení a predchádzaní jadrovej vojne.
Jadrová politika za prezidenta George H. V. Busha
27. septembra 1991 prezident Bush telefonátom sovietskemu prezidentovi Michailovi Gorbačovovi spustil to, čo dnes nazývame prezidentské jadrové iniciatívy. Rozhovor, ktorý bol neskôr odtajnený, sa začína: „Michail, ako sa máš? Gorbačov odpovedal: „George, ahoj. Dostal som tvoj list. Veľmi sa chcem (s tebou) porozprávať." Telefonát bol jedným z obľúbených prostriedkov prezidenta Busha na vedenie tichej diplomacie. Ale len málo hovorov počas jeho prezidentovania malo väčší význam ako tento. V americkej celoštátnej televízii vtedy o 20:30 večer povedal americkému ľudu, že USA jednostranne zlikvidujú množstvo jadrových zbraní. To bola výzva pre Gorbačova, aby ho (na to) upozornil a požiadal ho, aby zvážil recipročné akcie. Urobilo sa to typickým Bushovým pragmatickým spôsobom, aby Gorbačovovi poskytol priestor na oddych, keď sa vysporiadal s jadrovým nebezpečenstvom vtedy žiaľ Sovietskom zväze upadajúcom.
Gorbačov sa pýtal: "Robíte tieto kroky jednostranne a nás vyzývate, aby sme zvážili naše kroky, je to tak?" „Áno, správne,“ odpovedal Bush a pokračoval ku konkrétnym veciam: „O demontáži jadrových hlavíc, kde navrhujem, aby sme otvorili diskusiu o bezpečnej demontáži jadrových hlavíc, o tom, ako by sme mohli zvýšiť bezpečnosť a ochranu jadrových zbraní a ako zlepšiť jadrové velenie a kontrolu – rád by som prehlásil, že s tým (vopred) súhlasíme, že by to bola dobrá vec. Gorbačov odpovedal: „George... keďže nás nabádaš, aby sme podnikli kroky, môžem odpovedať len v zásade – lebo je toho veľa, čo treba objasniť – ale táto naša odpoveď je kladná. Gorbačov ešte na záver dodal: „Ďakujem. Ešte raz vám chcem zablahoželať k tomuto dôležitému návrhu. Je to historická iniciatíva porovnateľná s Reykjavíkom.“
Už nasledujúci deň americký minister obrany Dick Cheney nariadil šéfom vojenských zložiek a predsedovi Zboru náčelníkov štábov, aby čo najskôr implementovali prezidentovu smernicu na zníženie jadrového arzenálu USA. Požadované opatrenia zahŕňali odstránenie inventára jadrových zbraní odpaľovaných zo zeme; odstránenie taktických jadrových zbraní zo všetkých povrchových lodí, útočných ponoriek a pozemných námorných leteckých základní; odstavenie strategických bombardérov USA z ich pohotovostných pozícií a premiestnenie ich jadrových zbraní do skladov v zabezpečených oblastiach; ale aj ukončenie mobilného železničného posádkového systému tzv. „Peacekeeper ICBM“.
5. októbra 1991 Gorbačov v celoštátnom sovietskom televíznom prejave oznámil, že podnikne recipročné kroky.
Bush a Gorbačov podpísali Zmluvu o obmedzení strategických zbraní (START), ktorá vyzývala na zníženie strategických jadrových arzenálov len pred niekoľkými mesiacmi, ale bol to Bushov telefonát, ktorý viedol k tomu, čo spisovateľ David Hoffman vo svojej knihe z roku 2009 „Mŕtva ruka“ nazval ako „ najspontánnejší a najdramatickejší zvrat pretekov v zbrojení počas studenej vojny.“
Návrhy prezidenta Busha na spoluprácu pri demontáži jadrových hlavíc, na zvýšenie bezpečnosti a ochrany jadrových zbraní a na zlepšenie jadrového velenia a kontroly boli zamerané aj na riešenie nových jadrových nebezpečenstiev, ktoré jasne odhalil pokus o puč proti Gorbačovovi v auguste 1991 sovietskymi zástancami tvrdej línie. Gorbačov bol vtedy držaný v domácom väzení vo svojej chate na Kryme a zbavený kontroly nad jadrovým kufríkom – odpaľovacími kódmi sovietskych jadrových zbraní. O tri dni neskôr prevrat zlyhal a Gorbačov sa vrátil do Moskvy. Ale aj dni Gorbačova ako prezidenta, ako aj dni samotného Sovietskeho zväzu už boli spočítané. 25. decembra Gorbačov rozpustil Sovietsky zväz na 15 nezávislých štátov.
Rozpad Sovietskeho zväzu bol prvým prípadom v histórii krajiny, ktorá bola schopná zničiť svet – s desiatkami tisíc jadrových zbraní, viac ako miliónom kilogramov štiepnych materiálov, ktoré by mohli naplniť bomby, a stovky tisíc jadrových pracovníkov a celý obrovský jadrový komplex bol uvrhnutý do politického a ekonomického chaosu.
Washington prenasledoval prízrak možnej ďalšej jadrovej havárie ako v Černobyle, jadrových zbraní a jadrových materiálov v Iraku, Iráne alebo Severnej Kórei alebo jadrovej environmentálnej katastrofy. Medzinárodné spoločenstvo sa obávalo o osud sovietskych jadrových zbraní, o bezpečnosť svojich jadrových materiálov a zariadení, o únik mozgov, ktorý má za následok potenciálny únik odborných znalostí o jadrových zbraniach do zahraničia, a o možnosť nebezpečného vývozu jadrových zbraní pre zisk. Bushovo jednostranné zníženie amerického jadrového arzenálu dalo Gorbačovovi príležitosť znížiť jeho zásoby zraniteľných jadrových zbraní a materiálov. Našťastie na jeseň roku 1991 mali obe krajiny aj vizionárske vedenie zo strany oddaných profesionálov vo vláde, mimovládnych organizáciách a akademickej obci, ktorí im pomohli prejsť cez tieto neisté časy.
Dňa 12. decembra 1991 prezident Bush podpísal „Soviet Nuclear Threat Reduction Act of 1991“.
Tento program neskôr známy ako "Program Nunn-Lugar", pomenovaný podľa svojich primárnych sponzorov, senátorov Sama Nunna a Richarda Lugara, poskytol víziu, finančné prostriedky a usmernenia pre americko-sovietsku jadrovú spoluprácu na ďalšie dve desaťročia. V dôsledku summitu Reagan-Gorbačov v Reykjavíku v októbri 1986 a aby bola získaná dôvera potrebná na ratifikáciu Zmluvy o zákaze jadrových skúšok z roku 1974, boli jadrové laboratóriá nariadené vykonávať vzájomné jadrové testy na svojich testovacích miestach a umožniť overenie na mieste.. Po recipročných jadrových testoch 17. augusta 1988 na testovacom mieste v Nevade a 14. septembra 1988 na sovietskom testovacom mieste Semipalatinsk sa jadroví vedci z týchto dvoch krajín snažili presvedčiť vlády, že je čas spolupracovať na vznikajúcich nových jadrových nebezpečenstvách, konkrétne v oblasti bezpečnosti a ochrany jadrových zbraní a materiálov a obáv zo šírenia jadrových zbraní a terorizmu.
Prelom presvedčiť Washington nastal 16. decembra 1991, keď Minister energetiky adm. James Watkins prišiel do Laboratórií energetického oddelenia v Leesburgu vo Virgínii priamo zo stretnutia vlády s prezidentom Bushom. Prezident vyjadril veľké znepokojenie nad možnosťou úniku mozgov zo sovietskeho jadrového komplexu a šírenia poznatkov o jadrových zbraniach. Watkins vtedy požiadal riaditeľov laboratórií, o návrhy, čo by sa dalo urobiť, aby zostali sovietski nukleárni vedci doma.
Od Siegfreda Heckera, ktorý dlhodobo so sovietmi spolupracoval dostal návrh, aby organizovali výmenné návštevy riaditeľov americko-sovietskych laboratórií. Už o necelé dva mesiace sa návrh stal skutočnosťou a bola odštartovaná americko-ruská spolupráca medzi ich jadrovými laboratóriami. Počas prvého post-sovietskeho desaťročia bolo potom úsilie zamerané na pomoc ruskému jadrovému komplexu s tým, čo nazvali štyrmi „nekontrolovanými jadrovými problémami“ – nekontrolované jadrové zbrane, nekontrolované jadrové materiály, nekontrolovaní ľudia a nekontrolovaný export.
Napriek svojmu skoršiemu nesúhlasu so zákonom o moratóriu na jadrové testovanie nakoniec 2. októbra 1992 prezident Bush podpísal tzv. Hatfieldov dodatok, ktorým sa v USA ustanovilo moratórium na jadrové skúšky.
Hoci prezident Bush nebol fanúšikom skúšobného jadrového moratória ani CTBT, zaujal pragmatický prístup a súhlasil s moratóriom, pretože zákaz skúšok mal v tom čase silnú podporu Kongresu. Jeho jadrová politika bola efektívna, praktická a odrážala geopolitické zmeny, ktoré nastolil koniec studenej vojny.
A hoci čas prezidenta Busha vypršal zvolením Billa Clintona, George H.V. Bush zanechal po sebe pôsobivé dedičstvo, že viedol túto krajinu a svet cez zmenu v globálnych záležitostiach, ktorá bola rovnako pozoruhodná, ako aj neočakávaná.
Ako mnohí poznamenali, bol to štátnik, ktorý slúžil svojej krajine s vyznamenaním a bol jedným z najslušnejších amerických prezidentov vôbec.
Pokračovanie zajtra v ďalšom článku...
