Jadrové zbrane stále ostávajú najvýznamnejším odstrašujúcim nástrojom aj modernej doby. Odstrašovaním sa má brániť agresii protivníka, ktorý by v prípade útoku čelil hrozbe masívneho protiútoku. Na druhej strane, vyhrážky o ich masívnom nasadení môžu byť taktikou nátlaku v snahe získať isté ústupky.
Experti na základe doterajšieho vývoja situácie v ruskej vojne na Ukrajine hovoria, že zatiaľ čo jadrové zbrane zostávajú najvýznamnejším odstrašujúcim nástrojom, ako nástroj nátlaku na protivníka zatiaľ nedosiahli mnoho. Ruské jadrové hrozby mali totiž z pohľadu Západu prinútiť jednak Ukrajinu, aby sa vzdala, a jednak Západ, aby jej zastavil svoju pomoc.
Nič z toho sa nestalo.
Inými slovami, kým ruský nátlak nefungoval, západné odstrašovanie sa ukázalo byť viac efektívne. Aj týmto bezpečnostní experti odôvodňujú nutnosť toho, aby NATO ostalo nukleárnou Alianciou. Tento naratív napríklad v minulosti viedol aj k tomu, že žiadna z jadrových veľmocí ale aj krajín NATO nepodporila medzinárodnú Zmluvu o zákaze jadrových zbraní (TPNW).
Zmluva o zákaze jadrových zbraní sa teší širokej podpore z celého sveta – za jej prijatie v júli 2017 hlasovalo 122 krajín a v roku 2020 zmluvu podporilo v rezolúcii Valného zhromaždenia OSN viac ako 100 krajín.
Niekoľko desiatok krajín vrátane štátov s jadrovými zbraňami a členov aliancie NATO sa však od začiatku postavilo proti zmluve – odmietli sa zúčastniť na rokovaniach a rozhodli sa nepristúpiť k dohode po jej prijatí.
Napriek týmto oficiálnym politikám proti zmluve väčšinová verejná mienka v mnohých krajinách NATO podporuje pristúpenie vlády k zmluve a bývalí lídri štátov NATO, vrátane dvoch bývalých generálnych tajomníkov NATO, podpísali verejný list, v ktorom vyzývajú svoje vlády, aby sa pripojili.
Riziká jadrových hrozieb a útokov.
Lenže v skutočnosti a v rozpore a samoľúbym (a rozšíreným) presvedčením po ukončení studenej vojny, že riziká jadrového veku klesajú, je dnešná situácia vo svete práve opačná - hrozby možného použitia jadrových zbraní sú na vzostupe.
Jasný príklad sú prejavy vysokopostavených oficiálnych politikov Ruskej federácie (RF), menovite prezidenta Vladimíra Putina ako aj podpredsedu Bezpečnostnej rady RF Dmitrija Medvedeva, keď pri mnohých príležitostiach poukázali na možnosť použitia jadrových zbraní, ak Spojené štáty a NATO zasiahnu na obranu Ukrajiny.
Ale nie je to len tam. V lete a na jeseň 2017 si Spojené štáty a Severná Kórea vymenili ostré varovania o (potenciálnom) jadrovom zničení. V septembri 2019 sa Pakistan odvolával na možnú jadrovú vojnu v súvislosti so svojim sporom s Indiou o Kašmír. V posledných mesiacoch severokórejský vodca Kim Čong-un pri niekoľkých príležitostiach zopakoval pripravenosť svojej krajiny uchýliť sa k jadrovej zbrane na obranu svojich základných záujmov.
Faktom je, že od samého začiatku ruskej invázie na Ukrajinu Vladimír Putin – ktorý predpokladal, že sa to všetko skončí v priebehu niekoľkých dní – verejne verbálne nasadil proti Západu extrémne tvrdé hrozby. Už vo svojom prejave 24. februára 2022, keď sa invázia začala povedal: "Rusko okamžite zareaguje a dôsledky budú také, aké ste ešte nevideli v celej svojej histórii". Potom ruské vedenie zintenzívňovalo svoju odstrašujúcu rétoriku v snahe zastaviť Západ, aby nedovolil Ukrajine vystreliť rakety NATO na medzinárodne uznávané ruské územie! Opakujem ešte raz – “na medzinárodne uznávané ruské územie!” Podľa Putina by takéto povolenie znamenalo, že „krajiny NATO, USA a tiež európske krajiny bojujú proti Rusku“. Inými slovami, aj ruský prezident Putin tu nepriamo uznáva rozdiel medzi legálne založeným ruským územím a okupovaným územím Ukrajiny, vrátane Krymu. Toto uznanie – takýto postoj, za ktorý ak by ho v Rusku verejne vyjadril ktokoľvek iný, by zrejme ihneď čelil riziku trestu odňatia slobody za diskreditáciu armády – je vlastne ale veľmi presvedčivým dôkazom toho, že dokonca samotný Putin uznáva okupáciu ako porušenie medzinárodného práva.
Je logické (z politicko-vojenského hľadiska), že Západní spojenci Ukrajiny potom začali tie “červené čiary”, ktoré Moskva pôvodne hlásala testovať. Rusko sa naďalej surovo vyhrážalo (a vyhráža) Západu za pomoc Ukrajine vo vojne, ale výsledok je že za dva a pol roka vojny sa táto pôvodná relatívne skromná pomoc rozrásta do miliardových balíkov, ktoré zahŕňajú už omnoho širší záber zbranových systémov ako delostrelectvo, protivzdušnú obranu, tanky a aj stíhačky F-16. Západní politici sú našťastie opatrní, a o akési “posunutie ruských červených línií” sa snažia prostredníctvom dlhých diskusií, mediálnych vystúpení a samozrejme aj neverejnej a neoficiálnej priamej komunikácie s Moskvou prostredníctvom svojich oboch spravodajských kanálov. Kijev na druhej strane tento prístup dráždi, ale to nie je podstatné, podstatné je to že to znižuje riziko emocionálnej reakcie z ruskej strany (Putina a jeho okolia).
Koniec koncov, treba to povedať otvorene - pyramída záujmov USA je na vrchole bezpečnosti samotných Spojených štátov a nie “nejakej Ukrajiny”. Potom nasleduje bezpečnosť ich formálnych spojencov (tj. NATO) a až potom záujmy priateľov a partnerov, medzi ktoré v súčasnosti patrí aj Ukrajina. Predstavitelia USA nemajú ani najmenší dôvod meniť svoj opatrný prístup, pretože správne predpokladajú, že pokiaľ sa Kremeľ neocitne priamo tvárou na pokraji vojenskej porážky na Ukrajine, riziko použitia jadrových zbraní zostáva nízke! A preto ich diplomacia a aj spravodajské služby robia, čo môžu, aby sa situácia na takú nebezpečnú úroveň nedostala.
Na druhej strane doterajšia vojna ukázala, že Rusko nemá dostatočný arzenál vysoko presných konvenčných zbraní na zmiernenie mnohých hrozieb, ktoré mu hrozia, alebo na zlomenie odporu tak veľkej a schopnej krajiny, akou je Ukrajina a musia si brať dokonca na pomoc aj zbrane z Iránu či Severnej Kórei. Kremeľ preto stál pred zložitou otázkou, dnes už nie zachovať, ale ako obnoviť účinnosť ich ruskej vojenskej odstrašujúcej doktríny.
Nepochybne v tom zohráva aj vnútroštátna, hlavne masmediálna ruská situácia, (spomeňme si napríklad aj pokus o puč Prigožina), alebo neustále kritizovanie že nie sú schopní sa ubrániť útokom ukrajinských bezpilotných lietadiel, ktoré dokonca zasiahli aj Kremeľ, alebo ruské radarové stanice, ktoré sú už prvkami jeho jadrového štítu.
Od začiatku invázie z 24. februára 2022 bolo verejne v Rusku publikovaných viac ako 200 prípadov rôznych ruských predstaviteľov, ktorí otvorene hovorili o jadrových zbraniach v kontexte vojny na Ukrajine a ani od jedného z týchto prípadov sa najvyššie oficiálne vedenie krajiny nedištancovalo. Inými slovami, zrejme im to vyhovuje.
S eskaláciou konfliktu na mieste eskalovali aj ruské jadrové hrozby. Veď si spomeňme - Rusko uskutočnilo vojenské cvičenia s taktickými jadrovými zbraňami s Bieloruskom a bezprecedentným krokom oznámilo cvičenia ruskej verejnosti.
Navyše v roku 2023 Rusko stiahlo ratifikáciu Zmluvy o úplnom zákaze jadrových skúšok a námestník ministra zahraničných vecí Sergej Rjabkov povedal, že Rusko je „plne pripravené“ v prípade potreby obnoviť testovanie jadrových zbraní. Rusko proste normalizuje nebezpečný jadrový diskurz.
Výsledkom môže byť, že najpravdepodobnejším scenárom prebiehajúcej vojny nebude jadrový útok, ale čoraz rozsiahlejšie útoky Ruska a Ukrajiny proti sebe pomocou dronov a rakiet. Toto nielen že už je, ale aj v budúcnosti bude pre Rusko čoraz väčším problémom, keďže Kyjev veľmi aktívne rozvíja svoj raketový program (aj s pomocou západných krajín).
Ak by teda prišlo k použitiu jadrovej zbrane (čo je ale vysoko nepravdepodobné), tak je skôr pravdepodobné, že prvým signálom by mohlo byť jej odstrašujuce odpálenie napríklad v Arktíde, alebo ak na území Ukrajiny, tak možno preventívne vo veľmi vysokých atmosférických výškach.
Čo sa týka odstrašovania a odvetných opatrení proti Západu, Kremeľ pravdepodobne zdvojnásobí používanie svojho súboru nástrojov na sabotáž, podpaľačstvo a cielené zabíjanie na území NATO. Posunutie sofistikovaných ruských zbraní proti západným protivníkom, ako sú Húsíovia v Jemene, je ďalšou možnosťou na eskalačnom rebríčku – o čom už dokonca hovoril aj sám Putin. Takéto riešenie však nebude bez odvety, ktorou napríklad môže byť výrazné oslabenie vzťahov partnerov životne dôležitých pre vojnovú ekonomiku Kremľa, ako napr. Saudská Arábia.
Iróniou je, že domnelé hrozby z Ukrajiny, ktorými Putin ospravedlnil nadchádzajúcu inváziu koncom roka 2021, boli v tom čase čisto hypotetické a sotva uveriteľné. No v priebehu vojny sa mnohé z nich stali skutočnosťou, ako sebanaplňujúce sa proroctvá.
Samotný Putin útokom na Ukrajinu vytvoril problém, ktorý predtým neexistoval.
Je to problém, ktorý bude Kremeľ prenasledovať mnohými spôsobmi v nasledujúcich rokoch.
Nakoniec Rusko teraz zmenilo svoju jadrovú doktrínu. Prečo to urobilo?
Rusko umelo zvyšuje dôležitosť ich jadrových zbraní predovšetkým v snahe odradiť západnú pomoc Ukrajine. Účelom novej doktríny môže byť teda nielen odstrašenie, ale aj pokus o rozdelenie európskych spojencov na základe toho, aké veľké riziko pri podpore Ukrajiny sú ochotní prijať.
Medzinárodné reakcie na ruské rinčanie jadrovou šabľou sú však zmiešané. Aj keď sa vie, že čínski a indickí lídri tlačili na Putina, aby sa v októbri 2022 zdržal eskalácie a potenciálneho použitia jadrových zbraní, mnohé štáty boli zdržanlivejšie, pokiaľ ide o verejné odsúdenie akcií a hrozieb Ruska. Iné krajiny zase vyjadrili široké odsúdenie jadrového napätia, ale bez toho, aby výslovne vyzvali Rusko (zrejme kvôli svojmu spojenectvu s Moskvou). A aj preto je možné, že Rusko verí, že môže pokračovať v jadrových hrozbách s minimálnymi následkami.
Ukazuje sa, že dôležitosť jadrových zbraní je možné zneužiť aj tak, že samotný agresor sa vyhráža, že ak sa napadnutá krajina bude účinne a úporne brániť aj konvenčnými zbraňami, bude sa jej vyhrážať použitím jadrových zbraní, ak sa nevzdá za podmienok, ktoré sú prijateľné pre agresora! Skrátka, snaží sa prinútiť alebo šikanovať iný štát až kým sa nevzdá.
Stratégia spoliehania sa Rusov na jadrové hrozby na odradenie západnej podpory Ukrajine je v tomto momente vojny obzvlášť dôležitá. Veď Ukrajinské sily sa už zmocnili územia v samotnom Rusku a prezident Volodymyr Zelenskyj sa snažil predložiť svoj „plán víťazstva“, čo by podľa neho znamenalo „rýchle a konkrétne kroky našich strategických partnerov – odteraz až do konca decembra“ a konať ako „most“ ku kolu mierových rozhovorov.
Najdôležitejšie rozhodnutie o vojne však neprišlo z Kyjeva, ale z Washingtonu, (pokiaľ ide o to, či Ukrajina zaútočí na Rusko na veľké vzdialenosti, napríklad na letiská, energetickú infraštruktúru a výrobné zariadenia, zbraňami vyrobenými v Amerike). Otázka útokov na veľké vzdialenosti v historických priestoroch Ruska pochopiteľne vyvolala diskusiu medzi spojencami NATO kvôli potenciálnym rizikám eskalácie a ruskej odvety.
Čo je nové v ruskej jadrovej doktríne?
V tomto kontexte neistoty ohľadom podpory zo strany USA a NATO pre ďalšie kroky Ukrajiny Putin oznámil zmeny v jadrovej doktríne. Jeho poznámky zdôraznili, že jadrové zbrane sú „extrémnym opatrením na ochranu suverenity krajiny“, ale uznal, že to „rozšírilo“ odstrašovaciu misiu ruského jadrového arzenálu. Putin povedal: "Podmienky prechodu Ruska na používanie jadrových zbraní sú tiež jasne stanovené." Za predpokladu, že Putinove komentáre sa v podstate rovnajú (alebo presne reprezentujú) novej ruskej jadrovej doktríne, možno identifikovať aspoň štyri hlavné rozdiely medzi novou doktrínou a verziou z roku 2020.
- Po prvé, doktrína namiesto toho, aby sa v širšom zmysle odvolávala na „spojencov“, už výslovne spomína Bielorusko ako chránené ruským jadrovým dáždnikom. Povedal: "Vyhradzujeme si právo použiť jadrové zbrane v prípade agresie proti Rusku a Bielorusku ako členovi štátu Únie." Je dosť pravdepodobné, že Bielorusko je už desaťročia pokryté ruským jadrovým dážnikom ako súčasť Organizácie zmluvy o kolektívnej bezpečnosti; Rusko však Bielorusko vo svojej doktríne doteraz výslovne nespomenulo. To zrejme symbolizuje aj čoraz užší strategický vzťah medzi Moskvou a Minskom, keďže Rusko tento rok verejne nasadilo do Bieloruska už taktické jadrové zbrane.
- Po druhé, ruská doktrína z roku 2020 vysvetľovala, že jadrové zbrane by sa mohli použiť proti konvenčným útokom, „keď je ohrozená samotná existencia štátu“ a uviedla, že jadrové odstrašenie „zaručuje ochranu národnej suverenity a územnej celistvosti štátu“. Putinovo vysvetlenie novej doktríny však túto frázu vynecháva, namiesto toho uvádza, že jadrové zbrane by sa mohli použiť proti „kritickej hrozbe pre našu suverenitu“, čo je oveľa širšia a nejednoznačnejšia fráza, ktorá by potvrdila podozrenie z ruskej stratégie „eskalácie k deeskalácii“.
To znamená, že Putin znižuje prah pre potenciálne jadrové použitie a zároveň zvyšuje nejednoznačnosť o tom, kedy budú použité jadrové zbrane. A práve toto je mimoriadne znepokojujúce! Signalizuje to nielen ochotu podstúpiť väčšie riziko vo vojne na Ukrajine ale je to priamy pokus zasiať neistotu do myslí všetkých ľudí na tejto planéte, nielen priamych ruských protivníkov.
- Po tretie, podľa novej doktríny sú za to zodpovedné štáty tretích strán, ktoré podporujú konvenčné útoky na Rusko, aj keď to nie sú oni, kto útoky vedie. Putin povedal: "Aktualizovaná verzia dokumentu navrhuje, aby sa agresia proti Rusku zo strany akéhokoľvek štátu, ktorý nevlastní jadrové zbrane, ale s účasťou alebo podporou štátu s jadrovými zbraňami, považovala za spoločný útok na Ruskú federáciu." Zdá sa, že najmä táto zmena je jasne zameraná na členov NATO vyzbrojujúcich Ukrajinu v prebiehajúcej vojne.
- A napokon, predchádzajúca doktrína hovorila, že jadrové zbrane by sa mohli použiť v prípade údajov potvrdzujúcich prichádzajúci útok balistických rakiet, ale nová verzia tiež rozširuje povahu prichádzajúcich útokov, ktoré by mohli oprávňovať jadrové použitie, aby zahŕňali „letecký útok“, ako napríklad „lietadlá“, rakety a drony." Zdá sa, že aj toto je jasne prispôsobené prebiehajúcej vojne na Ukrajine a pokusu o zvýšenie podielu členov NATO, ktorí podporujú Ukrajinu.
Pre samotných Rusov je hlavným prínosom z týchto zmien v ruskej doktríne, že sú zamerané na NATO v kontexte Ukrajiny, čo signalizuje rozšírenie okolností, za ktorých by Rusko použilo jadrové zbrane, a väčšiu ochotu eskalovať prebiehajúcu vojnu.
Tento prístup má pravdepodobne zmiešané výsledky.
- Na jednej strane ruské jadrové hrozby mohli oddialiť západnú vojenskú podporu pre Ukrajinu v prvých dňoch vojny, po Putinovej hrozbe spôsobiť následky „také, aké ste nikdy nevideli v celej svojej histórii“, ak by Západ zasahoval do tzv. Ako to Rusi nazývajú “Špeciálnej Vojenskej Operácii” ich armády.
- Na druhej strane ich (ruské) pretrvávajúce jadrové hrozby neodradili rozširovanie podpory NATO pre Ukrajinu dokonca spolu s rozširovaním samotnej aliancie. Jedným z príkladov neúspešných hrozieb boli varovania Ruska z roku 2022, že dodávka rakiet na Ukrajinu prekročí „červenú čiaru“: - v skutočnosti spojenci USA za to nečelia žiadnym následkom. A práve naopak, tieto vyhlásenia viedli z pohľadu Moskvy k neželaným dôsledkom, ako je rozšírenie NATO (Švédsko, Fínsko).
Takže vzhľadom na tieto prinajlepšom zmiešané výsledky, prečo Rusko pritvrdzuje svoju stratégiu jadrového šikanovania a prečo práve teraz?
Jednou z možností je, že Rusko nepovažuje svoje doterajšie jadrové hrozby za úspešné a namiesto toho sa zameralo na nominálne zisky jadrového šikanovania. To môže zahŕňať spomalenie dodávok kľúčových spôsobilostí na Ukrajinu vrátane tankov, stíhačiek a rakiet.
Ďalšou možnosťou je, že Rusko si myslí, že predchádzajúce pokusy o odstrašenie zlyhali, pretože neboli dostatočne „veľké“. Toto je obzvlášť nebezpečná úvaha, pretože v určitom bode dôjde k vnútro-štátnemu tlaku a tiež tlaku na zahraničnú reputáciu na dodržiavanie “červených línií”.
A ešte je ďalšia možnosť, a tá sa zdá byť dokonca najpravdepodobnejšia, a to je, že si prezident Putin myslí, že kedže sa zmenil kontext, možno aj hrozby za iných budú podmienok úspešnejšie. Veď Rusi (Putin) určite vnímajú, že NATO je teraz viac rozdelené v otázke útokov na veľké vzdialenosti ako na začiatku vojny, a vidia to ako príležitosť zasiať ďalšie rozpory medzi spojencov a podkopať vonkajšiu podporu Ukrajine.
Kľúčom pre USA a spojencov v NATO je držať sa kurzu a zostať jednotní pri podpore Ukrajiny a jadrovej misie NATO. Riziko možného použitia jadrových zbraní na Ukrajine by sa však určite malo brať vážne; ale Putinov pokus zdôrazniť asymetriu stávok by však nemal oslabiť pozíciu NATO.
Na summite vo Washingtone sa členovia NATO zhodli: „Základným účelom jadrovej kapacity NATO je zachovať mier, predchádzať nátlaku a odrádzať od agresie. Pokiaľ budú existovať jadrové zbrane, NATO zostane jadrovou alianciou”. Okrem toho Spojené štáty vykonali „preskúmanie založené na stratégii“ amerického jadrového plánu a plánov modernizácie a predstavitelia Bidenovej administratívy potvrdili, že pri absencii kontroly zbrojenia a ak americkí protivníci zostanú na svojich súčasných trajektóriách, jadrové zbrane USA arzenál môže byť „nevyhnutný, ale nie dostatočný“ a preto je narastajúca diskusia o možnostiach prípadnej zmeny alebo rozšírenia amerického jadrového arzenálu nevyhnutná”.
Ale nie sú to len Spojené štáty a ďalší členovia NATO, ktorí majú príležitosť obmedziť ruské jadrové šikanovanie. Mnohí z ruských partnerov sú členmi Zmluvy o zákaze jadrových zbraní, ktorá zakazuje hrozby jadrového použitia. Vzhľadom na svoje postoje k jadrovému odstrašovaniu a odzbrojeniu môžu mať lepšiu pozíciu na to, aby verejne alebo súkromne odsúdili pretrvávajúce jadrové hrozby Ruska a povzbudili Moskvu, aby sa zapojila do dialógov o kontrole zbrojenia.
Ak sa nezmenia ekonomické náklady, ktoré Moskva pociťuje za tento typ jadrovej rétoriky, bude pravdepodobne pokračovať v súčasnej trajektórii. Nová (ruská) jadrová doktrína je len posledným pokusom o jadrovú šikanu voči Ukrajine a odstrašenie a rozdelenie západnej podpory Kyjevu.
Jadrové hrozby sú neprijateľné!
Takéto hrozby sú však absolútne neprijateľné, predovšetkým preto, že výrazne zvyšujú riziko humanitárnej a environmentálnej katastrofy vyplývajúcej z použitia jadrových zbraní. Pozícia prijatá skupinou 20 štátov (G-20), medzivládnym fórom, ktoré zahŕňa hlavné svetové mocnosti, vo vyhlásení na Bali v novembri 2022, je v tomto smere usmerňujúca a jasná. Vo vyhlásení sa čiastočne uvádza: „Je nevyhnutné dodržiavať medzinárodné právo a multilaterálny systém, ktorý zabezpečuje mier a stabilitu. To zahŕňa obranu všetkých cieľov a princípov zakotvených v Charte Organizácie Spojených národov a dodržiavanie medzinárodného humanitárneho práva vrátane ochrany civilného obyvateľstva a infraštruktúry v ozbrojených konfliktoch. Použitie alebo hrozba použitia jadrových zbraní je neprípustné.“ Hoci táto pozícia z roku 2022 bola zjavne spôsobená ruskými jadrovými hrozbami, svojimi podmienkami sa neobmedzuje len na túto okolnosť. Bola opakovane zdôraznená v ďalšej deklarácii G-20 v Naí Dillí v septembri 2023.
Právny rozmer jadrových hrozieb
Je vyhlásenie o „neprípustnosti“ hrozby a použitia jadrových zbraní artikuláciou politickej a morálnej normy, alebo má aj právny rozmer? Koniec koncov, odkaz na neprípustnosť má v podstate právnu príchuť; v súdnom konaní sa zistí, že dôkazy sú prípustné alebo neprípustné. Ďalej je potrebné zdôrazniť, že hrozby použitia jadrových zbraní sú nielen neprijateľné a nezákonné, ale sú v rozpore s medzinárodným právom. To platí podľa zákonov, ktoré upravujú, kedy je použitie sily zákonné (“jus ad bellum”) a podľa zákona upravujúceho vedenie konfliktu (“jus in bello”), zákona o ozbrojených konfliktoch alebo medzinárodného humanitárneho práva. V článku 2 ods. 4 Charty Organizácie Spojených Národov (OSN) sa uvádza, že „[všetci] členovia sa vo svojich medzinárodných vzťahoch zdržia hrozby silou alebo použitia sily proti územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti ktoréhokoľvek štátu alebo akýmkoľvek iným spôsobom, ktorý nie je v súlade s cieľmi Organizácie Spojených národov“.
Ak by použitie sily porušilo článok 2 ods. 4, hrozba použitia takejto sily teda logicky porušuje tento článok. Ako vo všeobecnosti uviedol Medzinárodný súdny dvor (ICJ) vo svojom poradnom stanovisku k jadrovým zbraniam z roku 1996: „Pojmy „hrozba (!)“ a „použitie“ sily podľa článku 2 ods. samotné použitie sily v danom prípade je nezákonné – z akéhokoľvek dôvodu – hrozba použitia takejto sily bude tiež nezákonná.“
Z toho vyplýva, že aj samotné vyhrážanie sa použitím jadrových zbraní v rámci agresívneho útoku je nezákonné. To určite platí pre súčasné jadrové hrozby na podporu ruskej invázie na Ukrajinu.
Aký je však vo vzťahu zákonnosti, keď sa štát vyhráža použitím jadrových zbraní (aj krajinám, ktoré nie ako súčasťou agresívneho útoku) ako napríklad teraz v prípade Ruska?
Ako vysvetlil ICJ, použitie sily alebo hrozba silou v sebaobrane podľa článku 51 Charty “musí byť nevyhnutné a primerané”. Obranná hrozba použitím jadrových zbraní, ktoré nespĺňajú tieto kritériá, by teda bola podľa jus ad bellum nezákonná. V tejto súvislosti proporcionalita vyžaduje, aby obranné použitie sily malo primeraný vzťah k agresívnemu činu, na ktorý sa reagovalo, a primeraný vzťah k zákonným cieľom obranného použitia sily, napríklad vyhostenie jednotiek z územia napadnutého štátu. Za mnohých alebo aj za všetkých okolností by teda obranné použitie jadrových zbraní nebolo potrebné (alebo primerané) ako vec jus ad bellum. ICJ - Medzinárodný súdny dvor najmä poznamenal, že pri posudzovaní proporcionality sa musí brať do úvahy riziko eskalácie. Napríklad nedávne severokórejské jadrové hrozby vôbec nespĺňajú požiadavku proporcionality.
Súd tiež rozhodol, že akákoľvek hrozba použitia jadrových zbraní, či už agresívna alebo obranná, musí byť v súlade s medzinárodným humanitárnym právom alebo jus in bello. Vo všeobecnosti ICJ uviedol, že „ak by predpokladané použitie zbraní nespĺňalo požiadavky humanitárneho práva, hrozba zapojenia sa do takéhoto použitia by bola tiež v rozpore s týmto zákonom.“ Logicky teda podľa tohto princípu, (ak by použitie jadrových zbraní je nezákonné), ja aj hrozba ich použitia nezákonná!
Odhliadnuc od okrajových prípadov, jadrové použitie v typických scenároch, aj keď obranných, by bolo podľa medzinárodného humanitárneho práva nezákonné. ICJ zvažovaním všetkých alternatív prešiel dlhú cestu k prijatiu tohto záveru, keď zistil, že „hrozba alebo použitie jadrových zbraní by bolo vo všeobecnosti v rozpore s pravidlami medzinárodného práva platné v ozbrojených konfliktoch, a najmä zásady a pravidlá humanitárneho práva.“ Súd však vtedy nedospel tak či onak k záveru o extrémnej okolnosti sebaobrany, v ktorej je v stávke samotné prežitie štátu. No teraz, takmer tri desaťročia po tom, čo súd vydal svoje stanovisko, by sa globálna komunita zrejme už asi mala v tejto situácii pohnúť z neistoty súdu.
Analýza hrozieb Medzinárodným súdnym dvorom (ICJ)
Analýza požiadaviek Charty OSN zo strany Medzinárodného súdneho dvora s vylúčením agresívnych alebo neprimeraných hrozieb silou je výnimočná; - vyplýva to z charty a zaužívaného pravidla, že obranné použitie sily musí byť nevyhnutné a primerané. Naproti tomu ale čisto z poradného stanoviska nie je zrejmý základ pre konštatovanie súdu, že hrozba použitia zbraní v rozpore s medzinárodným humanitárnym právom je nezákonná, a ani nie je takýto princíp ľahko zistiteľný v zmluvnom práve alebo v judikatúre ICJ. Avšak tvrdenie, že hrozby ilegálnej sily sú samé o sebe nezákonné, má korene v najdôležitejšej modernej zmluve, Charte OSN. Hoci sa charta priamo nezaoberá otázkou, či sa nezákonnosť hrozieb nezákonnou silou rozširuje na porušenie medzinárodného humanitárneho práva, znamená to, že zákonnosť hrozby silou a zákonnosť použitia sily by sa mali analyzovať spoločne. Odkaz súdu podľa článku 2 ods. 4 na nezákonnosť hrozieb použitia sily, keď sú tieto hrozby nezákonné „z akéhokoľvek dôvodu“, je v súlade s týmto dôsledkom. Navyše, zákaz hrozby silou v článku 2 ods. na účely OSN poskytuje určitú podporu pre analýzu presahujúcu zákaz agresívnych alebo neprimeraných hrozieb. Účely uvedené v článku 1 zahŕňajú udržiavanie mieru a bezpečnosti a spoluprácu pri riešení problémov humanitárneho charakteru a pri presadzovaní dodržiavania ľudských práv.
Okrem týchto úvah Charty súd vyslovil zásadu že sa zdá, že hrozba použitia zbraní v rozpore s medzinárodným humanitárnym právom je nezákonná z jeho vlastnej autority. ICJ je totiž najvyšší súd na svete pre všeobecné otázky medzinárodného práva a medzi jeho sudcov patria významní medzinárodní právnici. Nie je teda nezvyčajné, že najvyšší súd v súdnom systéme rozvíja právo alebo, inak povedané, zviditeľňuje aj už existujúce princípy.
Niekedy sa v medzinárodnom práve rozlišuje medzi prípravným konaním na protiprávny čin a samotným protiprávnym konaním, ktoré je nezákonné alebo trestné. Táto tendencia je viditeľná v trestnom čine agresie, ktorý je súčasťou Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu, ktorý stanovuje, že jednotlivec môže byť odsúdený aj za „plánovanie“, alebo za „prípravu“ na agresiu, ale iba v tom prípade, že stav „aktu agresie“ je (resp. bol) skutočne spáchaný. Ak by sa tento prístup uplatňoval v oblasti zodpovednosti štátu, hrozba by bola nezákonná len v rozpore so zmluvou, ako je to v prípade hrozby agresie podľa Charty. Hrozba použitím zbraní v rozpore s medzinárodným humanitárnym právom, zvlášť špecifická a dôveryhodná hrozba, sa líši od prípravného konania, akým je získanie vojenských spôsobilostí umožňujúcich agresívny útok.
Myšlienkové cvičenie týkajúce sa biologických a chemických zbraní ilustruje správnosť zistenia súdu. Použitie biologických a chemických zbraní by bolo porušením zákazu útokov s nerozlišujúcim a nekontrolovateľným účinkom medzinárodného humanitárneho práva. Navyše okrem všeobecného (v podstate univerzálneho) dohovoru, „Dohovor o chemických zbraniach“ zakazuje držbu a používanie chemických zbraní; a ďalší „Dohovor o biologických zbraniach“ zakazuje držbu biologických zbraní, čím sa posilňuje existujúci zákaz ich používania. Mala by sa teda konkrétna a vierohodná hrozba použitia takýchto zbraní považovať za zákonnú? Presahujúc oblasť zbraní, podľa „Dohovoru o genocíde“ sú podnecovanie, sprisahanie a pokusy o genocídu zakázané, ale nie hrozby. Napriek tomu sa zdá byť veľmi pochybné, že by sa konkrétna a vierohodná hrozba spáchania genocídy mala (resp. mohla) považovať za zákonnú.
Podľa medzinárodného humanitárneho práva existujú čiastočné medzinárodné zákazy ohrozenia. Kľúčový nástroj („Dodatkový protokol I“) k Ženevským dohovorom z roku 1949, obsahuje ustanovenie zakazujúce „činy alebo hrozby násilia, ktorých primárnym účelom je šírenie teroru medzi civilným obyvateľstvom. “ Ďalšie ustanovenie zakazuje vyhrážať sa, že nikto neprežije.
Na takéto zákazy sa dá pozerať dvoma spôsobmi.
· Jedným z nich je, že ich čiastočný charakter demonštruje neexistenciu komplexného zákazu hrozieb používania zbraní v rozpore s medzinárodným humanitárnym právom.
· Druhým je, že ide o vyjadrenie základnej zásady, konkrétne, že je zakázané vyhrážať sa vykonaním zakázaného konania.
Vývoj medzinárodného práva
Druhý pohľad je viac v súlade s vývojom medzinárodného práva, ktorý nedávno ilustrovali rokovania o „Zmluve o zákaze jadrových zbraní (TPNW)“ v roku 2017 a „Všeobecný komentár Výboru OSN pre ľudské práva z roku 2018 o práve na život“. V tomto komentári výbor zistil, že „hrozba alebo použitie zbraní hromadného ničenia, najmä jadrových zbraní... sú nezlučiteľné s rešpektovaním práva na život a môžu predstavovať trestný čin podľa medzinárodného práva.“ TPNW je najnovším prejavom názoru väčšiny štátov sveta, že hrozba alebo použitie jadrových zbraní je nezákonné. Predtým boli takéto názory vyjadrené v argumentoch pre Medzinárodný súdny dvor a pokiaľ ide o ich použitie, v mnohých rezolúciách Valného zhromaždenia OSN siahajúcich až do roku 1961. Okrem toho, počnúc „Zmluvou z Tlatelolca z roku 1967“, štáty nevlastniace jadrové zbrane vyjednali regionálne zmluvy o zóne bez jadrových zbraní s protokolmi, ktoré po ratifikácii zaväzujú päť štátov vlastniacich jadrové zbrane, ktoré uznala Zmluva o nešírení jadrových zbraní, aby nepoužili alebo nehrozili použitím jadrových zbraní proti členom regionálnych zón. V júni 2022, päť mesiacov pred prijatím deklarácie G-20 na Bali, prvé stretnutie štátov a zmluvných strán TPNW prijalo Viedenskú deklaráciu. Štáty-strany v ňom „zdôrazňujú, že akékoľvek použitie alebo hrozba použitia jadrových zbraní je porušením medzinárodného práva“; a „jednoznačne odsudzujú akékoľvek a všetky jadrové hrozby, či už sú explicitné alebo implicitné a bez ohľadu na okolnosti“. Na druhom stretnutí štátov a strán v New Yorku koncom roka 2023 sa tieto body zopakovali. Samotná TPNW zaväzuje zmluvné štáty „nikdy za žiadnych okolností“ „použiť alebo hroziť použitím jadrových zbraní“. Bohužiaľ ako sme už spomenuli na začiatku, zmluvné štáty - strany TPNW nezahŕňajú žiadny štát s jadrovými zbraňami.
Tento vývoj ďalej podporuje správnosť zistení súdu: vyhrážky použitím zbraní, ktoré porušujú medzinárodné humanitárne právo, a preto, aspoň vo všeobecnosti, hrozby použitím jadrových zbraní sú nezákonné. Treba však tiež zopakovať, že aj vyhrážky použitím neprimeranej sily v sebaobrane sú nezákonné a pri posudzovaní proporcionality treba brať do úvahy riziko eskalácie, ktorá je v prípade jadrových zbraní zjavne akútna obava. Bez toho, aby sme sa pokúšali definovať „hrozbu“ ako záležitosť medzinárodného práva, možno s istotou tvrdiť, že konkrétne a dôveryhodné vládne vyhlásenie s požiadavkami už spĺňa takéto podmienky.
Zoberme si konkrétny kontext, v ktorom sú o veľa, ako napríklad ozbrojený konflikt zahŕňajúci štát s jadrovými zbraňami; a odkazom (z jadrového štátu) je, že ak sa nezdržíte konania X alebo ak urobíte Y, uchýlime sa k použitiu jadrových zbraní. Toto je nepochybne právne rozpoznateľná hrozba. Určite to opisuje Putinovu hrozbu na začiatku invázie na Ukrajinu, v ktorej vyjadril pripravenosť použiť jadrovú silu, ak by štáty NATO „zasahovali“ do ruských vojenských operácií na Ukrajine.
Ako je to s o politikami deklarujúcimi pripravenosť štátu uchýliť sa k jadrovým zbraniam, keď je vystavený jadrovému útoku a vo všeobecnosti, keď ide o životne dôležité záujmy? Dalo by sa tvrdiť, že konkrétne hrozby nie sú zahrnuté v týchto politikách, a preto nie sú nezákonné. A tiež je pravda, že odkazy na životné záujmy a podobné formulácie sú vágne. Napriek tomu signály, že na jadrový útok bude, alebo by mohlo byť reagované preventívnym jadrovým útokom, sú doktrinálne sústredené a dôveryhodné, aj keď nevychádzajú zo skutočných okolností potenciálneho použitia.
Ak sú teda konkrétne hrozby nezákonné, tak to v širšom zmysle určite poukazuje na nezákonnosť a nelegitímnosť celej mašinérie a doktrín jadrového odstrašovania.
Vo svojom poradnom stanovisku ICJ uviedol, že „nemá v úmysle vyjadrovať sa tu k praxi známej ako „politika odstrašovania“. Ale ako však napríklad USA uviedli vo svojom ústnom argumente pred súdom, „politiku odstrašovania od zákonnosti použitia prostriedkov odstrašovania nie je možné oddeliť.“
Sumárne možno konštatovať, že je veľmi znepokojujúce, že v rusko-ukrajinskom konflikte (a aj inde) sú jadrové hrozby na vzostupe. Napriek tomu existujú aj pozitívne trendy, aj keď ich význam netreba preceňovať. Napríklad je povzbudivé, že na summitoch G-20, ako aj na stretnutiach TPNW došlo k presadzovaniu normy proti jadrovým hrozbám. Taktiež je tiež povzbudivé, že USA a ďalšie štáty NATO sa z väčšej časti zdržali akýchkoľvek verejných jadrových hrozieb v reakcii na hrozby zo strany Ruska.
Norma proti hrozbe použitia jadrových zbraní má pevný právny základ. Je však nevyhnutné, aby sa to v medzinárodnom a národnom chápaní a praxi vlády a občianska spoločnosť snažili ešte hlbšie zakotviť.
Prvotné hlavné zdroje info : Text rozhodnutia Medzinárodného Súdneho dvora – tu: a komentár a analýza Asociácie kontroly zbraní „The Arms Control Association“.
