Podľa posledných výsledkov prieskumu (Ruské sociologické volebné centrum Levada) údajne skoro 40 % Rusov si myslí, že prípadný jadrový útok na Ukrajinu je oprávnený.
Až tridsaťdeväť percent Rusov vraj verí, že "použitie jadrových zbraní by mohlo byť opodstatnené" počas ruskej vojny na Ukrajine, povedal Alexej Levinson, vedúci oddelenia sociokultúrneho výskumu ruskej nezávislej volebnej organizácie Levada Center na konferencii v novembri (ked citoval prieskum uskutočnený v novembri 2024).
Výsledky ankety oficiálne ešte neboli zverejnené. Ale podľa tohto a predchádzajúcich prieskumov sa počet ľudí, ktorí podporujú potenciálne ruské použitie jadrových zbraní, za posledné mesiace postupne zvyšoval, keďže Rusko ďalej eskalovalo svoje jadrové vydieranie. Aj keď je minimálne možné. aj o prieskume pochybovať pretože respondenti sa môžu prípadne obávať hovoriť svoj skutočný názor (lebo pýtajúci môže byť agent-provokatér) - výsledky sú pochmúrne.
V novembri prezident Vladimir Putin schválil aktualizovanú jadrovú doktrínu krajiny a pohrozil ďalšími útokmi po odpálení balistickej rakety stredného doletu „Orešnik“ (určenej pre jadrové zbrane) na Ukrajinu v novembri. Rusko opakovane vydávalo jadrové hrozby voči Ukrajine a Západu od začiatku rozsiahlej ruskej invázie na Ukrajinu v roku 2022, ale hrozby (naštastie) nesplnilo. Levinson počas konferencie otvorene povedal, že Putinove prejavy o potenciálnom jadrovom údere „postupne vedú k zvýšeniu podielu (Rusov), ktorí veria, že je to prijateľné, a v skutočnosti morálne opodstatnené,“. Podľa prieskumov Centra Levada klesol podiel Rusov ktorí sú proti použitiu jadrových zbraní z 52 % v júni na 45 % v novembri.
Prieskumy, ktoré počas vojny uskutočnilo centrum Levada, zistili, že dôsledná a drvivá väčšina Rusov podporuje Putina a verí, že krajina je na správnej ceste, keďže pokračuje vo vedení agresívnej vojny proti Ukrajine.
Pre mnohých je to zrejme šokujúca správa, ktorá evokuje otázku "Ako je to vôbec možné?"
Jedna z (pomocných) odpovedí, je že Rusi opäť školia obyvateľstvo a aj deti o jadrovej vojne ako za čias Studenej vojny.
Kultúra strachu (alebo klíma strachu) je koncept, ktorý opisuje všadeprítomný pocit strachu v danej spoločnosti, často práve v dôsledku vedomých krokov lídrov.
Bývalý nacistický nemecký politik Hermann Göring kedysi vysvetlil, ako sa ľudia môžu báť a podporovať vojnu, ktorej by inak odporovali: “Ľudia (vlastne) nechcú vojnu, ale vždy ich možno priviesť k tomu, čo im vodcovia ponúkajú. Je to jednoduché. Jediné, čo musíte urobiť, je povedať im, že sú (alebo budú) napadnutí, a odsúdiť pacifistov za nedostatok vlastenectva a za to, že vystavujú krajinu nebezpečenstvu. Funguje to v každej krajine rovnako.”
Ale aj bývalý poradca pre národnú bezpečnosť USA Zbigniew Brzezinski tvrdil, že predchádzajúce použitie termínu „vojna proti terorizmu“ americkou vládou (za prezidenta Busha Jr.) bolo určené zámerne na vytvorenie kultúry strachu, pretože „zatemňuje rozum, zosilňuje emócie a uľahčuje demagogickým politikom mobilizovať verejnosť v mene politík, ktoré chcú vykonávať“.
A britskí akademici (Gabe Mythen a Sandra Walklate) tiež tvrdia, že po útokoch z 11. septembra, bombových útokoch na vlaky v Madride v roku 2004 a bombových útokoch v Londýne v roku 2005 vtedajšie vládne agentúry rozvinuli diskurz „nového terorizmu“ v kultúrnej atmosfére strachu a neistoty. Vedci tvrdia, že tieto procesy zmenili predstavy o verejnej bezpečnosti a vytvorili zjednodušený obraz nebieleho „niečoho teroristického“, čo malo negatívne dôsledky pre etnické menšiny.
Extrémny vplyv médií
Konzumácia masmédií má hlboký vplyv na strach z terorizmu na celom svete, aj keď teroristické činy existujú, ale sú skôr zriedkavé. Podľa výskumov vzťahu medzi konzumáciou médií a strachom zo zločinu – hlavne televízia ale aj iné formy masmédií vytvárajú potom svetonázor, ktorý odráža „opakujúce sa mediálne správy“ a nie ten, ktorý je založený na realite.
Obyvateľstvo je denne vystavené nejakej forme médií, pričom televízia a platformy sociálnych médií sú najpoužívanejšími metódami prijímania miestnych aj medzinárodných správ, a preto väčšina dostáva správy a podrobnosti, ktoré sa zameriavajú na násilné zločiny a teroristické činy. S nárastom používania smartfónov a sociálnych médií sú ľudia bombardovaní neustálymi novinkami a sú schopní čítať príbehy súvisiace s terorizmom zo všetkých kútov sveta.
Médiá vyvolávajú obavy z terorizmu a iných hrozieb pre národnú bezpečnosť, ktoré majú všetky negatívne psychologické účinky na obyvateľstvo, ako sú depresia, úzkosť a nespavosť.
A aj politici vedú rozhovory, či už vysielané v televízii alebo inak, a využívajú svoje platformy sociálnych médií bezprostredne po násilných trestných činoch a teroristických činoch, žiaľ aby ešte viac posilnili strach z terorizmu v mysliach svojich voličov.
Strach z jadrovej vojny.
Po mnoho desaťročí bol hlavným faktorom medzinárodnej bezpečnosti dialóg medzi ZSSR – a neskôr Ruskom – a USA o kontrole jadrových zbraní. V posledných rokoch však po ňom ľudovo povedané „nezostala ani stopa“ a špirála jadrového vydierania sa rozrastá stále rýchlejšie.
V Rusku začali otvorene volať po jadrových útokoch na Európu a „demonštračnom jadrovom výbuchu“. A v máji Putin nariadil počas rozsiahlych cvičení praktizovať „použitie nestrategických (taktických) jadrových zbraní“ – údajne ako odpoveď Západu na „priamu pomoc pri teroristických akciách proti Rusku“. Zároveň sa medzi ruskými predstaviteľmi dokonca objavujú hrozby použitia strategických jadrových zbraní proti Západu.
Moskva tvrdošijne odmieta návrhy Washingtonu na obnovenie zmrazeného dialógu o strategickej stabilite a kontrole zbraní bez predbežných podmienok. A ruské vedenie teda dáva najavo, že túto otázku pre seba nepovažuje za dôležitú a je pripravené v tejto oblasti prelomiť ďalšie a ďalšie tabu, kým Spojené štáty nesplnia ďalšie ruské požiadavky.
Jadrové vydieranie
Rusko začalo využívať hodnotu kontroly (jadrových) zbraní na svoje zahraničnopolitické účely a jadrové zbrane sa stali mechanizmom vydierania. Svedčí o tom demonštratívne vyhlasovanie cvičení na rozvoj zručností v používaní nestrategických jadrových zbraní (ich držanie samo o sebe nie je senzáciou, ale takéto priame prepojenie na súčasnú politickú situáciu tu ešte nebolo) a neustále vyhlásenia že Moskva nenechá expanziu bez odozvy západnej pomoci Kyjevu. Skrátka jadrové hrozby sa pre ruské vedenie stali rutinou. Nasledujú vždy v reakcii na dodávky nových typov zbraní do Kyjeva, na povolenie použiť západné zbrane na útoky na pohraničné územie Ruskej federácie, na útoky ukrajinských bezpilotných lietadiel na radarové stanice ruského systému varovania pred raketovými útokmi. Moskva nevenuje pozornosť výhradám, ktoré Washington vyjadruje pri podpore Kyjeva, a všetkými možnými spôsobmi ukazuje, že jej cieľom nie je zachovať systém kontroly zbrojenia.
V zásade sa Rusko vlastne už niekoľko rokov snaží vyvíjať politický a psychologický nátlak na Západ pomocou jadrových zbraní.
A teraz najnovšie už masíruje aj svojich vlastných obyvateľov.
Zrejme im možno niekto pošepkal staré slovenské príslovie: „Nepovedz Ty, povedia na Teba...“. Začínajú, alebo lepšie povedané pokračujú v usilovnej kampani ukazovania prstom na nepriateľov. Nakoniec nie je to nič nové, každá diktatúra (diktátor a jeho okolie) potrebuje aspoň dvoch nepriateľov, na ktorých potom zvaľuje všetky svoje neúspechy a zlyhania. V súčasnom Rusku je to hlavne NATO (ako „vonkajší nepriateľ“, ktorý sa už, už, hneď teraz, chystá napadnúť na Rusko tými najstrašnejšími zbraňami aké len existujú) a potom sú to „vnútorní nepriatelia“, označovaní ako „zahraniční agenti“, ktorí sú akože pomocníci toho z vonku.....
Jadrové exkurzie v Moskve
Najnovšie v hlavnom meste Ruskej federácie Moskve organizujú podzemné exkurzie s „jadrovým úderom“. A dopyt po nich údajne rapídne rastie. Ako to funguje? Je to vlastne biznis v bývalých tajných bunkroch, kde dospelí, ale hlavne deti stláčajú červené tlačidlo, aby „odpálili jadrovú raketu“.
"Jadrový útok pre každého"
Priamo v centre Moskvy, niekoľkokrát denne, pre každého kto má záujem organizujú exkurziu do bývalého veliteľského stanovišťa sovietskeho diaľkového letectva, kde im umožňujú uskutočnenie „jadrového útoku na mestá falošného nepriateľa“ s možnosťou osobne stlačiť tlačidlo a simulovať štart balistickej jadrovej rakety.
Tzv. „Bunker-42“ (na Taganke) bol pôvodne kedysi uvedený do prevádzky v roku 1956 ako veliteľské stanovište pre diaľkové letectvo, ktoré bolo v tom čase jediným prostriedkom na nasadenie jadrových zbraní na nepriateľské územie.
Tajný objekt bol stále v bojovej službe až do roku 1986, potom sa už nepoužíval, pretože si vyžadoval rekonštrukciu. Síce sa s ňou aj začalo, ale pre "perestrojku" nebola nikdy dokončená. V roku 2006 bol objekt odtajnený a vzniklo tam múzeum. Na otázky novinárov ako, prečo a načo, a kto je za tým, omietlo vedenie Bunkra-42 odpovedať.
Vstupenky na exkurzie predáva spoločnosť Bunker 42 Museum LLC, registrovaná v roku 2013. Generálnym riaditeľom a jediným vlastníkom je Alexander Osaulenko. Organizácia je registrovaná ako mikropodnik, ich priemerný počet zamestnancov je údajne iba 6 osôb, ale podľa jedného zo zamestnancov bunkra tam pracuje a udržiava zariadenie asi 100 ľudí. Podľa údajov agentúry SPARK príjmy spoločnosti po vyčerpaní počas pandémie od roku 2022 rastú a prekročili ukazovatele pred COVID - ak v roku 2019 to bolo asi 60 miliónov, v roku 2023 - už viac ako 76 miliónov rubľov. Aby ste sa dostali do bunkra, musíte klesnúť do hĺbky 65 metrov. Zobrazujú tam aj v životnej veľkosti model prvej sovietskej atómovej bomby RDS-1, miniatúru prvého sovietskeho strategického bombardéra Tu-4, ako aj modely neskoršej rakety RSD-10 (Pionier) a tiež medzikontinentálnej rakety R-36M2 (tzv. Vojvoda).
História Bunkra 42.
Objekt "Bunker-42" ("ČZ-293", "GO-42") je podzemná vystužená stavba nachádzajúca sa v samom centre Moskvy.
Výstavba konštrukcie sa začala v čase, keď v USA zostrojili atómovú bombu. Vtedy dostali sovietski vedci úlohu priamo od Josifa Stalina, vtedajšieho vodcu Sovietskeho zväzu: „čo najskôr vytvoriť vlastnú atómovú bombu a vyvinúť metódy ochrany proti novým zbraniam“. V roku 1950 začala spoločnosť SMU Mosmetrostroj s prácami na stavbe bunkra. Konštrukcia a hĺbka 65 metrov boli zvolené na základe výsledkov jadrových testov vykonaných v Sovietskom zväze v roku 1949. Predpokladalo sa, že v prípade jadrového útoku sa zariadenie stane spoľahlivým a hlavne bezpečným miestom pre prácu najvyšších predstaviteľov ZSSR a bude úplne chránené pred všetkými škodlivými faktormi jadrového výbuchu. Na jeseň 1947 pripravil Inštitút Metroproekt technický návrh „Bunkra na Taganke“ s krycím názvom „Objekt 02“ (ČZ-293). Miesto výstavby (oblasť Taganského vrchu) nebolo vybrané náhodou, pretože bunker sa musel nachádzať blízko moskovského Kremľa, aby sa k nemu Stalin a vláda mohli rýchlo dostať a kontrolovať štát a armádu v jadrovej vojne a tiež kvôli geologickej pevnosti kopca.
Stavbári stáli pred zdanlivo nesplniteľnou úlohou – postaviť obrovskú stavbu v centre Moskvy bez poškodenia mestských komunikačných systémov a hlavne utajiť stavbu pred očami obyčajných ľudí a cudzích spravodajských služieb. Dizajn bol vybraný na základe už predtým vybudovaných bunkrov. Projekt bol predložený na posúdenie štátnej odbornej komisii, ktorej predsedom bol generálporučík ženijných jednotiek Alexander Jakovlevič Kaljagin. V roku 1952 bola dokončená výstavba hlavných konštrukcií bunkra a v lete 1953 boli nainštalované životaschopné technologické systémy. V apríli 1954 už začali v zariadení pracovať vojenskí a civilní spojári. Boli uložené a oživené komunikácie a celá inštalácia potrebného vybavenia. Práca na vytvorení bunkra bola vykonaná nielen najlepšími špecialistami spoločnosti Metrostroj, ale aj skutočným „stalinským tempom“.
Zeminu vyvážali cez štyri stavebné šachty, ktoré predtým používali pri stavbe civilného moskovského metra (aby nevzbudili zbytočnú pozornosť). V rokoch 1955-56 už bolo v bunkri kompletné vybavenie a nadviazali spojenie s plukmi a divíziami strategických bombardérov po celej krajine. Ministerstvo spojov zabezpečovalo prenos vládnych a vojenských tajných správ a komunikáciu s rádiovými strediskami tak v ZSSR, ako aj v krajinách Varšavskej zmluvy. V celej krajine bolo použitých viac ako 1000 HF vysielačov na elektronický boj a prenos správ do lietadiel. Celých tridsať rokov, z tohto bunkra velili strategickým bombardérom s jadrovými zbraňami na palube až do roku 1986. Ale neskôr, keď boli už aj jadrové zbraňové systémy modernizované, tento bunker, ktorý vznikol v realite 50. rokov, im už nedokázal odolať. Preto bolo také dôležité zariadenie, akým je riadiace stredisko diaľkového letectva, presunuté na iné, ešte bezpečnejšie miesto. A tak sa z kedysi mocného Kremeľského bunkra, schopného odraziť potenciálne údery protivníkov stala historická pamiatka, a zariadenie otvorilo svoje brány hosťom.
Vedenie k patriotizmu.
Múzeum Bunker-42 je zaradené do ruského Národného prezidentského programu „Cesty víťazstva“. V rámci tohto programu učia tisíce mladých Rusov historickému a vlasteneckému chápaniu vládnej politiky Ruska.
Ponúkajú znalosti špecifickej histórie (predovšetkým jadrových zbraní) Ruska a ZSSR, a keďže problematiku vlasteneckej výchovy vnímajú ako dôležitú súčasť vlasnej vnútornej propagandy – je posudzovaná priamo až na štátnej úrovni. Múzeum „Bunker 42“ svojím historickým významom a hodnotou predstavuje časť obdobia života Sovietskeho zväzu v situáciách konfrontácie so štátmi NATO v 50. – 80. rokoch 20. storočia. A teraz, (keď potenciálne hrozí asi návrat do čias studenej vojny), navštevujú „Bunker 42“ na pozvanie ministerstva obrany, ministerstva zahraničných vecí a ďalších rezortov napríklad aj medzinárodné delegácie zložené z premiérov, ministrov, veľvyslancov, vojenských atašé, ako aj medzinárodné študentské delegácie ale hlavne ruská mládež.
Prehliadky bunkra zahŕňajú aj simulovaný jadrový útok.
V tme návštevníkom sprievodca navrhuje si predstaviť, že iná krajina útočí na Rusko pomocou zbraní hromadného ničenia. Slová sprievodcu na veľkej obrazovke sprevádza video z bežného života v metropole: ľudia chodia do práce, berú deti do školy. Zaznie alarm a úloha je nastavená na odvetu. Potom operátori služobnej posádky prepnú odpaľovacie zariadenia do bojového režimu, hovorí sprievodca. Potom veliteľ ozbrojených síl dostane cez telefón zakódovaný rozkaz a návštevníkom sa na videu zobrazí moment stlačenia spúšťacieho tlačidla balistickej strely.
Ak sú v skupine deti, tie sú požiadané, aby sa toho procesu aktívne zúčastnili - "zdvihnite telefón a prijmite objednávku kódu a tiež stlačte tlačidlo v správnom okamihu", simulujúc štart. Exkurzie do bunkra sú však ohraničované vekom, pre deti je to minimálne 8 rokov a vyššie. Ale je to zrejme iba formalita, lebo priamo v múzeu potichu šepkajú návštevníkom, že vekové obmedzenia sú iba „odporúčajúce“.
Potom ukážu zábery zo štartu rakety, a potom video o tom, ako ľudia na uliciach veľkého mesta začnú v panike utekať, zasiahne raketa, zdvihne sa „jadrový hríb“ a potom sa strhne vlna ohňa zasahujúca budovy, autá a ľudí.
A na koniec po exkurzii sprievodca návštevníkom pripomína hrozivé motto ruských strategických raketových síl: „Po nás (je už len) ticho“.
A aby bolo vystrašenie návštevníkov dokonalé – tak ich navyše v rámci exkurzie pozývajú (teda tých, ktorí sa chcú zúčastniť) aby sa zúčastnili aj v „demonštrácii alarmu“. Vtedy ľudí zamknú na chodbe, svetlá zhasnú, zapne sa siréna a nasleduje zvuk obrovského úderu – akejsi detonácie. A z reproduktora oznamujú, že “nepriateľ podnikol jadrový útok na územie nášho štátu”. "Územie Moskvy a Moskovskej oblasti bolo zničené v okruhu 300 km od epicentra výbuchu, najvyšší veliteľ sa rozhodol spustiť odvetný jadrový útok na nepriateľské územie". Siréna opäť kvíli. A nakoniec sa potom ukážka skončí, svetlá sa rozsvietia a do smrti vystrašení návštevníci môžu odísť….
Bunker-703
V Moskve je ešte aj ďalší odtajnený bunker, taktiež prerobený na múzeum. Bunker-703 sa nachádza v hĺbke 43 m v blízkosti stanice metra Paveletskaja. Do prevádzky bol uvedený v roku 1961 ako špeciálny sklad pre mimoriadne dôležité dokumenty ministerstva zahraničných vecí. Ale, keď v roku 2005 začala do zásobníkov bunkra prenikať podzemná voda, boli materiály urýchlene evakuované, začali rekonštrukciu, po ktorej bol bunker odtajnený. Prehliadky lokality zabezpečujú pracovníci projektu “Múzea moderného opevnenia”. Návštevníkom sa tu hovorí o histórii bunkra a podrobnostiach o fungovaní všetkých inžinierskych systémov.
Počas prehliadky môžete samostatne otvárať vchodové dvere s hmotnosťou viac ako 10 ton, zistiť, ako bol interiér chránený pred rádioaktívnym prachom, písať text na písacom stroji, poslať správu ďalekopisom, použiť dozimeter a zmerať úroveň radiácie akýchkoľvek vašich vecí.
Druhým objektom „Múzea moderného opevnenia“ je múzeum v kryte proti jadrovým bombám neďaleko Moskvy, určené pre 600 ľudí.
Kryt Mantulin bol postavený v roku 1972 v závode ktorý je po ňom aj pomenovaný. Fungovalo až do roku 2010. Potom bola časť ochrannej stavby odstránená a kryt bol vyradený z prevádzky z dôvodu likvidácie závodu a potom už vlastne aj nevhodnosti samotného krytu. Múzeum bolo otvorené začiatkom tohto roku 2024 po tom, čo jeho zamestnanci obnovili starodávny “sovietsky vzhľad” protileteckého krytu. Teraz je tam výstava venovaná civilnej obrane a ochrane v prípade núdzových situácií, ako aj špeciálnym zariadeniam, bunkrom, kanalizácii a iným stavbám podzemnej Moskvy. Tvorcovia týchto dvoch múzeí zdôrazňujú, že ich hlavným cieľom vôbec nie je zábava, ale historické zachovanie atmosféry predmetov, zachovanie plnej historickej presnosti výstav a exkurzií, ako aj vzdelávanie v oblasti civilnej obrany. Vedecký riaditeľ Projektu “Múzeum moderného opevnenia” Dmitrij Jurkov zdôrazňuje, že oni sú hlavne vzdelávacia organizácia, ktorej jedným z cieľov je vysvetliť ľuďom, čo robiť v prípade núdze. V múzeu neďaleko Moskvy sa konajú prednášky a školenia a po každej exkurzii je ďalšia hodina na otázky. Z doterajšej skúsenosti Jurkov hovorí, že „Ľudia majú spravidla spočiatku v hlavách určitý súbor veľmi populárnych mytológií, napríklad, že sirény budú znieť, pretože sa nejaký šialený zámorský prezident rozhodol odpáliť rakety, a keď zavýjajú sirény, celý dav by mal rýchlo utekať do metra a tam sa schovať. Tento súbor mýtov je prevzatý z románov o post apokalypse, počítačových hrách atď. A ľudia za nami prichádzajú a pýtajú sa, či to naozaj treba urobiť. V skutočnosti je to všetko, samozrejme, absolútna rozprávka od začiatku do konca,…“. Pracovníci múzea preto návštevníkom napríklad hovoria, že ak sa v Moskve zapnú sirény, prvé, čo by ste mali urobiť, je zapnúť televízor alebo rádio, a zistiť, čo sa stalo, a až potom na základe toho niečo urobiť. Podľa vedeckého riaditeľa projektu Dmitrija Jurkova sa po vypuknutí vojny na Ukrajine v 2022 roku záujem ľudí o tému civilnej obrany prudko zvýšil. Všeobecne návštevníci najviac a najčastejšie prejavujú opäť nedávno objavený strach z „náhlej jadrovej vojny“. Pracovníci múzea sa ich však snažia čiastočne upokojiť, že „v prvom rade sa musíte pripraviť na realistickejšie hrozby, ako sú napríklad nálety dronov,“. Ľudia sa spravidla pýtajú konkrétne otázky, hovorí Jurkov: “kde je pre nich najbližší úkryt, kde je bezpečnejšie sa ukryť v prípade bežného raketového útoku a kde v prípade jadrového výbuchu."
Ďalší výrazný nárast záujmu turistov o múzeá bol zaznamenaný po prvých útokoch bezpilotných lietadiel na Moskvu v máji až júni 2023. „Počas tohto obdobia skutočne došlo k zhoršeniu situácie. Ľudia sa pýtali na sociálnych sieťach, volali, pýtali sa, čo robiť [ak priletí dron], čo robiť, ak priletí prípadne niečo väčšie. Nejde o to, že by to bola nejaká masová hystéria, skôr sa snažili o nejaké pochopenie pre prípad, že by sa s tým stretli,“ vysvetlil Jurkov.
Zaujímavé (Podľa Jurkova) je, že povolenie USA na odpálenie rakiet ATACMS na ruské územie a odvetné odpálenie Orešnika zároveň medzi ľuďmi podobnú reakciu už vôbec nevyvolalo. Múzeum moderného opevnenia to vysvetľuje tým, že obyvateľstvo si už zrejme „zvyká na vojenské otrasy“.
Jurkov sa sťažuje, že vzdelávanie v oblasti civilnej obrany je v Rusku zle organizované. Tvrdí napríklad, že na okresných správach v Moskve údajne vraj aj existujú konzultačné strediská civilnej obrany, ale bežní ľudia o nich nevedia. Prehliadky v Bunkri-703 a v kryte proti jadrovým bombám vedú zamestnanci autonómnej neziskovej organizácie „Centrum pre štúdium moderných opevnení a podzemných stavieb“. Zahŕňa historikov, inžinierov, speleológov a sprievodcov špecializujúcich sa na podzemné stavby. Oba objekty majú v prenájme.
"Podmienečné povolenie prejaviť svoju agresiu"
Reakcie návštevníkov závisia aj od veku, vzdelania, profesií…atď. Deti to skôr síce vnímajú ako video hru, ale členka ruskej Únie psychoterapeutov a psychológov Natalja Naumova je presvedčená, že pre dieťa sa môže účasť na interaktívnej ukážke jadrového výbuchu stať traumatickým zážitkom. Zvlášť je to nebezpečné pre deti od 5 do 6 rokov, u ktorých sa môže vytvoriť traumatizácia a potom bude potrebné zapojiť psychológa. Vo všeobecnosti takéto aktivity deťom neodporúčajú, lebo môžu spôsobiť aj zvýšenú úzkosť, čo môže potom viesť k nočným morám. Jej kolegyňa detská a dorastová klinická psychologička Irina Taranova zase tvrdí, že “keď dieťa o niečom vie, menej sa toho bojí”. Na druhej strane ale zároveň priznáva, že to je však asi azda jediná možná výhoda takéhoto podujatia.” Psychológovia spoločne súhlasia, že „detská psychika nemusí byť pripravená na to, čo vidí v tomto videu, a nikto nevie odhadnúť, ako to v budúcnosti ovplyvní samotné dieťa. Reakcie môžu byť veľmi odlišné, vrátane porúch spánku, plačlivosti, psychosomatických reakcií a objavenia sa nových strachov u dieťaťa,“.
Ďalej predpokladajú, že možno dieťa nebude zároveň schopné vopred pochopiť, či je pripravené alebo nie. Taktiež sa domnievajú, že v niektorých prípadoch, na pozadí účasti na interaktívnej interakcii s „odpálením“ balistickej strely, si dieťa môže vyvinúť „podmienečné povolenie prejavovať agresiu“, napríklad voči zvieratám alebo spolužiakom. Psychológovia varujú, že „keď „prijme“ volanie, a „odpáli“ raketu, v tej chvíli je arbitrom osudov iných ľudí. To znamená, že si v tejto chvíli podmienečne dovoľuje prejaviť agresiu a tiež pripraviť iných ľudí o život (síce zatiaľ iba v hre). A pre neho to môže (neskôr) prejsť z hry do reality,…“.
Taranova dodáva, že zase u dospievajúcich chlapcov, najmä stredoškolákov, je tu okrem iných vecí aj ďalšia ponúkaná oblasť zážitkov spojených s (budúcou) vojenskou službou a teda vlastnou osobnou budúcnosťou.
Pokiaľ ide o dospelých, klinický psychológ Dmitrij Kudrjašov tiež hovorí, že môžu na takúto vizuálnu demonštráciu jadrového výbuchu reagovať odlišne, ale niekomu to môže aj pomôcť znížiť svoju úzkosť. Vysvetľuje, že veľmi veľkou zložkou úzkosti je neistota, a keď človek získa viac informácií o (neznámej, neistej) téme, tak mu to vlastne pomôže tú neistotu a úzkosť znížiť. Okrem toho Kudrjašov pripomína, že dospelí vo všeobecnosti už vopred vedia a rozumejú, kam idú, a v tomto zmysle je návšteva takejto exkurzie „sotva riskantnejšia ako ísť si pozrieť nejaký horor v kine“. Dokonca, tvrdí, že v niektorých prípadoch môže byť takáto skúsenosť podmienečne aj užitočná, pretože prudké uvoľnenie adrenalínu pomáha zmierniť predtým nahromadený stres.
Psychológ podčiarkuje, že vo všeobecnosti sa úroveň úzkosti a stresu u ľudí v poslednom čase veľmi zvýšila v dôsledku toho, že dve vlny - pandémia koronavírusov a vypuknutie vojny na Ukrajine - nasledovali jedna po druhej. „Preto sa (podľa neha) depresívne a úzkostné stavy u ľudí výrazne zvýšili, stali sa dlhšími a závažnejšími. Hovorí, že “ruskému obyvateľstvu chýba schopnosť rýchlo sa zotaviť,..“.
Tak ako je to? Ide o strašenie, alebo o patriotizmus?
Pravé vlastenectvo je také, keď rastie na základe technických, ekonomických a humanistických úspechov a dobrých skutkov vlastnej krajiny, a nie na popieraní úspechov iných krajín a národov, a najmä nie na nepriateľstve voči nim.
Byť patriotom neznamená podporovať úrady, bez ohľadu na to, akú politiku vykonávajú, ale bojovať za záujmy ľudí a krajiny; pripravenosť kritizovať úrady, ak pod rúškom demagógie a populizmu presadzujú politiku, ktorá je pre krajinu katastrofálna. Netreba sa báť ísť aj proti mainstreamu v sentimentoch väčšiny, sformovaných v dôsledku manipulácie masového vedomia.
Veď už veľký ruský Saltykov-Ščedrin kedysi dávno ironicko-kriticky napísal, že pre úrady „najlepší prejav vlastenectva spočíva v nespochybniteľnom vykonávaní vyšších rozkazov“.
Ale odvtedy, ako sa hovorí, prešlo pod mostom veľa vody a naši politici a úradníci stále očakávajú od svojich spoluobčanov len pochvaly za ich činy a bolestne reagujú na kritiku ich neschopnosti adekvátne reagovať na výzvy doby a často obviňujú svojich kritikov z anti-patriotizmu a zo služby záujmom iných krajín.
Podstata je totiž v skutočnosti takáto:
“Čím je horšia situácia s ekonomikou, tým viac chýb (politici a úradníci) robia vo vnútornej a zahraničnej politike, a tým hlasnejšie znie bubnovanie o vlastenectve, veľkosti krajiny atď.”
