“Proud Prophed (Hrdý prorok)” bola seriózna tajná vojnová hra, ktorú v USA uskutočnili v roku 1983. Simulácia sa hrala v reálnom čase počas Studenej vojny.
Bolo to testovanie rôznych návrhov a viacerých stratégií, ktoré sa líšili od demonštračných jadrových útokov, obmedzenej jadrovej vojny a dekapitačných útokov. Chceli vyriešiť dilemu, ako zistiť, a čo urobiť na reagovanie zvyšovania jadrových programov potenciálnych protivníkov, a zároveň zistiť, ktorá stratégia by bola najefektívnejšia.
Jadrová konfrontácia je v podstate hlavne forma komunikácie – dokonca aj po prvých útokoch. Je to tak od samého prvopočiatku, odvtedy, čo USA v auguste 1945 zhodili dve atómové bomby na Japonsko a Sovietsky zväz zareagoval testovaním vlastného zariadenia o štyri roky neskôr. Následné dialógy s rôznou mierou rafinovanosti zahŕňali testy, zákazy testov, dohody o zbraniach, embargá, tajné a neutajované transfery technológií a príležitostné veľkolepé prejavy – ale hlavne prejavy o vysokom nebezpečí, v ktorom všetky strany pochopili strašnú cenu nesprávnej komunikácie.
Toto všetko sa ozýva na okrajoch “diablovej špirály”, kde na sú vrchole špirály iba verbálne prejavy, určené ako odstrašujúce prostriedky, ale na dne diablovej špirály je už skutočná totálna jadrová vojna! Tzv. “Descent” – vlastne pokles na dno tejto diablovej špirály, teda inými slovami v jazyku jadrovej vojny eskalácia – je formovaný vážnymi neistotami:
· Ako dobre mi rozumejú moji nepriatelia a ako dobre ja rozumiem im?
· Okrem toho, ako moje chápanie ich chápania ovplyvňuje ich chápanie mňa?
Tieto a podobné otázky stoja ako nekonečné obrazy vo vzájomne postavených protiľahlých zrkadlách, ale bez toho, aby sa zkresľovali, a už vôbec nie zmenšovali.
A hrozba, ktorú predstavujú, je však úplne bezprostredná a skutočná.
Necháva nás to zápasiť s ústrednou pravdou jadrového veku: “Jediným spôsobom, ako má ľudstvo prežiť, je jasne komunikovať, udržiavať túto komunikáciu na neurčito a pochopiť, ako ľahko môže byť komunikácia nesprávne pochopená”.
Rozhodujúce pre zvládnutie sprievodnej nedôvery sú navyše tzv. “núdzové komunikácie”, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou umenia deeskalácie – teda umenia, ktoré kedysi fungovalo, ale potom po ukončení Studenej vojny bolo zanedbávané a teraz žiaľ nebezpečne upadá. Po ukončení Studenej vojny dve najvačšie jadrové veľmoci (USA a Rusko) žiaľ venovali tejto veci menšiu pozornosť. Ich hlavnou obavou boli síce stále prekvapivé útoky, ale nesprávne predpokladali, že existujúce varovné systémy a odvetné schopnosti sú dostatočné na odvrátenie takýchto udalostí.
Vojnová hra a používanie vojnových hier vo všeobecnosti demonštruje dôležitosť premýšľania o nemysliteľnom prechádzaním scenárov a plánovaním vhodných reakcií na opozičné jadrové útoky. Hra simulovala konflikt v mnohých regiónoch, od východnej Ázie po Európu a v Stredomorí a na Strednom východe. Simulácia pozostávala z cca 200 vojenských pracovníkov a politikov pôvodne s iba dvanástimi dňami trvania hry. Natiahnutím dvanástich dní hrania na niekoľko týždňov však boli pracovníci zapojení do simulácie nútení urobiť kritické strategické a diplomatické rozhodnutia, aby otestovali účinnosť plánov jadrových úderov USA a taktiež prijatých úderov od protivníka. Zvýšené napätie v dôsledku prebiehajúcej studenej vojny urobilo túto simuláciu najrealistickejšou vo vojenskej histórii USA. Vôbec po prvý raz sa do podobných testovaní zapojili aj minister obrany a predseda spoločných náčelníkov štábov, hoci ich účasť bola utajená. Jedným z hlavných účelov simulácie bolo otestovať odozvu rozhodovania Národného veliteľského orgánu (NCA) pri riešení mnohých rôznych situácií naraz. Táto vojnová hra, bola niečím novým – akýmsi tajným ambicióznym usporiadaním, s cieľom predovšetkým patrične vyškoliť najvyšších predstaviteľov s rozhodovacou právomocou v USA. Vojnová hra Proud Prophet bola akýmsi jadrovým testom a poskytla kritické lekcie, ktoré sú aj dnes kľúčové. Bola jedinečná v tom, že bola z veľkej časti bez scenára, zahŕňala najvyššie úrovne americkej armády a jej globálne bojové velenia a využívala skutočné komunikačné kanály, doktríny a tajné vojnové plány. Jednou z jej veľkých predností bolo, že na rozdiel od akejkoľvek inej vojnovej hry zahŕňajúcej možnosť použitia jadrových zbraní s malou výťažnosťoun (taktických zbraní), bola hraná voľne a bolo jej umožnené dohrať sa až do svojho prirodzeného záveru: - Úplnej globálnej devastácie!
Získané výsledky a záver boli šokujúce.
Ponaučenie vyvodené zo simulácie ukázali že jadrovú vojnu nemožno kontrolovať.
Výsledok mal desaťročia dlhý vplyv na americkú stratégiu, a teda vo svete protichodných zrkadiel aj na globálne stratégie.
Je možné, že jedného dňa v budúcnosti sa niekto, kto (ak by náhodou aj) prežil, sa bude môcť snáď obzrieť späť do našej doby a uvedomiť si, že najväčšou tragédiou v celej ľudskej histórii je, že medzi súčasnými vodcami hlavne v Rusku a Spojených štátoch a možno aj v iných krajinách by bolo ponaučenie: že na túto lekciu zabudli!
Systém hry spočíval vovytvorení troch nezávislých tímov. “Modrý tím” – boli američania. “Červený tím” – boli akože sovieti. A tretím kľúčovým hráčom bol “Kontrolno-riadiaci tím”. Prvé dva tímy boli zložené predovšetkým z predstaviteľov Pentagonu spolu s odborníkmi z CIA a vedcami. Hráči svoje akcie robili prostredníctvom pripojených počítačových terminálov, papierových komuniké alebo osobných stretnutí. Len kontrolný tím by mohol vidieť, čo urobili obe strany.
Priebeh hranej simulovanej jadrovej vojny:
Hrať začali 13. júna 1983. Pravidlá hry boli rozdané a stovky hráčov boli na pozíciách na vojenskéj báze Fort McNair a na ďalších vojenských základniach po celom svete. Kontrolný tím, informoval Modrý tím o situácii, že sovietske sily mali obrovské manévre vo vnútri Poľska, NDR a Československa – ale smerovali na západ k Západnému Nemecku. Objavili sa príznaky akejsi pandémie medzi obyvateľmi Bonnu, sídla západonemeckej vlády. Vypustil tam Červený tím tajne biologické látky? Po štyroch dňoch Kontrolný tím potvrdil podozrenie Modrého tímu, že Červený tím skutočne vypustil biologické látky proti Bonnu. Vojna prichádzala do Európy.
Modrý tím rýchlo presunul jednotky NATO do obranných pozícií pozdĺž 700-km frontu, ktorý sa tiahol od Baltského mora po rakúske hranice a ďalej. Začala streľba a veci sa dali ešte rýchlejšie. Kontrolný tím zistil, že “nemecké” a “americké” jednotky bojujú dostatočne dobre v strede a na juhu, aby udržali líniu. Potom však “Sovieti” vypálili salvu chemických zbraní proti Ramsteinu a ďalším blízkym leteckým základniam NATO západne od Rýna, čím výrazne spomalili rýchlosť bojových letov na blízku leteckú podporu proti postupujúcim sovietskym obrnencom. Na severe pod tlakom začali belgické a holandské kontingenty ustupovať. Dovtedi sa “Sovieti” zdržali použitia čo i len tých najmenších jadrových zbraní v nádeji, že aj “Američania” urobia to isté. Ale na piaty deň, keď sa sovietske jednotky približovali k predmestiu Hamburgu a zdalo sa, že Belgičania a Holanďania budú prepadnutí, “Modrý tím” siahol po jedinom nástroji, ktorý za takýchto okolností mal, a minister urobil krok, v ktorý predtým dúfal, že sa mu vyhne: povolil prvé obmedzené použitie „taktických“ jadrových zbraní. Boli to zbrane z jadrového delostrelectva. A dokopy padlo iba 11 výstrelov. Zásahy spôsobili subkilotonové detonácie, ktoré boli oveľa menšie ako 15- až 25-kilotonové detonácie, ktoré kedysi zničili Hirošimu a Nagasaki, ale niektoré hlavice zahŕňali typy so „zvýšením žiarením“. Akcia zkomplikovala “sovietsky” nátlak a ustálili nervy veliteľov NATO.
Prvé použitie vyzeralo takto:
Cieľom “Modrého tímu” bolo najprv kontrolovať eskaláciu a “Červený tím” zjavne súhlasil, aj keď treba mať na pamäti, že to boli vlastne Američania, ktorí len predstierali, že sú Sovieti. V každom prípade, “Červený tím” opatoval údery a vystrelil naspäť do toho istého centrálneho bojiska s vlastným nízkovýkonným jadrovým delostrelectvom. Vojenská akcia bola taká, že každý tím strieľal cez svoje vlastné predné pozície smerom k nepriateľským pozíciám na vzdialenej strane, a potom to postupne rozširoval, aby zasahoval aj do tylových posíl nepriateľa postupujúcich zozadu. Výsledkom bolo zahustenie frontovej línie, a v európskom meradle to znamená, že to bolo vysoko zahustené.
Na konci prvého dňa jadrovej vojny sa sovietsky postup zastavil a Európa vyzerala takto:
Počiatočná jadrová fáza trvala viac ako dva dni a toto obdobie bolo prekvapivo stabilné. Určité váhanie dokonca naznačovalo, že zdržanlivosť by mohla zvíťaziť a dokonca sa zamyšľali nad tým, že v rámci hry vzájomnej streľby na krátke vzdialenosti to nemusí automaticky prejsť do eskalácie k jadrovej vojne v plnom rozsahu. Váhanie však nevydržalo. Vlastne išlo o to, že situácia sa radikálne mení, ak sa začnú používať systémy s dlhším dosahom. Hra “Hrdý prorok” pokračovala počas dní a nocí vo Fort McNair a súboje s jadrovým delostrelectvom sa tiahli ďalej hore a dole nemeckou frontovou líniou, paričom obe strany začali používať rakety a prúdové lietadlá na zhadzovanie jadrových zariadení s väčšou ničivou silou už aj do tyla nepriateľa. „Divadelné“ hlavice už boli vačšie, ničivejšie, aj keď nie ešte tie úplne najvačšie, hoci mnohé z nich mali asi trojnásobok ničivého účinku bomby v Hirošime. V rámci hry zasahovali letiská, prístavy, sklady, zásobovacie trasy, veliteľské základne a komunikačnú infraštruktúru. Boli to akoby “férové hry”.
Na konci tretieho dňa už vyzerala Európa takto:
Doky v Hamburgu a Rotterdame boli zničené rovnako ako všetky regionálne letecké základne NATO a Varšavskej zmluvy, a taktiež Bonn a samotné mesto Hamburg a desiatky mostov, ktoré pretínali poľskú Odru neďaleko východonemeckých hraníc.
Phillip Karber, (Prezident of The Potomac Foundation), ktorý vtedy hral v projekte dôležitú rolu a o ktorom sa nedá úplne povedať že by bol mierotvorca, neskôr priznal: „Ja sám som prešiel veľmi radikálnou konverziou, aby som si uvedomil a pochopil nebezpečenstvo (celosvetovej jadrovej) eskalácie”.
Iný významný hráč v projekte Paul Bracken (profesor na Univerzite Yale) mal vtedy právomoc chodiť voľne (cez brány firewall) a kedykoľvek pozorovať myslenie na opozičných stranách. Spomína, že boli intervaly, keď si každá strana súčasne myslela, že vyhráva, a chvíle, keď si každá strana súčasne myslela, že prehráva, ale skutočnosť poznal iba Bracken a kontrolný tím. Medzi oboma stranami bola zriadená špeciálna textová horúca linka napodobňujúca slávnu horúcu linku medzi Washingtonom a Moskvou. Aj v hre bola každodenne využívaná, no prevládala nedôvera. Karber spomína, že Bracken poznamenal, že „keď sme zasiahli “Sovietov”, nemali ani najmenšiu predstavu o tom, aké sú naše obmedzenia. Jediné, čo vedeli, bolo, že dostávajú správy o jadrových detonáciách. Bojové pole sa stalo neprehľadným”. A "človek pracuje iba možno s 50 percentami vedomostí o tom, čo sa skutočne deje…". Teraz vieme viac.
Do piateho dňa sa z Európy stalo toto:
Dva veľké kruhy v pravej hornej časti mapy označujú ťažké americké „strategické“ hlavice, ktoré použili zjavne proti malej námornej základni vo vtedajšom sovietskom Baltijsku, jednom z mála ruských pobaltských prístavov, a o niečo ďalej vo vnútrozemí proti leteckej základni s jadrovými zbraňami na blízkom okraji Kaliningradu. Boli to prvé údery už proti ruskému (sovietskemu) teritóriu, aj keď Kaliningrad je historicky vlastne bývalá nemecká enkláva oddelená aj teritoriálne od samotného Ruska. V oblúku na juh medzitým NATO použilo „divadelné“ jadrové hlavice na zasiahnutie väčšiny z 30 mostov, ktoré preklenuli rieku Visla v Poľsku. Tu NATO čelilo dvom súvisiacim problémom. Prvý bol, že mosty sú pri napadnutí zhora “pružné”. Historicky je známe, že väčšina mostov v centrálnej Hirošime prežila atómové bombardovanie v roku 1945. Druhý problém bol, že veľa mostov stálo v mestách, takže muselo zomrieť veľké množstvo civilistov (vo vojenskej terminológii – “collateral damage” – teda cynicky tzv. vedľajšia škoda). Cez horúcu linku hry však “Američania” vysvetlili, že cieľom boli poľské mosty, a nie mestá, a “Rusi” zase to isté vysvetlili o holandských a nemeckých dokoch. Ale ani jedna strana nepovažovala takéto vysvetlenia za upokojujúce. Obe “bojujúce” strany sa síce snažili minimalizovať civilné obete, ale akceptovali aj to, že bude nevyhnutne nasledovať aj rozsiahla “likvidácia okoloidúcich”.
V deň 7 vyzerala Európa takto:
Dokonca aj vtedy boli všetky útoky zamýšľané výlučne proti vojenským zariadeniam alebo „protisilným“ cieľom, ako hovorí vojenský žargón. Avšak definícia „protisily“ bola teraz pod tlakom, aby zahŕňala zničenie iného druhu cieľov, nazývaných „protihodnota“, ktoré sú bežnejšie známe ako mestá. Karber povedal, že počas siedmeho dňa sa už nikto príliš nezameriaval na tento rozdiel. Zápas sa blížil ku koncu.
Ako sa Bracken prizeral v určitej situácii, tak hráči vo Fort McNair to akceptovali a “začali sa skutočne hnevať”.
Paríž, Londýn, Amsterdam, Rotterdam a Brusel už boli zničené. Každé väčšie nemecké mesto bolo zničené. Taktiež každé väčšie poľské mesto. A mnoho ďalších. Okrem úderov znázornených na mape vyššie bolo zasiahnuté Švédsko, rovnako ako Bielorusko, celé Pobaltie, ale aj Japonsko, Južná Kórea, Filipíny, Singapur a americké prístavy vrátane Havaja a Aljašky.
Poslednú snahu venovali tomu, aby sa ušetrili kontinentálne Spojené štáty a európske Rusko, ale straty už presiahli počet obetí druhej svetovej vojny, a to stále bolo ešte vtedy, keď zostali vzájomné boje väčšinou na úrovni „taktických“ jadrových zbraní. Vzdanie sa neprichádzalo do úvahy ani pre jednu stranu. Používanie jadrových zbraní NATO sa pridŕžalo doktríny NATO a prešlo cez prvé dve požadované etapy, formálne uvedené ako priama obrana a zámerná eskalácia. Teraz splnila požiadavky pre tretiu a poslednú fázu, - úplný kŕčovitý útok, ktorý je známy ako tzv. “Všeobecná jadrová odpoveď” a oficiálne definovaný ako „masívne jadrové útoky proti totálnej jadrovej hrozbe, iným vojenským cieľom a mestsko-priemyselným cieľom ako požadované.”
Inými slovami, koniec dejín civilizácie!
Tajná vojenská hra “Hrdý Prorok” skončila, keď už nezostal nikto kto by prípadne ešte mohol bojovať o to nič čo zostalo. Komunikácia úplne zlyhala. Posledné využitie horúcej linky bola správa, ktorú poslal americký minister do Moskvy v ktorej stálo: „Nech (radšej) zhoríš v pekle, ako by si mal zhorieť tu”.
Pri tej príležitosti, je celkom zaujímavé porovnať súčasné slová Ruského prezidenta Putina:
„My, ako mučeníci, pôjdeme do neba a oni jednoducho zdochnú“ je priamy citát výroku ruského prezidenta Vladimira Putina o „neslávnej smrti nepriateľov“, na rozdiel od „priameho vstupu Rusov do neba“ pri použití jadrových zbraní, v reakcii na otázku o zvyšujúcom sa riziku jadrovej vojny, ktorá bola vznesená na výročnom medzinárodnom Valdajskom fóre v Soči v októbri 2018.
Braken spomína, že "reakcia ľudí, bol šok." Podrobnosti síce zostávajú až do dnes utajené, ale zdá sa, že šok vychádzal už priamo z centra hry – na najvyšśej úrovni ministrov – a rozšíril sa cez vojnovú hierarchiu USA. Dôsledkom bola dokonca zmena rétoriky, keď sa následne reči o kontrole jadrovej eskalácie stratili z úst prezidenta Reagana a jeho administratíva zmenila kurz na síce drahé, ale nejadrové vojenské budovanie, ktoré už prebiehalo s nádejou poskytnúť účinnú konvenčnú odpoveď na sovietsku ofenzívu.
Zrazu to bolo všetko ako kedysi o núdzovom nasadení do Nemecka. Mantra znela – “tisíc lietadiel a 10 divízií za 10 dní!”
A čo samotný prezident USA Ronald Reagan?
Niektorí historici, (napr. Beth A. Fischer v jej knihe The Reagan Reversal), označujú že to hlboko ovplyvnilo jeho obrat od politiky konfrontácie voči Sovietskemu zväzu k politike zbližovania.
V októbri sa Reagan zúčastnil na brífingu Pentagonu o jadrovej vojne. Počas prvých dvoch rokov vo funkcii sa na takýchto brífingoch odmietal zúčastňovať, lebo sa mu zdalo, že je irelevantné nacvičovať jadrovú apokalypsu; nakoniec ale súhlasil s oficiálnymi požiadavkami Pentagonu. Weinberger opísal brífing Reagana že: "[Reagan] mal veľmi hlboký odpor k celej myšlienke jadrových zbraní... Tieto vojnové hry priniesli každému fantasticky strašné udalosti, ktoré obklopovali takýto scenár až do domu." A Reagan v sojom denníku zase opísal brífing vlastnými slovami: ako „Najtriezvejší zážitok s [Casparom Weinbergerom] a generálom Vesseym v situačnej miestnosti, brífing o našom kompletnom pláne v prípade jadrového útoku.“
História ukazuje, že (jadrové) odstrašovanie často zlyháva a že krajiny sa môžu vmanévrovať do kútov, kde nemajú inú možnosť, ako vstúpiť do vojen, ktoré nemôžu vyhrať, dokonca aj do vojen zaručeného sebazničenia. Teraz vstupujeme do éry, kde je kontrola jadrových zbraní otvorenou otázkou, nerozširovanie jadrových zbraní v podstate zlyhalo, konvenčné konflikty sa šíria, prehnaný nacionalizmus je na vzostupe, použitie malých jadrových zbraní sa opäť zdá možné, odstrašovanie sa oslabuje a blázni snívajú o nasadení jadrových zbraní – skrátka priama eskalácia uprostred bitky.
Zdá sa, akoby nám jadrová vojna v nejakej forme prichádzala do susedstva.
Prvoradou úlohou musí byť vyhýbanie sa jadrovej vojne, čo je imperatív, ktorý (ako krutú iróniu) vyžaduje dôveryhodnú hrozbu jadrovej odvety.
Ale jadrová odveta nie je úplne to isté ako nukleárna vojna, aj keď využíva všetky rovnaké nástroje. Dilema je neodmysliteľná. Súvisiacim problémom je, že odstrašenie od jadrovej vojny si vyžaduje riadnu prípravu na boj a ten boj, keď príde, nie je nikdy usporiadaný. A ako sme spomenuli na začiatku - na potlačenie jadrovej eskalácie je nevyhnutná jasná komunikácia a tá si zase vyžaduje konzistentnosť, zameranie, dôveryhodnosť a súdržnosť. Je otázne či je súčasné najvyššie poschodia rozhodovacej mašinérie v USA, Rusku a v Číne majú…
Pripomeňme si slová prezidenta USA Ronalda Reagana z čias spomínajej tajnej vojnovej jadrovej hry “Proud Prophed” :
Ronald Reagan povedal: „Jadrovú vojnu nemožno vyhrať a nikdy sa v nej nesmie bojovať!”
