Drvivá väčšina ľudí sa rada dotkýna.
Objatie jednoducho potrebujeme. Je to súčasť nášho života, našej radosti v ňom.
Keď sme strese, alebo v ťažkých chvíľach, tak nám objímanie pomáha. Psychologicky je objímanie úplne jasná podpora.
Ak nás objímajú iní, alebo sa nás príjemne dotýkajú (a nemusí to byť hneď sex), tak cítime základný pocit bezpečia, je to pre nás ubezpečenie, že k niekomu, alebo niekam (napr. do rodiny, či skupiny priateľov patríme.
Skrátka dotyk v akejkoľvek podobe, či je to pocit z ruky vášho dieťaťa, škrabkanie chrbta od vášho partnera, alebo teplé objatie starého priateľa nám robí dobre.
Ale prečo?
Čo sa stane s naším mozgom, keď sa nás niekto dotkne?
Čo sa stane s naším vzťahom s touto osobou?
A ako by nás mohlo pochopenie faktov o dotykoch urobiť nielen šťastnejšími ale aj zdravšími?
A čo nám o dotyku (objatí, bozkávaní sa..) ponúkajú vedecké výsledky?
Vieme že ľudia sú spoločenské tvory. Na to samozrejme nepotrebujeme žiadne vedecké dôkazy – vieme a poznáme to inštinktívne. Známe je aj to, že pozitívne interakcie s inými ľuďmi spôsobujú, že sa cítite šťastní, zatiaľ čo osamelosť je nám skôr nepríjemná.
Má to evolučný dôvod.
Kedysi bola nevyhnutné na prežitie byť v komunite. V prvých dňoch ľudstva, keď boli bojujúce kmene a divá hladná zver neustálou hrozbou, bola postavená bezpečnosť na počte.
Aj v dnešnej dobe komunita často znamená bezpečnosť, ale skôr emocionálnu ako fyzickú, no ľudia sú stále emocionálne a aj fyzicky pevne spojení –– a keď to urobíme - náš mozog nás odmení.
Z pohľadu biológie:
Z pohľadu biológie je to tak, že napríklad objímanie a iné formy (nesexuálnych) dotykov spôsobujú, že náš mozog uvoľňuje tzv. „oxytocín“, ktorý je známy ako „hormón väzby“.
To stimuluje uvoľňovanie ďalších hormónov dobrej nálady, ako je „dopamín“ a „serotonín“, a zároveň znižuje stresové hormóny, ako je „kortizol“ a „norepinefrín“.
Vďaka týmto neuro-chemickým zmenám sa budeme cítiť šťastnejší a menej stresovaní. Výskum dokonca naznačuje, že takýto „obyčajný“ dotyk môže tiež znížiť našu srdcovú frekvenciu a krvný tlak, zmierniť depresiu a úzkosť, posilniť váš imunitný systém a dokonca až zmierniť bolesť.
Jednoducho povedané, ak sa nás niekto dotkne, vlastne posilní našu duševnú a fyzickú pohodu.
A ako je to s našimi dotykmi a našimi vzťahmi?
Oxytocín má schopnosť samo-udržiavania-sa. A týmto spôsobom, akým nás naše vlastné telo odmeňuje za vytváranie pozitívnych sociálnych spojení nás v tom (vytváraní a udržiavaní týchto spojení) aj úspešnejšími.
Vedecké štúdie ukázali, že vďaka oxytocínu sa budeme cítiť štedrejší, empatickejší, ale taktiež aj viac spolupracujúci a vďačnejší. Toto všetko z nás robí dobrého partnera, rodiča, priateľa a spolupracovníka.
Najmä vďačnosť je taká silná spájacia emócia, že ju mnohí vedci považujú za akési psychologické „lepidlo“, ktoré drží ľudí blízko seba.
Už pri budovaní nových vzťahov je veľmi dôležitý aj fyzický kontakt.
Napríklad, keď nám cudzinci podávajú ruku, je pravdepodobnejšie, že im skôr uveríte, nielen preto, že je to od nich priateľské gesto, ale aj preto, že ich dotyk v nás vyprodukuje oxytocín, vďaka ktorému im budeme asi viac dôverovať.
Dotyky sú tiež účinné ako univerzálny spôsob komunikácie odlišných emócií.
Keď sa zamyslíme nad všetkými rôznymi dôvodmi, prečo by sa nás mal niekto dotknúť, či nám niekto mohol (alebo mal) napríklad stlačiť ruku – vyjadriť lásku, prejaviť podporu a súcit v ťažkých časoch, , utešiť nás (ale aj seba) v desivých situáciách.
Každý z takýchto dotykov, či stlačení roky hovorí niečo iné a každé cítime trochu inak, aj to dokonca aj keď to prichádza od niekoho, koho až tak dobre nepoznáme.
Pri vedeckých pokusoch, napríklad výskumníci z Berkeley spárovali vzájomne neznámych ľudí a oddelili ich bariérou s malým otvorom. Prvý účastník testu prestrčil ruku cez dieru, zatiaľ čo druhý sa snažil komunikovať 12 vybraných - jedinečných emócií krátkym dotykom rúk svojho partnera. Celkovo tí ktorí boli dotýkaní subjekty, dokázali rozpoznať vďačnosť, sympatie a lásku s presnosťou asi 55 až 60 percent. Profesor Martin Grunwald, experimentálny psychológ a vedúci haptického výskumného laboratória v Lipsku, napríklad hovorí, že dotyk je pre naše prežitie dôležitejší ako videnie, počutie, čuch a ochutnávanie.
Vedecké výskumy v oblasti psychológie a biológie už poskytli veľa faktov o dotykoch, ale možno najdôležitejšie je toto:
Ľudské bytosti sa mali dotýkať a byť dotknuté, tráviť čas v spoločnosti iných ľudí a vytvárať emocionálne spojenia.
V dnešnom digitálnom svete je ľahké zabudnúť na dôležitosť komunikácie tvárou v tvár, ale nemôžete si podať ruku prostredníctvom e-mailu alebo objať prostredníctvom SMS.
Ak chcete Vy získať a inému tiež dopriať tú dávku oxytocínu, musíte sa k sebe osobne bezprostredne priblížiť (teda vlastne sa dotknúť).
