Väčšina čitateľov zrejme pozná značku Thule ako efektívny doplnok k autu.
U jadrových odborníkov sa však toto meno spája aj s jadrovou haváriou, ktorá mohla byť hrozná, ale však našťastie skončila (relatívne) dobre.
Ale to je dnes už história, vrátime sa k nej, ale zatiaľ si teraz pripomeňme niečo aktuálnejšie.
Pred pár dňami mal vo švajčiarskom Davose americký prezident Donald Trump svoj „nevšedný“ prejav. Ten sa ihneď určite nepochybne navždy zapísal do histórie diplomacie a hneď sa stal nesmrteľným. V budúcnosti bude trvalým zdrojom skúmania, kritiky a hodnotenia celej rady odborníkov. Od psychológov, psychiatrov, cez vojenských expertov, politikov, historikov, atď.
Hodnotenie Trumpovho prejavu necháme radšej na nich, ale z prejavu (ako aj predchádzajúcich signálov z americkej strany) trčí jasne mimoriadny záujem USA o teritórium Grónska. Mimochodom nie je to nič nové.
Spojené štáty prejavovali záujem o Grónsko už od 19. storočia, pričom prvé diskusie o akvizícii sa objavili v roku 1867. V roku 1867 vtedajší štátny tajomník USA William H. Seward, po úspešnej kúpe Aljašky od Ruska, navrhol myšlienku kúpy Grónska a Islandu od Dánska. Avšak, k žiadnej formálnej ponuke nedošlo. V roku 1910 americký veľvyslanec v Dánsku Maurice Francis Egan opäť diskutoval o možnosti získania Grónska, tentoraz ako súčasti výmeny územia, ale ani tento návrh nebol úspešný.
Potom sa stala zaujímavá vec, ktorá mala (a stále dodnes má) dôležité následky.
Hlavnú rolu tu zohral Henrik Kauffmann, ktorý bol počas druhej svetovej vojny dánskym veľvyslancom v Spojených štátoch, a ktorý podpísal zmluvu o pridelení časti Grónska USA. Kauffman bol v lete 1939 vyslaný do Washingtonu, D.C. Deň po okupácii Dánska Nemeckom 9. apríla 1940 sa Kauffmann stal prvým dánskym vyslancom, ktorý vyhlásil, že nemôže prijímať a konať na základe rozkazov okupovanej dánskej vlády, ale USA ho stále uznávali ako oficiálneho zástupcu Dánska. 9. apríla 1941, na výročie nemeckej okupácie Dánska, podpísal z vlastnej iniciatívy „v mene kráľa“ (dánsky: I Kongens Navn) tzv. „Dohodu týkajúcu sa obrany Grónska“, ktorá oprávňovala USA brániť dánske kolónie v Grónsku pred nemeckou agresiou. Zmluvu podpísal minister zahraničných vecí Spojených štátov Cordell Hull a 7. júna 1941 ju schválil prezident Franklin D. Roosevelt. Navyše Kauffmannovu zmluvu schválili miestni predstavitelia v Grónsku, ale dánska vláda v Kodani ju vtedy vyhlásila za neplatnú. Kauffmann tento protest ignoroval s odvolaním sa na skutočnosť, že Dánsko bolo okupované nepriateľskou mocnosťou; v dôsledku toho považoval vtedajšiu vládu za neschopnú chrániť dánske záujmy. Vláda reagovala obvinením Kauffmanna z velezrady a zbavením ho hodnosti. Kauffmann obe akcie ignoroval. Kauffmannovu líniu podporovali dánski generálni konzuli v Spojených štátoch, ako aj dánsky veľvyslanec v Iráne. Aj títo diplomati boli prepustení. Kauffmann odpovedal tým, že naliehal na dánskych diplomatov po celom svete, aby sa neriadili pokynmi z Kodane. Pre svoje nezávislé politické kroky v grónskej záležitosti bol Kauffmann prezývaný ako “kráľ Grónska“. Mimochodom jeho manželkou (Charlotte MacDougall), bola dcéra kontradmirála amerického námorníctva Williama Dugalda MacDougalla. Zrušenie rozsudku voči Kauffmannovi bolo jednou z prvých úloh, ktoré dánsky parlament vykonal po oslobodení Dánska v máji 1945. Kauffmann sa stal členom Kabinetu národnej jednoty a od 12. mája do 7. novembra 1945 pôsobil ako minister bez portfólia. Hoci sa Kauffmannovi počas vojny nepodarilo presvedčiť Dánsko, aby podpísalo Deklaráciu OSN, ako ministrovi sa podarilo zúčastniť sa konferencie v San Franciscu od 25. apríla 1945 do 26. júna 1945 a nakoniec Chartu podpísať. Kauffmannova zmluva bola začiatkom 50. rokov 20. storočia upravená a stále zostáva právnym základom pre americkú leteckú základňu Thule v Grónsku.
Po skončení vojny v roku 1946, počas začiatku studenej vojny, prezident Harry Truman oficiálne ponúkol Dánsku 100 miliónov dolárov v zlate za Grónsko. Dánsko túto ponuku odmietlo.
Namiesto predaja podpísali v roku 1951 USA a Dánsko dohodu o obrannej spolupráci, ktorá umožnila USA zachovať a prevádzkovať vojenské zariadenia na ostrove, vrátane leteckej základne Thule (teraz Pituffik Space Base).
Myšlienka akvizície bola opäť nadnesená Združenými náčelníkmi štábov v roku 1955 (Joint Chiefs of Staff), ale k formálnemu kroku nedošlo. A v posledných desaťročiach (2019), počas svojho svojho prvého mandátu prezident Donald Trump potvrdil záujem USA o kúpu Grónska, čo dánska a grónska vláda rázne odmietli. No a teraz je tá ponuka opať na stole…
USA nikdy Grónsko nevlastnili. Počas druhej svetovej vojny USA ho (a aj seba) pomáhali brániť a vyjednávali o právach na základne. Ale zvrchovanosť Dánska bad Grónskom zostala zachovaná. Ako vidíme, záujem USA o Grónsko je teda ale dlhodobý a je motivovaný predovšetkým jeho strategickou geopolitickou polohou a potenciálom prírodných zdrojov.
Prečo strategická poloha?
Grónsko má pre USA kľúčový strategický význam vďaka svojej polohe medzi Severnou Amerikou a Euráziou, čím slúži ako dôležitý štít pre obranu USA. Majú tam kľúčové vojenské základne, ako je Pituffik (bývalý Thule), a kontroluje severské námorné a letecké trasy. Okrem toho umožňuje monitorovanie Arktídy, ktorá získava na význame v dôsledku klimatických zmien a rastúceho vplyvu Ruska.
Z toho jasne vyplýva pre Grónsko vojenská a obranná funkcia. Báza Pituffik na severozápade Grónska je kľúčová pre americký systém včasného varovania pred balistickými strelami, ktoré by mohli smerovať cez Severný pól. Zároveň funguje Grónsko ako strategická bariéra (obranný štít) proti potenciálnym hrozbám z Eurázie (Ruska). Potom, vzhľadom na topenie ľadovcov a otváranie nových morských trás je kontrola nad oblasťou dôležitá z hľadiska prístupu k prírodným zdrojom a kontroly námornej dopravy (Arktická geopolitika). No a takto môže USA efektívne monitorovať a ovládať prakticky letecký priestor nad Arktídou. V poslednom čase sa strategický význam Grónska navyšuje s tým, ako Rusko posilňuje svoju vojenskú prítomnosť v Arktíde a ako sa stáva oblasť predmetom medzinárodného záujmu.
Prečo prírodné zdroje?
Grónsko je dnes považované za jednu z najvýznamnejších svetových zásobární nerastných surovín a energetických zdrojov - prvkov vzácnych zemín (celosvetovo na 8. mieste). Hoci je väčšina územia pokrytá ľadom, klimatické zmeny začínajú uľahčovať prístup k ložiskám, ktoré majú strategický význam pre globálne technológie a energetiku.
Celkové zdroje sa odhadujú sa až na 38,5 až 42 miliónov ton. Geologický prieskum USA (USGS) napríklad uvádza približne 1,5 milióna ton ekonomicky využiteľných zásob. Zatiaľ spomínajú hlavne kľúčové ložiská Kvanefjeld (vyše 11 mil. ton) a Tanbreez (potenciálne až 28,2 mil. ton), ktoré patria k najväčším svetovým náleziskám mimo Číny. Grónske vody ukrývajú potenciálne až 17,5 miliardy barelov v pobrežných vodách, a zemný plyn cca 4,19 bilióna metrov kubických. V Grónsku sa nachádza 25 až 27 z 34 minerálov, ktoré EÚ definuje ako kritické pre priemysel. Významné ložiská zinka a olova sú severnej časti ostrova, a napríklad molybdén z projektu Malmbjerg má potenciál pokryť až 25 % dopytu EÚ. Sú tam významné ložiská zlata na juhu ostrova. Ale v prevádzke sú aktuálne len dve bane a to na zlato (projekt spoločnosti Amaroq Minerals) a baňa na anortozit (živcový minerál využívaný v priemysle) v oblasti Kangerlussuaq. Okrem toho má Grónsko jedno z najväčších svetových ložísk uránu (odhaduje sa na 270 000 ton, čo predstavuje 8. najväčšie ložisko na svete), ale jeho ťažba je však v súčasnosti zakázaná miestnou legislatívou. Je tam plno ďalších surovín, ako grafit, nikel, meď, zlato, striebro, železná ruda a kovy platinovej skupiny. A hoci je potenciál Grónska obrovský, v súčasnosti zostáva väčšina týchto zdrojov neťažená kvôli chýbajúcej infraštruktúre (absencia ciest a prístavov v odľahlých oblastiach), kvôlli extrémnym podmienkam (polárna klíma a ľadová pokrývka zvyšujú náklady na ťažbu), ale aj kvôli reguláciám (prísne environmentálne pravidlá a zákazy, práve napr. zákaz ťažby uránu) vôbec nie je ťažená! Väčšina ekonomiky Grónska je stále závislá od rybolovu (vyše 90 % exportu) a dánskych dotácií, pričom nerastné suroviny sú skôr strategickou vyhliadkou do budúcnosti než súčasným zdrojom príjmov. Takže nie je sa čo čudovať, že je ostrov predmetom zvýšeného diplomatického záujmu USA (ale aj Číny) práve kvôli týmto skutočnostiam.
Grónsko počas II. Svetovej vojny.
Počas druhej svetovej vojny sa Grónsko stalo kľúčovým strategickým bodom pre Spojené štáty, najmä po okupácii Dánska Nemeckom v apríli 1940. Na základe obrannej dohody z roku 1941 USA v Grónsku vybudovali rozsiahlu infraštruktúru na ochranu zásobovacích trás a ťažbu strategických surovín. Do konca vojny v roku 1945 vybudovali Spojené štáty v Grónsku celkovo 17 vojenských zariadení. Tieto zahŕňali 13 armádnych základní, vrátane kľúčových letísk a 4 námorné základne. Ale aj meteorologické stanice a komunikačné posty, ktoré boli kritické pre predpovede počasia nad Atlantikom.
Hlavné základne boli Bluie West 1 (Narsarsuaq), kde bolo hlavné veliteľstvo a kľúčové tankovacie letisko pre lietadlá letiace do Európy a severnej Afriky. Potom Bluie West 8 (Sondrestrom / Kangerlussuaq), čo bolo dôležité ako alternatívne letisko so stabilnými letovými podmienkami nad polárnym kruhom. A tiež Bluie East 2 (Ikateq) - letisko na východnom pobreží slúžiace ako núdzová pristávacia plocha a meteorologická stanica. V čase najväčšieho rozmachu (rok 1944) bolo v Grónsku nasadených približne 5 800 amerických vojakov, čo tvorilo až 25 % vtedajšej populácie ostrova. Cez Grónsko preletelo približne 10 000 lietadiel smerujúcich na európsky front. Miestne jednotky vykonávali hliadkové lety na ochranu pred nemeckými ponorkami a pátracie akcie. Na ochranu bane na kryolit v Ivigtute (kľúčový minerál pre výrobu hliníka do lietadiel) boli nasadené 3-palcové námorné delá, 8 guľometov a desiatky pušiek. A pobrežná stráž USA (USCGC) tu operovala s loďami ako USCGC Northland, ktoré hliadkovali vo vodách Grónska a likvidovali tajné nemecké meteostanice. Na výstavbu a údržbu v extrémnych podmienkach logistiky sa používali stovky nákladných áut a buldozérov.
Američania po 2. svetovej vojne vlastne nikdy z Grónska definitívne neodišli.
Hoci po skončení vojny niektoré dočasné základne zrušili, pre strategický význam a vznik NATO podpísali v roku 1951 s Dánskom novú dohodu, ktorá im umožnila ponechať si a budovať vojenské základne na ostrove pre potreby obrany. Zostali pretože Grónsko je kľúčové pre národnú bezpečnosť USA, najmä ako skorý varovný systém pred prípadným ruským (sovietskym) útokom cez Arktídu. K tomu práve slúži tá kľúčová najznámejšia letecká základňa Thule (dnes Pituffik Space Base), postavená na severozápade ostrova, ktorá funguje nepretržite.
Ako to teda bolo s tými bombami?
Americký bombardér B-52 robil (21. januára 1968) nad Grónskom rutinnú hliadkovú misiu v rámci vtedajších operácií studenej vojny, avšak s mimoriadne špecifickým a tajným zameraním.
Lietadlo bolo súčasťou dvoch prepojených operácií a to tzv. “Operation Chrome Dome” počas ktorej v štandardnej, nepretržitej leteckej pohotovosti boli bombardéry B-52 vyzbrojené jadrovými zbraňami neustále vo vzduchu, aby v prípade sovietskeho útoku mohli okamžite reagovať. A v misii "Hard Head" (Thule Monitor), kde tento let monitorovalvojenskú základňu Thule a jej radarový systém včasného varovania (BMEWS). Ak by došlo k prerušeniu spojenia so základňou, posádka lietadla mala vizuálne overiť, či ide o technickú poruchu alebo o následok nepriateľského útoku.
Lietadlo nieslo štyri termonukleárne bomby typu B28FI.
B28FI bola v roku 1962 špičkovou zbraňou z hľadiska flexibility a bezpečnosti pre posádky lietadiel, pretože im dovoľovala útočiť z extrémne nízkych výšok. Z hľadiska ničivej sily však existovali v tom istom roku oveľa mocnejšie termonukleárne zbrane. V roku 1962 síce nebola termonukleárna bomba B28FI (pôvodne označovaná ako Mk-28FI) "najlepšou" v zmysle najväčšieho ničivého výkonu, ale bola považovaná za vysoko pokročilú a všestrannú vďaka svojim operačným vlastnostiam. Mala ale výbornú schopnosť tzv. FUFO -"Full Fuzing Option", variant B28FI bol špeciálne navrhnutý ako zbraň pre nízkoúrovňové zhadzovanie (tzv. laydown). Kým predchádzajúce modely vyžadovali vypustenie z výšky aspoň 460 metrov, model FI umožňoval bombardérom B-52 letieť vo výške pod 150 metrov, čo bolo kľúčové pre vyhnutie sa vtedajšej protivzdušnej obrane. Termonukleárne bomby typu B28FI boli variantom americkej jadrovej zbrane Mk 28 (tiež známej ako B28), ktorá bola vyvinutá v 50. rokoch 20. storočia počas Studenej vojny. Išlo o dvojnásobne výkonnú termonukleárnu bombu (vodíková bomba alebo H-bomb), navrhnutú pre taktické a strategické použitie v lietadlách ako B-47 Stratojet a B-52 Stratofortress.
Celkovo bolo vyrobených okolo 4 500 kusov všetkých variantov B28, čo bola jedna z najdlhšie slúžiacich (až 33 rokov) a najmasovejšie produkovaných jadrových zbraní v USA. Variant FI (Full Fuzing Internal) bol špeciálne určený pre vnútorné držanie v bombardéroch, s možnosťou tzv. “plného fuzeovania” (rôzne spôsoby detonácie) a tzv. “laydown delivery” – teda pomalého zhadzovania s padákom na tvrdé ciele, aby bomba prenikla do zeme pred výbuchom.
Konštrukčné detaily bômb.
B28FI bola navrhnutá ako modulárna zbraň s tzv. "building block" konštrukciou, čo umožňovalo vymieňať komponenty pre rôzne výkony a bezpečnostné prvky. Celkový dizajn bol založený na konfigurácii Teller-Ulam, ktorá je štandardom pre moderné termonukleárne zbrane. Bomba mala valcovitý tvar s nízkym aerodynamickým odporom pre vnútorné nosenie, bez vonkajších stabilizátorov (unstreamlined). Samozrejme obsahovala vo svojom primárnom stupni (klasickú), teda štiepnu jadrovú bombu implózneho typu, kde konvenčné výbušniny stláčajú jadrový materiál (plutónium-239 alebo urán-235) do kritickej masy. Tento stupeň býva často zosiľnovaný "boosted" pre vyššiu efektivitu malým množstvom fúzneho paliva (deutérium-tritium plyn). Sekundárny stupeň tejto bomby je už fúzny komponent, kde sa nachádza termonukleárne palivo (hlavne lítium-6 deuterid). Okolo neho je tzv. tamper (obvykle z ochudobneného uránu), ktorý odráža neutróny a opať zvyšuje výkon.
Absencia jadrovej explózie v Thule incidente (1968) bola priamo spôsobená správnym fungovaním bezpečnostných systémov na bombách B28FI, ktoré boli navrhnuté tak, aby zabránili náhodnej detonácii.
Tieto systémy sú súčasťou štandardov amerických jadrových zbraní od 50. rokov, a hoci B28FI nebola najmodernejšia (nemala napr. necitlivé výbušniny IHE), jej dizajn úspešne zabránil reťazovej reakcii. B28FI, ako variant Mk 28, zahŕňala viacero vrstiev bezpečnosti, aby sa predišlo náhodnej jadrovej detonácii počas skladovania, transportu alebo nehôd. Hlavné prvky boli zamerané na elektrické, mechanické a jadrové aspekty. Je to tzv. systém PAL (Permissive Action Link) pre autorizáciu detonácie (napr. Cat A alebo D v rôznych režimoch), potom tzv. jednobodovú bezpečnosť (single-point safety) proti náhodnej detonácii a mechanizmy proti neoprávnenému použitiu.
Je to vlastne elektronický zámok vyžadujúci autorizačný kód pre rôzne rožimy. Čo znamenalo, že bez správneho signálu z lietadla sa bomba neaktivovala. Bezpečnostný prvok “One-point safety (jednobodová bezpečnosť)” je princíp, kde pravdepodobnosť jadrového výbuchu ekvivalentného viac ako 4 librám (1,8 kg) TNT pri detonácii konvenčných výbušnín (HE) v jednom bode nesmie presiahnuť 1 v milióne.
Zabezpečuje tiež, že asymetrická detonácia HE nespôsobí symetrickú implóziu jadra. B28FI spĺňala tento štandard, čo bolo kľúčové v Thule – náraz spôsobil detonáciu HE, ale bez jadrového yieldu. Keď kedysi začali vyrábať tieto typy bômb, tak bola ich výroba aj na chvíľu pozastavená práve kvôli problémom s bezpečnosťou primárneho stupňa. Samozrejme že to vyriešili. Okrem toho má bomba aj dodatočné prvky. Dva padákové systémy (pilotný padák a vačší - stabilizačný) pre pomalé dopadnutie, časovače (napr. 79 sekúnd oneskorenia) ale aj rôzne typy možnosti detonácie - voľný pád, vzdušný výbuch, pozemný výbuch alebo oneskorený. Na svoju dobu to bola veľmi vydarená kompaktná bomba, vyrobená tak, aby sa zmestila do bombovníc lietadiel, a zdieľala komponenty aj s inými zbraňami ako napríklad raketa TM-76 Mace. Termojadrová bomba B28FI mala priemer 560 mm, dĺžku 3,7 m. Vážila niečo cez tonu – 1,07 kg). Výkon (yield) bomby mohol byť variabilný podľa režimu – v prvom režime to bol 1,1 megatóny TNT (4,6 PJ), v druhom režime 350 kilotón, v treťom režime 70 kilotón, alebo v ďalšom až1,45 megatóny TNT (6,1 PJ). Jej výroba prebiehala od roku 1958 až do 1991, a v 90. rokoch bola vyradená. Z pohľadu jadrovej fyziky fungovala B28FI na princípe dvojnásobnej detonácie, kde “klasická” štiepna jadrová bomba spúšťa fúziu pre obrovský nárast energie. V primárnom stupni pomocou implózie stlačili naraz konvenčné výbušniny jadrový materiál do superkritickej masy, spúšťajúc reťazovú reakciu - štiepenie atómov, uvoľňujúce neutróny a energiu. Zosiľnenie pomocou D-T pridávalo extra neutróny pre vyššiu efektivitu (zvýšenie výkonu o faktor 2–3). V sekundárnom stupni pomocou Teller-Ulam dizajnu sa röntgenové žiarenie odrazilo v obale bomby a stlačili sekundár na extrémne tlaky/teploty (milióny stupňov), spúšťajúc jadrovú fúziu (zlúčenie jadier deutéria a trítia, produkované z Li-6D). Fúzia uvoľňuje obrovskú energiu (až 97 % celkového yieldu v moderných H-bombách) a neutróny, ktoré môžu navyše opať spôsobiť dodatočné štiepenie v obale.
V incidente pri Thule boli práve na palube B-52 štyri B28FI, a ich konvenčné výbušniny detonovali pri náraze, čo rozptýlilo rádioaktívny materiál bez jadrového výbuchu vďaka bezpečnostným mechanizmom.
Aj pri bombardovaní Hirošimi a Nagasaki (1945) boli použité strategické bombardéry vyrábané spoločnosťou Boeing, ale medzi týmito typmi bol zásadný technologický rozdiel.
V Japonsku boli použité lietadlá Boeing B-29 Superfortress (Enola Gay pre Hirošimu a Bockscar pre Nagasaki), ktoré mali štyri piestové (vrtuľové) motry. Pri nehode v Grónsku havaroval Boeing B-52G Stratofortress, čo je prúdové lietadlo a má osem motorov. B-52 bol oveľa väčší, rýchlejší a modernejší nástupca, ktorý vznikol počas studenej vojny na prekonávanie medzikontinentálnych vzdialeností. B-29 v roku 1945 niesli prvé atómové bomby (štiepne), zatiaľ čo B-52 v Thule niesol štyri vodíkové (termonukleárne) bomby, ktoré sú mnohonásobne ničivejšie.
Čo sa vlastne stalo?
Počas letu vznikol v kabíne lietadla požiar (spôsobený nevhodným uložením penových vankúšov pod sedadlom, ktoré zablokovali ventilačný otvor). Pri pokuse o núdzové pristátie bombardér B-52 havaroval. Vyšetrovanie ukázalo, že sa lietadlo začalo rozpadať už pred nárazom na ľad. Pri náraze do ľadu technicky presne podľa dizajnu blokovací systém bômb spôsobil, že jadrová reakcia nebola spustená, ale (iba) vybuchla (klasická) výbušnina, čo rozptýlilo rádioaktívny materiál (hlavne plutónium) do okolia.
Prečo nevznikla jadrová explózia?
Princíp je založený na jadrovej fyzike a dizajne implozných bômb (ako B28FI, ktorá používala Teller-Ulam konfiguráciu). Jadrová detonácia vyžaduje presné podmienky – nie len akúkoľvek explóziu.
Normálna jadrová detonácia (zamýšľaná, plánovaná) je v režime, že bomba má konvenčné výbušniny (HE) okolo jadrového jadra (primárny stupeň: plutónium alebo urán). Detonátory musia explodovať symetricky (vo všetkých bodoch naraz), aby stlačili jadro do superkritickej masy (implózia). To spustí reťazovú reakciu (štiepenie atómov), ktorá uvoľní energiu a spustí sekundárny stupeň (fúziu). Vyžaduje si to jasnú sekvenciu - armovanie (PAL + baroswitch), správny tlak/teplota počas pádu.
Nie som si ale istý, či si naši čitatelia vedia úplne predstaviť čo to v tejto súvislosti znamená to “naraz”. Skúsim to vysvetliť. Toto časové obdobie sa meria v tzv. "nano sekundách” (teda to je desať na mínus deviatu sekundy). Celý proces od iniciácie detonátorov až po samotný výbuch prebieha nasledovne: Symetrická implózia - detonátory musia vybuchnúť s presnosťou na miliardtiny sekundy, aby sa zabezpečilo rovnomerné stlačenie jadra Ak by nastala odchýlka čo i len o niekoľko nanosekúnd, jadro by sa zdeformovalo (vzhľadom na účinky jadrových síl) a nedosiahlo by superkritický stav. Samotná štiepna reťazová reakcia v primárnom stupni trvá približne 500 nanosekúnd. A termonukleárna fúzia – teda prenos energie (röntgenového žiarenia) na zapálenie sekundárneho stupňa v modernej termonukleárnej zbrani prebieha takmer okamžite po štiepení. Z technického hľadiska je kľúčovým komponentom pre dosiahnutie tejto synchronizácie rozbuška s premostením (tzv. EBW), ktorá dokáže iniciovať výbušninu v celom objeme súčasne s extrémnou presnosťou.
Náhodná detonácia (ako v Thule) bola taká, že pri náraze na ľad detonovali HE v bombách kvôli šoku/ohňu – ale čo je nesmierne dôležité detonovali asymetricky (teda nie vo všetkých bodoch naraz, len v miestach nárazu). Asymetrická implózia nespôsobí dostatočné stlačenie jadra – namiesto kritickej masy sa materiál "rozpráši" alebo "vystrekne" bez reťazovej reakcie. To je práve ten presný účel “one-point safety”, kedy dizajn jadra a HE zabezpečuje, že jednobodová detonácia (ako pri nehode) nedosiahne kritickú konfiguráciu. Výsledok bol (len) konvenčný výbuch (teda ekvivalent "špinavej bomby"), ktorý rozptýlil rádioaktívny materiál (plutónium atď.), ale bez jadrového yieldu. V Thule to roztrhalo bomby a kontaminovalo oblasť, ale bez atómovej explózie.
21. januára 1968, vládlo v Grónsku “silné zimné počasie s búrlivým vetrom, nízkymi teplotami a hustým snežením”. Celkom pekne sa to číta (z domu, v útulnom kresle a pri kávičke) že? Ale skutočnosť bola (a tam býva) celkom iná.
V Thule v Grónsku panovali 21. januára 1968 a následných dekontaminačných prác (operácia Crested Ice) extrémne (ale vlastne typické) arktické podmienky.
V čase havárie a počas počiatočných fáz čistenia vládla v oblasti úplná polárna noc. Viditeľnosť bola výrazne obmedzená (Slnko v tejto zemepisnej šírke vyšlo až v polovici februára). Práce museli prebiehať za umelého osvetlenia pomocou vysokovýkonných reflektorov napájaných generátormi na saniach.
Priemerné teploty sa pohybovali okolo −40 °C, no v nárazoch klesali až k extrémnym hodnotám −60 °C až −75 °C.
Extrémny chlad sprevádzal silný vietor, ktorý dosahoval rýchlosť až 130 – 140 km/h. Tieto podmienky spôsobovali časté zlyhávanie techniky a batérií, ktoré museli operátori nosiť pod kabátmi, aby ich udržali v prevádzke. Záchranné tímy pracovali v nepretržitých 24-hodinových smenách, aby odstránili kontaminovaný ľad a trosky skôr, než sa na jar začne fjord topiť a rádioaktívny materiál klesne na dno oceánu. Po havárii sa USA dohodli s dánskymi úradmi na dôkladnom vyčistení ľadu. Následne, v lete 1968 a neskôr, dánski experti vykonali merania a odobrali vzorky životného prostredia z oblasti, ktoré boli následne merané v Dánsku.
Havária spôsobila diplomatický škandál (tzv. "Thulegate"), pretože Dánsko malo oficiálnu politiku bez jadrových zbraní, ktorú tieto prelety tajne porušovali. Táto udalosť, spolu s predchádzajúcou nehodou v Španielsku (Palomares), viedla k okamžitému a trvalému ukončeniu programu nepretržitých hliadok s jadrovými zbraňami Chrome Dome.
Oficiálne vyhlásenie americkej Strategic Air Command (SAC) krátko po incidente bolo, že všetky štyri bomby boli zničené pri havárii a detonácii ich konvenčných častí.
Trosky z troch bômb boli nájdené na ľade v blízkosti miesta havárie. Štvrtá bomba (alebo jej hlavné časti) však spadla cez otvor v ľade do mora, čo komplikovalo pátranie.
Kontroverzia vznikla preto, že počas čistiacich operácií sa síce podarilo nájsť a identifikovať časti zo všetkých štyroch bômb, ale chýbala jedna kľúčová komponenta – uránový valec tzv. "spark plug" zo sekundárneho stupňa štvrtej bomby, ktorý bol súčasťou fúzneho mechanizmu. Tento diel hľadali pod vodou pomocou ponorky Star III v lete 1968, ale hneď ho nenašli. Navyše bola celá vojenská operácia utajovaná a dánskych kolegov američania k utajovaným častiam a dokumntácii nepustili ani fyzicky. To pochopiteľe zvýšilo podozrenia a konšpiračné teórie. Keď sa neskôr chceli dostať aj oficiáni predstavitelia k dokumentom z operácie, na mnohých častiach dostali iba začiernené papiere. Niektoré zdroje, to potom (napr. BBC v roku 2008), interpretovali tak, že chýba jedna celá bomba, čo vyvolalo špekulácie o stratenej bombe na dne mora. Avšak neskoršie nezávislé vyšetrovanie Dánskeho inštitútu pre medzinárodné štúdie (DIIS) v roku 2009 na základe amerických deklasifikovaných materiálov dospelo k záveru, že nešlo o celú bombu, ale len o chýbajúcu rádioaktívnu časť, a že všetky štyri bomby boli v podstate zničené.
Uprostred medzinárodného mediálneho podnecovania o stratenej bombe zaujal seriózny, jasný postoj Hans M. Kristensen, projektový riaditeľ Federácie amerických vedcov, ktorý pre taliansky televízny kanál Panorama povedal, že dokumenty, ktoré videl, ukazujú, že štvrtá bomba bola zničená rovnako ako tie tri ostatné [„Le carte che ho potuto studiare io dicevano che anche la quarta bomba andò distrutta, come le altre tre“] (Kristensen 2008).
V skratke všetky štyri bomby boli zničené detonáciou ich konvenčných častí pri náraze, ale jeden komponent (nie celá bomba) z jednej z nich nebol asi nikdy nájdený a pravdepodobne leží na dne zálivu. Incident viedol k rozsiahlej rádioaktívnej kontaminácii, ktorú čistili stovky ľudí, a k diplomatickej kríze medzi USA a Dánskom, pretože Grónsko (dánske územie) malo zákaz jadrových zbraní.
Konšpiračné teórie o stratenej bombe pretrvávajú, ale oficiálne a vedecké zdroje ich nepotvrdzujú.
Čistenie po Thule incidente (oficiálne nazvané Project Crested Ice) bolo jednou z najväčších a najťažších dekontaminačných operácií v histórii jadrových nehôd počas Studenej vojny. Začalo sa okamžite po havárii B-52 bombardéra 21. januára 1968 a trvalo až do septembra 1968. Operáciu riadilo americké Strategic Air Command (SAC) pod vedením generálmajora Richarda Hunzikera. Spočiatku išlo o rýchle vyhľadávanie troskov a rádioaktívneho materiálu. Vytvorili sa cesty po ľade (ice roads), postavili sa dočasné tábory (vrátane Camp Hunziker), dekontaminačné stanice a prístrešky. Práce prebiehali 24 hodín denne v extrémnych podmienkach: teploty až -40 °C až -57 °C, tma (polárna noc do februára), silný vietor a nestabilný ľad. Dánsko (ktoré Grónsko vlastnilo) trvalo na úplnom odstránení kontaminovaného ľadu a troskov, aby sa zabránilo šíreniu plutónia do mora pri topení.
USA pôvodne chceli nechať trosky potopiť, ale nakoniec sa dohodli na tzv. „gentleman's agreement“ — a kontaminovaný ľad a trosky odviezli do USA. Používali geigerove počítače, na alfa žiarenie “FIDLER” detektory a iné prístroje na mapovanie kontaminácie. Kontaminovaný sneh a ľad (vrátane čiernej oblasti spôsobenej horiacim palivom) odstraňovali lopatami, grejdrami a nakladali do drevených boxov, a potom do veľkých oceľových nádrží (25 000 galónov). Tieto nádrže sa dočasne skladovali na základni Thule a v lete ich odvážali loďami do USA (napr. do Pantex plant v Texase). Bolo odstránilo sa približne okolo 6 700 m³ kontaminovaného ľadu, snehu a vody, plus trosky lietadla. Celkovo sa odviezlo viac ako 2 100 m³ kontaminovanej kvapaliny a 30 nádrží s materiálom.
Havária rozptýlila približne 3,5–4 kg plutónia (okolo 8–10 TBq) na ploche asi 7–8 km². Podarilo sa odstrániť asi 85–95 % plutónia (odhaduje sa 90 %). Zostalo tam asi 5–10 % kontaminácie, hlavne v sedimentoch mora, ale úrovne sú dnes veľmi nízke (pod hranicou rizika pre zdravie). Jeden kľúčový komponent (sekundárny stupeň bomby – uránový valec s lítium deuteridom) sa nenašiel ani na ľade, ani pod vodou.
Na čistacich prácach pracovalo viac ako 700 špecializovaných pracovníkov (USA + Dánsko) a okolo 1 200 dánskych a lokálnych robotníkov (vrátane Gróncov s psími záprahmi na dopravu).
Mnohí pracovali bez adekvátnej ochrany (niektorí bez respirátorov), čo viedlo k obavám z expozície. Štúdie zdravotných efektov (dánske registerové štúdie z rokov 1992–1995 a neskôr) nenašli u dánskych pracovníkov žiadnu zvýšenú úmrtnosť ani hospitalizácie spojené s haváriou.
Niektoré skoršie správy naznačovali vyšší výskyt rakoviny (až o 40 %), ale neskoršie analýzy to nepotvrdili. Niektorí americkí veteráni (ktorí boli viac exponovaní) sa neskôr sťažovali na rakovinu a iné ochorenia, ale oficiálne uznanie chýba. Dánske štúdie (napr. z roku 2011) hodnotia dávky ako nízke, pod referenčnou úrovňou 1 mSv/rok.
Čistenie bolo úspešné hlavne v tom, že zabránilo väčšiemu šíreniu kontaminácie a zachránilo vzťahy USA–Dánsko. Dnes je oblasť považovaná za bezpečnú (úrovne plutónia sú porovnateľné s globálnymi radiačnými spádmi z testov jadrových zbraní).
Záver.
Bezpečnostné systémy na moderných jadrových zbraniach fungujú výborne a sú navrhnuté tak, aby boli extrémne spoľahlivé.
Nikdy sa doteraz nestalo, aby došlo k náhodnej (nechcenej) jadrovej explózii s plným výkonom (full nuclear yield) jadrovej zbrane – ani pri testovaní, ani pri nehode, ani pri manipulácii. Od roku 1945 (prvé jadrové testy) do dnešných dní sa vyskytlo viac ako 32 dokumentovaných incidentov tzv. "Broken Arrow" (nehody s jadrovými zbraňami podľa amerického ministerstva obrany), vrátane pádov lietadiel, havárií, straty zbraní atď. (USA priznávajú aspoň 32, niektoré zdroje hovoria aj o viac). V mnohých prípadoch detonovali konvenčné výbušniny (high explosives) v bombe – napríklad pri náraze na zem (ako v Thule, Palomares, Goldsboro alebo Mars Bluff) – ale nikdy nedošlo k jadrovej reťazovej reakcii.
V roku 1986 rôzne zdroje naznačili, že dánski pracovníci, ktorí sa zúčastnili na čistiacich operáciách po nehode, boli vystavení žiareniu, ktoré by mohlo byť škodlivé pre ich zdravie.
Národná rada pre zdravie zhromaždila dostupné dánske a americké informácie týkajúce sa tejto problematiky a na tomto základe iniciovala sériu registračných, laboratórnych a zdravotných prieskumov v rokoch 1986 až 1991, čiastočne v spolupráci s Dánskou spoločnosťou pre boj s rakovinou, Národným inštitútom verejného zdravia a klinikami pracovného lekárstva. Tieto prieskumy zahŕňali bývalých pracovníkov z Thule aj grónskych lovcov. Na základe týchto štúdií Národná rada pre zdravie nemohla potvrdiť náznaky zvýšenej chorobnosti a úmrtnosti medzi týmito osobami v dôsledku leteckej havárie. V rámci výskumu environmentálneho plutónia v Thule, ktorý vykonáva Risø DTU, boli v roku 2003 odobraté vzorky pôdy v pobrežnej oblasti juhozápadne od leteckej základne Thule.
Tieto vzorky preukázali rôzne obsahy plutónia v dôsledku leteckej havárie v roku 1968. Zistenia viedli k vytvoreniu výboru pre spoluprácu medzi grónskymi a dánskymi zdravotníckymi orgánmi a bolo rozhodnuté vykonať štúdiu zdravia obyvateľstva a ďalšie merania, ako aj výskum výskytu rádioaktivity v oblasti s cieľom posúdiť riziko pre ľudí, ktorí sa v tejto oblasti zdržiavajú. Túto komplexnú štúdiu zdravia obyvateľstva Avanersuaq (oblasť Thule) vykonal Národný inštitút verejného zdravia a Ministerstvo zdravotníctva v Nuuku v rokoch 2010 a 2011.
Štúdia nepreukázala zvýšenú chorobnosť ani úmrtnosť, ktorá by mohla súvisieť s leteckou haváriou v roku 1968.
V porovnaní s referenčnou úrovňou Thule je ešte vhodné poznamenať, že Grónčania a Dáni dostávajú dávku ožiarenia približne 1 mSv/rok v dôsledku prirodzene sa vyskytujúcich zdrojov žiarenia, ako sú kozmické lúče z vesmíru a prirodzene sa vyskytujúce rádioaktívne materiály v pôde, stavebných materiáloch a potravinách (prirodzené žiarenie pozadia). Okrem toho je dánsky dávkový limit pre verejnosť v dôsledku plánovaného vystavenia sa všetkým zdrojom žiarenia tiež 1 mSv/rok. Dávka žiarenia 1 mSv/rok nemá prakticky žiadny zdravotný význam.
