Taktika ekologických aktivistov postavená na zmanipulovanom podvedomíspoluobčanov priviedla pred 25 rokmi k zatvoreniu slávneho fyzikálneho zariadenia. Z tohto incidentu sa môžeme aj dnes ešte veľa poučiť.
High Flux Beam Reactor (HFBR) bol malý výskumný jadrový reaktor, ktorý fungoval v Brookhaven National Laboratory (BNL) v rokoch 1965 až 1996 v Uptone v štáte New York na Long Islande, približne 60 míľ východne od mesta New York. HFBR bol vlastne nástupca predošlého Brookhavenského grafitového výskumného jadrového reaktora. Primárnym poslaním HFBR bola produkcia neutrónov na viaceré vedecké účely. Jadrový reaktor bol zdrojom neutrónov pre multidisciplinárny vedecký výskum v oblasti materiálovej vedy, chémie, biológie a fyziky.
HFBR (Reaktor s vysokým tokom neutrónov) bol navrhnutý tak, aby ešte hlbšie skúmal povahu hmoty. Počas svojej 31-ročnej prevádzky dosiahol reaktor závideniahodný rekord ako spoľahlivý zdroj neutrónov – sub-atómových sond, ktoré sú kľúčové pre širokú škálu vedeckých výskumných programov. Špecifika reaktora bola, že tok neutrónov v HFBR dosiahol svoje maximum mimo aktívnej zóny reaktora, (kde bol ľahšie dostupný pre experimenty), než vo vnútri aktívnej zóny, (ako je to u väčšiny jadrových reaktorov).
Reaktor prvýkrát dosiahol kritický stav na americký sviatok Halloween, 31. októbra 1965. Približne dvakrát väčší ako predchádzajúci grafitový reaktor v BNL (BGRR), fungoval HFBR spočiatku na úrovni tepelného výkonu 40 megawattov. Po modernizácii zariadenia v roku 1982 bol reaktor prevádzkovaný s vyšším tepelným výkonom až 60 megawattov; ale opätovná bezpečnostná analýza viedla k jeho preventívnemu dočasnému odstaveniu HFBR v roku 1989 a následnému obmedzeniu iba na tepelný výkon 30 megawattov (po reštarte v roku 1991).
Reaktor. nebol konštrovaný na výrobu elektrickej energie. Poslaním HFBR bolo poskytnúť zdroj neutrónov pre multidisciplinárny vedecký výskum v materiálovej vede, chémii, biológii, a fyzike.
Dnešný generálny riaditeľ Agentúry pre jadrovú energiu OECD (NEA) William D. Magwood, IV. ktorý bol aj jedným z komisárov amerického jadrového dozoru a vtedy keď sa to stalo pracoval na ministerstve energetiky USA (DoE) spomína, že „HFBR bol úspešný výskumný nástroj, ktorý sa používal na výrobu lekárskych izotopov a štúdium všetkého od supravodičov po proteíny a kovy. Skrátka vedci - experimentalisti videli tento reaktor ako miesto, kam môžu s nádejou ísť,....“.
Práve „na HFBR“ bola prvýkrát odhalená štruktúra "proteínovej továrne" bunky, 16-dielny ribozóm, rovnako ako štruktúra myelínu, proteínu, ktorý pokrýva nervové bunky. V práci s HFBR boli vyvinuté nové spôsoby použitia rádioaktívnych izotopov na liečbu rakoviny, kardiovaskulárnych ochorení, artritídy a iných zdravotných porúch. Štúdium jedno-, dvoj- a trojrozmerných magnetov v blízkosti ich kritických teplôt v HFBR pomohlo vedcom formulovať a testovať teórie o kooperatívnom usporiadaní vo veľkých zoskupeniach atómov, za práco - ktorá nakoniec získala Nobelovu cenu. Vedci z HFBR sa taktiež zaoberali hádankou supravodivosti pri teplotách nad 90 stupňov Kelvina vo vysokoteplotných supravodičoch, čím demonštrovali vzťah medzi týmto javom a magnetizmom. HFBR taktiež umožnil výskumníkom študovať základnú povahu chemických štruktúr vrátane vodíkovej väzby, ktorá drží veľkú časť nášho sveta pohromade. V sérii experimentálnych míľnikov vedci pomocou HFBR určili štruktúry 23 aminokyselín, ktoré tvoria každý proteín v každej bunke živých organizmov. Skrátka HFBR v Brookhaven National Laboratory bola pre vedcov vzácna drahocenná perla.
Z technického hľadiska bol HFBR bol malý vedecký jadrový reaktor chladený a moderovaný ťažkou vodou, ktorý mal ako jadrové palivo obohatený urán. Jadro reaktora (aktívna zóna) pozostávalo z 28 jednotlivých palivových kaziet usporiadaných v tesne uzavretom poli. Palivovým materiálom bol obohatený urán legovaný hliníkom a taktiež hliníkom oplátovaný v zakrivených platniach. Ťažká voda (D2O) slúžila ako moderátor / neutrónový reflektor a taktiež aj ako primárne chladivo. Nádoba reaktora bola vyrobená z hliníkovej zliatiny a obsahovala jadro – aktívnu zónu, reflektor a riadiace tyče. Samotná nádoba reaktora pozostáva z guľovej časti privarenej k valcu. Bolo tam deväť horizontálnych vstupných trubíc, ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou sférickej časti a aktívna zóna poskytovala priestor a prístup pre ďalších 16 experimentálnych zariadení.
Reaktor bol umiestnený v uzavretej konštrukcii zakončenej polo-polguľovitou kupolou. Jadrový reaktor sa nachádzal vo vnútri kontajmentu zostrojeného zo zváraných oceľových plátov podoprených rámom z I-nosníka, ktorý stál na valcovej základni. Pologuľa kontajmentu bola priskrutkovaná k železobetónovému základovému prstencu pripevnenému k základom kontajmentu. Základy bola hrubá železobetónová doska. Interiér kontajmentu obsahoval samotný jadrový reaktor a biologický štít a bol rozdelený na viaceré odseky pre experimentálnu a prevádzkovú úroveň. Tá obsahovala kontrolnú miestnosť, prístrojové a údržbárske dielne, laboratóriá a kancelárie. Samozrejme že tam bolo množstvo doplňujúceho zariadenia – ako systém čistenia vody bazéna vyhoretého paliva, čerpadlá a výmenníky tepla, chladiace systémy a taktiež aj bazén vyhoretého paliva. Experimentálna časť bola určená pre vedcov. Biologický štít reaktora, ktorý obklopoval reaktor, zaberal centrálnu časť vedeckých experimentov kde sa vo veľkom otvorenom priestore (okolo biologického štítu) nachádzalo experimentálne vybavenie a kde boli pozdĺž obvodovej steny laboratóriá. Na vonkajšej strane sa nachádzali kancelárie, šatne, toalety, a vzduchotechnika. Kontajment mal štyri prístupové body: vstup pre personál; vzduchovú komoru pre vysokozdvižný vozík; a dve vzduchové komory ťahača a návesu, kde jedna bola pre experimenty a druhá pre prevádzku.
Drobný incident.
Pri jednom z vedeckých experimentov vypukol 31. marca 1994 drobný požiar. Experiment prebiehal na podlahe mimo reaktora a biologického štítu keď študovali rozpad Lantánu-148 s názvom TRISTAN, ktorý obsahoval valcovú kapsulu s 5 gramami uránu a kapsula začala horieť.
Jadrový reaktor, ako aj súvisiace prevádzkové systémy reaktora a bezpečnostné systémy neboli do požiaru nijako zapojené. Kapsula bola vystavená pôsobeniu neutrónov cez vyvedenie lúčov z reaktora. Počas experimentu vznikli pevné a plynné štiepne produkty, vrátane plynného Jódu-131, ktoré sa uvoľnili pri požiari. Dym z požiaru identifikoval službukonajúci personál približne o 2:20; Reaktor bol odstavený o 2:45 a kontajment HFBR bola evakuovaný o 3:47. O 4:51 služba BNL vyhlásila pohotovostný stav (druhú najnižšiu úroveň zo štyroch núdzových klasifikácií). Oheň sa po vypnutí elektrického napájania experimentu sám uhasil. Sedem laboratórnych pracovníkov bolo jemne (minimálne) kontaminovaných rádionuklidmi unášanými dymom z požiaru. Všetkých sedem bolo dekontaminovaných v sprchách laboratória a boli prepustení, aby mohli ísť domov. V čase požiaru sa do atmosféry uvoľnilo nepatrné množstvo radiácie z vetracieho komína slúžiaceho pre BGRR a HFBR. Množstvo uvoľneného žiarenia bolo také malé – že bolo porovnateľné s niekoľkými sekundami s typickým žiarením pozadia.
Predstavitelia BNL a štátni zdravotníci (dozor) štátu New Yorku sa zhodli, že z výpustí nehrozilo verejnosti žiadne nebezpečenstvo. Napriek tomu bol HFBR preventívne odstavený až do júna 1994, a potom bol znovu spustený. V experimente TRISTAN sa však už nepokračovalo a bol natrvalo zanechaný.
O probléme a vynútenom odstavení HFBR opisuje profesor Robert P. Crease, ktorý je americký filozof a historik vedy, najlepšie známy svojou prácou v teórii výkonu a historickým výskumom práve o Brookhaven National Laboratory. V súčasnosti je vedúci Katedry filozofie na Stony Brook University.
Robert P. Crease bol v roku 2021 ocenený Kelvinovou medailou a cenou (za 21 rokov písania vynikajúceho stĺpca kritických bodov Physics World, kde popisuje kľúčové humanitné koncepty pre vedcov a vysvetľuje význam kľúčových vedeckých myšlienok zameraných pre humanitných vedcov.
Vo svojich spomienkach a štúdii Profesor Crease píše: „Falošné fakty, konšpiračné teórie, umelo vyvolávaný strach z jadrovej energie, popieranie vedy, nepodložené obvinenia z korupcie a ukrikovanie renomovaných zdravotníckych úradníkov. Všetky tieto veci sa udiali pred 25 rokmi, dávno pred dňami dnešných sociálnych médií, v epizóde popierania vedy vedenej obojstranne a zvlášť celebritami. Napriek tomu príbeh ponúka cenné lekcie o tom, čo funguje a čo nie (väčšinou to druhé) pre každého, kto chce zabrániť takýmto incidentom.“
Profesor Crease o tom dokonca napísal aj knihu, kde zdôrazňuje dôležitosť pravdy v našich životoch. Kniha sa volá „The Leak“ (v preklade Únik, resp. Vytekanie) V nej ukazuje, ako môže honba za pravdou viesť k neočakávaným situáciám a ako jej ignorovanie môže viesť ku katastrofálnym následkom.
Je to skvelé pripomenutie, aby sme vždy hľadali pravdu, bez ohľadu na to, aké nepríjemné to môže byť. Aby sme pochopili to staré porekadlo, že "Pravda bolí len vtedy, keď chceš veriť lži."
Takže ako to bolo pred 25 rokmi?
V roku 1997 vedci z laboratória HFBR BNL objavili únik vody z bazéna, ktorý sa nachádzal v tej istej budove ako reaktor, kde sa skladovalo vyhorené palivo. Únik obsahoval trícium, rádioaktívny izotop vodíka, ktorý sa rozpadá s polčasom rozpadu približne 12 rokov, pričom sa však uvoľňujú elektróny s tak extrémne nízkou energiou, ktorú je možné zastaviť už niekoľkými listami papiera.
Pre pochopenie vážnosti je to možné porovnať, že celkové množstvo trícia v tomto danom úniku predstavovalo približne rovnaké ohrozenie ako je z typických samo-svietiacich nápisoch na únikový východ „EXIT“.
Samotný únik v podstate nepredstavoval zdravotné riziko. Trícium by v danom prípade nebolo nikdy skončilo v pitnej vode. V každom prípade by to bolo bývalo riešené tak, že únik by bol býval zachytený, rozriedený a v priebehu desaťročí by sa rozpadol takmer na nulu, ak by sa prípadne náhodou aj dostal na hranicu laboratória.
Nakoniec pre porovnanie – v minulých mesiacoch bola takto riešená problematika trícia, nazhromaždená pri sanovaní japonskej jadrovej elektrárne Fukušima, kde bolo do oceánu po rozriedení (a samozrejme po schválení a pod prísnym dohľadom japonského jadrového a zdravotného štátneho dozoru) vypustené obrovské množstvo vody obsahujúcu spotové množstvá trícia.
Nič z toho však nezabránilo skupine protijadrových demonštrantov na čele s hercom Alecom Baldwinom, aby požadovali trvalé odstavenie reaktora; pričom sa niektorí dokonca snažili zavrieť celé laboratórium.
Áno, čítali ste správne – ide o toho svetoznámeho herca Aleca Baldwina, ktorý je práve v súčasnosti trestne stíhaný za (zrejme nechcené) zastrelenie svojej spolupracovníčky pri filmovaní. Vtedy tam zohral veľmi špinavú rolu.
Ich vtedajšia taktika (anti-jadrových demonštrantov) je už v dnešnom politickom prostredí známou súčasťou: „Vystrašte ľudí, povedzte im, že sú v nebezpečenstve, a trvajte na tom, že každý, kto tvrdí opak, klame!“ Používali argumenty že celé laboratórium je „zlé“ a „zabíja ľudí“. Na vrchole kampane protijadrových aktivistov ako čerešničku na torte“ osobne vraj Baldwin zariadil, aby sa objavilo v americkom národnom televíznom programe „The Montel Williams Show“ osemročné dieťa, s tým že jeho rakovinu spôsobilo práve laboratórium v Brookhavene, a to napriek tomu, že dokonca aj American Cancer Society povedala, že pre túto rakovinu nie je známa žiadna príčina.
Popularita však zabrala a kedže šou s falošnými správami oslovila až deväť miliónov ľudí – podarilo sa im vyzbierať značnú sumu pre skupinu protestujúcich.
Laboratórni vedci z BNL sa zúfalo snažili poukázať na to, že únik nie je nebezpečný, že HFBR funguje bezpečne a že je to mimoriadne cenný vedecký nástroj. Pripomínali ľuďom, že federálni, štátni a aj miestni experti preskúmali čísla a zistili, že únik nepredstavuje zdravotné riziko.
Aktivisti, ktorí mali lepšie financovanie, apokalyptickú rétoriku a mediálny vplyv ich však prehlušili.
Falošné fakty
Protijadroví aktivisti obchádzali zavedené postupy a odborné rady, aby presadili svoju vec, používali falošné fakty na útok na reaktor a prirovnávali to k Černobyľu. Médiám sa zase páčila príležitosť vytlačiť odporné titulky a ukázať obrázky demonštrantov oblečených v kostlivých oblekoch a hríbových oblakoch. A politici reagovali na skupiny tých čo mali najhlasnejšie a najhrozivejšie hlasy.
Brookhavenskí vedci mali malý politický vplyv a boli vo všeobecnosti zle pripravení na verejnú diskusiu; písali listy príliš dlhé a technické na to, aby ich mohli publikovať noviny, a ich vysvetlenia na verejných zhromaždeniach boli príliš opatrné a svedomité, aby čelili všetkým vášnivým a zápalným obvineniam. A zdalo sa, že pravdivosť toho, čo vedci povedali, sa posudzovala iba podľa politických dôsledkov. Nešťastní, frustrovaní vedci sa pokúsili osvojiť si niektoré taktiky aktivistov. Oslovili politikov, ale jediným, koho sa im podarilo naverbovať, bol John „Mugsy“ Powell, šéf miestneho republikánskeho výboru okresu Suffolk, ktorý na oplátku zase požadoval, aby sa zapojili do práce pre jeho politickú stranu.
(Vedci to samozrejme odmietli, čo bolo vlastne šťastie, pretože Powell bol neskôr zatknutý pre obvinenia z korupcie.) Vedci vtedy dokonca hľadali aj podporu u hviezdy pro-vedeckých filmov „Alana Aldu“, ktorý však odmietol, pretože sa mu zdal problém príliš kontroverzný.
Samozrejme že akceptovanie takýchto spôsobov (apokalyptická rétorika a obviňovania tých čo hovoria pravdu z klamstiev) nie je možné, pretože v takýchto prípadoch vždy víťazí ten kto je väčší demagóg. To je podobné ako by ste chceli súťažiť s niekým, kto rozpráva vulgárne vtipy – zvíťazí vždy ten, kto rozpráva najhnusnejšie!
Takže potom vedci z Brookhavenu, ktorí porovnávali The Montel Williams Show s čarodejníckymi procesmi v Saleme a vyčíňaním Josepha McCarthyho, začali kampaň na písanie listov – ale aj tú potom radšej zrušili, pretože si uvedomili, že by to vyvolalo iba druhú show.
Vedci museli vložiť svoje nádeje do skutočnosti, že obvinenia vznesené v relácii boli tak zjavne nepodložené, že nakoniec samé zmiznú – že sa rozplynú v ľudskom vnímaní zdravého rozumu. Bohužiaľ sa to nestalo.
Dokonca to bolo ešte horšie, publicita o laboratóriu vyvolala ešte väčšiu pozornosť. Činnosti laboratória boli podrobne rozoberané a každá jeho chybička alebo najmenšia udalosť bola zverejnená, čo posilnilo dojem, že Brookhaven nie je bezpečný a je mimo kontroly. A napríklad (mesiace po zistení úniku!, keď tam bol tragicky, ale náhodne zabitý robotník bagrom riadeným iným stavebným robotníkom, ktorý dokonca ani nebol zamestnancom BNL, bolo Ministerstvo energetiky USA (DOE) – vtedy už veľmi precitlivené na obvinenia obvinené aktivistami, že nedohliadalo na laboratórium.
Hlasy Baldwina a ďalších členov skupiny, ktorí boli vplyvnými fundraisermi (podporovateľmi) pre americkú Demokratickú stranu, boli hlasnejšie ako hlasy vedcov. A politici vo Washingtone počúvali.
Medzitým, celebritami riadená, dobre financovaná protijadrová skupina, ktorej členmi boli herec Alec Baldwin a modelka Christie Brinkleyová, úspešne lobovala u vtedajšieho ministra energeticky USA Billa Richardsona, aby reaktor odstavil! A ten 15. novembra 1999, krátko po stretnutí so skupinou, – dokonca bez toho, aby vopred informoval laboratórium – sa rozhodol jadrový reaktor odstaviť (dva a pol roka po objavení úniku), a vydal osobne na to príkaz.
Len pre informáciu: - Bývalý americký politik – a bývalý minister Bill Richardson bol viac krát vo verejnosti napádaný a obviňovaný z rôznych vecí, od spojenia s Monikou Lewinskou, cez viac násobnú korupciu, až po podozrenia so spojením s aktivitami Jeffrei Eppsteina a Ghislaine Maxwell.
Kampaň falošných faktov poškodila (nielen) americkú vedu a tieto metódy žiaľ dodnes prekvitajú s potenciálne ešte katastrofálnejšími následkami.
Profesor Crease, ktorý pozorne sledoval túto aféru spomína: „Tu a tam a skromným spôsobom sa vedcom podarilo presadiť ich názory. Na jednom verejnom stretnutí, ktorého som bol svedkom, vedca HFBR ohováralo šesť aktivistov, ktorí sedeli hneď za mnou v zadnej časti posluchárne. Keď sa vedec zmienil o úlohe jadrového reaktora pri vyšetrovaní určitého druhu liečby rakoviny, jeden aktivista ho nahlas surovo prerušil a opýtal sa: „Komu to kedy pomohlo? A niekto iný, čo sedel tesne pred nimi, sa otočil a potichu povedal: "Mne osobne." To aktivistov aspoň na pár minút umlčalo. Ale takéto výmeny, vďaka ktorým bola hodnota zariadenia konkrétnejšia, sa mali odohrať na javisku a nie v zadnej časti miestnosti.“
Crease spomína aj na ďalšie stretnutie, na ktorom jeden vedec prezentoval údaje o tríciu a jeho vplyve na zdravie, keď sa protijadrový aktivista v publiku postavil a zakričal: „Milujete čísla viac ako ľudí!“ Prevažná väčšina publika mu vrúcne tlieskala. Vedec sa na chvíľu odmlčal a potom ticho prehovoril. „Pred niekoľkými rokmi som chcel vedieť, či je bezpečné inštalovať airbagy do auta na ochranu svojho vnuka. V novinách sa vtedy objavovali strašné príbehy a príšerné fotografie detí udusených týmito zariadeniami“. Vedec povedal, že si potom vyhľadal štúdie airbagov a zistil, že štatistiky ukázali, že inštalácia airbagov je oveľa bezpečnejšia, ako keby sa tak nestalo. „Milujem čísla, pretože milujem svoje vnúča,“ povedal publiku.
Kritický bod
Tichá pokora tohto muža vtedy upokojila dav – ale žiaľ opäť iba na nejaký čas. Momentálny úspech jeho vtedajšieho príbehu však ilustroval hodnotu oslovovania tých, ktorí pochybujú o spojení medzi vedeckou činnosťou a ľudským blahobytom, nie ako klamliví alebo ako darebáci – ale ako hľadači zmyslov.
Načo to spomínam?
Veď je to v podstate bláznivý príbeh, tak prečo o tom teraz znovu vôbec písať? Koniec koncov, za štvrťstoročie od „úniku“ aj v BNL prišlo a odišlo do funkcie niekoľko riaditeľov laboratórií – taktiež ako aj množstvo amerických ministrov energetiky. A vedecké poslanie BNL sa zmenilo tak, aby sa viac zamerala na fyziku ťažkých iónov a vedu o materiáloch, pričom výskumníci rozptyľujúci neutróny teraz musia ísť inde, aby mohli úspešne robiť svoju prácu. Nebolo by pre nás spoločne písať o niečom inom?
Možno aj áno, ale ak chcete vidieť dnešné politické dienie skoro na celom svete v miniatúre a poučiť sa z toho, čo funguje, či fungovalo a čo nie – (väčšinou z toho druhého) – spomeňte sa na ohnivú falošnú rétoriku, ktorá vypukla v Brookhavene pred štvrťstoročím.
Veď určite aj Vy osobne možno poznáte mnohé príklady podobného sprisahania, ktoré sa žiaľ dnes odohrávajú, ako napríklad snahy popierať klimatické zmeny alebo výsledky volieb. Niekedy za tým možno až zreteľne vidieť politické ambície, vplyv celebrít, protestné súťaže s neodolateľnými fotografiami, dobre financované záujmové skupiny, fámy a falošné správy.
Keď budeme ticho – budú úspešnejší, keď ukážeme na túto dynamiku a na povrch sa dostane viac informácií spoločnosť môže mať väčší prístup k ich prehodnoteniu a prípadnej kritike. Napokon, pútavý a dostatočne dramatický príbeh o tom, ako bola poškodená dôležitá vedecká inštitúcia, by mohol poskytnúť motiváciu, aby sa v budúcnosti zabránilo takémuto podobnému sprisahaniu. Určite to, čo sa stalo v Brookhavene, nie je to, ako chceme, aby sa prijímali dôležité rozhodnutia o našom zdraví, bezpečnosti a životnom prostredí!
Ako to teda je?
"Pravda bolí len vtedy, keď chceš veriť lži. Ale niekedy môže byť dôležitejšie ako nájsť pravdu – najsť dôvod, prečo človek potrebuje klamať."
