Mnoho ľudí uverejňuje na sociálnych sieťach všelijaké statusy ospevujúce Rusko pomaly ako krajinu kde sa žije najlepšie na svete. Často ide o ľudí, ktorí tam ani nikdy neboli a majú o tej krajine romantické predstavy spojené skoro s rajskou mytológiou.
Niekedy ide o tak klamlivé informácie, že tí ktorí tam (v ZSSR či Rusku) boli, študovali, pracovali a žili, nevedia či sa majú smiať, alebo plakať nad takou naivitou.
Alebo možno ide aj o informácie, za ktoré majú ich nositelia celkom pekne zaplatené, ktovie...
Napríklad, možno našim čitateľom nie známy fakt (možno tom ani netušia), že v bývalom ZSSR, či neskoršej Ruskej federácii nebolo možné len tak slobodne zo svojej vlastnej vôle krajine cestovať, či bývať len-tak kde by chceli tj. bez povolenia úradov.
Že tam existoval tzv. „Zákon 101“, na základe ktorého určitá časť obyvateľstva sa nesmela priblížiť k Moskve (ako hlavnému mestu) bližšie ako 100 km. V opačnom prípade mohli byť okamžite uväznení.....
Aj ked sme ako pracovníci JE, v minulosti cestovávali do Novovoroneže, tak sme tam nemohli lietať (napriek tomu, že letecké spojenie do Voroneže fungovalo), ale zásadne sme leteli cez Moskvu a odtiaľ vlakom do Voroneže, pričom nás vždy medzi Moskvou a Novovoronežom potichúčky (bez nášho vedenia) sprevádzali pracovníci bezpečnostných služieb. Nakoniec, malo to aj svoje prednosti – nikdy nás nikto po ceste neokradol...
Ešte aj napríklad v rokoch po „perestrojke“, keď bol ruským prezidentom Boris Jeľcin (cca v r. 1996-97 z ktorých je náš príbeh) plne fungovala tzv. „propiska“, tj. niečo ako vnútroštátne vízum umožneniu bývania v tom ktorom ruskom meste.
Do práce v Regionálnom Centre WANO v Moskve som nastúpil skôr ako bolo plánované. Pred tým som ešte mal v britskom Oxforde rezervovaný mesačný pobyt na vyleštenie mojej angličtiny, ale vtedajší riaditeľ Moskovského Centra Anatolij Koncevoj, nástojil aby som nastúpil čím skôr.
Koncevoj bol predtým všemocný šéf „glavka“, teda generálny riaditeľ jadrovej energetiky na ruskom federálnom ministerstve a bol zvyknutý, že to poslúchali na slovo. No a kedže novému zamestnávateľovi predsa nebudem robiť napriek, nechal som Oxford plávať a sám som odletel do Moskvy...
Pred odchodom som sa súkromne radil s jedným mojim priateľom, starým skúseným diplomatom, že na čo si mám dať obzvlášť pozor a počúval som jeho odporúčania. Bola to užitočná debata a ako som sa neskôr presvedčil, mnohé z jeho rád mi boli neskôr veľmi užitočné.
Jedna z nich znela, aby som sa po príchode osobne ohlásil u nášho konzula, vysvetlil mu svoje poslanie a navrhol vzájomnú spoluprácu. A tak som aj urobil, ihneď po príchode som sa u neho telefónom ohlásil.
Žiaľ, jeho excelencia, pán konzul o žiadne stretnutie záujem nemal, a jediná jeho rada ktorú mi dal po telefóne znela: „Vráťte sa ihneď domov a prídite až keď budete mať vybavené vízum. Vás tu zatvoria do basy!“
S konzulom sme sa osobne stretli až o mnoho rokov, pri úplne inej príležitosti a to v Egypte. Bol to starší, obézny pán. A to že nemal mnoho voľného času mi neskôr vysvetlili jeho bývalí spolupracovníci, keď rozprávali o ňom ako údajne padol do „Honey trap“ a bol vraj v pracovnom čase prichytený in-fragrante s ruskou servírkou z reštaurácie na ambasáde (zrejme spolupracovníčkou FSB).
Naopak, neskoršia spolupráca s najvyššími predstaviteľmi našich ambasád v Londýne, či v Bruseli bola „par excellence“...
Samozrejme sa ukázalo, že „náš užitočný konzul“ nemal pravdu, a že keď Rusi chcú, tak ich systém funguje perfektne. Stačilo odovzdať pas nášmu administrátorovi a už na druhý deň som mal v pase pečiatku s Moskovskou „propiskou“ a pracovné ruské vízum z OVIRU do týždňa.
Jeden z mojich vtedajších ruských spolupracovníkov bol Alexander K.
Ja som ho familiárne volal „Alex“, a jemu sa to evidentne páčilo, pretože to bolo iné oproti tomu ako ho zvykli volávať domáci – „Saša“.
Jeho priezvisko bolo typicky nemecké. Nakoniec aj jeho predkovia boli Nemci, ktorí kedysi ešte dávno, nadšení socialistickými myšlienkami prišli budovať komunizmus do Sovietskeho Zväzu.
Alexandrov otec bol v jednej z ruských oblastí „hlavný vrač“, teda na slovenské pomery nielen primár a riaditeľ nemocnice, ale niečo ako regionálny minister v oblasti ktorá naozaj bola minimálne tak veľká ako Slovensko.
A volal sa Adolf!
Asi si to neviete celkom dobre predstaviť – človek vo vysokom postavení, v komunistickom politickom systéme, v štáte, kde Nemci vyvraždili milióny obyvateľov – a volá sa tak, ako sa volal nemecký vodca Adolf Hitler! Alex nám rozprával že sa ho snažili presvedčiť milión krát aby si zmenil meno, že ho zastrašovali, alebo naopak núkali mu všelijaké výhody – ale on vzdoroval s typickou nemeckou tvrdohlavosťou. Je to meno po mojom otcovi a dosť! Aj Alexova sestra išla v otcových šľapajách a tiež bola doktorkou. Ten systém však nakoniec Alexovho otca dostal – a v určitom okamžiku už ako starý pán to nevydržal a žiaľ spáchal sebevraždu.....
Ale Alex si zvolil inú profesiu. Vyštudoval počítače a do Moskovského Centra WANO prišiel ako IT-man z Kalininskej jadrovej elektrárne.
Bol to inteligentný, vzdelaný a pracovitý mladý muž. Mal krásnu manželku a s ňou dve pekné deti – syna a dcéru. V súkromnej sfére bol entuziastický rádioamatér a mal aj vlastnú HAM rádio stanicu. Najprv mal ruskú, ktorú si sám postavil, a potom, keď sa dostal prvý krát „za oponu“, tak si tam hneď zo svojich úspor kúpil a doviezol japonskú. Keď som sa ho opatrne opýtal, že čo na to povedala jeho manželka, tak sa priznal že „preventívne som jej povedal polovičnú cenu...“.
Alex tvorili so svojou ženou veľmi sympatický pár. A mimochodom, on bol kolega, ktorý ma prvý pozval k nim domov. Tí, ktorí kedysi cestovávali do ZSSR to poznajú – spoločnosť tam vtedy žila v určitej schizofrénii. Iné bolo čo hovorili v práci resp. v spoločnosti, a úplne iné bolo ako sa správali a čo hovorili doma. Nakoniec aj my sme to poznali tu u nás v bývalom Československu, aj keď v porovnaní s nimi to bol len slabučký odvar.
Skrátka, skamarátili sme sa a udržujeme vzájomný občasný kontakt až dodnes.
Aj Alex neskôr po rokoch došiel do bodu, keď pochopil, že tá spoločenská zmena v Rusku nebude tak ľahká, rýchla a jednoduchá. Nakoniec celá rodina emigrovala do Kanady (aj keď by sme skôr predpokladali že pôjdu do Nemecka). Alex to komentoval slovami: „Čím ďalej od Ruska, tým lepšie....“ Alex sa bez problémov uchytil v IBM a obe ich deti už vyštudovali kanadské univerzity. Ich syn už má svoj vlastný biznis v Japonsku a ani sa mu odtiaľ už nikam nechce....
Ale vráťme sa opäť do Moskvy...
Jeden deň sme sa rozhodli, že pôjdeme spoločne na večeru na niektorú z našich ambasád. Priateľské ukončenie Československa sa pretavilo aj do vzťahov na diplomatickej úrovni a v Moskve to fungovalo tak, že aj do reštaurácie na Slovenskom či Českom veľvyslanectve bez problémov mohol prísť ktokoľvek kto mal český, či Slovenský pas. Spolu s českým kolegom a Alexom sme sa teda vybrali na večeru. Na Ferganskej ulice čakáme na autobus, aby sme sa dostali na najbližšiu stanicu metra Vichino. Vtom tam príde policajná patrola a všetkých kontroluje. Cítim ako môj český kolega znervóznel a vzápätí aj Alex. Dopadlo to zle. Šéf policajnej patroly prehlásil že „moskovská propiska“ u Alexa je už neplatná a zrazu ho mocné ruky pchajú do pristavenej dodávky policajnej patroly, ktorá ho odváža nik nevie kam. Český kolega tiež ihneď mizne v autobuse a zostávam tam sám. Čo robiť?
Uvedomujem si bizarnosť situácie a spolucítim úbohosť ľudí, ktorí musia žiť v takomto panoptiku. A môj vnútorný inštinkt mi velí, „veď to nemôžeš nechať len tak!“
Zisťujem kde je najbližšia policajná stanica a vyrážam tam. Po príchode som svedkom zaujímavého divadla.
Stanica bola zvnútra vybavená veľmi stroho a zamrežovaná cela (v ktorej sedí Alex so smutnými očami ako slávik v klietke) je akýsi pozváraný kút z takého železa, ktoré sa používa na armovanie na stavbách.
Pýtam sa sám seba, sme v 20 storočí, alebo sa mi sníva?
Keď ma uvidel veliteľ patroly, bol z toho úplne šokovaný čo aj sam priznal, keď prehlásil: „Tak toto som ešte vo svojom živote nezažil. Aby niekto, koho som pred chvíľou kontroloval, ešte potom sám osobne dobrovoľne prišiel na policajnú stanicu“.
A ja mu hovorím: „Komandir, pusti ho, veď je to iba obyčajná administratívna chybička, zajtra, alebo pozajtra bude mať platnú pečiatku....“
A on: „V žiadnom prípade, predpisy sú predpisy, on sám si má na také veci dať pozor. Teraz musí niesť nakazanie...“
A v tom okamžiku som si vymyslel ako na to.... podľa starého slovenského porekadla: „aké vrece, taká záplata“ – teda v tomto prípade, to musí byť ešte vyššia hierarchia moci...
A vzápätí mu hovorím:
„Komandír, ty ani nevieš do akého problému si sa zamotal. Z tohoto bude medzinárodný škandál!
Nás totiž oficiálne pozval na večeru sám „pasol“ (veľvyslanec), a keď tam nebudeme, bude zisťovať že prečo sa to stalo (čo samozrejme vôbec nebola pravda ani najmenej, bola to iba plánovaná večera kolegov).
Ak ho nepustíš, tak Teba nielen že čaká, že Ťa zdegradujú, ale Teba aj vyženú z Moskvy slúžiť niekde „do glubinky“ (teda na perifériu).
Toto zabralo... videl som, že celkom tomu uveril a za takú hlúposť nechcel riskovať svoju kariéru.
Nakoniec mu pohrozil, aby si nabudúce dával pozor a Alexa pustil.....
Večera prebehla vo veľmi družnej atmosfére a Alex sa na nej od radosti a sily slovenskej borovičky opil do nemoty...
Pre istotu som ho domov odviezol taxíkom.
Nechcel som riskovať ešte jednu náhodnú kontrolu s neplatnou propiskou a s jemne nachmelenými kolegami.
